Smrť a znovuzrodenie: Večná cesta

Prvá časť: Ríša smrti

Prečo je smrť nevyhnutná? Prečo nemôže duša pokračovať v pokroku a vývoji v jednom tele?

V určitom zmysle nám teraz smrť pomáha; dovolí nám, aby sme si odpočinuli. Keď sa potom vraciame späť, vraciame sa s novou nádejou, s novým svetlom, s novou ašpiráciou. Keby sme však mali nepretržitú vedomú ašpiráciu, stúpajúci plameň horiaci stále v nás, videli by sme, že fyzickú smrť môžeme ľahko prekonať. Raz zasvitne deň, keď bude smrť zbytočná. Teraz je to však nad naše schopnosti; sme slabí. Dokonca aj duchovní Majstri, oslobodené duše, napriek tomu, že ovládajú smrť, opustia telo, keď si to praje Božské.

Je možné, aby človek spoznal smrť počas svojho života tým, že do nej vstúpi?

Mohli by ste nám vysvetliť duchovný význam takej techniky alebo jej potrebu?

Je smrť bolestivá?

Potom je tu, samozrejme, fyzická bolesť. Keď niekto v čase smrti až do poslednej chvíle trpí nejakou chorobou a nemá schopnosť ju vhodiť do niečoho vyššieho alebo hlbšieho, potom prirodzene budú jeho posledné dni nesmierne bolestivé. Dokonca aj posledná chvíľa bude veľmi bolestivá, pretože bytosť smrti k nemu príde vo veľmi deštruktívnej podobe. Sila smrti, bytosť smrti sa objaví pred každým človekom v inej forme podľa dosiahnutia a uvedomenia jeho duše na zemi.

Obyčajní ľudia, ktorí nemajú ašpiráciu, ľudia, ktorí sa úplne oddávajú pôžitkom nevedomosti, pocítia smrť ako hroznú, nemilosrdnú bytosť, ako temnú a strašnú postavu. Smrteľná sila má niekedy mnoho služobníkov, ktorí sa zjavia pred umierajúcim, a ľudia často vidia tigrov alebo nepredstaviteľne obrovské bytosti a vydesí ich to. Úprimní hľadajúci však uvidia svojho duchovného Majstra alebo žiarivú bytosť podobnú anjelovi, ktorá ich vezme do svojho koča. Títo hľadajúci na zemi roky ťažko pracovali a Matka zem im chce teraz vedome ponúknuť svoju požehnanú božskú vďačnosť. Sprevádza ich Vnútorný Kormidelník, alebo Guru, oni však pred sebou vidia dobrotivú Božiu Ruku, ako ich vezie vo svojej zlatej lodi k druhému brehu. Niektorí ľudia vidia pred sebou v čase smrti svojich dávno zosnulých príbuzných. Ich drahí prichádzajú a vedú ich do nového sveta ako niekto, kto už pozná cestu.

Prečo musí toľko ľudí pred smrťou zotrvávať vo veľkých bolestiach?

Na druhej strane musím povedať, že zákon karmy nie je jednoduchý; je veľmi, veľmi komplikovaný. Niektoré duše sú veľmi čisté a duchovné, ale aj tak trpia, keď zomierajú. Je to kvôli ich zlej karme? Nie, je to kvôli tomu, že sa stotožnili s ľudstvom a chcú prežiť to najhoršie utrpenie. Väčšina veľkých duchovných Majstrov mala veľmi bolestivú smrť. Prečo? Mohli opustiť telo podľa svojej vôle, ale neurobili to. Namiesto toho ochoreli na rakovinu alebo inú vážnu chorobu a zomreli až po ťažkom utrpení. Čiže vstúpili do ľudského utrpenia a snažili sa prežívať utrpenie s ľudstvom. Pokiaľ nevstúpime do ľudského utrpenia, všetko je len teoretické, nič nie je skutočné. Keď však trpia obyčajní ľudia, vidíme, že tu pôsobí zákon karmy, koleso karmy.

Je možné, aby duchovný človek, ktorý zomiera bolestivou smrťou, premenil pomocou meditácie bolesť na radosť?

V jednej knihe meditácií na každý deň ste sa zmienili, že smrť je prekážka. Vždy som si myslel, že smrť považujete len za prechod, ktorý nám umožní nové zrodenie a ďalší pokrok.

