Prvá časť: Ríša smrti

Prečo je smrť nevyhnutná? Prečo nemôže duša pokračovať v pokroku a vývoji v jednom tele?

Sri Chinmoy: V tejto chvíli je smrť potrebná; je pre nás nevyhnutná. Nič nemôžeme robiť príliš dlho. Hráme štyridsaťpäť minút alebo hodinu, a potom sme unavení a musíme odpočívať. Tak je to aj s našou ašpiráciou. Dajme tomu, že na zemi žijeme šesťdesiat alebo sedemdesiat rokov. Z týchto šesťdesiatich alebo sedemdesiatich rokov meditujeme možno dvadsať alebo tridsať dní, dokonca aj to len niekoľko hodín. Bežná ľudská bytosť si počas meditácie nedokáže udržať nepretržitú ašpiráciu ani štyri či dve hodiny, dokonca ani jednu hodinu. Ako by potom z ničoho nič mohla získať ašpiráciu, skutočnosť alebo vedomie, ktoré by ju prenieslo do večnej Pravdy alebo nesmrteľného Vedomia?

V určitom zmysle nám teraz smrť pomáha; dovolí nám, aby sme si odpočinuli. Keď sa potom vraciame späť, vraciame sa s novou nádejou, s novým svetlom, s novou ašpiráciou. Keby sme však mali nepretržitú vedomú ašpiráciu, stúpajúci plameň horiaci stále v nás, videli by sme, že fyzickú smrť môžeme ľahko prekonať. Raz zasvitne deň, keď bude smrť zbytočná. Teraz je to však nad naše schopnosti; sme slabí. Dokonca aj duchovní Majstri, oslobodené duše, napriek tomu, že ovládajú smrť, opustia telo, keď si to praje Božské.

Obyčajný človek, ktorý na svojich pleciach niesol ťarchu celej rodiny dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov, povie: „Som unavený. Potrebujem si odpočinúť.“ Pre neho má smrť skutočný zmysel; duša odíde do sveta duší a teší sa z krátkeho odpočinku. Pre božského bojovníka, hľadajúceho Najvyššiu Pravdu však smrť nemá žiadny význam. Chce robiť pokrok stále, bez prestávky. Pokúsi sa teda žiť v neustálej ašpirácii, večnej ašpirácii. A s touto večnou ašpiráciou sa pokúsi poraziť smrť, aby mohol byť večným vonkajším prejavením Božského v sebe.

Je možné, aby človek spoznal smrť počas svojho života tým, že do nej vstúpi?

Sri Chinmoy: Človek môže ľahko spoznať, čím smrť v skutočnosti je, keď je v úplne najvyššom stave meditácie. Stokrát som zažil, čo je to smrť. Mnohokrát som tiež vo svojej meditácii smrť prekročil, keď som musel pomáhať svojim žiakom. V tranze môže ísť človek do mnohých svetov, na mnoho úrovní, do mnohých oblastí, ktoré sú za doménou a hranicou smrti. Niekedy dokonca môžeme nasledovať dušu, keď opusti telo, a vtedy môžeme získať úplnú skúsenosť smrti, napriek tomu, že zostávame vo svojom tele. Takýto zážitok som mal po prvýkrát s jednou zo svojich sestier, ktorá zomrela keď som mal osemnásť rokov. Mal som tú schopnosť, a tak som sestrinu dušu sprevádzal asi tri hodiny vo svete smrti. V tej chvíli cítite, že ste vlastne mŕtvi. Telo pre vás neexistuje, len sa vznášate svojím vedomím, lietate ako vták. Ak máte túto schopnosť, môžete získať na tomto svete naozajstný zážitok smrti. Dokážete do nej ľahko vojsť počas svojej meditácie. Svoje telo môžete nechať vo svete života a svetlo svojho vedomia môžete mať vo svete smrti.

Mohli by ste nám vysvetliť duchovný význam takej techniky alebo jej potrebu?

Sri Chinmoy: Nie je vôbec potrebná, ak sa ju však chce niekto na tomto svete naučiť, môže to ľahko dokázať. Tieto veci nám pri realizácii Boha ani trochu nepomôžu, pokiaľ však máme čas, ak máme trpezlivosť, ak máme dychtivosť, tak nám neuškodia. Je to ako ísť po ceste. Môžeme ísť k cieľu priamo, alebo, ak chceme, môžeme sa prechádzať, rozhliadať sa po kraji alebo trhať ovocie zo stromov a počas jedenia pokračovať smerom k cieľu. Každý človek žijúci duchovným životom bude mať pred svojou realizáciou aspoň jeden zážitok smrti.

Je smrť bolestivá?

Sri Chinmoy: To záleží na každom človeku. Pokiaľ sa človek nemodlil a nemeditoval, neviedol duchovný život, vtedy je preň skutočne bolestivé rozlúčiť sa so životom, pretože sa nechce odovzdať Božej Vôli. Predovšetkým, nemá schopnosť poznať ani cítiť, čo je to Božia Vôľa. Necíti ani vedomú Božiu Ochranu, Vedenie či Záujem, takže sa cíti úplne stratený. Na tomto svete už nemôže urobiť nič; na druhom svete je všetko neisté. Ak nemá ašpiráciu, príde ohromný strach, pretože pre obyčajných ľudí je smrť niečo úplne neznáme. Nevedia, kam idú. Hľadajúci však vedia, že idú k Najvyššiemu, do príbytku Pána. Je to pre nich zatiaľ neznáme, ale toto vedomie, táto oblasť je ríšou mieru a odpočinku. Patrí Najvyššiemu, ich Večnému Otcovi. Preto sa neboja.

Potom je tu, samozrejme, fyzická bolesť. Keď niekto v čase smrti až do poslednej chvíle trpí nejakou chorobou a nemá schopnosť ju vhodiť do niečoho vyššieho alebo hlbšieho, potom prirodzene budú jeho posledné dni nesmierne bolestivé. Dokonca aj posledná chvíľa bude veľmi bolestivá, pretože bytosť smrti k nemu príde vo veľmi deštruktívnej podobe. Sila smrti, bytosť smrti sa objaví pred každým človekom v inej forme podľa dosiahnutia a uvedomenia jeho duše na zemi.

Obyčajní ľudia, ktorí nemajú ašpiráciu, ľudia, ktorí sa úplne oddávajú pôžitkom nevedomosti, pocítia smrť ako hroznú, nemilosrdnú bytosť, ako temnú a strašnú postavu. Smrteľná sila má niekedy mnoho služobníkov, ktorí sa zjavia pred umierajúcim, a ľudia často vidia tigrov alebo nepredstaviteľne obrovské bytosti a vydesí ich to. Úprimní hľadajúci však uvidia svojho duchovného Majstra alebo žiarivú bytosť podobnú anjelovi, ktorá ich vezme do svojho koča. Títo hľadajúci na zemi roky ťažko pracovali a Matka zem im chce teraz vedome ponúknuť svoju požehnanú božskú vďačnosť. Sprevádza ich Vnútorný Kormidelník, alebo Guru, oni však pred sebou vidia dobrotivú Božiu Ruku, ako ich vezie vo svojej zlatej lodi k druhému brehu. Niektorí ľudia vidia pred sebou v čase smrti svojich dávno zosnulých príbuzných. Ich drahí prichádzajú a vedú ich do nového sveta ako niekto, kto už pozná cestu.

Pokiaľ sme zviazaní putami nevedomosti, budeme v okamihu fyzickej smrti cítiť bolesť vo vnútri aj navonok. Táto bolesť je dôsledkom nevedomosti v ľudskej mysli a v ľudskom tele, ktorá nám bráni vstúpiť do ríše smrti a potom ju vedome a zámerne prekročiť. Ak je však závoj nevedomosti odstránený, potom nemôže byt ani v smrti, ani v pozemskej atmosfére žiadna bolesť. Ak dokážeme vstúpiť do podstaty svojho utrpenia a bolesti, ktorou je nevedomosť, ak dokážeme túto nevedomosť premeniť svetlom svojej duše, potom bude smrť len ako most, vedúci na druhý breh. Týmto druhým brehom je Večné Svetlo, ktoré nás sprevádza, ochraňuje, tvaruje a formuje po celú Večnosť.

Prečo musí toľko ľudí pred smrťou zotrvávať vo veľkých bolestiach?

Sri Chinmoy: Mnoho chorých ľudí chce zomrieť pretože ich bolesť je neúnosná. Chcú sa oslobodiť od svojho utrpenia. Prečo ale trpia? Je to preto, že ešte neskončilo očistenie ich prirodzenosti. Vďaka očistenia vstupujeme do vyššieho života a viac napĺňajúcej božskosti. Takto pracuje zákon karmy. Vo svojich predchádzajúcich životoch sme urobili mnoho zlých vecí. Prostredníctvom tejto fyzickej bolesti sme očistení. Táto skúsenosť je nevyhnutná, pretože vďaka nej vo vedomí človeka svitá nová múdrosť. Keď však niekto ťažko trpí, nemali by sme myslieť na jeho minulé skutky, na to, že viedol zlý život, že mal zlý charakter, a preto trpí. Nie, stotožnime sa so skutočnosťou, ktorou práve prechádza. Keď sa zjednotíme s touto skúsenosťou, získame v našom ľudskom bytí pravé uspokojenie.

Na druhej strane musím povedať, že zákon karmy nie je jednoduchý; je veľmi, veľmi komplikovaný. Niektoré duše sú veľmi čisté a duchovné, ale aj tak trpia, keď zomierajú. Je to kvôli ich zlej karme? Nie, je to kvôli tomu, že sa stotožnili s ľudstvom a chcú prežiť to najhoršie utrpenie. Väčšina veľkých duchovných Majstrov mala veľmi bolestivú smrť. Prečo? Mohli opustiť telo podľa svojej vôle, ale neurobili to. Namiesto toho ochoreli na rakovinu alebo inú vážnu chorobu a zomreli až po ťažkom utrpení. Čiže vstúpili do ľudského utrpenia a snažili sa prežívať utrpenie s ľudstvom. Pokiaľ nevstúpime do ľudského utrpenia, všetko je len teoretické, nič nie je skutočné. Keď však trpia obyčajní ľudia, vidíme, že tu pôsobí zákon karmy, koleso karmy.

Napriek tomu, ak niekto zomrie na náhle zlyhanie srdca, nemusí to nevyhnutne znamenať, že bol veľmi duchovný alebo nábožný. Nie. Boh chcel mať v tej chvíli cez neho a možno aj cez jeho blízkych takúto skúsenosť. Tu nejde o to, či bol dobrý alebo zlý, božský alebo nebožský, ale o to, akú skúsenosť chcel mať Boh cez toho človeka. Z najvyššieho pohľadu je všetko, čo vidíme a prežívame, skúsenosťou Boha.

Je možné, aby duchovný človek, ktorý zomiera bolestivou smrťou, premenil pomocou meditácie bolesť na radosť?

Sri Chinmoy: Ak je niekto úprimný hľadajúci, zažije veľkú radosť, i keď umiera. Napriek tomu, že fyzické môže trpieť, blaženosť duše vyjde do popredia a umožní mu vedome meditovať. Niekedy sa stane, že keď vedome vstúpime do bolesti, naša vlastná odvaha v samotnej bolesti sa premení na radosť. Človek môže vedome vstúpiť do bolesti aj vtedy, keď podstupuje vážnu operáciu. Keď som bol mladý – mal som asi osemnásť alebo devätnásť rokov – urobil som to pri jednej vážnej operácii. Zatiaľ čo ma lekár operoval, vedome som vstúpil do bolesti a cítil som skutočnú radosť. Usmieval som sa na lekára a on to jednoducho nemohol pochopiť. Toto môže zažiť každý.

V jednej knihe meditácií na každý deň ste sa zmienili, že smrť je prekážka. Vždy som si myslel, že smrť považujete len za prechod, ktorý nám umožní nové zrodenie a ďalší pokrok.

Sri Chinmoy: Výborne. Povedal som, že smrť je prechod. Povedal som, že život a smrť sú ako dve miestnosti: život je obývačka a smrť je spálňa. Keď poviem, že smrť je prekážka, hovorím o nej z iného pohľadu. Čo je to prekážka? Prekážka je niečo, čo nám bráni ísť ďalej. Je to obmedzenie, ktoré nemôžeme prekročiť.

Tento život je zlatou príležitosťou, ktorú nám dal Najvyšší. Príležitosť je však jedna vec a dosiahnutie je druhá. Náš duchovný vývoj, náš vnútorný pokrok je veľmi stály, veľmi pomalý a zároveň nanajvýš významný. Samozrejme, existujú ľudia, ktorí žijú stovky, alebo tisíce inkarnácií v prirodzenom cykle zrodenia a smrti. Jedného dňa v Božej Večnosti potom realizujú Boha. Niektorí praví, skutoční, úprimní ašpiranti však urobia dušeplný sľub, že Boha realizujú v tejto inkarnácii, tu a teraz. Urobia to, aj keď vedia, že toto nie je ani ich prvý, ani ich posledný život. Uvedomujú si, že existujú ľudia, ktorí Boha realizovali, a nechcú čakať na nejakú vzdialenú budúcu inkarnáciu. Cítia, že žiť bez realizácie Boha je zbytočné, a chcú ju dosiahnuť čo najskôr. Keď v takom prípade príde smrť a oni ešte nedosiahli realizáciu, vtedy je pre nich smrť prekážkou. Ak človek, ktorému je súdené zomrieť vo veku päťdesiat rokov, dušeplne ašpiruje a môže s láskavým dovolením Najvyššieho posunúť svoju smrť o dvadsať alebo tridsať rokov, čo bude počas tohto obdobia robiť? Bude pokračovať vo svojej úprimnej ašpirácii, vo svojej najhlbšej meditácii, vo svojej najvyššej kontemplácii. Bude ako pretekár, ktorý beží bez prekážok k svojmu Cieľu. Počas týchto dvadsiatich alebo tridsiatich rokov môže dosiahnuť tú najvzdialenejšiu hranicu, kde sa nachádza jeho Cieľ.

Ak však zasiahne smrť, potom v tomto živote Boha nerealizuje. Len veľmi málo duší môže v nasledujúcej inkarnácii ihneď pokračovať vo svojej predchádzajúcej ašpirácii. Hneď ako sa človek narodí, prídu nebožské kozmické sily a napadnú ho. Nevedomosť, obmedzenia a nedokonalosti sveta sa pokúsia dušu zahaliť. Vo raných rokoch detstva sa človek na nič nepamätá. Dieťa je nevinné, nevedomé, bezmocné. Potom po niekoľkých rokoch začne fungovať myseľ. Medzi ôsmym a dvanástym rokom myseľ všetko skomplikuje. Takže počas prvých jedenástich, dvanástich alebo trinástich rokov ďalšej inkarnácie väčšina duší, aj keď sú veľmi veľké a duchovné, zabudne na svoje predchádzajúce dosiahnutia a najhlbší vnútorný plač. Existujú duchovní Majstri a veľkí hľadajúci, ktorí dosiahnu niekoľko vysokých zážitkov už v detstve, ktorí začnú myslieť na Boha a spievať o Bohu vo veľmi mladom veku. Zvyčajne však neexistuje žiadne silné spojenie medzi dosiahnutím duše na zemi v predchádzajúcej inkarnácii a detstvom súčasnej inkarnácie. Existuje určité spojenie, veľmi jemné spojenie, to sa však v prvých dvanástich alebo trinástich rokoch výrazne neprejavuje.

Niektoré duše neobnovia svoju ašpiráciu z minulej inkarnácie až do veku päťdesiat alebo šesťdesiat rokov. Z duchovného hľadiska je týchto päťdesiat alebo šesťdesiat rokov v nasledujúcej inkarnácii absolútne stratených. Preto ak v tejto inkarnácii niekto stratí päťdesiat rokov a v minulej inkarnácii stratil dvadsať alebo tridsať rokov, je to premárnených osemdesiat rokov. V takom prípade poviem, že smrť je ozajstnou prekážkou. Túto prekážku musíme odstrániť pomocou svojej ašpirácie, pomocou svojho nezlomného duchovného úsilia. Naša ašpirácia by mala byť ako guľka. Mala by preraziť stenu smrti.

Aj keď to môže nejaký čas trvať, vnútorná bytosť nakoniec vedome vystúpi na povrch a človek sa začne vo svojej novej inkarnácii veľmi mocne a úprimne modliť k Bohu a meditovať na Boha. Vtedy uvidí, že v skutočnosti nič z jeho minulosti nie je stratené. Všetko je uložené vo vedomí Matky Zeme, ktoré je spoločnou bankou pre všetkých. Duša sa dozvie, koľko toho dokázala na zemi, a toto všetko je veľmi bezpečne uložené vo vedomí zeme, v banke zeme. Do banky si ukladáte peniaze. Potom môžete odísť do Anglicka a po šiestich alebo viacerých rokoch sa vrátiť a zobrať si ich. Duša robí to isté, keď na desať alebo dvadsať rokov opustí zem. Všetky dosiahnutia duše sú bezpečne zachované v Matke Zemi. Matka Zem ich duši vráti, keď duša príde späť a začne pracovať pre Boha na zemi.
Počas niekoľkých rokov detstva sa väčšinou nestratí nič okrem času. Je však lepšie realizovať Boha v jednej inkarnácii, aby sme v tomto prechodnom období znovu nestratili svoju vedomú ašpiráciu. Ak dokážeme zostať na zemi päťdesiat až sto rokov s obrovskou, úprimnou ašpiráciou, môžeme veľa dosiahnuť. Ak získame skutočnú pomoc od duchovného Majstra, je možné realizovať Boha v jednej, dvoch či troch inkarnáciách. Bez pravého Majstra a bez ašpirácie to trvá stovky a stovky inkarnácií.

Čo by sme mali robiť, keď zomierame?

Sri Chinmoy: Pre duchovného človeka je najlepšie predstaviť si prítomnosť svojho Majstra. Blízki a priatelia hľadajúceho by mali pred neho položiť obrázok jeho duchovného učiteľa, aby mohol byť Majster duchovne s ním, keď naposledy vydýchne. Nech je Majster v jeho samotnom dychu, úplne poslednom dychu hľadajúceho. Potom je povinnosťou a zodpovednosťou vnútorného sprievodcu, aby urobil to, čo je potrebné. Dlho predtým, než opustíš telo, opustí telo tvoj Majster. Môžeš teda meditovať na mňa a ja ti pomôžem.

