Časť VI - Naša cesta

Naša cesta

Naša cesta je v podstate cestou srdca, a nie cestou mysle. To neznamená, že kritizujeme cestu mysle. Vôbec nie. Iba cítime, že cesta srdca nás vedie rýchlejšie k nášmu cieľu. Predpokladajme, že chcem ísť na miesto vzdialené 300 míľ. Do cieľa sa môžem dostať buď pešo alebo letecky. Nepochybne sa do cieľa dostanem omnoho rýchlejšie, ak poletím prúdovým lietadlom. Podobne, ak budeme používať ašpirujúce srdce a nie pochybujúcu myseľ, dosiahneme svoj cieľ oveľa rýchlejšie. Srdce je samá láska. Myseľ je často samý zmätok. Keď hovoríme o srdci, máme na mysli duchovné srdce, ktoré je zaplavené božskou láskou.

Srdce je mimoriadne významné, pretože sa v ňom nachádza živá prítomnosť duše. Pravda, vedomie duše preniká do celého tela, ale skutočné sídlo duše je v srdci. Duša má všetko: Mier, Svetlo a Blaženosť v nekonečnej miere. Tieto božské vlastnosti v srdci získavame priamo z duše. A zo srdca ich môžeme preniesť do mysle, vitálu a na fyzickú úroveň.

Boh je veľmi jednoduchý. To len my si o ňom myslíme, že je zložitý. Boh hovorí tým najjednoduchším jazykom, ale my Mu nerozumieme. Všetci sme hluchí. Boli sme hluchí po celé tisícročia. Úbohý Boh, hovorí stále, neúnavne, ale my nemáme čas Ho počúvať.

Naša cesta je cestou jednoduchosti. Dieťa je jednoduché, miluje svoju matku. Nemusí milovať nikoho iného, jeho matka je celý jeho svet. Je oddané svojej matke. Ak ho matka o niečo požiada, počúva svoju matku. Dieťa je také jednoduché, že sa snaží urobiť všetko preto, aby potešilo svoju matku. Tým, že ju teší, robí správnu vec a dosahuje svoj najvyšší cieľ.

Ak v bežnom živote niekto niekoho miluje, trávi s ním väčšinu svojho času. Venuje tejto osobe svoj drahocenný čas. Ak je to skutočná ľudská láska – nie božská, ale ľudská – potom sa niekedy odovzdá rozmarom toho druhého, aj keď sú absurdné. Odovzdáva sa, pretože tí dvaja si vďaka svojej láske vytvorili vnútorné a vonkajšie puto. Takže ak niekto niekoho miluje, je ochotný dokonca obetovať aj svoju vzácnu múdrosť.

V duchovnom živote je to úplne inak. Božská láska nás nikdy nezväzuje. Naopak, rozširuje a oslobodzuje nás. Keď vidíme a cítime, že sme oslobodení, cítime vnútorne božskú povinnosť urobiť niečo pre svojho vnútorného Kormidelníka. Ako môžeme zostať ľahostajní k Tomu, kto nám dal všetko, kto nám priniesol posolstvo božskej Lásky a Súcitu? Je možné, že by sme Mu niečo neponúkli na oplátku? Ak zostávame vo vonkajšom živote, snažíme sa len zobrať a vlastniť všetko, dokonca aj to, čo patrí iným. Ale ak žijeme v duši, snažíme sa neustále dávať všetko, čo máme, a všetko, čím sme, vnútornému Kormidelníkovi. Božská láska znamená dávanie seba samého.

Ale nestačí len niečo dať, niečo ponúknuť. Treba to robiť s nadšením a intenzívnym vnútorným zanietením. Dávame vnútornému Kormidelníkovi v sebe a v druhých. Keď dávame niekomu inému, musíme cítiť, že dávame božskému v človeku, Najvyššiemu v tom, kto teraz od nás túto pomoc potrebuje. Keď niekomu ponúkame božskú lásku, musíme to robiť s radosťou a dušeplne. Ale keď dávame, nesmieme cítiť, že tomu človeku robíme veľkú láskavosť, že sme mu nadradení, pretože mu dokážeme pomôcť. Nie! Musíme cítiť, že Boh nám dal veľkú príležitosť, aby sme Mu slúžili, a mali by sme byť vďační človeku, ktorý nám dal možnosť pomáhať alebo slúžiť Najvyššiemu v ňom. Musíme cítiť vďačnosť za to, že sme sa stali Jeho vybranými nástrojmi, pretože si rovnako mohol vybrať iných. Musíme prejavovať neustálu vďačnosť už len za to, že nás zamestnal. Takáto oddanosť je našou zasvätenou službou.

Potom prichádza odovzdanie. Toto odovzdanie nie je odovzdaním sa otroka pánovi. Obyčajný pán bude na otrokovi hľadať chyby, a pritom bude cítiť, že on je vždy dokonalý. Ale v prípade Najvyššieho to tak nie je. Keď sa nami zaoberá, cíti, že naše nedokonalosti sú Jeho nedokonalosťami. Keď nachádza v našej povahe chyby, cíti, že sú to všetko Jeho chyby. Pokiaľ nie sme dokonalí, Boh nikdy necíti, že je dokonalý. Boh je vševediaci, všemohúci a všadeprítomný; to je pravda. Ale pokiaľ ide o dokonalosť prejavenú na zemi, Boh cíti, že je stále nedokonalý vo mne, v tebe, v každom človeku. Posolstvo dokonalej dokonalosti ešte na zemi nesvitlo. Odovzdávame sa Bohu celým srdcom, pričom veľmi dobre vieme, že to, čo máme a čím sme, je takmer nič. Ak Mu odovzdáme svoju ničotu, staneme sa vybraným nástrojom Najvyššieho a dovolíme, aby v nás rástla Jeho Dokonalosť.

