Počul som, že duša, ktorá opúšťa tento život, má veľkú radosť, keď vidí v očiach príbuzných a priateľov slzy. Je to pravda?

Sri Chinmoy: Vo všeobecnosti existujú tri druhy ľudských duší: po prvé tie, ktoré nazývame celkom obyčajné, neosvietené; potom dobré, ale obyčajné duše; a nakoniec veľké, mimoriadne duše. Keď zomrie obyčajný človek, pozoruje, či za ním jeho drahí a blízki plačú. Ak vidí, že nikto neplače, je veľmi smutný a hovorí si: „Celý život som im rôznymi spôsobmi pomáhal. Pozrite sa teraz na ten nevďak!“ Tieto obyčajné duše sú také pripútané k svojim blízkym a k zemi, že ich skľučuje, keď vidia, že ich blízki si v tomto poslednom okamihu necenia lásku a obetavosť, ktorú im predtým dali. Existujú dokonca aj také neosvietené duše, ktoré zaujmú zlomyseľný postoj, ak ich príbuzní neoplakávajú, a po odchode z tela sa vrátia v nehmotnej podobe, aby svojich blízkych vydesili. Ak sú v rodine deti, zosnulý sa môže prevteliť do tej najškaredšej podoby a prísť pred deti, aby ich vystrašil.

Druhý typ sú ľudia milí, príjemní a veľmi nápomocní členom svojej rodiny, ktorí pri odchode zo sveta cítia, že ich zväzok lásky a pripútania by mal trvať navždy. Tento typ človeka nechce opustiť pozemskú scénu. Cíti, že len pripútanie môže udržať spojenie medzi týmto a oným svetom, a tak sa snaží získať od svojich blízkych a drahých čo najväčšiu náklonnosť, súcit a záujem. Ak vidí, že jeho blízki neprejavujú súcit či smútok nad jeho stratou, ani za ním trpko neplačú, vtedy vo svojej vnútornej existencii veľmi trpí. Povie si: „Chcem tu vytvoriť niečo trvalé, a členovia rodiny so mnou vôbec nespolupracujú, ani mi nepomáhajú.“ Ale to, čo by mohlo vytvoriť večné božské puto medzi dušou zomrelého a dušami žijúcich ľudí, nie je takzvaná ľudská láska ani ľudské pripútanie. Láska, ktorá ľudské bytosti spútava, nemôže nikdy vydržať; je ako lano vyrobené z piesku. Len božská láska dokáže prekonať všetky prekážky.

Potom sa dostávame k veľkým dušiam, to znamená duchovným Majstrom. Keď Majster opustí telo a vidí, že jeho žiaci trpko plačú nad svojou stratou, cíti ľútosť, pretože v ňom úplne nerozoznali duchovného Majstra. Duchovný človek, ktorý realizoval Boha, žije na všetkých úrovniach; jeho vedomie preniká do všetkých svetov. Pokiaľ teda jeho žiaci za ním trpko plačú, pokiaľ cítia, že ho už nikdy neuvidia, dávajú ho do tej istej kategórie ako obyčajného človeka. Je to ako urážka. Majster vie, že sa zjaví tým žiakom, ktorí sa k nemu úprimne modlia alebo úprimne meditujú a ašpirujú. Vie, že ich bude neustále viesť, formovať a utvárať. Vie, že bude schopný do nich vstúpiť a oni budú schopní vstúpiť do neho. Bude teda prirodzene smutný, keď si jeho žiaci budú myslieť: „Majster odišiel a my ho už nikdy nebudeme počuť. Naše modlitby k nemu budú márne, takže je zbytočné, aby sme sa modlili. Poďme k inému Majstrovi, alebo sa pokúsme nájsť iný spôsob duchovného pokroku.“ Duchovným Majstrom je teda ľúto, keď ich drahí plačú a ronia trpké slzy, zatiaľ čo obyčajní ľudia z toho majú radosť.

Áno, žiaci môžu byť chvíľu smutní, že stratili svojho Majstra, pretože ho vo fyzickej podobe neuvidia. Tento smútok však nesmie trvať dlho, pretože do žiakov, ktorí úprimne prijali Majstra za jediného Kormidelníka svojho života, musí vstúpiť radosť duše, jej intenzívna láska a všetko zahŕňajúci záujem.