Minulý rok zomrel tvoj otec. Keby si bol vtedy v jeho prítomnosti, bolo by najlepšie nanajvýš dušeplne meditovať. Aj keď tvoj otec nebol mojím žiakom a neprijal vedome našu cestu, ktovie, čo bude robiť vo svojej budúcej inkarnácii? Vedel si, že existuje niekto, kto môže tvojmu otcovi pomôcť, tak si mal meditovať na mňa. Človek vždy vie, kto mu v určitej situácii môže pomôcť. Keď je niekto chorý, zavolá lekára. Ak má právne problémy, vyhľadá pomoc právnika. Ak si chcel svojmu otcovi pomôcť, okamžite si mal myslieť a meditovať na mňa. Keby si mal ohromnú ašpiráciu alebo duchovnú silu, mohol by si mu ju dať. Tvoja duchovná sila však momentálne spočíva v ašpirácii a jej zdroj je vo vnútri tvojho Majstra, vo vnútri tvojho Gurua. Ak chceš teda pomôcť svojim blízkym, musíš to urobiť týmto spôsobom.

Ale pokiaľ hovoríš o ostatných ľuďoch, ak chceš vedieť, čo je pre nich pri umieraní najlepšie, najprv musíš zistiť, kto im dal tu na zemi najväčšiu radosť, alebo v koho mali najväčšiu vieru. Ak mal niekto silnú vieru v Krista, napriek tomu, že ty možno nenasleduješ Kristovu cestu, okamžite by si mal vedome a čo najoddanejšie vzývať prítomnosť Krista. Musíš vtedy pomôcť svojmu priateľovi posilniť jeho vieru v Krista. Môžeš nahlas opakovať Kristovo meno, doniesť mu obrázok Krista a čítať z Biblie. Tak budeš schopný pomôcť jeho ašpirácii. Ak zomiera duchovný človek, ktorý ma pozná, vtedy by si mal čítať z mojich kníh a hovoriť o mne. Ak je to však len tvoj známy, mal by si zväčšiť jeho vieru spôsobom, ktorý mu je blízky.

Existuje nejaký spôsob, ako by sme mali meditovať na zomierajúceho človeka?

Sri Chinmoy: Povedzme, že ideš navštíviť svojho známeho do nemocnice. Vtedy by si sa mal sústrediť na jeho srdce. Nemusíš sa na neho pozerať, ale vlož celú svoju koncentráciu do jeho srdca. Najprv si skús predstaviť kruh v jeho srdci a pokús sa cítiť, že tento kruh tam rotuje ako disk. Znamená to, že životná energia teraz vedome krúži v ašpirácii alebo v telesnej schránke tohto chorého človeka. Pomocou svojej koncentrácie a meditácie vstupuješ do jeho tepu. Keď vstúpiš do jeho tepu, začne tvoje vedomie a ašpirujúce alebo umierajúce vedomie toho človeka rotovať spoločne. Zatiaľ čo rotujú, modli sa celou svojou bytosťou k Najvyššiemu, ktorý je tvojím Guruom a Guruom každého: „Nech je dosiahnuté Tvoje Víťazstvo. Nech sa cez tohto človeka prejaví Tvoja Vôľa. Chcem len Tvoje Víťazstvo.“ Víťazstvo nemusí vždy znamenať, že sa ten človek vylieči. Nie, Boh možno rozhodol, že z nejakého veľmi dobrého dôvodu tento človek musí opustiť telo. Ak sa odovzdane modlíš k Bohu a ak ten človek opustí telo, napĺňaš Boha a bojuješ za Božie Víťazstvo. Ak ho Boh chce zobrať do Neba, aby tam niečo pre Neho urobil, potom je prirodzene Božím Víťazstvom, keď ten človek opustí telo. Ak sa modlíš za víťazstvo Najvyššieho, svojou ašpiráciou dávaš úplnú zodpovednosť Najvyššiemu. A pokiaľ dokážeš vedome odovzdať zodpovednosť Najvyššiemu, robíš správnu vec.

Keď niekto umiera, aký by mal byť postoj jeho najbližších?

Sri Chinmoy: Všetci sme ako cestujúci, ktorí sú v tom istom vlaku. Jeden z cestujúcich došiel do svojej cieľovej stanice. On tu musí vystúpiť, ale my musíme pokračovať a ísť ďalej. Musíme pochopiť, že táto hodina smrti bola schválená Najvyšším. Žiadna ľudská bytosť nemôže zomrieť bez súhlasu alebo povolenia Najvyššieho. Takže ak máme vieru v Najvyššieho, ak cítime lásku k Najvyššiemu a sme mu oddaní, budeme cítiť, že Najvyšší je nekonečne viac súcitný ako ktorákoľvek ľudská bytosť, nekonečne viac súcitný ako my, ktorí chceme mať svojich najdrahších pri sebe. Dokonca aj keď človek, ktorý umiera, je náš syn, naša matka alebo náš otec, musíme chápať, že je nekonečne drahší Najvyššiemu ako nám. Najvyšší je náš Otec aj naša Matka. Ak odíde jeden člen rodiny za otcom a matkou, ostatní členovia nikdy nebudú smutní. Ak sme prijali duchovný život a chceme mať skutočnú radosť, musíme vedieť, že ju môžeme mať len tak, že odovzdáme svoj život Vôli Najvyššieho. Teraz možno nepoznáme Vôľu Najvyššieho, ale vieme čo je odovzdanie.

Ak Najvyšší chce niekoho zobrať z nášho života, musíme to akceptovať. „Nech sa stane Tvoja Vôľa.“ Ak máme takýto postoj, potom budeme mať najväčšiu radosť. A práve táto radosť bude najlepšou službou tomu, kto sa chystá odísť. Keď sa úplne odovzdáme Najvyššiemu, toto odovzdanie sa stane novou silou a pomocou pre odchádzajúcu dušu, ktorá tu trpí spútaním. Takže ak naozaj odovzdáme svoju vôľu Vôli Najvyššieho, toto odovzdanie nepochybne prinesie mier, trvalý mier duši, ktorá sa chystá opustiť pozemskú scénu.

Ľudia, ktorí začali s meditáciou a koncentráciou, získavajú letmé spomienky na svoje minulé inkarnácie. Ak veríme, že sme mali minulosť, a vieme, že máme prítomnosť, môžeme tiež cítiť, že budeme mať budúcnosť. Keď to vieme, musíme si stále uvedomovať túto pravdu: žiadna smrť neexistuje. V Bhagavadgíte sa hovorí: „Tak, ako človek odkladá svoje staré šaty a oblieka si nové, rovnako aj duša opúšťa fyzické telo a vstupuje do nového.“ Keď vieme, že zomierajúci človek len odkladá svoje staré telo predtým, ako prijme nové, a ak si to uvedomuje aj ten, kto zomiera, ako potom môže existovať nejaký strach?

Nevieme, čo vlastne smrť je – preto chceme zostať tu na zemi čo najdlhšie. Skutočná smrť však nie je zánik fyzického tela. Skutočná smrť, duchovná smrť, je niečo iné.

Guru, mal som jedného mladého priateľa, ktorý pred šiestimi týždňami zomrel. Deň pred svojou smrťou povedal otcovi, že nasledujúci deň zomrie, a potom naozaj zomrel. Ako to mohol vedieť?

Sri Chinmoy: Prečo nie? Nie je snáď Božím dieťaťom? Keď niekto v čase smrti stále myslí na Boha, môže mu to oznámiť jeho vlastná vnútorná bytosť. Keď umierala moja matka, bol som v dome svojho strýka šesť míľ od nej. Moja matka trpela ochorením štítnej žľazy. V ten deň v skorých ranných hodinách povedala: „Dnes ráno opustím telo. Kam išiel Madal? Pošlite poňho.“ Túto správu mi doniesol môj bratranec a ja som prišiel. Vzala moju ruku a usmiala sa na mňa; bol to jej posledný úsmev. Odišla asi o minútu po mojom príchode, akoby na mňa čakala. Musím však povedať pravdu. Moja matka bola veľmi, veľmi duchovná a žila prísnym vnútorným životom v najhlbšom slova zmysle. Ale späť k tvojmu priateľovi. Musím povedať, že stovky a tisícky ľudí vie vopred, kedy zomrú. A pre duchovných ľudí to je veľmi jednoduché. Často to vedia niekoľko mesiacov vopred.

Keď je niekto chorý a z lekárskeho hľadiska pre neho už nie je nádej na uzdravenie, je dobré mu povedať, že zomiera, a pomôcť mu pripraviť sa na odchod?

Sri Chinmoy: To je veľmi zložitá otázka; každý prípad sa musí zvažovať samostatne. Väčšina ľudí chce žiť. Nechcú zomrieť, pretože nevedia čo je smrť. Myslia si, že smrť je tyran, ktorý ich bude všetkými možnými spôsobmi mučiť a nakoniec ich zničí. Keď sa karma niekoho skončí a Najvyšší si praje, aby tento človek opustil telo, ak má ten človek vitálny hlad a nesplnené túžby – aj keď jeho duša tieto túžby nemá – potom chce zostať na zemi. Nechce poslúchnuť Vôľu Najvyššieho. Čo sa dá robiť s človekom, ktorý je na takejto úrovni? Keď mu poviete, že si Boh už nepraje, aby bol ďalej na zemi, že už v tomto tele dosiahol všetky nevyhnutné skúsenosti, nepochopí vás. Povie: „Boh nechce, aby som opustil telo, to ty chceš, aby som zomrel.“ Bude si myslieť, že ste krutý a nemilosrdný. Takže pokiaľ viete, že je to Vôľa Najvyššieho, aby opustil svet, je najlepšie potichu prehovoriť k duši toho človeka a pokúsiť sa ho inšpirovať, aby sa riadil Božou Vôľou.

Ale ak je ten človek veľmi duchovný a úprimný hľadajúci, potom sám povie svojim príbuzným a blízkym: „Modlite sa k Bohu, aby si ma odviedol. Moja hra na zemi sa skončila. Čítajte mi duchovné knihy – Písma, Bibliu, Gítu. Chcem počuť len božské veci, duchovné veci, ktoré mi pomôžu vydať sa na moju cestu.“ V Indii je mnoho, mnoho ľudí, ktorí akonáhle cítia, že ich dni sú spočítané, hovoria: „Čím skôr si ma Boh zoberie, tým lepšie.“ Keď umierala moja matka, čítala počas svojich posledných dní neustále Gítu s jedinou myšlienkou: „Teraz odchádzam k večnému Otcovi. Musím sa na to pripraviť.“ Takýto pacient získa väčšiu radosť tým, že spozná a poslúchne Vôľu Najvyššieho.

Dokážeš silou vôle odložiť čas smrti?

Sri Chinmoy: Rozhodne.

Dokážeš ho odložiť na neurčito?

Sri Chinmoy: Ak to je Božia vôľa, duchovní Majstri môžu smrť oddialiť na neurčito. Duchovný človek dostane túto silu, keď dospeje k duchovnej Dokonalosti, pretože vtedy je úplne odovzdaný Bohu. Žiak prichádza za Guruom a úplne sa mu odovzdá. Podobne, Guru sa musí úplne odovzdať nekonečnému Bohu. V tomto odovzdaní sa zjednotí s Bohom. Neporušuje Boží zákon, len sa ho snaží naplniť. Ak Boh povie: „Chcem, aby si teraz opustil telo,“ opustí telo. Pokiaľ však vidí, že na neho útočia nepriateľské sily a chcú predčasne spôsobiť jeho smrť, použije svoju silu, pretože Boh chce, aby žil na zemi a pomáhal ľudstvu.

Nemá žiadny zmysel vlastniť túto silu len preto, že chcete byť na zemi dvesto alebo tristo rokov a žiť obyčajným zvieracím životom. Korytnačka žije stovky rokov, ale to neznamená, že je lepšia ako človek. To, čo potrebujeme, je priame osvietenie, poznanie Pravdy, poznanie Svetla a poznanie Boha. Dôležité nie sú roky, ale to, čo človek dosiahne.

Museli ste niekedy bojovať so silami smrti, aby ste niekomu zachránili život?

Sri Chinmoy: Práve minulú nedeľu som na rannú meditáciu prišiel veľmi neskoro. Väčšina z vás si myslela, že spím a chrápem. Čo sa dá robiť? Ale ja som bojoval s tromi silami smrti, ktoré chceli odniesť troch z mojich blízkych žiakov. U dvoch som bol naozaj úspešný, ale vôbec som si nebol istý čo sa stane s tým tretím. Až nasledujúci deň som získal uistenie, že prežije aj tretí. V opačnom prípade by ste večer videli, že tieto sily odniesli niekoho z Centra v New Yorku. Dostal by infarkt. A najvtipnejšie na tomto príbehu je, že tá osoba bola na rannej meditácii a meditovala, zatiaľ čo ja som bojoval so silami smrti.

Pracujem v nemocnici, ktorá sa špecializuje na liečbu rakoviny. Ľudia tu často zomierajú. Niekedy, keď zomierajú, vidím na ich tvári určitú kvalitu alebo výraz, ktoré sú veľmi podobné niečomu, čo vidím na vašej tvári. Môžete mi to vysvetliť?

Sri Chinmoy: Keď som zjednotený s univerzálnym Vedomím, som vo všetkých. Na zemi je veľa ľudí, ktorí nie sú mojimi žiakmi, ale sú to úprimní hľadajúci. A prvotriedne duše, ktoré dosiahli najvyššiu realizáciu Boha, to vedomie uvidia, keď sa úprimní hľadajúci budú modliť k Bohu v čase svojej smrti, alebo keď budú ich dni spočítané. Uisťujem vás, že ak sa budú modliť k Bohu, ku Kristovi alebo ku komukoľvek, ak budú naozaj úprimne klopať na Božie dvere, uvidia tam žiariť moju tvár, Budhovu tvár, Krišnovu tvár, pretože máme univerzálne Vedomie.

Neviem povedať, kto sú tí ľudia. Existujú stovky a tisícky ľudí, ktorí nie sú mojimi priamymi žiakmi. Klopú však na univerzálne Vedomie a prijímajú tam moje Svetlo, môj Súcit. Preto vidíte na ich tvári moju tvár. Vidia ma a dostávajú pomoc od mojej súcitnej vnútornej bytosti. Vtedy osvietená časť mojej bytosti, mojej vnútornej existencie, ide k nim, aby im dala nejakú útechu, trochu svetla, aby mali lepšiu existenciu vo svete duší a aby sa vrátili znovu ašpirovať. Ak sa pozriete na umierajúcu osobu a vidíte moju tvár, potom budete vedieť, že tento človek je hľadajúci. Nemusí byť mojím žiakom. Ale ak má veľmi úprimnú ašpiráciu, vďaka svojmu univerzálnemu Vedomiu tam môžem byť.

Sú chvíle, keď moji žiaci na mňa meditujú a stotožnia sa so mnou do takej miery, že iní žiaci uvidia na nich moju tvár. Ich sila koncentrácie je taká úprimná, taká oddaná, taká sústredená a dušeplná, že žiaci uvidia priamo na ich tvári moju tvár, aj keď tá osoba je žena. Stalo sa to viackrát.

Niekedy sa ľudia upália na protest proti vojne. Čo tým z duchovného hľadiska dosiahnu?

Sri Chinmoy: V rodine sa bratia často hádajú. Matka potom povie: „Ak neprestanete, spácham samovraždu.“ Poznám mnoho prípadov, kde rodičia spáchali samovraždu, keď zistili, že v rodine nedokážu udržať harmóniu. Deti sa potom ihneď zmenili. Keď videli, že rodičia zomreli kvôli ich hádkam, hneď sa polepšili. To však nevydržalo dlho a čoskoro sa začali znovu hádať.

Z duchovného hľadiska samovražda nemá žiadny zmysel. Matka sa obetovala pre svoje deti. Myslela si, že keď obetuje svoj fyzický život, obnoví harmóniu, ale z vitálneho sveta nie je možné uniknúť, nie je tam žiadne odpustenie. Za svoju hlúposť pôjde do vitálneho sveta a zostane tam. Prečo nemala dosť múdrosti na to, aby videla, že deti nepatria jej, ale Bohu? Boh jej dal tie deti, tak prečo neprosila Boha, aby osvietil ich vedomie? Prečo sa nemodlila k Bohu, aby im dal harmóniu a mier?

Svet zostane nevedomý dovtedy, kým Najvyšší neosvieti pozemské vedomie. Problémy sveta sa nikdy nevyriešia tak, že obetujeme svoj život, aby sme vytvorili mier. Mnoho mučeníkov, hľadajúcich a duchovných postáv si zobralo život, ale to nevyriešilo problémy sveta. Tieto problémy sa vyriešia len vtedy, keď budeme ašpirovať, keď sa budeme modliť k Bohu za osvietenie sveta dokiaľ sme tu na zemi. Naša individuálna smrť nikdy nedokáže zmeniť tvár sveta. Ale ak budeme vzývať Božie Požehnanie, Božiu Milosť a Boží Záujem, môžeme tento problém vyriešiť.

Môže niekto, kto spáchal samovraždu, v budúcich inkarnáciách realizovať Boha?

Sri Chinmoy: Realizovať Boha po spáchaní samovraždy alebo po násilnej smrti je možné. Ale Boh vie, koľko inkarnácii to bude trvať. Toto je prípustné len v prípade duchovných Majstrov. Duchovní Majstri niekedy spáchajú samovraždu. Sú takí znechutení zemou, že vedome a zámerne opustia telo skôr, ako by to urobili za normálnych okolností. Ale v ich prípade to Najvyšší dovolí, pretože Ho už realizovali a veľmi tvrdo pre Neho pracovali.

Vaša filozofia hovorí, že duša robí stále pokrok, ale ako sa vyrovnáte s faktom, že keď niekto spácha samovraždu, jeho duša upadne?

Sri Chinmoy: Keď niekto spácha samovraždu, jeho duša v skutočnosti neupadne. Zostane však na určitom mieste a je zakrytá nekonečne väčším množstvom závojov nevedomosti. Nevedomosť ju úplne zahaľuje, vrstva po vrstve. To, čo klesne, je vedomie človeka. Vráti sa späť do východiskového bodu, takmer až k minerálnemu vedomiu, kde sa nie je žiadna evolúcia. Duša je zatienená ohromnou nevedomosťou, nekonečným množstvom vrstiev nevedomosti. Predtým mala duša možno len desať vrstiev, ale teraz je na nej nespočítateľné množstvo vrstiev nevedomosti. Duša ich musí znovu začať odstraňovať jednu po druhej. Samozrejme, je pre ňu nekonečne ťažšie priviesť človeka k dokonalej dokonalosti, oslobodeniu či spaseniu.

