Časť III - Realizovaný Majster
1. Realizovaný Majster
Nie tu, ale ďaleko odtiaľtoje svet ticha a mieru.
Sem a nikde inde prinesie
duša, ktorá realizovala Boha
tento svet ticha a mieru.
Realizácia Boha je sebaobjavenie v najvyššom zmysle slova – vedomé poznanie vašej jednoty s Bohom. Pokiaľ zostanete v nevedomosti, budete mať pocit, že Boh je niekto iný, kto má nekonečnú Silu, zatiaľ čo vy ste ten najslabší človek na zemi. Ale v okamihu, keď realizujete Boha, spoznáte, že vy a Boh ste absolútne jedným vo vnútornom aj vonkajšom živote. Realizácia Boha znamená vaše zjednotenie sa so svojím absolútne najvyšším Ja. Keď sa dokážete zjednotiť so svojím najvyšším Ja a navždy v tomto vedomí zostať, keď ho dokážete odhaliť a prejaviť kedykoľvek chcete, vtedy budete vedieť, že ste realizovali Boha.
Študovali ste knihy o Bohu a ľudia vám povedali, že Boh je v každom človeku. Ale vo svojom vedomom živote ste Boha nerealizovali. Je to pre vás len mentálna úvaha. Ale keď realizujete Boha, vedome viete, čo je Boh, ako vyzerá, čo si praje. Keď dosiahnete Sebarealizáciu, zostávate v Božom vedomí a rozprávate sa tvárou v tvár s Bohom. Vidíte Boha v konečnom aj v Nekonečnom; vidíte Boha ako osobného aj neosobného. Nie je to mentálna halucinácia ani predstavivosť; je to priama skutočnosť. Táto skutočnosť je autentickejšia než to, že vás vidím priamo tu pred sebou. Keď sa niekto rozpráva s ľudskou bytosťou, vždy je tam závoj nevedomosti – temnota, nedokonalosť, nepochopenie. Ale medzi Bohom a vnútornou bytosťou toho, kto Ho realizoval, nemôže byť žiadna nevedomosť, žiadny závoj. Takže s Bohom môžete hovoriť jasnejšie, dôvernejšie, otvorenejšie než s ľudskou bytosťou.
Je to v ľudskom, kde sa nachádza božské. Nemusíme žiť v himalájskych jaskyniach, aby sme dokázali svoju božskosť; túto božskosť môžeme vyniesť do popredia vo svojom bežnom, každodennom živote. Žiaľ, cítime, že duchovnosť nie je normálna, pretože v tomto svete nevedomosti vidíme tak málo duchovných ľudí. Skutočná duchovnosť však znamená prijatie života. Najprv musíme prijať život taký, aký je, a potom sa musíme pomocou svojej ašpirácie a realizácie pokúsiť zmeniť tvár sveta a urobiť ju božskou.
Ľudia si niekedy myslia, že realizovaný človek je úplne odlišný od bežného človeka a správa sa veľmi nezvyčajne. Ale prajem si povedať, že realizovaný človek sa nemusí a ani by sa nemal správať nenormálne. Čo realizoval? Realizoval najvyššiu Pravdu v Bohu. A kto je Boh? Boh je niekto alebo niečo úplne normálne. Keď niekto realizuje Najvyššie, znamená to, že má vnútorný Mier, Svetlo a Blaženosť v nekonečnej miere. Neznamená to, že jeho vonkajší vzhľad alebo vonkajšie črty budú iné. Neznamená to, že sa stane nejakým spôsobom nenormálnym. Nie, on je normálny. Aj keď duchovný Majster realizoval Najvyššie, stále je, hovorí a dýcha rovnako ako ostatní.
Neduchovní ľudia si často myslia, že Majster, ak je skutočne realizovaný, musí v každom okamihu robiť zázraky. Ale zázraky a realizácia Boha nemusia ísť nevyhnutne ruka v ruke. Keď sa pozriete na duchovného Majstra, to, čo vidíte, je Mier, Svetlo, Blaženosť a božská Sila. Vstúpte do neho a určite tieto veci pocítite. Ale ak od realizovanej duše očakávate niečo iné, ak prichádzate k duchovnému Majstrovi s predstavou, že splní vaše početné túžby a urobí z vás multimilionára, potom budete sklamaní. Ak je to vôľa Najvyššieho, Majster môže ľahko zniesť nesmierne materiálne bohatstvo a urobiť z niekoho cez noc multimilionára. Zvyčajne to však Vôľa Najvyššieho nie je. Vôľou Najvyššieho je vnútorné bohatstvo, nie vonkajšie bohatstvo.