Láska, naplnenie a Boh idú vždy spolu. Boh sa nikdy neuspokojí s niečím neúplným, nerealizovaným, nenaplneným a neprejaveným. Chce od nás realizáciu, odhalenie, prejavenie a dokonalosť. Ak sa tieto veci neuskutočnia v tomto živote, budeme musieť prežiť mnoho ďalších inkarnácií. Ale Boh nikdy nedovolí, aby niekto zostal nerealizovaný a nenaplnený. Dnes nastal čas, aby si realizoval Boha ty. Zajtra príde čas, aby Boha realizoval tvoj priateľ. Pozajtra príde čas na realizáciu Boha pre niekoho iného. Pre každého človeka je určená hodina, ktorú nazývame „Božia vybraná Hodina“. V Božej vybranej Hodine, človek určite realizuje Boha.

Cítime, že naša cesta je ľahšia a efektívnejšia v tom zmysle, že nemusíme čítať milióny kníh, aby sme sa dozvedeli, čo je to Pravda. Nemusíme deň čo deň cvičiť svoju myseľ, aby sme poznali, ako Pravda vyzerá. Nie! Pravda je v nás a volá po tom, aby vyšla do popredia. Ale žiaľ, my máme dvere zatvorené a nedovolíme Pravde vyjsť von.

Ako teda môžeme vyniesť Pravdu z jej väzenskej cely? Musím povedať, že je to pomocou lásky. Lásky ku komu? Lásky k Bohu. A kto je Boh? Boh je naša najvyššia osvietená časť. Boh nie je nič iné a nikto iný. Mám hlavu a dve nohy. Povedzme, že moja hlava predstavuje to najvyššie vo mne a moje nohy predstavujú to najnižšie vo mne, moju nevedomosť. Viem, že to najvyššie aj to najnižšie je moje. Najnižšie musí vstúpiť do najvyššieho, aby mohlo byť premenené, oslobodené a naplnené. Najvyššie musí vstúpiť do najnižšieho, aby mohlo byť odhalené a prejavené.

Na našej ceste je absolútne nevyhnutný pocit stotožnenia. To najvyššie musí cítiť svoju úplnú jednotu s najnižším. To najnižšie musí cítiť svoju úplnú jednotu s najvyšším. Netreba dodávať, že to najvyššie vždy cíti svoju jednotu s najnižším. Avšak pre najnižšie je nesmierne ťažké zjednotiť sa s najvyšším, pretože má strach, pochybnosti, žiarlivosť a tak ďalej.

K čomu sa musíte zaviazať, ak chcete nasledovať našu cestu? Nie je to taký záväzok, aký musíte prijať v iných duchovných alebo kultúrnych organizáciách. V týchto organizáciách možno budete musieť platiť pravidelný poplatok. Ale keď vás žiadam o záväzok, je to iné. Hovorím, že ak vo mne niečo vidíte, ak vidíte alebo cítite svetlo, potom ak chcete nasledovať našu cestu, môžete. Nebudem od vás žiadať peniaze. Nemusíte mi dať päť či desať dolárov ani nič podobné. Nie! Tu ide o vašu vlastnú ašpiráciu – akí úprimní a pravidelní dokážete byť vo svojom duchovnom živote. Ak nebudete úprimní, nedokážete bežať rýchlo. Ale ak budete úprimní a oddaní, pobežíte veľmi rýchlo. Záväzok, ktorý žiadam na našej ceste, je pravidelnosť vo vašej meditácii a ašpirácii, úprimný vnútorný plač. Nič iné od žiadneho žiaka nežiadam.

Naša cesta, cesta srdca, je zároveň cestou prijatia. Musíme prijať svet. Ak odídeme do jaskyne v Himalájach alebo sa posadíme na vrchol hory a budeme plakať po svojich osobných úspechoch a uspokojení, neurobíme nič pre svet. Bude to takto: najem sa do sýtosti a svojich bratov nechám nenasýtených a hladných. To nie je správne. Ak som skutočná ľudská bytosť, musím sa postarať o to, aby spolu so mnou jedli aj moji bratia. Ak budeme jesť spolu, len vtedy získame skutočné uspokojenie.

Podobne aj v duchovnom živote skutoční duchovní Majstri cítia, že je ich svätá povinnosť, aby jedli pred ľuďmi a podelili sa s nimi o duchovnú potravu. Ak ľudstvo ako celok nechce jesť tak, ako by malo, ak mnohí ešte spia a necítia duchovný hlad, čo môže duchovný Majster urobiť? Ale ak existuje niekoľko úprimne hladných hľadajúcich, duchovný Majster im povie: „Jedlo je pripravené. Poďme sa spolu najesť.“

Na našej ceste prijatia si musíme uvedomiť, že zem má k dokonalosti ďaleko. Ale ak neprijmeme vedomie zeme, ako ho zdokonalíme? Ak niekoho niečo bolí, musím ho masírovať. Len vtedy jeho bolesť zmizne. Podobne, ak je zem na určitom mieste nedokonalá, musím sa jej dotknúť svojou ašpiráciou a záujmom. Len vtedy ju môžem premeniť. Pokiaľ nebude vedomie zeme úplne realizované, pokúsim sa zostať na zemi, aby som svojím vnútorným vedomím slúžil ľudstvu.