Ale ak chce Najvyšší pôsobiť v určitom človeku, ktorý spáchal samovraždu, vo veľmi, veľmi vzácnych prípadoch požiada duchovných Majstrov, ktorí majú potrebnú schopnosť, aby sa o tú dušu postarali a nedovolili jej zahaliť sa obrovskou nevedomosťou. V takých prípadoch to, čo už duša má, stačí na zostúpenie Milosti a Súcitu Najvyššieho a On nedovolí, aby bola zahalená viac ako obvykle. To sa však stáva len vo veľmi vzácnych prípadoch. V opačnom prípade, ak človek spácha samovraždu, evolúcia sa preňho zastaví na neurčito – na sto, dvesto, päťsto, šesťsto alebo aj viac rokov. Nemôže ísť dopredu a na pleciach má naložené najťažšie možné bremeno. Proces jeho evolúcie sa zastaví. Pretože porušil zákony kozmickej Hry, musí podstúpiť kozmický trest. Tento trest si žiadna ľudská bytosť na zemi nedokáže ani predstaviť. To najhoršie možné pozemské mučenie je jednoducho ničím v porovnaní s kozmickým trestom, ktorý človeka postihne, keď spácha samovraždu. Nemôžete povedať kozmickým silám: „Urobil som niečo zlé a vás sa to netýka. Svoj cieľ dosiahnem, keď sa mi bude chcieť.“ Zámerne, bez Božieho dovolenia a proti Jeho Vôli ste vystúpili z kozmickej Hry. On vám nedovolil Hru opustiť, ale vy ste sa Mu aktívne a otvorene postavili na odpor a pokúsili ste sa Hru pokaziť. Za toto nesprávne konanie je ten najprísnejší trest. Tento trest je taký intenzívny, že ho svojím ľudským srdcom nedokážeme precítiť, svojou ľudskou mysľou si ho nedokážeme predstaviť.

Aký je rozdiel medzi kremáciou a bežným pohrebom?

Sri Chinmoy: Vonkajší rozdiel poznáte, pri kremácii sa telo spáli, pri pohrebe sa uloží do rakvy a pochová. Indovia väčšinou uctievajú oheň. Cítia, že oheň všetko nielen zničí, ale aj očistí. Takže pre oheň máme boha, ktorý sa volá Agni. Modlíme sa k nemu za očistu a sebapoznanie, a tiež mu odovzdávame svojich mŕtvych.

Z duchovného hľadiska vieme, že telo vzniklo z piatich elementov: zeme, vody, vzduchu, éteru a energie. Z týchto piatich elementov vznikol fyzický obal a pomocou ohňa sa znovu na tieto elementy rozloží. Pri kremácii sa fyzické telo rozloží s najväčším očistením, čo v tomto prípade znamená premenu.

Avšak ľudia, ktorí tu na Západe dávajú prednosť pohrebu, majú na to tiež svoje duchovné vysvetlenie. Pretože nám telo verne slúžilo, cítime k nemu určitý duchovný súcit a povieme: „Ach, toľké roky som toto telo používal a nikdy som mu nedoprial oddych. Teraz tu už duša nie je, vták odletel preč. Ale telo tu je. Položme ho do truhly a dajme mu možnosť oddychovať.“ Tí, ktorí dávajú prednosť kremácii, majú pocit, že telo urobilo v tomto živote veľa hlúpych, zlých vecí, a potrebuje očistu. A tí, ktorí uprednostňujú pohreb, chcú dať telu pohodlný oddych.

Hovorili ste o fyzickej smrti. Mohli by ste povedať niečo o smrti a znovuzrodení, ku ktorému dochádza v duchovnom živote?

Sri Chinmoy: Keď prijmeme duchovný život z celého srdca, úprimne a bezvýhradne, budeme mať pocit, že je to skutočná smrť nevedomosti, túžby a obmedzenia. Je to smrť nášho obmedzeného, dusivého, nenaplneného a temného vedomia vo vitáli. To, čo prahne po naplnení všetkých možných túžob, je vitál, a nie fyzická úroveň, takže táto smrť nastane na vitálnej úrovni. Keď skutočne začneme žiť duchovný život, zažijeme vnútornú smrť. Je to smrť našej minulosti, spôsobu, akým sme vytvárali svoju minulosť.

Dom Pravdy postavíme na ašpirácii, nie na túžbach a obavách, ani na úzkostiach a pochybnostiach. Minulosť nám chcela ukázať Pravdu jedným spôsobom. Nedokázala to však; preto sme tým, čím teraz v súčasnosti sme. Nevieme, či nám prítomnosť Pravdu ukáže, alebo nie. Ale myslíme si, že realitu uvidíme buď v bezprostrednej prítomnosti, alebo v rýchlo svitajúcej budúcnosti, v budúcnosti, ktorá vyrastá z bezprostrednosti dneška.

Jedno z tajomstiev duchovného života je, že v každom okamihu zomierame a znovu začíname žiť. V každom okamihu vidíme, že v nás svitá nové vedomie, nové myslenie, nová nádej a nové svetlo. Keď svitá niečo nové, vidíme, že to staré sa zmenilo na niečo vyššie, hlbšie a lepšie. Vo vyššom duchovnom živote môžeme teda v každej chvíli vidieť takzvanú smrť svojho obmedzeného vedomia a jeho premenu na nové, jasnejšie vedomie.

V skutočnosti som mal na mysli skôr znovuzrodenie. Ako sa môžem stať znovu dieťaťom a dosiahnuť toto duchovné znovuzrodenie?

Sri Chinmoy: Takéto znovuzrodenie sa musí odohrať v mysli, v tele a vo vitáli. Musí sa odohrať v našej najhlbšej, nevedomej časti, ktorá bola obklopená nevedomosťou, nedokonalosťou a obmedzením. Keď sa také duchovné znovuzrodenie odohrá a vy v sebe pocítite úsvit nového vedomia, prosím, pokúste sa stať týmto vedomím a dať ho ako kvet svojmu Majstrovi a Najvyššiemu. Vo chvíli, keď tento kvet dávate, cíťte, že to nie je niečo, čo ste odtrhli zo stromu, ale že to je celá vaša bytosť, ktorú položíte k Nohám Najvyššieho. Potom uvidíte, ako tento kvet lupienok po lupienku rozkvitá, a vy budete ako dieťa vnútorne rozkvitať so svojou vnútornou vôňou. Hlboko vo vnútri vás bude rásť dieťa a váš vonkajší vek sa stratí. Ale to sa stane len vtedy, keď vaše ašpirujúce vedomie úplne ovládne vaše telo, vitál, myseľ a srdce urobí z celej vašej bytosti kvet, ktorý položíte k Nohám Najvyššieho.

Každý, kto vstúpil do duchovného života, musí nevyhnutne v tomto živote prežiť duchovné znovuzrodenie. Každý musí cítiť, že je vedomým a dynamickým nástrojom, že je Božím dieťaťom. Každý musí túto pravdu pocítiť a splynúť s ňou. Keď sa to stane, dieťa už nebude dieťaťom, stane sa samotnou Božskosťou. A vtedy je realizácia Boha nielen možná, ale aj nevyhnutná. Len dieťa má právo sedieť v lone Otca a Otec túži po tom, aby mal dieťa vo Svojom lone. Je hrdý, že má dieťa, a dieťa je hrdé, že má Otca.

Môžete povedať niečo o Večnosti a Večnom živote?

Sri Chinmoy: Pretože som duchovný človek, môžem vďaka svojej vlastnej vnútornej realizácii povedať, že duša neumiera. Vieme, že sme veční. Prišli sme od Boha, sme v Bohu, vrastáme do Boha a chystáme sa naplniť Boha. Život a smrť sú ako dve izby; prejsť od života k smrti je ako vojsť z jednej izby do druhej. Teraz som v obývačke. Tu sa s vami rozpravám, meditujem s vami, pozerám sa na vás. Tu sa musím objaviť vo fyzickom tele; musím pracovať, byť aktívny a prejaviť svoj život. Potom je ešte jedna izba, moja spálňa. Tam oddychujem; spím. Tam nemusím nikomu ukazovať svoju existenciu; tam som len sám pre seba.

Prichádzame z Nekonečného života, z Božského života. Tento Nekonečný život zostáva na zemi len krátky čas, povedzme päťdesiat alebo šesťdesiat rokov. V tom čase máme v sebe pozemsky spútaný život. Vo vnútri tohto pozemsky spútaného života je však nekonečný Život. Po nejakej dobe tento Život znovu prechádza päť, desať, pätnásť alebo dvadsať rokov chodbou smrti. Keď vchádzame do tejto chodby, duša opustí telo na krátky alebo dlhý odpočinok a vracia so do sveta duší. Ak bol ten človek duchovný, jeho duša tu znovu získa večný Život, božský Život, ktorý existoval pred zrodením, ktorý existuje medzi zrodením a smrťou, ktorý existuje v smrti a zároveň smrť presahuje.

Počas svojho pozemského života sa môžeme preniesť do ríše večného života pomocou svojej ašpirácie a meditácie, avšak len tým, že do nekonečného Života vstúpime. Nebudeme ho vlastniť; musíme doňho vedome vrásť. Keď vstúpime do života meditácie, musíme sa nakoniec stať jej neoddeliteľnou súčasťou. A keď sme schopní meditovať dvadsaťštyri hodín denne, neustále vdychujeme nekonečný Život. Vo svojom vnútornom vedomí sme sa stotožnili s dušou. Keď žijeme v duši, neexistuje nič také ako smrť. Existuje len neustály vývoj nášho vedomia, nášho ašpirujúceho života. Ale keď žijeme v tele, je tu smrť neustále. Akonáhle do našej mysle vstúpi strach, okamžite zomierame. Len čo prídu nejaké negatívne sily, zomierame. Koľkokrát za deň zomierame! Strach, pochybnosti a úzkosť neustále zabíjajú našu vnútornú existenciu.

Druhá časť: Je smrť koniec?

Je smrť koniec?¹

Smrť nie je koniec. Smrť nikdy nemôže byt koniec.

Smrť je cesta. Život je pútnik. Duša je sprievodca.

Keď je pútnik unavený a vyčerpaný, sprievodca mu povie, aby si kratší alebo dlhší čas odpočinul, a potom sa pútnikova cesta opäť začína.

Keď sa v bežnom živote neašpirujúci človek oddáva pôžitkom nevedomosti, je to skutočné víťazstvo smrti. Keď v duchovnom živote ašpirujúci človek neplače po vyššom svetle, blaženosti a sile, je to zrodenie jeho smrti.

Čo sa môžeme naučiť z vnútorného života, zo života, ktorý túži po zániku smrti? Vnútorný život nám hovorí, že život je dušeplne vzácny, že čas je plodne drahocenný. Život bez ašpirácie času je bezvýznamný. Čas bez ašpirácie života je zbytočný.

Naša myseľ myslí na smrť. Naše srdce myslí na život. Naša duša myslí na Nesmrteľnosť. Myseľ a smrť môžu byť prekonané. Srdce a život môžu byť rozšírené. Duša a Nesmrteľnosť môžu byť naplnené.

Keď bude myseľ a smrť prekonaná, človek získa nový domov: Svetlo, Svetlo sveta, ktorý je Za. Keď bude duša a nesmrteľnosť naplnená, človek bude mať nový cieľ: Blaženosť, transcendentálnu Blaženosť.

Dnes človek cíti, že smrť je nevyhnutná potreba. Zajtra bude človek cítiť, že nesmrteľnosť je neomylná skutočnosť.

Bohužiaľ, väčšina z nás má o smrti nesprávne predstavy. Myslíme si, že smrť je niečo nezvyčajné, niečo deštruktívne. Musíme však vedieť, že práve teraz je smrť niečo prirodzené, normálne a do istej miery nevyhnutné. Pán Krišna hovorí Ardžunovi: „Ó, Ardžuna, istá je smrť pre narodených a isté je zrodenie pre mŕtvych. Takže to, čo je nevyhnutné, by nemalo byť príčinou tvojho smútku.“

Čándógja Upanišáda nám hovorí niečo významné: „Čo by sme mali robiť, keď sa blíži hodina smrti? Mali by sme sa utiekať k trom vznešeným myšlienkam: sme nezničiteľní; nikdy nemôžeme byť otrasení; sme samotnou podstatou života.“ Keď sa blíži hodina smrti a my cítime, že sme nezničiteľní, že nami nič nemôže otriasť a že sme samotnou podstatou života, kde je potom smútok, kde je strach, kde je smrť? Neexistuje žiadna smrť.

Sarada Devi, manželka Sri Rámakrišnu, povedala niečo veľmi dôležité: „Rozdiel medzi duchovným človekom a obyčajným človekom je veľmi jednoduchý. Ľahko spoznáte medzi nimi rozdiel. Obyčajný človek plače a roní trpké slzy, keď sa k nemu blíži smrť; zatiaľ čo duchovný človek, ak je naozaj duchovný, sa bude smiať a smiať, keď sa k nemu blíži smrť, pretože pre neho je smrť zábava, nič iné.“

Tu musíme povedať, že duchovný človek vstupuje do kozmickej hry; stáva sa jej vedomým nástrojom. Preto vie, že smrť nie je zánik. Je to len krátky alebo dlhý odpočinok.

Znovu a znovu sa budeme musieť vracať na svet. Tu na zemi musíme pracovať pre Boha. Niet pred tým úniku. Tu na zemi musíme realizovať to Najvyššie. Boh nám nedovolí premárniť či premrhať potenciál a možnosti duše. To je nemožné.

Kiplingov nesmrteľný výrok znie:

Každá inkarnácia nás vedie k vyššiemu, lepšiemu životu. Sme v procese evolúcie. Každá inkarnácia je priečkou na rebríku evolúcie. Človek napreduje vedome i nevedome. Ale ak v každej inkarnácii napreduje vedome, urýchľuje svoj duchovný vývoj. Realizáciu dosiahne oveľa skôr ako tí, ktorí robia pokrok nevedome.

Vieme, že sme svoju cestu začali minerálnym životom a potom sme vstúpili do života rastlín. Nato sme vstúpili do živočíšnej ríše. Odtiaľ sme sa dostali do ľudského sveta. Tým sa však nič nekončí. Musíme sa stať božskými bytosťami. Boh s nami nebude spokojný, kým sa nestaneme božskými a nebudeme premenení. On sa v nás a prostredníctvom nás môže prejaviť len vtedy, keď sme úplne premenení a plne osvietení. Keď teda myslíme na svoj vývoj – vnútorný vývoj a vonkajší vývoj – mali by sme mať nesmiernu radosť. Takzvanou smrťou nestrácame, nič, nič.

O vývoji nám veľmi krásne a dušeplne hovorí Džalál ad-Dín Rúmí:

Čo je napokon smrť? Smrť je spiace dieťa. A čo je život? Život je dieťa, ktoré sa v neustále hrá, spieva a tancuje pred svojím Otcom. Smrť je spiace dieťa v srdci vnútorného Kormidelníka. Život je inšpirácia. Život je ašpirácia. Život nie je intelektuálna myseľ. Život nie je hra sklamania. Nie, život je posolstvo božskosti na zemi. Život je vedomý kanál Boha pre naplnenie božskosti v ľudstve na zemi.

Veľa pravdy je v Konfuciovom výroku: „Nepoznáme život. Ako môžeme poznať smrť?“ Chcel by som však povedať, že život môžeme poznať. Ak budeme chápať život ako Božie stelesnenie Pravdy, Svetla, Mieru a Blaženosti, potom si uvedomíme, čo život skutočne je, a smrť budeme brať len ako odpočinok – ako nevyhnutnú vec na súčasnom stupni vývoja.

Príde doba, keď odpočinok nebude vôbec potrebný. Vládnuť bude iba Život – Život sveta, ktorý je Za, Život všetkopresahujúceho Za. Tento Život nie je a nemôže byť výhradným monopolom jednotlivca. Každá ľudská bytosť musí byť zaplavená týmto Životom večne presahujúceho Za, pretože práve tu, v tomto božskom Živote, sa Boh bezvýhradne prejaví – práve tu, na zemi.

Tretia časť: Príbeh zo sveta Za

Príbeh zo sveta Za.²

Chcel by som vám povedať niekoľko vecí o Buddyho odchode. V deň, keď opustil fyzické telo, sa ma jeho malí synovci opýtali: „Kde je náš strýko Buddy?“ Odpovedal som: „On je teraz v Nebi s Bohom.“ Potom sa opýtali: „Môžeme tam ísť aj my?“ Povedal som: „Určite tam môžete ísť, ale len vtedy, keď vás pozve váš Otec, váš večný Otec. Keď vás pozve váš fyzický otec, aby ste k nemu prišli, pobežíte; ale keď je v nejakej inej miestnosti a nevolá vás, nepôjdete tam. Podobne, keď Boh, večný Otec, zavolá niektorého zo Svojich synov, syn k Nemu príde.“

Potom sa opýtali: „Prečo tam nemôžeme ísť?“ Povedal som: „Nemôžete tam ísť, pretože to miesto je veľmi, veľmi, veľmi ďaleko a potrebujete nejaký lístok. Keď chcete ísť z jedného miesta na druhé, kúpite si lístok a idete tam. Na to miesto je špeciálny lístok a špeciálne peniaze, takže keď ich dostanete, môžete na to miesto ísť.“ Potom sa spýtali: „Myslí na nás?“ Povedal som: „Myslí na vás neustále. Myslí na vás a žehná vás. Jeho duša vám bude pomáhať a viesť vás.“

Prvý deň, keď Buddy dostal smrteľný záchvat, mi v skorých ranných hodinách zavolala jeho matka Karuna. Sústredil som sa naňho a v okamihu, keď som to urobil, som zistil, že do jeho smrti chýba len niekoľko minút. Potom som okamžite vstúpil do svojho najvyššieho transcendentálneho vedomia a vzýval som Najvyššieho a Jeho zostupujúcu Milosť. Neskôr večer, okolo šiestej hodiny, pominul kritický čas a on bol zachránený. Práve v tom čase som videl, ako jeho duša vstúpila do mojej izby, keď som meditoval. Povedal: „Zachráň ma, zachráň ma.“ Povedal som: „Už si zachránený. Najvyšší ťa zachránil.“

Možno si poviete: „Vtedy bol zachránený, ako je teda možné, že teraz, o mesiac neskôr, opustil telo?“ Moja odpoveď znie: existuje kozmický Plán a Boh má právo meniť ho podľa Svojej Vôle. Najprv Buddyho duša s nezlomnou vôľou bojovala za to, aby zostala na zemi, a my sme sa s jeho dušou stotožnili. S našou modlitbou, s našou koncentráciou, so silou, ktorú sme vložili do fyzického, s plačom našej duše zostal na zemi. Jeho duša však videla, že po vyliečení by toto jeho fyzické telo nebolo schopné splniť vysoké poslanie, ktoré pred seba postavil. Keď jeho duša vyniesla na povrch túto vysokú, vyššiu, najvyššiu víziu a postavila ju priamo pred neho, jeho telo sa najprv bálo túto víziu a skutočnosť prijať. Ale duša presvedčila telo, že nie s týmto telom, ale s inou podobou, s iným telom naplní seba, naplní Boha a naplní ľudstvo. V to ráno o 10:15 Najvyšší a jeho duša urobili rozhodnutie, že opustí telo. Hneď potom som vstúpil do okultného sveta a venoval som mu girlandu záujmu a požehnania mojej duše a všetku svoju lásku a sladkosť. Asi o hodinu neskôr jeho duša skutočne odletela z klietky.

