Prečo idú niektorí duchovní Majstri do sveta, aby zväčšili počet svojich nasledovníkov?

Sri Chinmoy: Skutočný Majster sa nezaujíma o počet svojich žiakov, pretože z Božej Milosti sa Majster a hľadajúci musia nájsť. Ale Sri Rámakrišna chodieval na najvyššie poschodie svojho domu a plakal po duchovných žiakoch. Pýtal sa Matky Kálí, prečo k nemu neprichádzajú žiaci, ktorí sú mu predurčení. Ľudia sa môžu opýtať, prečo nemohol čakať na Božiu Hodinu. Podstata je však v tom, že Božia Hodina pre Sri Rámakrišnu prišla, ale nevedomosť sveta jej stála v ceste. Boh mu povedal, aby niečo urobil a dal mu na to schopnosti, ale nevedomosť stála priamo pred ním a odďaľovala, odďaľovala, odďaľovala jeho manifestáciu. Sri Rámakrišna neplakal po žiakoch, ktorí by prišli a dotýkali sa jeho nôh. Plakal po žiakoch, ktorí by boli jeho skutočnými ramenami a rukami, ktorí by s ním vzlietli do univerzálneho Vedomia, ktorí by pre neho pracovali, a tým pracovali pre Boha.

Nikto nie je nenahraditeľný, to je pravda. Ale zároveň každý je nenahraditeľný, pokiaľ je absolútne úprimný vo svojej ašpirácii a vo svojej službe Misii Najvyššieho. Nikto by nemal cítiť, že je potrebný kvôli svojej pýche a namyslenosti. Každý je však potrebný, keď je úprimným, zasväteným, vybraným nástrojom Boha. Majster potrebuje žiakov, pretože oni sú jeho rukami, jeho údmi, rozšírením jeho vlastného vedomia. A keď dostane príkaz od Najvyššieho, musí sa snažiť nájsť tých, ktorí sa stanú neoddeliteľnou súčasťou jeho vedomia, aby mu pomohli príkaz splniť.

Duchovní Majstri tradične hovorili: „Ak niečo máš, ostatní musia prísť. Studňa nechodí k smädnému človeku, smädný človek prichádza k studni.“ To je úplná pravda, ak je smädný dospelý. Ale ak cítite, že smädný človek je ešte len dieťa, vtedy je všetko inak. Dieťa plače vo svojej izbe a matka musí k nemu bežať, aby ho nakŕmila. Matka nepovie dieťaťu: „Keďže odo mňa niečo chceš, musíš za mnou prísť.“ Nie, matka odloží všetko nabok a príde k dieťaťu. Aj v duchovnom svete niektorí Majstri cítia potrebu vstúpiť do sveta, pretože vonkajší svet je vo svojom vedomí len dieťaťom. Títo Majstri cítia, že je mnoho detí, ktoré plačú po duchovnom živote, duchovnej múdrosti, duchovnej dokonalosti, ktoré však nevedia, kde a ako ich nájsť. Tak Majstri chodia z miesta na miesto a ponúkajú svoje svetlo s úmyslom slúžiť božskému v ľudstve. Ja som jedným z nich. Chodím po svete, pretože cítim, že sú tam úprimné deti, ktoré potrebujú svetlo, ktoré mi dal Najvyšší, aby som ho ponúkol ľudstvu. Preto chodím do Japonska, do Európy, po Spojených štátoch — pretože cítim, že vonkajší svet je mojím dieťaťom.

Keď svet plače a my ho dokážeme nakŕmiť, musíme to urobiť, Ak som ti schopný niečo dať a dokážem tiež prísť a postaviť sa priamo pred teba, prečo by som ťa mal volať k sebe? Ak mám schopnosť postaviť sa priamo pred teba a dať ti svetlo, po ktorom túžiš, tak to musím urobiť. Ak túto schopnosť nemám, potom musím byť ticho.

Ak človek, ktorý sa nazýva realizovanou dušou, cíti potrebu dokázať Božiu existenciu a má na to aj schopnosti, nech ide do sveta. Ak má schopnosti, ale necíti potrebu, nech zostane tam, kde je. Ak necíti potrebu ukázať svetu Boha, ani nemá na to schopnosti, nech sa nepokúša dokazovať svoju ašpiráciu a predvádzať svoje emócie. Prečo? Pretože Boh nechce, aby to robil. Nenapĺňa Boha Božím vlastným Spôsobom, ale predvádza sa pred ľudstvom a upozorňuje na seba pred Bohom. Pred očami sveta je nežiadúci, pred Božím Okom preňho niet ospravedlnenia.

Vonkajší svet je v porovnaní s vnútorným svetom veľmi obmedzený. Dĺžka a šírka vonkajšieho sveta nemá viac než niekoľko tisíc míľ, vnútorný svet je však neobmedzený. Duchovný človek cíti na základe svojej vlastnej realizácie, že všetky svety sú jeho, pretože jeho Majster, Najvyšší, je všetko prestupujúci. Keď je najvyšší všetko prestupujúci, prečo by bolo pod dôstojnosť Jeho syna, aby chodil z miesta na miesto?

Sú rôzne spôsoby, ako nasýtiť svet. Jedným z nich je písanie, ďalším prednášky. Ak má niekto viacero schopností, prečo by ich nemal všetky využiť? Niektorí duchovní Majstri nemajú takéto vonkajšie schopnosti. Sri Rámakrišna napríklad nepísal. To mu však nebránilo realizovať Najvyššieho. Na druhej strane, tí, ktorí majú schopnosť písať a prednášať, nie sú pripravení o realizáciu Boha.

Boh sa hrá rôznymi spôsobmi. Ak Boh dá duchovnému Majstrovi schopnosť písať, robiť prednášky, stýkať sa s ľuďmi, cestovať z miesta na miesto, je to Jeho vec. Majster len plní Božiu Vôľu. Ak Boh Majstrovi nedá schopnosť písať a hovoriť, nemôžeme Majstra obviňovať alebo hovoriť, že je horší. Musíme vedieť, čo Boh od nás chce. Ak Boh chce, aby som písal, dá mi na to schopnosti. Ak Boh nechce, aby si písal, túto schopnosť ti nedá. V žiadnom prípade Mu nemôžeme nič vyčítať. Nanešťastie, naša tradičná India je v tejto záležitosti veľmi, veľmi obmedzená.