Realizovaný Majster je ako niekto, kto vie veľmi dobre vyliezť na strom a aj z neho zliezť. Keď Majster zo stromu zlezie, nič nestráca, pretože vie, že vzápätí naň dokáže opäť vyliezť. Predpokladajme, že dieťa pri koreni stromu povie: „Prosím, daj mi veľmi chutné mango.“ Majster hneď jedno z nich prinesie a potom sa opäť vyšplhá hore. A keď ho nikto iný o mango nepožiada, bude sedieť na konári a čakať.
Ak tvrdo spíte a niekto vás poštípe a zakričí: „Vstaň! Vstaň!“, neurobí vám tým láskavosť. Nahneváte sa. Ale duchovný Majster vás nebude rušiť; nebude vás žiadať, aby ste vstali. Zostane pri vašej posteli a počká, kým sa prebudíte, a v okamihu, keď vstanete, vás požiada, aby ste sa pozreli na slnko.
Ak tu na zemi jeden človek niečo ponúka a druhý to neprijme, potom sa ten prvý človek rozzúri. Povie: „Ty hlupák! Dávam ti to pre tvoje vlastné dobro.“ Vynadá tomu druhému človeku a ak jeho ponuku neprijme, bude veľmi nespokojný. Pokiaľ ide o duchovného Majstra, je to iné. Príde so svojím bohatstvom, ale ak ho ľudia neprijmú, nebude ich preklínať. Ani keď ho ľudstvo bude urážať a hovoriť o ňom zle, nebude sa Bohu sťažovať. So svojou nekonečnou trpezlivosťou povie: „Dobre, dnes spíte. Možno zajtra vstanete a uvidíte, čo vám môžem ponúknuť. Počkám na vás.“
Skutočný duchovný Majster nič nestratí, ak zem odmietne to, čo má, pretože je pevne ukotvený vo svojom vnútornom živote a vnútornom vedomí. A keď ľudstvo prijme to, čo ponúka, ani vtedy nič nestratí. Čím viac dáva, tým viac zo Zdroja dostáva. Toto neplatí pre bežných ašpirantov a falošných Majstrov. Ak oni niečo dajú, nedokážu to nahradiť. Ale Majster, ktorý je vo vnútornom svete v kontakte s neobmedzenými schopnosťami, má ako svoj zdroj nekonečný oceán. Nekonečný vnútorný oceán sa nedá vyprázdniť.
Skutočný Majster chce svojim oddaným žiakom dať všetko, ale ich schopnosť prijímať je obmedzená. Preto sa snaží rozšíriť ich nádoby, aby boli schopní prijať Mier, Svetlo a Blaženosť, ktoré prináša. Nemôže však ašpiranta nútiť, aby prijal viac, než je schopný uniesť. Inak by ašpirantova nádoba mohla prasknúť. Majster môže do svojich žiakov len vlievať a vlievať a vlievať svoje nekonečné Svetlo, ale keď dosiahne hranicu ich schopností, čokoľvek ďalšie, čo im dá, bude len plytvaním.
Niektorí Majstri si žiakov vyberajú a chcú len úplne oddané, intenzívne ašpirujúce duše, ktoré sú určené pre duchovný život. Napríklad Sri Ramakrishna chcel len obmedzený počet žiakov a veľmi si dával záležať na tom, koho prijme. Niektorí Majstri však hovoria: „Každý, kto sa chce naučiť niečo o duchovnom živote, je v mojej komunite vítaný. Potom nech každý robí pokrok podľa svojej vlastnej úrovne.“ A tak prijímajú tisíce žiakov.