Dva alebo tri dni predtým jeho matka cítila, že Buddy sa lúči. Cítila to, pretože jej telo, myseľ, srdce a duša boli úplne zjednotené s jej dieťaťom. Rozhodnutie sa uskutočnilo presne o 10:15 ráno, ale matkino srdce videlo pravdu ešte skôr, ako pravda vznikla. Vďaka psychickej jednote s Buddym jej intuitívny pocit umožnil, aby to vedela ešte skôr, ako Boh urobil rozhodnutie.

Ak sa budem správať ako každý obyčajný človek, ktorý sa nestotožňuje s Vôľou Najvyššieho, potom som z hĺbky srdca pripravený povedať, že Buddyho smrť bola hrozná prehra. Prehrali sme na bojisku života, kde je každá sekunda pre dušu príležitosťou, aby niečo dosiahla, zhmotnila a prejavila tu na zemi. Pretože som sa s ním stotožnil, plakal som a plakal z hĺbky svojho srdca. Verte mi, ja osobne môžem byť vo svojom najvyššom a zároveň môžem byť vo svojom najnižšom vedomí. Keď som vo fyzickom, trpím. Prvá vec, ktorú som povedal, bola: „Je to moja prehra, moja prehra, pretože som doňho vložil toľko koncentrácie, toľko sily.“ Ale z duchovného hľadiska táto strata, táto prehra nie je prehrou. Keď sme stotožnení s Vôľou Najvyššieho, cítime, že Jeho Vôľa je samý Súcit a samé Naplnenie. V okamihu, keď sme sa všetci odovzdali Vôli Najvyššieho, Buddy opustil fyzické telo. Jeho matka, sestra, on a ja, všetci sme vstúpili do Vôle Najvyššieho a povedali sme: „Nech sa stane Tvoja Vôľa.“

Prečo je to tak, že sa na začiatku neodovzdáme Vôli Najvyššieho? Po prvé, na tomto svete sme stotožnení s fyzickým. Snažíme sa vlastniť svojich najdrahších tak dlho, ako môžeme. A po druhé, cítime, že to môže byť Božia Vôľa, aby žil, aby jeho duša mohla získať viac vnútorných skúseností v oblasti manifestácie. Ale naše najvyššie Ja je vždy zjednotené s Najvyšším a odtiaľ vidíme večnú Víziu a večnú Skutočnosť. Keď sme zjednotení s Najvyšším, cítime večnosť ako svoju úplne vlastnú. Buddy bol na zemi štyridsaťdva rokov, ale jeho duchovné meno, Asim, znamená večný, nesmierny, nekonečný život. Je to nekonečný život, ktorý duša vlastní a opatruje.

Keď som videl Buddyho pred smrťou v nemocnici, povedal mi: „Pomôž mi, aby som sa dostal z nemocnice živý.“ Povedal som mu, že určite bude v poriadku. Nebol to môj falošný súcit, ale úprimný pocit, a ten pocit bol mojou víziou. Boh je samá láska, Boh je samá múdrosť. A hoci je Božie rozhodnutie konečné, Boh môže Svoju Vôľu zmeniť a urobiť iné rozhodnutie. Neskôr, asi tri hodiny po tom, čo opustil telo, mi povedal: „Som viac živý ako kedykoľvek predtým.“

Čo tu znamená slovo „živý“? Pre bežných ľudí, pre tých, ktorí neveria v Boha, je to absurdné. Budú sa mi vysmievať. Ale tí, ktorí vstúpili do vnútorného života, budú cítiť, že Buddy teraz žije vo večnom Živote. Predtým bol štyridsaťdva rokov v pozemskom živote. Počas týchto štyridsiatich dvoch rokov mal veľa, veľa zážitkov. Ale v porovnaní so skúsenosťami, ktoré zažíva teraz v jednej letmej sekunde, sú tieto pozemské skúsenosti ničím. Za jednu letmú sekundu má vo vnútornom svete tisíce a milióny skúseností, a tieto skúsenosti sú také, že nás napĺňajú vo vnútri i navonok. Keď Buddy zomrel, duša mojej fyzickej matky zostúpila zo sveta duší a vzala jeho dušu do vitálneho sveta. Potom prišiel môj najbližší priateľ, môj najväčší obdivovateľ, môj duchovný brat Jyotish, ktorý zomrel pred tromi rokmi, a vzal Buddyho do veľmi vysokého sveta, aby si odpočinul. Išiel som tam za ním. Je veľmi šťastný. Sadol som si vedľa neho a čo mi povedal? Povedal, že jeho fyzické telo bolo nepoužiteľné. „Chcel si, aby som zostal v tom tele?“ Čo som mu mal na to povedať? „Nepoužiteľné!“ povedal. To bolo jeho slovo. Chcel, aby som s ním chvíľu zostal, a prinútil ma sadnúť si. Potom sme si hovorili všelijaké božské vtipy a prezradil mi nemálo tajomstiev, ktoré som povedal členom jeho rodiny. Môžem povedať niekoľko vecí o jeho záujme o svojich blízkych, ale najväčšie tajomstvá nemôžem prezradiť. Povedal, že deti musia nasledujúce tri mesiace viac jesť. Včera večer prišiel za mnou a povedal: „Ach, povedz mojej matke a sestre, že odteraz nebudem len v nich, ale aj pre ne, pre nich, pre nich.“

Včera sa ma jeho neter Holly spýtala: „Jedia v Nebi jedlo?“ Povedal som jej: „Určite áno.“ Som si istý, že všetci viete, že tu na zemi jeme jedlo. Aj v nebi, vo vitálnom svete, jeme jedlo. Toto jedlo je však iné ako u nás. Je ako drobné kúsky cukru, ktoré majú veľmi sivú farbu. Asi pred sedemnástimi rokmi zomrela jedna z mojich sestier, ktorá ma mala veľmi rada. Keď som po prvýkrát vstúpil do toho vitálneho sveta, dala mi to jedlo. Povedal som: „Nemôžem to jesť. Je to ako kosť, nechcem jesť kosti.“ Smiala sa a smiala a prinútila ma to zjesť. Práve včera večer mi dal toto jedlo Buddy a vedľa neho bola moja mama, môj priateľ a niekoľko jeho priateľov. Všetci sme sedeli a jedli. Takže tí, ktorí veria vo vnútorný život, duchovný život, hneď uveria, že tento vnútorný svet je tiež skutočný. Rozprávame sa tam, jeme, robíme všetko.

Neskôr sa deti spýtali: „Ako sa s ním môžeme rozprávať ?“ Odpovedal som: „Tu na zemi, bez ohľadu na to, ako ďaleko sme od niekoho, môžeme s ním hovoriť po telefóne. Podobne existuje aj iný druh telefónu, cez ktorý sa rozprávame s ľuďmi v Nebi.“ Tento telefón je schopnosťou jednoty duše. Každý z nás – nielen v krajine snov alebo vo svete duše, ale aj v tomto svete reality – môže počas meditácie vstúpiť do svojich zosnulých. My to však, žiaľ, nerobíme. Žijeme vo fyzickom svete a neprekračujeme jeho hranice. Preto svojich najdrahších po ich odchode necítime. Ak sa však hlboko ponoríme do meditácie, budeme ich môcť vidieť konkrétne, priamo pred svojimi očami.

Buddyho duša sa práve teraz nachádza vo svete mesiaca, ktorý sa považuje za jednu z najvyšších sfér duchovného sveta. Existuje mnoho, mnoho svetov, ale tento svet mesiaca je plný najčistejšej radosti, blaženosti a pokoja. Čoskoro bude Buddy opäť s nami. O niekoľko rokov ho uvidíme v inom tele a ja vám budem môcť povedať, že Buddyho duša sa inkarnovala do inej podoby. Povedal som mu, že ho chce vidieť jeho mama, sestra, brat, otec a všetci jeho blízki. Odpovedal: „Vidieť ma? Oni ma dostanú.“ Takže ho dostanú v inej podobe, v inom tele.

Štvrtá časť: Smrť a život: Dvaja nerozluční bratia

DR 26-27. Nasledujúce dve série aforizmov napísal Sri Chinmoy v roku 1962 v Indii. Mierne sa odlišujú od originálov v jeho knihe Dych Večnosti.

Smrť

Smrť je prirodzená. Nič prirodzené nemôže byť škodlivé. Smrť je odpočinok. Odpočinok je sila v prestrojení pre ďalšie dobrodružstvo.

Na súčasnom stupni ľudskej evolúcie môže byť prekonanie smrti nemožné. Ale prekonať strach zo smrti je nielen prakticky možné, ale aj nevyhnutné.

Normálne je smrť znakom toho, že duša v danom tele a v daných podmienkach vyčerpala možnosti svojho vývoja.

Keď sila možného prehrá so silou nemožného, nazýva sa to smrť.

Neužitočný život je srdečnou pozvánkou pre smrť.

Smrť je pomlčkou medzi rastúcim strachom človeka a jeho ubúdajúcou životnou energiou.

Ten, kto uprednostňuje smrť pred životom, musí len vyliezť na strom. Ale ten, kto uprednostňuje život pred smrťou, musí nielen vyliezť hore, ale aj opäť zliezť dole, aby vykonal Božiu prácu.

Keď sa k človeku priblíži smrť, jeho psychická bytosť povie: „Smrť, počkaj chvíľu, nech si rozmyslím, čo chcem urobiť v ďalšej inkarnácii.“ Smrť povie: „Chceš život, chceš sa vyvíjať a rásť. Prepáč, ale žiadaš o láskavosť nesprávnu osobu. Jedna sekunda meškania z mojej strany môže niečo pridať k tvojim skúsenostiam!“

Smrť hovorí, že je nesmrteľná. Ľudské úspechy človeka hovoria: "Smrť, máš pravdu. Ale je tiež pravda, že my neustále žiarime na tvojej hrudi. A nielen to, my večne žiarime v tebe, cez teba a nad tebou."

Život

Život je láska.
Láska je život.
Život napĺňa Boha prostredníctvom lásky.
Láska napĺňa Boha v živote.

Život má vnútorné dvere. Ašpirácia ich otvára. Túžba ich zatvára. Ašpirácia otvára dvere zvnútra. Túžba ich zatvára zvonka.

Život má vnútornú lampu. Táto vnútorná lampa sa nazýva ašpirácia. Keď budeme živiť plameň svojej ašpirácie, celkom určite bude vysielať svoj žiarivý jas do celého Božieho stvorenia.

Život má vnútorný hlas. Týmto hlasom je Svetlo Najvyššieho. Keď sa otvoríme tomuto Svetlu Najvyššieho, život je ochranou, život je dokonalosťou, život je naplnením.

Boh je v živote. Život sa však musí prebudiť do Svetla Jeho Prítomnosti, Jeho Transcendentálnych Nôh.

Každý deň je novým začiatkom života. Každý deň je znovuzrodením našej vnútornej istoty, že každý človek je vybraným nástrojom Najvyššieho na odhalenie a naplnenie nekonečnej Božskosti tu na zemi.

Život smerujúci von nenachádza nič iné ako problémy, muky, nešťastie a frustráciu. Život ktorý prúdi dovnútra objavuje more mieru a blaženosti.

Aby sme mohli osvietiť svoj život, potrebujeme čisté myšlienky. Každá čistá myšlienka je vzácnejšia ako všetky diamanty sveta, pretože Boží Dych prebýva len v čistých myšlienkach človeka.

Ako začať vnútornú cestu života? Jednoduchou, spontánnou myšlienkou, že realizácia Boha je vaším prirodzeným právom. Kde začať? Tu, vo svojom vnútri. Kedy začať? Teraz, pred zrodením ďalšej sekundy.

Život je neustále činný. Je stále aktívny, dynamický. Snaží sa pomôcť duši, aby dokončila svoju ešte nesplnenú úlohu, božské Poslanie. Duša potrebuje pomoc života, aby sa naplno rozvinula. Život potrebuje pomoc duše, aby sa fyzicky aj duchovne naplnil.

Zádumčivosť a skľúčenosť sú najhoršími nepriateľmi, ktorí zabíjajú život v celej jeho božskej inšpirácii. Už žiadna zádumčivosť, už žiadna skľúčenosť. Tvoj život sa stane krásou ruže, piesňou úsvitu, tancom súmraku.

Zrodenie a smrť sa hrajú. Hrajú sa spoločne. Ich hra je hrou harmónie. A vždy sa hrá na nekonečnej hrudi života.

Piata časť: Život po smrti: Vyššie a nižšie svety

Určujú okolnosti smrti človeka to, kam pôjde, keď opustí telo?

Sri Chinmoy: Záleží najmä na vedomí toho človeka. Toto vedomie je dané úspechmi, ktoré človek postupne nahromadil počas celého svojho života. Moji dobrí žiaci sa ihneď dostanú na veľmi vysokú úroveň, pokiaľ na mňa budú myslieť vo chvíli smrti. Ak matka stratí život pri záchrane svojho dieťaťa, jej duša odíde do vysokého sveta. Keď zahynie vojak pri obrane svojej krajiny pred nepriateľským útokom, tiež odíde do vysokého sveta. V Indii bola doba, keď sa manželky vrhali na pohrebné hranice svojich manželov. Ľudia môžu povedať, že to je samovražda, a pripúšťam, že to tak je. Ale v tomto prípade sa manželky nedostali do nižších nevedomých svetov, kam sa zvyčajne dostanú ľudia, ktorí spáchali samovraždu. Tieto manželky cítili k svojim manželom ohromnú lásku a oddanosť, mali s nimi jednotu, a tak Boh požehnal ich božské vlastnosti a udelil im Milosť, aby mohli vojsť do svetov, kam by sa inak dostali podľa úrovne vývoja svojej duše. Avšak boli aj iné manželky, ktoré boli k tomu prinútené zákonom. Urobili to zo strachu, z nutnosti, ale nie z pocitu lásky či jednoty. Ani s nimi sa vo vnútornom svete nezaobchádzalo rovnako ako s tými, ktorí spáchali samovraždu úmyselne. Ony sa tiež dostali na miesto, ktoré zodpovedá vývoju ich duše. Ale tie, ktoré dali svoj život s radosťou a jednotou, si prirodzene vytvorili so svojimi manželmi silné spojenie, ktoré sa zachová aj v budúcich životoch.

Počul som, že duša, ktorá opúšťa tento život, má veľkú radosť, keď vidí v očiach príbuzných a priateľov slzy. Je to pravda?

Sri Chinmoy: Vo všeobecnosti existujú tri druhy ľudských duší: po prvé tie, ktoré nazývame celkom obyčajné, neosvietené; potom dobré, ale obyčajné duše; a nakoniec veľké, mimoriadne duše. Keď zomrie obyčajný človek, pozoruje, či za ním jeho drahí a blízki plačú. Ak vidí, že nikto neplače, je veľmi smutný a hovorí si: „Celý život som im rôznymi spôsobmi pomáhal. Pozrite sa teraz na ten nevďak!“ Tieto obyčajné duše sú také pripútané k svojim blízkym a k zemi, že ich skľučuje, keď vidia, že ich blízki si v tomto poslednom okamihu necenia lásku a obetavosť, ktorú im predtým dali. Existujú dokonca aj také neosvietené duše, ktoré zaujmú zlomyseľný postoj, ak ich príbuzní neoplakávajú, a po odchode z tela sa vrátia v nehmotnej podobe, aby svojich blízkych vydesili. Ak sú v rodine deti, zosnulý sa môže prevteliť do tej najškaredšej podoby a prísť pred deti, aby ich vystrašil.

Druhý typ sú ľudia milí, príjemní a veľmi nápomocní členom svojej rodiny, ktorí pri odchode zo sveta cítia, že ich zväzok lásky a pripútania by mal trvať navždy. Tento typ človeka nechce opustiť pozemskú scénu. Cíti, že len pripútanie môže udržať spojenie medzi týmto a oným svetom, a tak sa snaží získať od svojich blízkych a drahých čo najväčšiu náklonnosť, súcit a záujem. Ak vidí, že jeho blízki neprejavujú súcit či smútok nad jeho stratou, ani za ním trpko neplačú, vtedy vo svojej vnútornej existencii veľmi trpí. Povie si: „Chcem tu vytvoriť niečo trvalé, a členovia rodiny so mnou vôbec nespolupracujú, ani mi nepomáhajú.“ Ale to, čo by mohlo vytvoriť večné božské puto medzi dušou zomrelého a dušami žijúcich ľudí, nie je takzvaná ľudská láska ani ľudské pripútanie. Láska, ktorá ľudské bytosti spútava, nemôže nikdy vydržať; je ako lano vyrobené z piesku. Len božská láska dokáže prekonať všetky prekážky.

Potom sa dostávame k veľkým dušiam, to znamená duchovným Majstrom. Keď Majster opustí telo a vidí, že jeho žiaci trpko plačú nad svojou stratou, cíti ľútosť, pretože v ňom úplne nerozoznali duchovného Majstra. Duchovný človek, ktorý realizoval Boha, žije na všetkých úrovniach; jeho vedomie preniká do všetkých svetov. Pokiaľ teda jeho žiaci za ním trpko plačú, pokiaľ cítia, že ho už nikdy neuvidia, dávajú ho do tej istej kategórie ako obyčajného človeka. Je to ako urážka. Majster vie, že sa zjaví tým žiakom, ktorí sa k nemu úprimne modlia alebo úprimne meditujú a ašpirujú. Vie, že ich bude neustále viesť, formovať a utvárať. Vie, že bude schopný do nich vstúpiť a oni budú schopní vstúpiť do neho. Bude teda prirodzene smutný, keď si jeho žiaci budú myslieť: „Majster odišiel a my ho už nikdy nebudeme počuť. Naše modlitby k nemu budú márne, takže je zbytočné, aby sme sa modlili. Poďme k inému Majstrovi, alebo sa pokúsme nájsť iný spôsob duchovného pokroku.“ Duchovným Majstrom je teda ľúto, keď ich drahí plačú a ronia trpké slzy, zatiaľ čo obyčajní ľudia z toho majú radosť.