Tento život je zlatou príležitosťou, ktorú nám dal Najvyšší. Príležitosť je však jedna vec a dosiahnutie je druhá. Náš duchovný vývoj, náš vnútorný pokrok je veľmi stály, veľmi pomalý a zároveň nanajvýš významný. Samozrejme, existujú ľudia, ktorí žijú stovky, alebo tisíce inkarnácií v prirodzenom cykle zrodenia a smrti. Jedného dňa v Božej Večnosti potom realizujú Boha. Niektorí praví, skutoční, úprimní ašpiranti však urobia dušeplný sľub, že Boha realizujú v tejto inkarnácii, tu a teraz. Urobia to, aj keď vedia, že toto nie je ani ich prvý, ani ich posledný život. Uvedomujú si, že existujú ľudia, ktorí Boha realizovali, a nechcú čakať na nejakú vzdialenú budúcu inkarnáciu. Cítia, že žiť bez realizácie Boha je zbytočné, a chcú ju dosiahnuť čo najskôr. Keď v takom prípade príde smrť a oni ešte nedosiahli realizáciu, vtedy je pre nich smrť prekážkou. Ak človek, ktorému je súdené zomrieť vo veku päťdesiat rokov, dušeplne ašpiruje a môže s láskavým dovolením Najvyššieho posunúť svoju smrť o dvadsať alebo tridsať rokov, čo bude počas tohto obdobia robiť? Bude pokračovať vo svojej úprimnej ašpirácii, vo svojej najhlbšej meditácii, vo svojej najvyššej kontemplácii. Bude ako pretekár, ktorý beží bez prekážok k svojmu Cieľu. Počas týchto dvadsiatich alebo tridsiatich rokov môže dosiahnuť tú najvzdialenejšiu hranicu, kde sa nachádza jeho Cieľ.

Ak však zasiahne smrť, potom v tomto živote Boha nerealizuje. Len veľmi málo duší môže v nasledujúcej inkarnácii ihneď pokračovať vo svojej predchádzajúcej ašpirácii. Hneď ako sa človek narodí, prídu nebožské kozmické sily a napadnú ho. Nevedomosť, obmedzenia a nedokonalosti sveta sa pokúsia dušu zahaliť. Vo raných rokoch detstva sa človek na nič nepamätá. Dieťa je nevinné, nevedomé, bezmocné. Potom po niekoľkých rokoch začne fungovať myseľ. Medzi ôsmym a dvanástym rokom myseľ všetko skomplikuje. Takže počas prvých jedenástich, dvanástich alebo trinástich rokov ďalšej inkarnácie väčšina duší, aj keď sú veľmi veľké a duchovné, zabudne na svoje predchádzajúce dosiahnutia a najhlbší vnútorný plač. Existujú duchovní Majstri a veľkí hľadajúci, ktorí dosiahnu niekoľko vysokých zážitkov už v detstve, ktorí začnú myslieť na Boha a spievať o Bohu vo veľmi mladom veku. Zvyčajne však neexistuje žiadne silné spojenie medzi dosiahnutím duše na zemi v predchádzajúcej inkarnácii a detstvom súčasnej inkarnácie. Existuje určité spojenie, veľmi jemné spojenie, to sa však v prvých dvanástich alebo trinástich rokoch výrazne neprejavuje.

Niektoré duše neobnovia svoju ašpiráciu z minulej inkarnácie až do veku päťdesiat alebo šesťdesiat rokov. Z duchovného hľadiska je týchto päťdesiat alebo šesťdesiat rokov v nasledujúcej inkarnácii absolútne stratených. Preto ak v tejto inkarnácii niekto stratí päťdesiat rokov a v minulej inkarnácii stratil dvadsať alebo tridsať rokov, je to premárnených osemdesiat rokov. V takom prípade poviem, že smrť je ozajstnou prekážkou. Túto prekážku musíme odstrániť pomocou svojej ašpirácie, pomocou svojho nezlomného duchovného úsilia. Naša ašpirácia by mala byť ako guľka. Mala by preraziť stenu smrti.