Ale bez ohľadu na to, koľko žiakov prijmú, ak sú pravými duchovnými Majstrami, prijmú len tých žiakov, ktorí sú pre nich určení. Ak viem, že niekto urobí rýchlejší pokrok prostredníctvom nejakého iného Majstra, dám mu o niekoľko mesiacov okultne a duchovne pocítiť, že nie je určený pre mňa. To, na čom záleží, nie je počet žiakov, ktorých Majster má, ale to, či ich vedie k Cieľu. Ak som realizovaný a niekto iný je realizovaný, sme ako dvaja bratia, ktorí majú jedného spoločného Otca. Naším cieľom je priviesť svojich mladších bratov a sestry k Otcovi. Hra skončí iba vtedy, keď celé ľudstvo príde k Bohu. Ak sú dvaja Majstri skutočnými bratmi, ako môže byť jeden z nich nešťastný alebo nespokojný, keď niekto ide k ich Otcovi prostredníctvom toho druhého? V duchovnom živote nezáleží na tom, kto niečo urobil, ale na tom, či je tá vec urobená. Kto to urobil, je len otázkou mena a formy, ktorú história vymaže. Dôležité je, že na zemi prebehla evolúcia.
Na druhej strane musíte vedieť, že pravému Majstrovi veľmi záleží na tom, či žiaci, ktorí sú mu určení, k nemu skutočne prídu. Sri Ramakrishna chodieval na najvyššie poschodie svojho domu a plakal po duchovných žiakoch. Pýtal sa Matky Káli, prečo k nemu neprichádzajú žiaci, ktorí mu boli určení. Ľudia sa môžu spýtať, prečo nemohol čakať na Božiu Hodinu. V skutočnosti Božia Hodina pre Sri Ramakrishnu prišla, ale stála jej v ceste nevedomosť sveta. Boh mu povedal, aby niečo urobil, a dal mu tú schopnosť, ale nevedomosť stála priamo pred ním a zdržiavala, zdržiavala, zdržiavala jeho prejavenie. Sri Ramakrishna neplakal po žiakoch, ktorí by prišli a dotýkali sa jeho nôh. Plakal po žiakoch, ktorí by boli jeho skutočnými ramenami a rukami, ktorí by s ním leteli do Univerzálneho Vedomia, ktorí by pre neho pracovali, a tým by pracovali pre Boha.
Nikto nie je nenahraditeľný, to je pravda. Ale zároveň každý človek je nenahraditeľný, pokiaľ je absolútne úprimný vo svojej ašpirácii a službe Misii Najvyššieho. Kvôli svojej pýche a márnivosti by nikto nemal cítiť, že je potrebný, ale každý je potrebný, ak je úprimným, oddaným, vybraným nástrojom Boha. Majster potrebuje žiakov, pretože sú vyjadrením jeho vlastného vedomia. Keď od Najvyššieho dostane Príkaz niečo na zemi urobiť, musí sa snažiť nájsť tých, ktorí budú neoddeliteľnou súčasťou jeho vedomia, aby mu pomohli tento Príkaz splniť.
Duchovní Majstri tradične hovorievali: „Ak niečo máš, určite prídu aj ďalší. Rybník neprichádza k smädnému, ale smädný prichádza k rybníku.“ Toto absolútne platí, ak je smädný dospelý človek. Ale ak cítite, že ten smädný človek je len bábätko, potom je všetko inak. Dieťatko bude vo svojej izbe plakať a matka bude musieť pribehnúť a nakŕmiť ho. Matka dieťaťu nepovie: „Musíš prísť ku mne, keďže odo mňa niečo chceš.“ Nie, matka všetko odloží a pobeží k dieťaťu. Aj v duchovnom svete niektorí Majstri cítia potrebu ísť do sveta, pretože cítia, že vonkajší svet je vo svojom vedomí iba dieťaťom. Títo Majstri cítia, že existuje mnoho detí, ktoré plačú po duchovnom živote, duchovnej múdrosti, duchovnej dokonalosti, ale nevedia, kde a ako to nájsť. Preto Majstri chodia z miesta na miesto a ponúkajú svoje svetlo s úmyslom slúžiť božskému v ľudstve.
Keď svet plače po vnútornom jedle, musíme ho nakŕmiť, ak to dokážeme. Ak mám schopnosť vám niečo dať a dokážem tiež prísť a postaviť sa priamo pred vás, prečo vás musím volať k sebe? Ak mám k vám prísť a dať vám duchovnú potravu, ktorú chcete, musím to urobiť.