Áno, žiaci môžu byť chvíľu smutní, že stratili svojho Majstra, pretože ho vo fyzickej podobe neuvidia. Tento smútok však nesmie trvať dlho, pretože do žiakov, ktorí úprimne prijali Majstra za jediného Kormidelníka svojho života, musí vstúpiť radosť duše, jej intenzívna láska a všetko zahŕňajúci záujem.

Prečo ľudia uchovávajú telo ešte niekoľko hodín alebo dokonca niekoľko dní po odchode duše?

Sri Chinmoy: Dalo by sa povedať, že príbuzní chcú vidieť telesné pozostatky. Smútia, pretože toto telo, tento človek, im počas života pomáhal alebo ich miloval. Otec počas života matky nevidí jej dušu, ale vidí jej telo, takže je pripútaný k fyzickému. Preto, keď zomrie, chce uchovať fyzické tak dlho, ako sa len dá. Keď duša odíde, telo je zbytočné. Je ako staré, špinavé šaty, ktoré vyhodíte do koša. Ak je to obyčajná duša, po opustení tela sa vznáša nablízku – v dome, na dvore alebo niekde nablízku. Boh dáva duši príležitosť, aby sa presvedčila, či ju rodina mala naozaj rada, a duša dáva rodine príležitosť, aby dokázala, že jej na nej skutočne záležalo. O niekoľko hodín, obyčajne to je jedenásť hodín, ale môže to trvať aj dlhšie, duša odíde a už sa znovu nevráti.

Aj keď hľadajúci nerealizoval Boha, zatiaľ čo bol na zemi, uvidí alebo realizuje jeho duša Boha, keď opustí telo?

Sri Chinmoy: Každá duša určite uvidí Boha, pretože každá duša musí prísť priamo od Neho. Keď duša opustí telo, odchádza postupne do vitálneho, mentálneho, psychického sveta a nakoniec do vlastného sveta duší. Tu nejaký čas odpočíva. Potom, skôr než opäť zostúpi do ďalšej inkarnácie, má rozhovor s Bohom. Duša musí predstúpiť pred Najvyššieho a povedať, koľko toho dosiahla v minulej inkarnácii. Uvidí možnosti svojej budúcej inkarnácie a zloží sľub Najvyššiemu. Ciele a ideály pre svoju úlohu vo svete odhalenia a prejavenia, ktoré duša oznámi, musí schváliť Najvyšší. Niekedy sám Najvyšší povie: „Toto od teba očakávam. Skús to pre Mňa na zemi dosiahnuť.“

Duša, ktorá vidí Boha a hovorí s Ním, je pre nás cudzia, pretože väčšina z nás dušu na zemi nevidela. Pokiaľ nemáme k duši voľný prístup, ak nepočujeme jej hlas a nesnažíme sa poslúchať jej vnútorné príkazy, je pre nás jednoducho nemožné realizovať Boha. Potom ako opustí telo, každá duša uvidí Boha tak isto, ako ja vidím vás, pretože stojím pred vami. Ide však o to, že keď človek realizuje Boha vo fyzickom tele, tu na zemi, je to niečo úplne iné. Tu sa celé vedomie – fyzické vedomie, individuálne vedomie – spája s nekonečným Svetlom a Blaženosťou. Keď čítame duchovné knihy alebo niekoho počúvame, môžeme cítiť, že Boh je náš. Vedomá jednota je však niečo iné. Keď vedome cítime Boha ako svojho úplne vlastného, potom v každom okamihu nášho vnútorného života, našej vnútornej existencie, cítime nekonečný Mier. Navonok môžeme byť rozrušení alebo sa môžeme rozprávať, ale vo svojom vnútornom živote sme morom Mieru, Svetla a Blaženosti. Keď toto more Mieru, Svetla a Blaženosti vstúpi do našej fyzickej bytosti, do nášho fyzického vedomia, môže sa tu na zemi prejaviť naša vnútorná božskosť. V Nebi nemôžeme nič prejaviť ani realizovať. Pokiaľ duša nerealizovala Boha tu na zemi, v putách konečného, vo svojom vlastnom svete Ho nerealizuje. Realizácia sa dá dosiahnuť len prostredníctvom fyzického.

Guru, uvidíme ťa, keď opustíme telo?

Sri Chinmoy: Ak ste mojimi naozajstnými žiakmi, určite ma uvidíte, keď opustíte telo. To vám môžem zaručiť. Ak ste mojimi skutočnými žiakmi, nebudete môcť zomrieť bez môjho vedomia a súhlasu. V tej chvíli budem stáť priamo pred vami a odveziem vás v zlatom, striebornom alebo bronzovom koči; uvidíte. Toto je sľub, ktorý dávajú veľkí duchovní Majstri: že prídu a odvedú duše svojich žiakov.

Uvidíme ťa, keď ty opustíš telo?

Sri Chinmoy: Možno ma uvidíte vo sne na minútu alebo dve. Keď duchovní Majstri, opustia telo, často otvoria svojim žiakom na niekoľko minút tretie oko.

Uvidí ťa po smrti vo vnútornom svete každý človek?

Sri Chinmoy: Svet duší je veľké, rozsiahle miesto. Zem je tiež rozsiahla. Keby si neprišiel do môjho centra, nevidel by som ťa. Vo vnútornom svete sa pohybujem z miesta na miesto. Keď bude nejaký človek na tej istej úrovni, ako moje hlavné sídlo, potom ma určite uvidí. Bude tam skupina ľudí, ktorí ma majú skutočne radi a ktorí sú mi úprimne oddaní. Budeme spolu na tej istej úrovni. Ale tí, ktorí sa o mňa nezaujímajú, ktorí o mne nič nevedia a nemajú so mnou žiadne spojenie, ma neuvidia, pokiaľ to nebude vyslovene Vôľa Najvyššieho. Títo ľudia uvidia ostatných na svojej vlastnej úrovni rozvoja. Budú s tými, ktorých milovali.

Nedávno mi zomrela priateľka, veľmi duchovne založená pani. Prídu ju v krásnom Nebi privítať jej priatelia?

Sri Chinmoy: Ak sú jej priatelia tiež duchovní a veľmi rozvinutí, samozrejme ju prídu privítať, ak sú ešte v Nebi. Ale ak opustili telo dávno pred ňou, kto vie, kde sú teraz? Môžu byť v oblasti Neba, alebo sa stále môžu túlať vo vitálnom svete, alebo už môžu mať ďalšiu inkarnáciu. Ale ak prešli vitálnym, mentálnym a niekoľkými ďalšími svetmi a teraz sa radujú z blaženého odpočinku v Nebi, a pokiaľ si zachovali k tvojej priateľke láskavý vzťah, potom ju prirodzene prídu privítať. Pomôžu jej tešiť sa z blaženého života v Nebi.

Chcel by som vám porozprávať o svojej matke, ktorá bola veľmi, veľmi duchovná. Keď moja matka opúšťala telo, môj veľmi blízky príbuzný videl vo sne, že ju matkini priatelia prichádzajú vziať na zlatom voze. Keď zomrel môj otec, jeden z mojich strýkov, ktorý bol vtedy v meste, videl iného môjho strýka a niekoľko ďalších ľudí, ako prichádzajú po môjho otca na zlatej lodi. Mnohí ich prišli privítať, pretože oni aj mnohí ich priatelia a príbuzní boli veľmi duchovní.

V prípade takmer všetkých veriacich a duchovných ľudí príbuzní prídu. Pre duchovných ľudí je jednoduchšie prísť, pretože majú takmer voľný prístup na tento svet. Keď bežní ľudia, ktorí nie sú duchovní a neašpirujú, opustia telo, nejdú hneď k Bohu. Zostanú vo vitálnom svete a veľmi trpia. Keď jednému žiakovi zomrel otec, odišiel do vitálneho sveta, kde s ním nezaobchádzali dobre. Mal tam dosť problémov, až kým sa ho jedna z vitálnych bytostí nespýtala, či vo svojom živote poznal nejakých pobožných alebo duchovných ľudí. Odpovedal: „Áno, poznám priateľa svojej dcéry,“ ktorým som bol zhodou okolností ja. Keď vyslovil moje meno, vitálne bytosti okamžite vedeli, s kým má spojenie, a okamžite ho prepustili. Potom mohol opustiť vitálny svet, svet mučenia, a odísť do veľmi dobrého vyššieho sveta.

Keď ďalšej žiačke zomrel otec, išiel na veľmi vysoké miesto, ale nebol tam spokojný. Jej otec ma videl len raz, v Kanade, ale keď ma videl, celé jeho telo bolo zaplavené od hlavy až po päty nevýslovnou radosťou. Keď teda opustil telo a nebol spokojný s úrovňou, na ktorej bol, jeho duša prišla za mnou a povedala: „Chcem ísť do vyššieho sveta.“ Zavolal som teda jedného zo svojich priateľov, Jyotisha, aby ho vzal na úroveň, kde žil. Teraz je v tomto veľmi vysokom svete nesmierne šťastný. Niekedy za mnou príde a vyjadrí svoju najhlbšiu radosť. Keď si zoberie ďalšiu inkarnáciu, budem o tom vedieť. S najväčšou pravdepodobnosťou sa inkarnuje do talianskej rodiny, ale to úplne závisí od Vôle Najvyššieho. A samozrejme, že do toho budem trochu zasahovať, pokiaľ bude chcieť ísť na nejaké miesto, s ktorým nebudem súhlasiť. Niekedy duše robia chyby, keď rozhodujú o svojej ďalšej inkarnácii. Ak sú tie duše veľmi blízke môjmu srdcu, nedovolím im to. Verte mi, práve teraz, keď sa s vami rozprávam, dostávam vnútornú vibráciu od jej otca. Chce prísť do rodiny jedného z našich žiakov. Teraz po prvýkrát vidí vnútorné spojenie. Predtým chcel ísť do talianskej rodiny, ale teraz, počas toho ako rozprávam, mi vo vnútornom svete posiela správu, že chce prísť do rodiny jedného z našich žiakov. Nič nám neurobí väčšiu radosť, ako keď bude s nami. A uvidíme, čo urobí ten druhý otec, keď si trochu oddýchne.

Môže duša získať nejaké skúsenosti vo svetoch, do ktorých sa dostane, keď opustí telo?

Sri Chinmoy: Len čo duša opustí fyzické telo, fyzické telo sa rozloží na hmotu. Telo vstúpi do fyzického obalu, vitál vstúpi do vitálneho obalu a myseľ odchádza do vlastnej mentálnej úrovne. Duša prejde cez jemnú fyzickú, vitálnu, mentálnu, psychickú oblasť a nakoniec vstúpi do vlastnej oblasti duše. Keď prechádza každou z týchto úrovní, berie si so sebou podstatu všetkých skúseností, ktoré zažila na zemi.

Duša v týchto oblastiach získava rôzne jemné skúsenosti, ale tieto skúsenosti sa v tých svetoch neprejavia. Ak duša získa nejakú skúsenosť tu na zemi, táto skúsenosť sa musí skôr či neskôr prejaviť. Duša môže ašpirovať v ktoromkoľvek svete. Vo vyšších svetoch bude mať len ašpiráciu a tá na seba nakoniec vezme podobu skúsenosti. Samotná ašpirácia je skúsenosťou. Avšak skúsenosti, ktoré duša získava na zemi, keď pozoruje utrpenie, radosť alebo pozemské činnosti, ju neustále vedú k úplnejšiemu prejaveniu božskosti.

Povedal si, že keď duša po smrti opustí telo, vstúpi do vitálnej oblasti. Čo je to vitálna oblasť?

Sri Chinmoy: Vitálna oblasť alebo sféra je jednoducho svet, a tento svet je aj vo vnútri nás. Tak ako máme fyzický svet, máme aj vitálny svet, mentálny svet, psychický svet, svet duší a ďalšie svety. Keď vstúpime do svojho vnútra, hneď po fyzickom svete nasleduje vitálny svet. Tento vitálny svet v nás pôsobí každý deň. Niekedy naše fyzické vedomie vstúpi do vitálneho; inokedy vitálny svet vstúpi do fyzického. Do vitálneho sveta vstupujeme veľmi často vo svojich snoch. Keď duša v našich snoch prechádza z jednej úrovne vedomia do druhej, prvá oblasť, do ktorej vstúpi, keď opustí fyzickú úroveň, je vitálna. A keď duša opustí telo a človek zomrie, prvý krok na ceste k odpočinku, na ceste k jej cieľu, je vitálny svet. Niektoré duše tam trpia, iné nie. Je to ako návšteva cudzej, novej krajiny. Niektorí majú to šťastie, že si dobre rozumejú s ľuďmi novej krajiny a takmer okamžite pochopia jej kultúru, zatiaľ čo iní také šťastie nemajú.

Vitál, ktorý sme tu vo fyzickom stelesnili, je niečo pevné. Nemôžeme ho vidieť fyzickými očami, ale vo svojich pocitoch, vo svojom vnútornom vnímaní ho cítiť môžeme. Fyzickými očami však môžeme vidieť pozemské prejavy a činnosti vitálu. Vitál na seba môže brať – a aj skutočne berie – podobu jemného tela. Keď duša opustí telo a telo prestane fungovať, táto podoba sa stane beztvarou; vitálna podoba, ktorú sme mali počas života, vstúpi do vitálneho obalu. Vitál, ktorý mal podobu, vstúpi do beztvarého vitálu. Tam odpočíva alebo sa rozloží, zatiaľ čo duša putuje späť do svojej oblasti.

Ako to vyzerá vo vitálnom svete?

Sri Chinmoy: Vo vitálnom svete, ktorý nasleduje hneď po fyzickom svete, je ohromný zmätok a nepokoj, neistota, nejasnosť, nespokojnosť a pocit neúplnosti. Napriek tomu v týchto silách a prostredníctvom nich pôsobí obrovská moc. Tento svet je časťou priechodu, cez ktorý duše pred narodením prichádzajú do fyzického sveta a ktorým sa po smrti vracajú späť do vyšších svetov. Tento vitálny svet je veľmi chaotický. Ak tam vstúpite, uvidíte mnoho rozbitých a zničených vecí, akoby túto oblasť zasiahol cyklón. Bytosti, ktoré prechádzajú cez tento vitálny svet, nie sú zvyčajne šťastné. Šťastnými sa stanú až vtedy, keď ním prejdú a vstúpia do vyššieho vitálneho sveta, kde je vedomý cieľ a snaha o vzostup.

Je peklo skutočne nejaké miesto vo vitálnych svetoch, alebo je to len stav vedomia?

Sri Chinmoy: Na fyzicko-mentálnej úrovni je peklo určité miesto. Existuje pre skúsenosť duše. Ak vediete zlý život, musíte tam ísť. Je tam skutočné mučenie, nepredstaviteľné mučenie. Najmä pre tých, ktorí spáchali samovraždu, je utrpenie nekonečne horšie ako smažiť sa v oleji zaživa. Utrpenie, ktorým samovrahovia prechádzajú v jemnej fyzickej a jemnej vitálnej oblasti, je nepredstaviteľné, neznesiteľné. Veľmi dlho nedostanú ďalšiu inkarnáciu. Keď potom po dlhoročnom trápení vo vitálnom svete konečne dostanú inkarnáciu, budú postihnutí: slepí, ochrnutí, mongoloidní a tak ďalej. A to nielen na jednu inkarnáciu. Ak im duchovný Majster alebo Božia Milosť neodpustí, bude to pokračovať ešte niekoľko inkarnácií. Okrem toho od začiatku vytvoria problémy celej rodine, do ktorej sa narodili. Ak sa napríklad inkarnuje samovrah a je šialený, spôsobí vážne problémy celej svojej rodine. Tieto duše tiež často zhoršujú svoju vlastnú zlú karmu, pretože pokračujú rovnakým spôsobom a nemenia sa. Ale ak tam je Božia Milosť, alebo ak zasiahne duchovný Majster, duša dostane pomoc.

Takže keď žijeme v hrubom fyzickom vedomí alebo vo vedomí tela, peklo je naozaj určité miesto. Musíme si však uvedomiť, že na najvyššej duchovnej úrovni je peklo, rovnako ako Nebo, len stavom vedomia. Nebo aj peklo začínajú v mysli. Vo chvíli, keď myslíme na niečo dobré, vo chvíli, keď sa modlíme a meditujeme a snažíme sa ponúknuť vnútorné svetlo, ktoré sme získali meditáciou a modlitbami, začíname žiť v Nebi. V okamihu, keď si o niekom myslíme niečo zlé, niekoho kritizujeme a prechovávame o niekom zlé myšlienky, vstupujeme do pekla. Nebo si vytvárame sami, aj peklo si vytvárame sami. Svojimi božskými myšlienkami vytvárame Nebo. Svojimi zlými, hlúpymi, nebožskými myšlienkami vytvárame v sebe peklo. Nebo aj peklo sú stavy vedomia hlboko vo vnútri nás. Keď sa ponoríme hlboko do svojho vnútra, uvidíme, že je v nás celý vesmír. Vo vnútri tohto fyzického tela sa nachádza jemnohmotné telo a vo vnútri jemnohmotného tela, v srdci, nájdeme existenciu duše. Keď potom odtiaľ ideme hlboko dovnútra, vidíme celý vesmír.

Šiesta časť: Reinkarnácia, veľká púť

Čo je účelom reinkarnácie?

Sri Chinmoy: Počas jedného života na zemi nemôžeme urobiť všetko. Ak zostaneme vo svete túžob, nikdy nebudeme môcť dosiahnuť naplnenie. Už ako deti máme milióny túžob, a aj keď budeme mať sedemdesiat rokov, uvidíme, že sa nám určitá túžba nesplnila, a budeme nešťastní. Čím viac túžob sa nám splní, tým viac ich budeme mať. Chceme jeden dom, potom dva; jedno auto, potom dve autá a tak ďalej. Neexistuje žiadna hranica. Keď sa naše túžby splnia, zistíme, že sme stále nespokojní. Potom sa staneme obeťami ďalších a ešte väčších túžob.

