Chcem len jedného študenta: srdce

Bol raz jeden duchovný učiteľ, ktorý mal stovky nasledovníkov a žiakov. Majster mal často prednášky na rôznych miestach – v kostoloch, synagógach, chrámoch, školách a na univerzitách. Prednášal všade, kam ho pozvali a kde mu to jeho žiaci zariadili. Prednášal pre deti aj pre dospelých. Prednášal pre vysokoškolákov aj pre ženy v domácnosti. Niekedy prednášal pre učencov a veľmi pokročilých hľadajúcich. Takto to pokračovalo asi dvadsať rokov.

Nakoniec prišiel čas, keď sa Majster rozhodol, že prestane prednášať. Svojim žiakom povedal: „Dosť! Robil som to už mnoho rokov. Teraz už nebudem prednášať. Budem len ticho. Zachovám mlčanie."

Majster neprednášal asi desať rokov. Vo svojom ašráme zachovával mlčanie. Mlčal všade. Predtým odpovedal na tisíce otázok, ale teraz už pred verejnosťou ani nemeditoval. Po desiatich rokoch ho žiaci prosili, aby sa vrátil k prednášaniu, odpovedaniu na otázky a verejným meditáciám. Všetci ho prosili a on nakoniec súhlasil.

Žiaci okamžite dohodli prednášky na mnohých miestach. Dali do novín oznamy a všade vylepili plagáty, aby informovali, že ich Majster bude znova prednášať a viesť vysoké meditácie pre verejnosť. Majster išiel na tieto miesta s niektorými svojimi obľúbenými žiakmi, ktorí mu boli veľmi oddaní a verní, a stovky ľudí sa zhromaždili, aby si vypočuli Majstra a dostali odpovede na svoje otázky. Ale na veľké prekvapenie všetkých Majster vôbec nehovoril. Od začiatku až do konca stretnutia, celé dve hodiny, mlčal.

Niektorí z hľadajúcich v publiku boli nahnevaní. Hovorili, že v novinách a na plagátoch bolo napísané, že Majster prednesie krátky príhovor, odpovie na otázky a bude mať aj meditáciu. „Ako to, že vôbec nehovoril?“ pýtali sa. „Je to klamár,“ povedali mnohí a znechutení odišli zo stretnutí skôr. Iní zostali celé dve hodiny s nádejou, že Majster možno prehovorí na konci, ale on skončil meditáciu bez toho, aby čokoľvek povedal. Niektorí ľudia v publiku cítili vnútornú radosť. Niektorí zostali len preto, lebo sa báli, že ak odídu skôr, ostatní si budú myslieť, že nie sú duchovní a že vôbec nedokážu meditovať. Niektorí teda odišli, niektorí zostali s veľkou nechuťou, niektorí zostali, aby sa pred ostatnými ukázali, a len veľmi málo ľudí zostalo s najväčšou úprimnosťou, oddanosťou a vnútorným plačom.

Takto to pokračovalo tri alebo štyri roky. Mnoho ľudí Majstra nemilosrdne kritizovalo a zahanbovalo žiakov slovami: „Váš Majster je klamár. Ako môžete ospravedlniť, že ste dali do novín inzerát, že váš Majster bude prednášať, odpovedať na otázky a viesť meditácie? On iba vedie meditácie a z toho sa nič nedozvieme. Kto dokáže meditovať dve alebo tri hodiny? Klame nás a klame aj sám seba.“

Niektorí z blízkych žiakov boli veľmi znepokojení. Boli nešťastní, že ich Majstra urážajú a kritizujú. Znova a znova prosili Majstra, aby predniesol len krátky príhovor a na konci meditácie odpovedal na pár otázok. Majster nakoniec súhlasil.

Avšak pri ďalšej príležitosti Majster v skutočnosti nezabudol, ale zmenil názor. Pokračoval v meditácii a tentoraz namiesto dvoch hodín viedol meditáciu štyri hodiny. Dokonca aj jeho blízki žiaci boli smutní. Nemohli sa na svojho Majstra hnevať, pretože nahnevať sa na Majstra je vážna karmická chyba. Ale báli sa, že niekto z publika skutočne vstane a Majstra urazí. V duchu sa pripravovali na to, že budú svojho Majstra chrániť, keby sa stalo nejaké nešťastie.

Keď uplynuli štyri hodiny a nič nenasvedčovalo tomu, že by Majster chcel prehovoriť alebo ukončiť stretnutie, jeden z veľmi blízkych žiakov vstal a povedal: „Majster, prosím, nezabudni na svoj sľub.“

Majster okamžite povedal: „Môj sľub. Áno, niečo som vám sľúbil, takže teraz je mojou svätou povinnosťou prednášať. Dnes bude moja prednáška veľmi krátka. Chcem povedať, že som mal stovky prednášok, tisíce prednášok. Ale kto počúval moje prednášky? Tisíce uší a tisíce očí. Mojimi študentami boli uši a oči poslucháčov – tisíce a tisíce uší a očí. Ale nič som ich nedokázal naučiť. Teraz chcem mať iných študentov. Mojimi novými študentmi budú srdcia.

Ponúkal som posolstvá na tisícoch miest. Tieto posolstvá vošli jedným uchom dnu a druhým vyšli von, a to všetko v najkratšom možnom okamihu. A ľudia ma videli prednášať a odpovedať na otázky. Ich oči vo mne niečo zazreli iba na letmú sekundu a potom sa to úplne stratilo. Keď som hovoril o vznešenej Pravde, Mieri, Svetle a Blaženosti, uši to nemohli prijať, pretože už boli plné klebiet, pochybností, žiarlivosti, neistoty a nečistoty, ktoré počas mnohých rokov nahromadili. Uši boli úplne znečistené a neprijali moje posolstvo. A oči neprijali moju Pravdu, Mier, Svetlo a Blaženosť, pretože videli všetko svojím vlastným spôsobom. Keď ľudské oči vidia niečo krásne, okamžite začnú porovnávať. Hovoria: ,Ako to, že je krásny, že jeho reč je krásna, že jeho otázky a odpovede sú krásne? Ako to, že ja nemôžem byť taký istý?' A okamžite vstúpi žiarlivosť. Ľudské ucho aj ľudské oko reagujú prostredníctvom žiarlivosti. Ak ucho počuje o niekom inom niečo dobré, okamžite doň vstúpi žiarlivosť. Ak oko vidí niekoho iného, kto je krásny, okamžite začne žiarliť.

Uši a oči zohrali svoju úlohu. Ukázalo sa, že sú to neduchovní študenti, a ja som ich nemohol učiť. Ich pokrok bol nanajvýš neuspokojivý. Teraz chcem nových študentov a mám nových študentov. Títo študenti sú srdcia, v ktorých bude rásť jednota – jednota s Pravdou, jednota so Svetlom, jednota s vnútornou krásou, jednota s tým, čo Boh má a čím Boh je. Je to študent-srdce, kto má schopnosť zjednotiť sa s Majstrovou Múdrosťou, Svetlom a Blaženosťou. A keď sa zjednotí s Majstrom, objaví svoju vlastnú skutočnosť: nekonečnú Pravdu, Mier, Svetlo a Blaženosť. Srdce je skutočný poslucháč; srdce je skutočný pozorovateľ; srdce je skutočný študent, ktorý sa zjednotí s Majstrom, s Majstrovou realizáciou, s Majstrovou víziou a s Majstrovým večným svetlom. Odteraz bude srdce mojím jediným študentom.“