Teraz je naším najdrahším Boh. Myslíte si, že Boh dovolí, aby sme zostali nenaplnení ? Nie! Samotným Božím zámerom je naplniť každého jednotlivca a Seba samého prostredníctvom nás. Nechá nás, aby sme sa vracali znovu a znovu, aby sme naplnili svoje túžby. Ak sa niekto v tejto inkarnácii túži stať milionárom a na konci svojej cesty zistí, že sa mu to nepodarilo, ak je jeho túžba naozaj silná, bude sa musieť znovu vracať, kým sa naozaj milionárom nestane. Keď sa však stane milionárom, uvidí, že v istom zmysle zostal žobrákom, pretože nemá mier v mysli. Ak vstúpi do sveta ašpirácie, možno nebude mať peniaze, ale bude mať mier v mysli, a to je skutočné bohatstvo.

Ak žijeme vo svete túžby, vidíme nekonečný rad túžob. Ale ak žijeme vo svete ašpirácie, vidíme celok, potom doňho vstúpime a nakoniec sa tým celkom sami staneme. Vieme, že pokiaľ dokážeme realizovať Boha, nájdeme v Ňom všetko, pretože všetko existuje vo vnútri Boha. A tak nakoniec opustíme svet túžob a vstúpime do sveta ašpirácie. V ňom zmenšujeme svoje túžby a myslíme viac na Mier, Blaženosť a božskú Lásku. Môže to trvať celé roky, kým získame trochu Mieru, kvapku nektáru. Duchovný človek je však pripravený čakať na naplnenie svojej ašpirácie v Božej Hodine neobmedzene dlho. A jeho ašpirácia na získanie Mieru, Svetla a Blaženosti nebude márna.

Ak je teda naším cieľom vstúpiť do Najvyššieho, Nekonečného, Večného a Nesmrteľného, tak prirodzene, krátke obdobie jedného života nebude stačiť. Boh nám však nedovolí, aby sme zostali nenaplnení. V ďalšej inkarnácii budeme vo svojej ceste pokračovať. Sme veční pútnici. Musíme pokračovať a pokračovať, kým nedosiahneme svoj Cieľ. Cieľom každého ašpirujúceho je dokonalosť. Pokúšame sa zdokonaliť samých seba v nedokonalom svete. A túto dokonalú dokonalosť nikdy nemôžeme dosiahnuť v jednom živote.

Prostredníctvom ašpirácie a evolúcie si duša rozvíja plnú možnosť realizovať Najvyššie a naplniť Božské. Najprv fyzické, ľudské v nás, musí ašpirovať, aby sa zjednotilo s Božským v nás – s dušou. Teraz telo nepočúva príkazy duše, inými slovami, fyzická myseľ sa búri. Pôsobenie fyzickej mysle zakrýva božské poslanie duše, ktorá nemôže vystúpiť na povrch. Na súčasnej úrovni evolúcie je väčšina ľudí nevedomých, nepoznajú priania a potreby duše. Majú túžby, obavy o svoj úspech, sú napätí a podráždení. To všetko má korene vo vitáli alebo v egu, zatiaľ čo všetko, čo sa deje s vedomím duše, je vždy samá radosť. Občas možno počujeme príkazy duše alebo posolstvá nášho svedomia, ale aj tak nerobíme či nehovoríme správne veci. Nie, fyzická myseľ je slabá; my sme slabí. Ale ak začneme ašpirovať mysľou a potom prejdeme za myseľ k duši, ľahko dokážeme počuť a tiež poslúchať jej príkazy.

Príde deň, keď duša bude môcť použiť svoje božské vlastnosti a dať telu, mysli a srdcu pocítiť, že potrebujú sebaobjavenie. Fyzické a vitál budú chcieť vedome poslúchať dušu, aby im radila a viedla ich. Potom budeme mať tu, na fyzickej úrovni, nesmrteľnú prirodzenosť, nesmrteľný život, pretože naša duša bude úplne a neoddeliteľne zjednotená s Božským na zemi. Vtedy budeme musieť svoje vnútorné bohatstvo ponúknuť celému svetu a prejaviť schopnosti svojej duše. Veľmi často sa stáva, že realizácia môže prísť v jednej inkarnácii, ale kvôli prejaveniu sa duša musí znovu a znovu vracať na zem. Naša hra sa neskončí, dokiaľ a pokiaľ neodhalíme a neprejavíme najvyššiu Božskosť vo svojom vnútri. Ešte sme nedokončili svoju úlohu v kozmickej Dráme, musíme sa teda znovu a znovu vracať na svet. Duša však počas evolúcie v jednej zo svojich inkarnácii vo fyzickom tele úplne realizuje a úplne prejaví Božské na fyzickej úrovni a cez fyzickú úroveň.

Stane sa nakoniec celý svet lepším miestom vďaka evolúcii, ktorá prebieha prostredníctvom reinkarnácie?

Sri Chinmoy: Či už vedome alebo nevedome, svet sa stále vyvíja a napreduje. Je ako malé semienko, z ktorého vyklíči rastlina, a potom z neho vyrastie strom. Takto sa vyvíja svet. Bola doba, keď sme boli v minerálnom svete, potom v rastlinnom svete a potom v živočíšnej ríši. Teraz sme ľudia. Ale ak budeme dostatočne úprimní, uvidíme, že hoci máme vedomú, rozvinutú myseľ, ešte sme sa nezbavili svojich zvieracích sklonov a vlastností. Stále sme napoly zvieratá, ktoré sa medzi sebou hádajú, zápasia a bojujú. Príde však deň, keď budú na zemi božskí ľudia. Uvidíme ich tak, ako teraz pred sebou vidíme ľudské bytosti.

Ako môže duchovný Majster ako vy presvedčiť ostatných, ktorí neveria v reinkarnáciu, že je to naozaj pravda?

Sri Chinmoy: Keby ma niekto požiadal, aby som ho presvedčil, že mal minulé životy, aj keby ten človek neveril v reinkarnáciu, bol by som schopný mu to dokázať. Požiadal by som ho, aby so mnou niekoľko minút meditoval, vstúpil by som do neho a vyniesol by som do popredia jeho poslednú minulú inkarnáciu. Vyniesol by som do popredia obraz jednej alebo dvoch vecí, ktoré robil v minulosti do takej miery, že by jasne videl, čím bol vo svojej minulej inkarnácii. V New Yorku som to niekoľkokrát urobil. Niekedy však nie je správne, aby človek poznal svoje minulé inkarnácie, a vtedy mu o nich nepoviem.

Jeden z mojich veľmi oddaných žiakov sa ma jedného dňa opýtal na svoju minulú inkarnáciu. Povedal som mu, že vo svojej minulej inkarnácii bol prievozníkom v Japonsku. Povedal som mu, že sa môže ponoriť hlboko do svojho vnútra, aby to videl. Ešte som ani nedokončil vetu, keď sám uvidel, že bol prievozníkom. Ale pokiaľ ide o ľudí, ktorí sú arogantní, ktorí nám neveria – a sú ľudia, ktorí neuveria, keď im budete hovoriť o reinkarnácii – mali by sme si uvedomiť, či má zmysel presviedčať ich o minulosti. Pretože ak sú spokojní so svojou vlastnou predstavou, že reinkarnácia neexistuje, nech sú spokojní. Napokon, kto tým stráca?

Raz sa ma jeden mladý chlapec, ktorý nebol mojím žiakom, opýtal na svoju minulú inkarnáciu. Povedal som mu, že vo svojej minulej inkarnácii žil v Nemecku a zahynul pri havárii lietadla. Okamžite mi povedal, že od svojich troch rokov je veľkým obdivovateľom Hitlera. Od troch rokov vedel čítať nemecké knihy a nemeckú poéziu. Táto informácia mu však duchovne vôbec nepomohla. Bol zvedavý a ja som nasýtil jeho zvedavosť, nie jeho duchovnosť. Vo väčšine prípadov teda ľuďom o ich minulých inkarnáciách nehovorím.

Ak niekto žije dobrý život a dosiahne Nirvánu, znamená to, že sa už nebude reinkarnovať?

Sri Chinmoy: Reinkarnácia neznamená, že ak niekto robí dobré veci, božské veci, nevráti sa, a ak niekto robí zlé veci, nesprávne veci, vráti sa. Nie, každý sa vráti na svet, ale ten, kto robí dobré veci, bude mať, samozrejme, v ďalšej inkarnácii lepší život ako ten, kto robí zlé veci.

Nirvána je cesta negácie. Tí, ktorí nasledujú cestu Nirvány, chcú zostať v najvyššej Blaženosti, alebo to môžeme nazvať zaniknutím. Nemali by sme však používať výraz zaniknutie, je to najvyššia Blaženosť. Títo ľudia sa nechcú reinkarnovať. Keď vstúpia do Nirvány, tam sa pre nich cesta končí. Duša cíti, že už ďalej nepôjde ani nepobeží. Nechce sa zapájať do pozemských činností. Nikto okrem Najvyššieho nemôže dušu prinútiť k reinkarnácii. No hoci má Najvyšší moc dušu prinútiť, nerobí to. Najvyšší nikoho k ničomu nenúti.

Sú však určité duše, ktoré sa chcú vedome zúčastniť na Božej Líle alebo božskej Hre. Vedia, že reinkarnácia je absolútne nevyhnutná pre tých, ktorí chcú tu na zemi slúžiť Bohu. Človek musí realizovať Boha na Zemi, k realizácii nemôže dôjsť na žiadnej inej planéte či úrovni. Potom po realizácii zloží sľub, že sa vráti tak, ako Swámí Vivékánanda a Srí Rámakrišna, ktorí povedali, že sú pripravení sa vracať dokiaľ bude na zemi jediný nerealizovaný človek. Aj v mojom prípade prídem a odídem, ak môžem byť Najvyššiemu v ľudstve akkoľvek užitočný.

Môže sa duša po smrti reinkarnovať do iných svetov?

Sri Chinmoy: Duša, ktorá vstúpila do ľudského tela, sa nemôže, ani sa neinkarnuje v iných svetoch. Duša môže prechádzať cez iné úrovne: cez fyzický, vitálny, mentálny a psychický obal. Hneď ako duša opustí telo, prejde cez tieto úrovne do svojej vlastnej oblasti. Tam sa však neinkarnuje. Duša týmito miestami, ktoré sú súčasťou jej objavnej cesty, iba prechádza. Navštevuje tieto miesta, ale nereinkarnuje sa tam. Duša sa reinkarnuje len vo fyzickom svete na zemi. Len tu musí duša prejaviť svoju božskosť.

Existuje sedem vyšších svetov a sedem nižších svetov a počas spánku alebo meditácie duša každého človeka do nich cestuje. Môže prechádzať jedným svetom za druhým, ísť do najvyššieho sveta, alebo, na druhej strane, môže prechádzať nižšími úrovňami. Bežný človek nie je schopný vidieť dušu ani cítiť jej pohyby, ale veľký duchovný ašpirant alebo duchovný Majster môže vedieť, čo duša robí a na ktorej úrovni sa nachádza. Reinkarnácia však prebieha len tu na zemi, v tomto svete.

Potrebuje duša na reinkarnáciu vždy fyzických rodičov?

Sri Chinmoy: V súčasnosti musí fyzické telo pochádzať z fyzických rodičov. Väčšina duchovných autorít však hovorí, že príde deň, keď rodičia nebudú potrební na to, aby priviedli dušu na zem vo fyzickom tele. Odohrá sa to na okultnej úrovni a duša vstúpi do života so svetelným telom. Svet sa postupne vyvíja k tomuto bodu.

Čítal som, že keď si duša berie inkarnáciu, je to ako vstup na bojisko. Je to pravda?

Sri Chinmoy: Vždy, keď sa vraciame na pole prejavenia a vstupujeme do sveta, je to ako keby sme išli do bitky. Tu musí duchovný hľadajúci, božský vojak, bojovať proti strachu, pochybnostiam, úzkosti, obavám, obmedzeniu, otroctvu a proti svojmu najhoršiemu nepriateľovi, smrti. Neustále bojuje proti nevedomosti a smrť je dieťaťom nevedomosti. Bojuje, a potom buď bitku prehrá a zomrie, alebo zvíťazí nad všetkými týmito nedokonalosťami a negatívnymi silami a víťazne sa vráti k Bohu.

Čo sa stane s duchovným srdcom, keď sa duša reinkarnuje do nového tela? Prechádza tiež z jedného života do druhého tak ako duša?

Sri Chinmoy: Keď duša opustí telo, berie si so sebou podstatu skúseností, ktoré telo, myseľ, vitál a srdce zažili v tomto živote. Keď však odchádza do krajiny duše, neberie si so sebou srdce, vitál ani myseľ. Po reinkarnácii do nového tela je duša – alebo môžete povedať psychická bytosť či Puruša – rovnaká. Stále nesie realizácie a skúsenosti zo svojich minulých životov. Prijíma však nové srdce, novú myseľ, nový vitál a nové telo.

Je možné, aby malo dieťa, ktoré sa inkarnuje do nejakej rodiny, menej vyvinutú dušu ako jeho rodičia?

Sri Chinmoy: Niekedy sú rodičia nižšie, oveľa nižšie ako ich deti, a inokedy sú vyvinutejší zasa rodičia. Ale tak, ako sa rodičia vo vonkajšom svete snažia svoje deti vychovávať a vzdelávať, keď sa rodičia vo vnútornom svete modlia a meditujú na svoje deti, urýchľujú ich pokrok a rast.

Má duša na výber prostredie, do ktorého sa vráti, keď sa reinkarnuje, a telo, ktoré si vezme?

Sri Chinmoy: Dušu nikto do ničoho nenúti. Duša si vyberá sama, ale musí jej to schváliť Najvyšší. Pokiaľ duša sedí na vrchole stromu, cíti, že ak zostúpi na zem, bude sa môcť naplniť. Ale ako viete, svet je plný nedokonalostí a obmedzení. A keď sa duša dotkne kmeňa stromu, cíti, že sú tu všetky neosvietené a zlé sily, ktoré sa jej snažia zmocniť a pohltiť ju. Preto po vykonaní voľby niekedy duša cíti, že prostredie, ktoré si vybrala, je nezdravé, a môže telo opustiť.

Môžeš mi pomôcť, aby som opustil telo čo najskôr a reinkarnoval sa na mieste, ktoré je vysoko a je veľmi chladné, s dostatkom hmly a snehu?

Sri Chinmoy: Mám schopnosť urobiť to, o čo ma žiadaš. Ale ak pôjdem k Najvyššiemu s tvojou prosbou, hneď sa mi vysmeje a povie: „Čo to máš za žiaka, ktorý, práve keď začína otvárať oči, ich chce znovu zatvoriť?“ Podnebie nemá s realizáciou Boha nič spoločné. Sri Ramana Mahariši a Sri Aurobindo pochádzali z južnej Indie, ktorá má veľmi horúce podnebie, ale to im nebránilo v realizácii Boha. Existuje mnoho ašpirantov, ktorí žijú v jaskyniach vysoko v Himalájach, vo večnom snehu, ktorí nedokázali realizovať Boha. Podnebie s tým nemá nič spoločné. Realizáciu Boha môže priniesť vnútorná horúčava ašpirácie, nie vonkajšie klimatické podmienky.

Thákur, náš najväčší básnik, písal denne šesť alebo osem básní. Raz si pomyslel, že keby sa mohol odobrať do samoty, mohol by písať oveľa lepšie básne. Preto opustil svoj dom a odišiel na osamelé miesto v horách. Pokiaľ tam bol, nebol schopný napísať ani jednu báseň. Zistil, že najdôležitejšie nie je prostredie, ale vnútorná inšpirácia. Boh vybral podmienky, v ktorých žiješ svoj súčasný život. Je to ako hra. Javisko je pripravené a opona je zdvihnutá, aby si mohol hrať svoju úlohu a napredovať na duchovnej ceste. Tvoje súčasné podmienky sú tie najlepšie možné pre tvoj pokrok. Teraz chceš opustiť telo a vstúpiť do nového tela v budúcej inkarnácii, aby si mal prostredie, o ktorom si myslíš, že ti bude najviac vyhovovať. Ale takýto život by bol horší ako tvoj súčasný, pretože si si ho vybral ty, zatiaľ čo tvoj súčasný život vybral Boh.

Ak ťa trápia tvoje minulé činy v tejto inkarnácii, chcem ti povedať, že moja filozofia je: „Minulosť je prach.“ Čokoľvek si urobil pred niekoľkými rokmi alebo dokonca včera, by ťa nemalo zaujímať. Minulosť nie je dôležitá. To, čo budeš robiť odteraz, môže urýchliť tvoj pokrok. Teraz máš duchovného učiteľa vo fyzickom tele, aby ti pomáhal. A práve prítomnosť a budúcnosť, ktorá prúdi do prítomnosti, ti môže priniesť oslobodenie.

Je všetko utrpenie dôsledkom zlej karmy, či už z tohto života alebo z minulého života?

Sri Chinmoy: Nemusí to tak byť. Niekedy sa stane, že hoci sme neurobili nič zlé, naša duša chce zažiť utrpenie. Naša duša chce vstúpiť do hĺbky bolesti len preto, aby vedela, čo bolesť je. Predpokladajme, že veľmi duchovný človek považuje za potrebné udrieť iného človeka. Čo urobí? Okamžite vstúpi do človeka, ktorého bije, stotožní sa s ním a prežíva túto skúsenosť oveľa intenzívnejšie ako človek, ktorého v skutočnosti bije.

Veľakrát robíme nesprávne veci a výsledky sa skôr či neskôr dostavia. Ale na druhej strane, sú chvíle, keď trpíme kvôli vesmírnym silám. Niekedy sa úprimným, veľmi oddaným rodičom narodia deti, ktoré sú úplne neduchovné, nebožské a bezcenné. Poviete si, že možno títo rodičia boli v minulej inkarnácii tiež neduchovní a robili veľa zlých vecí. V niektorých prípadoch boli rodičia v minulých životoch zlí, ale v iných prípadoch to nemusí byť pravda. Niekedy sú úprimní hľadajúci ovplyvnení nepriateľskými, akoby zvieracími silami, ktoré pôsobia vo svete. Keď sa tieto nebožské a nepriateľské sily, ktoré sa vznášajú okolo, správajú ako rozzúrené slony alebo vstúpia do človeka, potom ten človek trpí. Je to takto: okolo nás sú zvieratá, ktoré sa bijú, hádajú a navzájom ničia. Šialený slon, bez ohľadu na to, akí ste milí a úprimní, vás jednoducho zničí. Nikdy neviete, kedy sa tieto zvieratá okolo vás pohybujú. Takže keď úprimný hľadajúci trpí, nemôžeme hneď dospieť k záveru, že vo svojej minulej inkarnácii urobil niečo zlé.

Ak neustále vedieme duchovný život, zostávame v oblasti božskej Sily, ktorá je ako pevnosť. Sme v pevnosti a chráni nás Boh. Keď sa nás pokúšajú napadnúť zlé sily, nebožské sily, Božia Milosť sa im postaví do cesty. Duchovní ľudia sa neustále snažia, aby si uvedomovali Boží Súcit, Božie Požehnanie a Božie Svetlo, pretože vedia, že ich môžu napadnúť nebožské sily, aj keď neurobili nič zlé. A keď urobia zlé veci, ihneď vedia, že existuje niekto, kto im môže odpustiť, kto ich môže ochrániť, kto môže pozdvihnúť ich vedomie, a ten niekto je ich vnútorný Kormidelník alebo Boh.

Mohli by ste nám, prosím, vysvetliť, ako na nás pôsobí zákon karmy v tomto živote a ako nás bude ovplyvňovať v budúcom živote?

Sri Chinmoy: Svoju minulosť si nesieme v sebe. Je to nekonečný prúd. „Ako zaseješ, tak budeš žať.“ Musíme vedieť, že ak urobíme niečo zlé, potom sa dnes alebo zajtra dostaví výsledok, buď vo fyzickom, alebo vo vnútornom svete. Ak budem neustále kradnúť, jedného dňa ma chytia a zavrú do väzenia. Možno ma nechytia dnes, ale jedného dňa sa to stane. A keď urobím niečo dobré, keď sa budem modliť, meditovať a robiť božské veci, aj to prinesie výsledok. Niekedy vidíme, že niekto urobil niečo zlé, ale užíva si svet. Možno však vo svojej minulej inkarnácii urobil niečo výnimočné, niečo obdivuhodné, a teraz si užíva výsledky svojich dobrých činov, zatiaľ čo výsledky jeho zlých skutkov ešte nezačali prinášať ovocie. Na sklonku svojho života alebo v budúcom živote bude určite potrestaný.

Zákon karmy je pre obyčajného, neašpirujúceho človeka nevyhnutný a neodvratný. Zákon karmy vždy zväzuje; omotá sa okolo neho ako had. Musí zaplatiť mýto, daň; zákon karmy je nemilosrdný. Ale na druhej strane existuje niečo, čo sa nazýva Božia Milosť. Bol som nevedomý a urobil som niekoľko vecí zle. Ale ak budem roniť horké slzy a prosiť o odpustenie, pochopiteľne zasvitne Boží Súcit. Keď človek vstúpi do duchovného života, jeho karmu možno ľahko anulovať, ak to je Božia Vôľa, ktorá pôsobí prostredníctvom duchovného Majstra. Božia nekonečná Milosť môže pomaly anulovať výsledky jeho zlej karmy a urýchliť výsledky jeho dobrej karmy. Ak hľadajúci nielen chce duchovný život, ale ho aj každý deň úprimne praktizuje, môže stáť nad zákonom karmy, pretože Boh určite zaplaví hlavu a srdce oddaného ašpiranta Svojou nekonečnou Milosťou. Samozrejme, nemôžem stále robiť nebožské veci a myslieť si, že Boh mi vždy odpustí. Nie. Ale ak Boh vidí, že sa v mojom vnútri objavuje dušeplný plač, ak vidí, že úprimne ašpirujem a chcem sa vyslobodiť zo siete nevedomosti, nielenže mi odpustí, ale dá mi aj potrebnú silu, aby som už tú istú chybu neurobil.

Keď sa v budúcej inkarnácii vrátime, samozrejme, musíme začať svoju cestu podľa výsledku svojej minulej karmy. Ak sme urobili mnoho vecí zle, nemôžeme čakať, že v ďalšej inkarnácii realizujeme najvyššiu Pravdu. Ale s Božou Milosťou môžeme ľahko anulovať zlé veci, ktoré sme urobili počas tohto života.

Keď žiak nerealizuje Boha, pokiaľ je jeho Guru vo fyzickom tele, ako mu môže Guru pomôcť v ďalšej inkarnácii, ak tu nebude žiadny žijúci Guru, cez ktorého by mohol pôsobiť?

Sri Chinmoy: Guru nepotrebuje ďalšieho Gurua, aby cez neho pôsobil. Pred štyritisíc rokmi, keď bol na zemi Pán Krišna, mal žiakov, a ešte aj teraz existuje veľa jeho žiakov, ktorí neprijali iného Majstra. Reinkarnujú sa napríklad do rodiny, ktorá nasleduje Krišnovu cestu, aby im Krišna mohol dať oslobodenie svojím vlastným spôsobom. Podobne je to aj s ostatnými veľkými Majstrami. Je mnoho žiakov Sri Rámakrišnu, ktorí sa vrátili na zem. Neodišli k žiadnemu inému Guruovi, a predsa sú naplnení. Keby však chceli iného Majstra, Rámakrišna by im, samozrejme, povedal, aby išli k inému Majstrovi. Niektorí žiaci veľkých Majstrov prijali iného Gurua. Niektorí z mojich žiakov boli predtým s Pánom Krišnom.

Ako môže duchovný Majster pomáhať svojim žiakom, keď neodídu k inému Guruovi? Môže im pomáhať svojou vedomou vôľou, vôľou svojej duše. Som tu na zemi, a hoci nie som v Anglicku ani v Portoriku, skoro ráno po druhej hodine sa pomocou svojej vedomej vôle koncentrujem na všetkých svojich žiakov, ktorí tam sú. Stačí aj krátka koncentrácia, ale ja sa koncentrujem dlhšie, aby som vedel, čo každá duša robí a ako ďaleko pokročila. Takže duchovný Majster môže pomáhať svojim žiakom v rôznych častiach sveta napriek tomu, že zostáva na fyzickej úrovni, čo je skutočné obmedzenie. Keď potom opustí telo, je úplne slobodný. Duchovný Majster pracuje z druhého brehu prostredníctvom svetla alebo sily vôle duše. Svetlo duše sa dá ponúkať z ktorejkoľvek úrovne vedomia, od najvyššej úrovne až po pozemskú úroveň. Majster sa teda môže z vyšších svetov ľahko spojiť so žiakovou ašpirujúcou dušou a žiak môže odpovedať na Majstrovo svetlo. Takýmto spôsobom Majster môže pomáhať, pomáha a musí žiakovi pomáhať.

Keď Majster prijme niekoho za svojho skutočného žiaka, pravého žiaka, sľúbi Bohu, Najvyššiemu, a duši tohoto hľadajúceho, že bude za túto dušu večne zodpovedný. Na našu cestu však príde mnoho, mnoho ľudí – stovky tisíc. Možno s nami zostanú desať, dvadsať, tridsať či dokonca štyridsať rokov, ale nikdy nás skutočne neprijmú. Keď Majster opustí telo, nie je za týchto takzvaných žiakov zodpovedný. Majster ich ponechá ich vlastnému osudu.

Niektorí môžu povedať: „Ako je možné, že chodíme do Centra, a ty si nás neprijal za svojich pravých žiakov?" Jednoduchým dôvodom je, že ma neprijali celým srdcom. Za skutočného žiaka možno považovať len toho, kto skutočne prijal našu cestu. Prijatie musí byť vzájomné; nikto ho nemôže vynútiť. Ľudskí rodičia svoje deti nútia, ale duchovní rodičia nútiť nemôžu.

Tým, ktorí sú mojimi skutočnými žiakmi, som to navonok osobne nepovedal, povedal som im to však vnútorne a môžu si byť istí, že keď opustím telo, nestratia sa. Nikdy sa nestratia – ani v tejto inkarnácii, ani v budúcich inkarnáciách. Skutoční žiaci – tí, ktorí ma prijali za svojho vlastného a ktorých som prijal za svojich úplne vlastných – budú buď v tejto inkarnácii, v budúcej inkarnácii alebo o niekoľko inkarnácií naplnení a realizovaní. Niektorým žiakom to môže trvať dvadsať alebo viac inkarnácií, pretože mali veľmi slabý začiatok. Tým, ktorí ku mne prišli vo svojej prvej alebo druhej ľudskej inkarnácii, to možno bude trvať stovky inkarnácií. Prvá alebo druhá ľudská inkarnácia je napoly zvieracia. To zviera tam stále prevláda, ako teda môžu dosiahnuť realizáciu Boha? Dokonca aj v Centre v New Yorku je veľa žiakov, ktorí mali len šesť alebo sedem ľudských inkarnácií.

Keď prídu na zem veľkí Majstri, výrazne urýchlia pokrok svojich žiakov. Ako veľmi ho však môžu urýchliť, keď samotní žiaci postúpili tak málo? Napriek tomu Majstri veľmi statočne bojujú; vyzývajú nevedomosť. Hovoria: „Uvidíme, ako ďaleko dokážeme zájsť.“ Avšak existujú žiaci, ktorí sú na zemi len niekoľko inkarnácií, a napriek tomu môžu bežať čo najrýchlejšie vďaka svojej úprimnosti, pokore a ochote. Nepoužívajú svoje predchádzajúce temné vlastnosti a ich myseľ nie je zahalená miliónmi myšlienok a predstáv. Začínajú pochodovať od samého začiatku svojho duchovného života. Prídu do duchovnej rodiny, alebo, ak majú šťastie, niečo zvnútra ich postrčí vpred, aby prišli k Svetlu. Existuje niečo, čomu sa hovorí božské šťastie. Niektorí ľudia toto šťastie majú, a ak ho správne použijú, potom je v jednej inkarnácii možné všetko. V opačnom prípade to trvá stovky rokov.

Ako s nami budeš udržiavať kontakt, keď opustíš telo?

Sri Chinmoy: Budem mať špeciálny telefón s telefónnymi operátormi. Jeden existuje. Porozprávam vám jednu veľmi očarujúcu príhodu. V Indii asi v roku 1951 som sedel vedľa svojho priateľa Jyotisha pred domom. Jyotish mi bol veľmi blízky, takže som to robil len pre neho. Chcel dostať nejaké správy od svojej matky, ktorá zomrela pred siedmimi alebo ôsmimi rokmi.

Povedal som: „Pozri, použijem svoj telefón. Teraz tvojej matke pošlem tvoju správu. Potom od nej dostanem správu a tá príde priamo k tebe ako odpoveď. Položím tvojej matke otázku v tvojom mene, ale odpoveď dostaneš ty.“ Položil som tri otázky. Odpovede prišli, dostal ich a bol hlboko dojatý. Najprv som poslal jeho dušu a potom svoju dušu k duši jeho matky. Potom mali rozhovor a odtiaľ dostal správy.

Keď mal Jyotish asi dvadsaťpäť rokov, zamilovalo sa do neho päť žien, ale so žiadnou z nich sa neoženil. Kvôli svojej predchádzajúcej karme všetky spoločne zahynuli pri nehode lode. On bol v čase tej nehody v Barme. Takže týchto päť žien bolo tiež vo svete duší s jeho matkou.

Keď som mu povedal, že prinesiem aj správu od jeho priateliek, povedal: „Ako budeš vedieť, kto sú, keď ti nepoviem ich mená?“ Odpovedal som: „Vstúpim cez tvoju dušu a prinesiem ti ich mená. Teraz v tichosti opakuj mená tých dievčat. Každej z nich položím otázku a ty dostaneš odpoveď.“ Bol taký chytrý; myslel si, že ma oklame. Pri troch myslel na pravé mená, ale pri ďalších dvoch si vymyslel úplne falošné mená. Už som sa chystal povedať tieto falošné mená, keď sa okamžite predo mňa postavila jeho duša a povedala mi pravdu. Jeho duša ma ochránila. Povedal som: „Ach, s tými poslednými dvoma menami sa ma snažíš oklamať!“ A on mi padol k nohám.

Potom sa začali klebety v ášrame. Odkiaľ kam sme v ten deň zostúpili! Na druhý deň Jyotish povedal o tomto zážitku nášmu spoločnému blízkemu priateľovi a opýtal sa: „Veríš tomu?“ Priateľ odpovedal: „Možno si bol opitý. On je vždy opitý. Takéto veci môžu robiť len opilci! Aký úžitok je z toho, že vie o tvojich priateľoch?“ Vnútorne tomu ten priateľ veril, ale navonok sa tváril, že nie.

Keď zomrel jeden môj žiak, povedal som jeho malým synovcom, že sa môžeme rozprávať s ich strýkom vo svete duší, akoby sme hovorili po telefóne. Myslel som, že im to trochu sprostredkujem, ale moja vnútorná bytosť ma varovala, že sa budú báť, strašne báť, a že to spôsobí problémy, takže som to neurobil.

Ak je niekto duchovný človek, bude sa jeho ďalšia inkarnácia líšiť od inkarnácie obyčajného človeka?

Sri Chinmoy: Určite. Ak je duša veľmi duchovne vyspelá, nebude si brať obyčajný život, pretože obyčajným životom už prešla. Každá inkarnácia je ďalším krokom ku konečnej realizácii Boha.

Ak niekto vo svojej poslednej inkarnácii vedome ašpiroval, bude mať vo svojom budúcom zrodení viac príležitostí pre duchovný pokrok. Ak hľadajúci skutočne začal svoj duchovný život vo svojej minulej inkarnácii, ak bol v predchádzajúcom živote naozaj úprimný vo svojom duchovnom hľadaní, potom, samozrejme, v tomto živote začne ašpirovať vo veľmi mladom veku. Narodí sa v duchovnej rodine, kde ho budú už od narodenia povzbudzovať, aby viedol duchovný život, a začne ašpirovať už v desiatich, dvanástich, štrnástich alebo šestnástich rokoch.

Môže sa však stať, že jeho okolnosti budú zlé. Potom, aj keď začal duchovný život v minulej inkarnácii, pôjde pomaly, pretože mu rodičia ani okolie nepomôžu. Nie je to však riziko; je to cesta. V procese vývoja duša prekonáva tisíce vnútorných míľ, získava rôzne skúsenosti a práve tieto skúsenosti jej nakoniec prinesú plnú realizáciu.

Ale ak to bol veľmi veľký ašpirant, ktorý sa priblížil k realizácii Boha, potom takmer určite príde do veľmi rozvinutej duchovnej rodiny a od samého začiatku bude môcť vstúpiť do naozajstného duchovného života. Väčšina skutočných duchovných Majstrov vstúpi do veľmi vysoko rozvinutých duchovných rodín. Boh môže poslať duchovného Majstra aj do neašpirujúcej rodiny, pretože nie je viazaný žiadnym plánom, ale vo väčšine prípadov duchovní Majstri prichádzajú do duchovných rodín.

Povedali ste, že každá inkarnácia je odrazový mostík k realizácii Boha. Znamená to, že v tomto živote nemôžeme dosiahnuť Boha?

Sri Chinmoy: Nie, vôbec nie. Je to záležitosť ašpirácie a predchádzajúceho zázemia. Ak niekto ašpiroval a meditoval v predchádzajúcich životoch, potom nie je žiadny dôvod, prečo by vďaka svojej ašpirácii nemohol v tomto živote dosiahnuť realizáciu. Keďže všetci napredujeme smerom k realizácii, v jednej alebo inej inkarnácii k tejto realizácii určite dôjde. Ako som už povedal, je to záležitosť duchovného vývoja ašpiranta.

Ak hľadajúci zomrie, končia všetky jeho povinnosti a práca v období medzi jeho smrťou a narodením? Alebo bude schopný vedome pracovať či nejakým spôsobom pokračovať v začatej práci, kým sa vráti na zem?

Sri Chinmoy: Záleží na tom, čo konkrétny hľadajúci dosiahol. Predpokladajme, že pokročilý hľadajúci opustil telo. Keď bol na zemi, chcel dosiahnuť veľa vecí, ale nemohol. Čo bude robiť? Keď opustí telo, musí prejsť cez fyzický obal, vitálny obal, mentálny obal a ďalšie obaly, a potom vstúpi do sveta duší. Ak sa on sám nechce vrátiť na zem desať alebo dvadsať rokov, a ak to nie je ani Božia Vôľa, aby sa vrátil, môže medzitým svoju prácu na zemi urobiť prostredníctvom niekoho, kto je ešte na zemi a je mu najbližší. Keďže je to pokročilá duša, môže preniesť vôľu svojej duše na svojho najdrahšieho na zemi z miesta, kde sa nachádza. Bežné ľudské bytosti to však po opustení tela nedokážu.

Povedzme napríklad, že niekto chce, aby jeho deti získali vysokoškolský titul. Po odchode z tela, pokiaľ je duša vo vitálnom svete, v jemnom obale, môže tieto túžby a obyčajné želania poslať svojim deťom. Duša cez vitál ešte udržiava určitý fyzický kontakt so zemou. Obyčajné pozemské túžby sa tak môžu naplniť alebo posilniť vôľou človeka, ktorý opustil telo pred jedným alebo dvoma rokmi.

Keď sa však duša vráti do vyšších úrovní, v tom čase nebude mať túžby, nebude chcieť takto pôsobiť na svojich synov alebo dcéry, ktorí sú ešte na zemi. Duša sa už nebude starať o pozemské uspokojenie svojich detí, o naplnenie ich nespočetných pozemských túžob. Ale ak má duša pre svojich drahých nebeskú túžbu, z vyšších svetov sa bude snažiť zvýšiť ich ašpiráciu a všemožne im pomáhať. Pôjde za mocnými dušami, ktoré sú ešte na zemi, a bude ich prosiť, aby v duchovnom svete pomohli jej drahým. Ale ak to je veľmi vysoko vyvinutá duša a vidí, že niekto je naozaj úprimný a ašpiruje, môže tomuto človeku pomôcť sama.

Je dĺžka času, počas ktorej duša zostane vo svete duší medzi jednotlivými inkarnáciami určená ašpiráciou z jej predchádzajúcej inkarnácie? Ak ide o pokročilú dušu, bude sa inkarnovať skôr?

Sri Chinmoy: To závisí od ašpirácie a potreby. Môžete mať ašpiráciu niečo urobiť, ale zároveň Boh nemusí cítiť, že je to pre vás nevyhnutné. Z vašej strany je ašpirácia nevyhnutná. Ašpirujete, aby ste sa opäť vrátili, aby ste ihneď znovu začali hru. Je to, ako keby ste pol hodinu hrali a teraz chvíľu oddychujete. Potom, ak už nechcete dlhšie odpočívať, poviete: „Dajte mi príležitosť dokončiť hru a vrátiť sa späť.“ Ale Boh môže povedať: „Nie, chcem, aby si si ešte chvíľu oddýchol.“ Vtedy sa nemôžete vrátiť. Ak sa však vaša ašpirácia a Božia potreba zhodnú, potom sa určite môžete vrátiť.

Niektoré duše sa reinkarnujú takmer okamžite, dokonca bez toho, aby sa dostali do sveta duší. Predpokladajme, že niekto predčasne zomrie pri nehode. Vtedy môže jeho duša ísť len do vitálneho obalu a odtiaľ, ak zasiahne duchovná postava alebo Božia Milosť, sa môže o sedem či osem mesiacov inkarnovať do novej rodiny.

Väčšina obyčajných duší sa znovu vracia späť po šiestich, siedmich alebo najviac dvadsiatich rokoch pobytu vo svete duší. Duša použije čas strávený vo svete duší na to, aby asimilovala svoje skúsenosti na zemi. Veľkí ľudia, ako napríklad významní vedci alebo duchovné osobnosti, sa neinkarnujú znovu tak rýchlo ako obyčajní ľudia. Veľmi zriedkavo uvidíte veľkú osobnosť v akejkoľvek oblasti, ktorá by sa veľmi rýchlo znovu inkarnovala. Niektorí zostávajú vo svete duší sedemdesiat rokov alebo aj viac. V určitých prípadoch duchovní majstri čakajú sto alebo dvesto rokov, kým sa reinkarnujú. Neexistuje však žiadne pevné pravidlo. Ak si Najvyšší praje, aby sa vrátili na zem, musia sa vrátiť, aj keď nechcú. Dĺžku odpočinku pred ďalšou inkarnáciou určuje rozhodnutie duše a súhlas Najvyššieho.

Ak je niekto nadaný v jednej oblasti, znamená to, že jeho duša bola pôvodne obdarená touto schopnosťou, alebo sa o to pokúšal mnoho životov a nakoniec to dosiahol?

Sri Chinmoy: Potenciál má každý, tak ako kus hliny. Keď ju jeden hrnčiar vytvaruje, vyrobí z nej krásnu nádobu, a iný hrnčiar vytvorí nádobu, ktorá nie je taká krásna. Podstata oboch nádob je rovnaká – hlina. Podobne aj my všetci sme v duchovnom svete jedným. Ale zatiaľ čo ten hrnčiar modeluje, môžete sa opýtať: „Prečo práve túto nádobu vytvaroval tak krásne?“ V tomto hrnčiarovi je niečo, čo sa nazýva vedomá ašpirácia. V každom inom ohľade zostáva moja podstata, vaša podstata, podstata všetkých ľudí rovnaká. Ale kým ten konkrétny hrnčiar pracuje, je v ňom niečo, čo mu dáva možnosť vytvoriť niečo jedinečné.

Nie je to teda tak, že niekto hneď na začiatku dostal určitú schopnosť. Nie, každému človeku bola prisúdená obmedzená sloboda, ktorá začala už na začiatku stvorenia. Táto sloboda znamená potenciál. Niekto ten potenciál využíva na duchovný život, niekto na hudbu, niekto na poéziu a tak ďalej. Niektorí ho nevyužívajú vôbec. Potenciál sa však nerozvinie na skutočnosť, pokiaľ ho majiteľ nevynesie do popredia a nerozvinie ho.

Niekedy s bratrancom meditujeme tak, že sa pozeráme jeden druhému do očí, a keď to robíme, niekedy vidíme, ako sa tváre toho druhého menia. Dokonca aj vlasy majú inú farbu. Rozmýšľala som, čo to znamená.

Sri Chinmoy: Vidíš jeho minulé inkarnácie a on vidí tvoje. Vôbec to však neodporúčam. Predpokladajme, že uvidíš, že pred tromi alebo štyrmi inkarnáciami si bol zvieraťom, hoci si mal ľudské telo. Takýchto ľudí je veľa. Pokiaľ sa nemodlíme alebo nemeditujeme, potom sme tu na zemi len o málo lepší ako zvieratá. Keď idem po ulici tu na Jamajke alebo v Portoriku, v Kanade alebo v New Yorku, vidím ľudí, ktorí sa po prvýkrát inkarnovali ako ľudské bytosti. Čo od nich môžete očakávať? Práve prišli z ríše zvierat.

Je veľmi riskantné, keď sa dvaja žiaci pozerajú jeden na druhého, vedome sa sústreďujú na oči a vynášajú na povrch svoje minulé inkarnácie, pretože môžu nevedome vyniesť na povrch svoje zvieracie vedomie.

Poznám ľudí v Indii, ktorí to robili so svojimi bratmi a sestrami, a potom z jedného do druhého vstúpili nebožské sily z minulej inkarnácie, alebo naopak. Aj v tejto inkarnácii, pokiaľ nerealizujeme Boha, je v našej povahe veľa nebožských vlastností, s ktorými musíme bojovať. Nevynášajme preto minulosť na povrch. Táto minulosť, ako vždy hovorím, je prach. Dala vám minulosť realizáciu? Nie! Keby to tak bolo, potom by ste za mnou neprišli. Takže nie je potrebné ani vhodné vracať sa do minulosti.

Pomohlo by nám, keby sme vedeli, akým zvieraťom alebo akým človekom sme boli vo svojich minulých inkarnáciách?

Sri Chinmoy: Keď vstúpime do vnútorného života, rozvinieme si vnútorné vedomie a vnútorné schopnosti, spomenieme si na svoje minulé inkarnácie. Hlboko v meditácii môžeme ľahko pocítiť, že sme mali predchádzajúce životy. Ak vieme, že sme mali minulosť, ak vieme, že prítomnosť ešte nie je úplná a že my sami nikdy nemôžeme zostať neúplní, potom nás potreba prítomnosti zavedie do budúcnosti, kde dosiahneme svoju úplnosť. Ak máme Majstra, môžeme zároveň urýchliť svoj pokrok. Ak sme veľmi oddaní vnútornému životu a máme Gurua, môžeme počas jedného života urobiť pokrok ako za dvadsať inkarnácií.

Dajme tomu, že vieme, že sme boli vo svojej poslednej zvieracej inkarnácii jeleňom. Jedinou výhodou je, že môžeme pomyslieť na svoju rýchlosť a povedať: „V zvieracej inkarnácii som bežal veľmi rýchlo a vtedy som nemal takú vyspelú dušu, akú mám teraz. V tejto inkarnácii pobežím ešte rýchlejšie!“ Len čo si spomenieme, že sme v predchádzajúcej inkarnácii bežali rýchlo, cítime inšpiráciu bežať rýchlo aj v tejto inkarnácii. Ak poznáme svoju minulú inkarnáciu, môžeme to použiť pozitívne. Vtedy veľmi rýchlo vystúpi do popredia inšpirácia. Ak niekto vie, že bol hľadajúcim, získa trochu radosti a sebadôvery. „Svoju púť som začal v minulej inkarnácii, bola to však veľmi dlhá a namáhavá cesta. V tejto inkarnácii stále kráčam po tej istej ceste, ale tentokrát už nemusím ísť tak ďaleko. Je to ľahšie aj preto, že dostávam určitú pomoc. Mám schopnosti. Mám ochotu. Mám skúsenosti. S duchovným Majstrom, ktorý ma vedie, ľahko dosiahnem svoj cieľ."

Ale iba vo veľmi zriedkavých prípadoch použijeme vedomosti o svojich minulých inkarnáciách správne. Väčšinou nám to nedá vôbec žiadne povzbudenie. Ak vieme, že sme v minulej inkarnácii boli zlodejom alebo niekým nebožským, dodá nám to nejakú inšpiráciu alebo ašpiráciu? Nie! Okamžite si pomyslíme: „Ach, bol som zlodejom a v tejto inkarnácii sa snažím stať svätcom. To je nemožné! Je zbytočné, aby som sa v tomto živote snažil stať duchovným.“ Ak urobíme niekoľko vecí zle, dokonca aj v tejto inkarnácii nám trvá dlho, kým sa dostaneme zo zúfalstva. Myslíme si: „Som taký zlý. Urobil som toto. Urobil som tamto. Ako sa teraz očistím? Ako môžem realizovať Boha?“ Aj keď sme urobili niečo zlé pred štyrmi rokmi, stále nás to môže trápiť.

Na druhej strane predpokladajme, že v minulej inkarnácii sme boli niekým veľmi veľkým a v tejto inkarnácii vidíme, že sme bezvýznamní. Tak budeme nešťastní. Budeme preklínať Boha a budeme preklínať sami seba. Povieme: „Ak som bol taký veľký, ako to, že som v tejto inkarnácii taký neschopný? Akú nepredstaviteľnú vec som urobil, že som si zaslúžil tento osud? Boh je krutý, nezáleží mu na mne.“ My však Boha chápeme zle. Boh chce mať v prostredníctvom nás v tejto inkarnácii inú skúsenosť, a my si myslíme, že Boh je nemilosrdný.

Ašpirant chce vnútornú radosť, radosť, ktorá ho naplní a ktorá naplní Boha. Tú nikdy nezíska zo svojich minulých inkarnácií. Ak vstúpi do niektorej z minulých inkarnácií a uvidí, že bol prezidentom Spojených štátov, aj tak nezíska žiadne uspokojenie. Uvidí, že keď bol prezidentom, jeho život bol plný nešťastia, frustrácie a najrôznejších druhov utrpenia. Aby ašpirant získal skutočnú radosť, musí v duchovnom živote napredovať pomocou svojej vlastnej ašpirácie, vnútorného plaču, pomocou svojej vlastnej koncentrácie a meditácie.

Najlepšie je, keď na minulosť nemyslíme. Náš Cieľ nie je za nami; je pred nami. Smerujeme vpred, nie dozadu. Pokiaľ ide o duchovného človeka, vždy hovorím: „Minulosť je prach.“ Hovorím to preto, lebo minulosť nám nedala to, čo chceme. To, čo chceme, je realizácia Boha. Poznanie našich predchádzajúcich inkarnácií nám pri realizácii Boha nepomôže. Realizácia Boha závisí iba od nášho vnútorného plaču. Dôležitá nie je minulosť, ale prítomnosť. Musíme si povedať: „Nemám žiadnu minulosť. Začínam tu a teraz s Božou milosťou a vlastnou ašpiráciou. Teraz začnem bežať. Nie je dôležité, ako ďaleko som dobehol v minulosti. Budem rozmýšľať len o tom, ako ďaleko dobehnem v tomto živote."

Teraz musíme vnímať minulosť ako niečo úplne odlišné od prítomnosti a prítomnosť ako niečo úplne odlišné od budúcnosti. Len čo realizujeme Boha, minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa stanú jedným. Vytvoria kruh, ktorým je naše vlastné vnútro, celý náš život. Vtedy môžeme ľahko nahliadnuť do svojich predchádzajúcich inkarnácií a spoznať, čím sme boli.

Ak chcete poznať svoje minulé inkarnácie, Boh vám na to určite dá potrebnú schopnosť. Ale najdôležitejšie nie sú minulé inkarnácie ani budúce inkarnácie, ale to, čo chcete tu a teraz. Chcete Boha. Ak budete dušeplne meditovať, Boh vám túto výsadu určite dá. Budete Ho vlastniť, budete Ho považovať za svojho úplne vlastného.

Svojim žiakom chcem povedať ešte jednu vec. Dovoľte mi teraz, aby som sa trochu pochválil, a vy tiež môžete byť na to hrdí. Vo svojich minulých inkarnáciách ste viedli duchovný život. Keby ste nemali žiadnu prípravu, myslíte si, že by vás Boh priviedol ku mne? Nie! Bol by vás priviedol k nejakému Majstrovi, ktorý je o centimeter nižšie ako ja. Duchovní Majstri ako ja dostanú žiakov, ktorí sa v minulosti o niečo pokúsili alebo niečo urobili. Niektorí urobili viac, iní menej. Ale každý niečo urobil; inak by ste išli k nejakému inému duchovnému Majstrovi, a nie ku mne. Boh je ku mne láskavý a je láskavý aj k vám. Stredoškolskému učiteľovi Boh nedá žiakov materskej školy. Nechá škôlkarov pre tých, ktorí nemôžu učiť vyššie triedy. V zriedkavých prípadoch ku mne prišla jedna alebo dve duše len po niekoľkých ľudských inkarnáciách, ale tieto duše mali intenzívnu túžbu prekonať svoje súčasné vedomie.

Ak je niekto veľmi pokročilý hľadajúci a rozvinie si schopnosť vidieť svoje minulé inkarnácie, nebude to v skutočnosti brániť jeho pokroku? Inými slovami, je vždy škodlivé, ak zistíte, že ste boli v minulosti zlodejom alebo niečím podobným?

Sri Chinmoy: Ak v tomto živote veľmi úprimne meditujete, vaša vnútorná sila sa automaticky rozvinie a dosiahnete bod, keď vám nebude prekážať ani to, že uvidíte, že ste v predchádzajúcej inkarnácii boli tým najhorším možným zločincom. Viete, že ste sem prišli, aby ste sa zmenili, aby ste sa priblížili k Božskému. Pán Budha odhalil svoje predchádzajúce inkarnácie: bol kozou a všeličím iným. Keďže však realizoval Boha a vstúpil do najvyššej Pravdy, mohol ľahko povedať, čím bol vo svojich predchádzajúcich životoch. To, že bol vo svojich predchádzajúcich inkarnáciách úplne obyčajný, bolo preňho nepodstatné.

Ak zomrie človek, ktorý má veľmi rád psa alebo iné zviera a súcití s ním, spôsobí to, že sa reinkarnuje ako zviera? Počul som, že v Indii jeden veľký mudrc, ktorý meditoval v lese, našiel zranené jahňa. Staral sa oň a veľmi si ho obľúbil. Preto sa vo svojej ďalšej inkarnácii stal jahniatkom.

Sri Chinmoy: Najvýznamnejšia indická posvätná kniha, ktorá je najväčšou knihou na svete, sa nazýva Mahábhárata. V Mahábhárate je pomerne veľa príbehov, v ktorých sa človek neskôr reinkarnuje ako zviera. Je v nej známy príbeh o kráľovi Bharatovi, ktorý mal veľmi rád jelene a ktorý sa údajne vo svojej ďalšej inkarnácii stal jeleňom. Aj veľký duchovný učiteľ, Rámakrišna mal veľmi rád Swamiho Vivékánandu, svojho najdrahšieho žiaka. Vyhľadával ho a rozprával sa s ním. Ľudia si mysleli, že sa Rámakrišna zbláznil. A tak mu jedného dňa Vivékánanda povedal: „Čo to robíš? Nepoznáš príbeh o kráľovi Bharatovi, ktorý bol taký pripútaný k jeleňovi, že sa ním stal aj vo svojej ďalšej inkarnácii? Tvoj osud bude podobný, ak budeš neustále myslieť na obyčajnú ľudskú bytosť, ako som ja.“ Rámakrišna vzal Vivékánandu vážne a opýtal sa Matky Kali: „Je to pravda, že aj môj osud bude taký ako osud kráľa Bharatu?“ Ona odpovedala: „To je hlúposť! Máš Narena (Vivékánandu) rád, pretože v ňom vidíš Boha. Nie preto, že je krásny alebo niečo podobné. Nie! Máš ho rád, pretože je v ňom vyjadrené prejavenie Boha. Preto si taký šťastný, keď ho vidíš.“

Ak teda niekomu prejavujete súcit, neznamená to, že sa ním stanete. Ak k vám príde žobrák s prosbou o almužnu a vy mu prejavíte najväčší súcit a dáte mu peniaze alebo jedlo, neznamená to, že sa sami stanete žobrákom. Podobne, ak máte psa, môžete mu prejaviť svoju lásku, pretože je vám nesmierne verný a tak ďalej. To však neznamená, že sa stanete psom, pretože obdivujete vlastnosti psa, ktorého milujete. Dobré vlastnosti, ktoré váš pes má, vernosť, ktorú má, môžete mať vo svojej ľudskej existencii bez toho, aby ste prijali zvieraciu inkarnáciu. Nestanete sa zvieraťom len tým, že prejavíte pripútanie nejakému zvieraťu. Len tým, že prejavujete náklonnosť k zvieraťu, sa z vás nestane zviera. Týmto štádiom ste už prešli. To, čo získate, sú dobré vlastnosti zvieraťa.

Môže duša človeka v ďalšej inkarnácii nadobudnúť zvieraciu podobu, keď bola v tejto inkarnácii človekom?

Sri Chinmoy: Svet sa vyvíja, napreduje; ideme k svojmu cieľu. Keď raz v procese evolúcie prijmeme ľudský život, nevrátime sa naspäť do zvieracej ríše. Každé pravidlo má výnimky, ale tieto výnimky sú veľmi, veľmi zriedkavé. Ak sa niekto chce vrátiť do zvieracieho života, musíme vedieť, že tento konkrétny človek nerobí vôbec pokrok.

Ak niekto práve vstúpil do ľudského života, ak je to jeho prvá alebo druhá ľudská inkarnácia, a ak je jeho sklon k zvieraciemu životu stále veľmi silný, to znamená, že keď jeho nečisté túžby neboli v jeho predchádzajúcich inkarnáciach naplnené v zvieracom živote samotnom, potom sa táto ľudská bytosť môže vrátiť do zvieracieho života. Stane sa, že príde čas, keď sa časť jeho zvieracieho života plne prebudí a bude chcieť vstúpiť do ľudského života. Existuje však nejaká jeho časť, ktorá na ľudský život nie je úplne pripravená. Duša prichádza do ľudského života, aj keď je nedokonalá, aj keď naň nie je úplne pripravená, a neskôr je nútená vrátiť sa do zvieracieho života, pretože neosvietená časť v nej nebola premenená a má veľmi silné zvieracie sklony a túžby.

Ďalším dôvodom je, že keď mu nižší vitál – neuspokojený, nenaplnený vitál bežného človeka – spôsobuje neznesiteľné utrpenie a bolesť, keď cíti, že v živočíšnej ríši je viac možností užívať si najnižší vitál, hrubý fyzický pôžitok, potom táto konkrétna duša vstúpi na niekoľko mesiacov do živočíšnej ríše, aby si mohla veľmi slobodne užívať ten najhrubší pôžitok. Nie je to na rok alebo dva, len na veľmi krátky čas. Keď sa pôžitok skončí, keď sa potrebná skúsenosť skončí, duša opäť vstúpi do ľudského sveta.

Človek v sebe prekonal zviera, ale nie úplne. Vo vnútri nás je zviera. Svojou vedomou modlitbou a meditáciou sa to zviera snažíme úplne prekonať. Spomedzi tých, ktorí sú tu zhromaždení, nikto nebude v budúcich životoch zvieraťom, pretože sme oveľa vyspelejší. Keď začne ašpirácia, duša je už príliš vysoko vyvinutá na to, aby sa niekedy vrátila do ríše zvierat. Ani jedna duša, ktorá je tu dnes prítomná, už nebude mať žiadne zvieracie inkarnácie.