Aj keď to môže nejaký čas trvať, vnútorná bytosť nakoniec vedome vystúpi na povrch a človek sa začne vo svojej novej inkarnácii veľmi mocne a úprimne modliť k Bohu a meditovať na Boha. Vtedy uvidí, že v skutočnosti nič z jeho minulosti nie je stratené. Všetko je uložené vo vedomí Matky Zeme, ktoré je spoločnou bankou pre všetkých. Duša sa dozvie, koľko toho dokázala na zemi, a toto všetko je veľmi bezpečne uložené vo vedomí zeme, v banke zeme. Do banky si ukladáte peniaze. Potom môžete odísť do Anglicka a po šiestich alebo viacerých rokoch sa vrátiť a zobrať si ich. Duša robí to isté, keď na desať alebo dvadsať rokov opustí zem. Všetky dosiahnutia duše sú bezpečne zachované v Matke Zemi. Matka Zem ich duši vráti, keď duša príde späť a začne pracovať pre Boha na zemi.

Čo by sme mali robiť, keď zomierame?

Minulý rok zomrel tvoj otec. Keby si bol vtedy v jeho prítomnosti, bolo by najlepšie nanajvýš dušeplne meditovať. Aj keď tvoj otec nebol mojím žiakom a neprijal vedome našu cestu, ktovie, čo bude robiť vo svojej budúcej inkarnácii? Vedel si, že existuje niekto, kto môže tvojmu otcovi pomôcť, tak si mal meditovať na mňa. Človek vždy vie, kto mu v určitej situácii môže pomôcť. Keď je niekto chorý, zavolá lekára. Ak má právne problémy, vyhľadá pomoc právnika. Ak si chcel svojmu otcovi pomôcť, okamžite si mal myslieť a meditovať na mňa. Keby si mal ohromnú ašpiráciu alebo duchovnú silu, mohol by si mu ju dať. Tvoja duchovná sila však momentálne spočíva v ašpirácii a jej zdroj je vo vnútri tvojho Majstra, vo vnútri tvojho Gurua. Ak chceš teda pomôcť svojim blízkym, musíš to urobiť týmto spôsobom.

Existuje nejaký spôsob, ako by sme mali meditovať na zomierajúceho človeka?

Keď niekto umiera, aký by mal byť postoj jeho najbližších?

Ak Najvyšší chce niekoho zobrať z nášho života, musíme to akceptovať. „Nech sa stane Tvoja Vôľa.“ Ak máme takýto postoj, potom budeme mať najväčšiu radosť. A práve táto radosť bude najlepšou službou tomu, kto sa chystá odísť. Keď sa úplne odovzdáme Najvyššiemu, toto odovzdanie sa stane novou silou a pomocou pre odchádzajúcu dušu, ktorá tu trpí spútaním. Takže ak naozaj odovzdáme svoju vôľu Vôli Najvyššieho, toto odovzdanie nepochybne prinesie mier, trvalý mier duši, ktorá sa chystá opustiť pozemskú scénu.

Ľudia, ktorí začali s meditáciou a koncentráciou, získavajú letmé spomienky na svoje minulé inkarnácie. Ak veríme, že sme mali minulosť, a vieme, že máme prítomnosť, môžeme tiež cítiť, že budeme mať budúcnosť. Keď to vieme, musíme si stále uvedomovať túto pravdu: žiadna smrť neexistuje. V Bhagavadgíte sa hovorí: „Tak, ako človek odkladá svoje staré šaty a oblieka si nové, rovnako aj duša opúšťa fyzické telo a vstupuje do nového.“ Keď vieme, že zomierajúci človek len odkladá svoje staré telo predtým, ako prijme nové, a ak si to uvedomuje aj ten, kto zomiera, ako potom môže existovať nejaký strach?

Guru, mal som jedného mladého priateľa, ktorý pred šiestimi týždňami zomrel. Deň pred svojou smrťou povedal otcovi, že nasledujúci deň zomrie, a potom naozaj zomrel. Ako to mohol vedieť?

Keď je niekto chorý a z lekárskeho hľadiska pre neho už nie je nádej na uzdravenie, je dobré mu povedať, že zomiera, a pomôcť mu pripraviť sa na odchod?

Dokážeš silou vôle odložiť čas smrti?

Dokážeš ho odložiť na neurčito?

Museli ste niekedy bojovať so silami smrti, aby ste niekomu zachránili život?

Pracujem v nemocnici, ktorá sa špecializuje na liečbu rakoviny. Ľudia tu často zomierajú. Niekedy, keď zomierajú, vidím na ich tvári určitú kvalitu alebo výraz, ktoré sú veľmi podobné niečomu, čo vidím na vašej tvári. Môžete mi to vysvetliť?

Neviem povedať, kto sú tí ľudia. Existujú stovky a tisícky ľudí, ktorí nie sú mojimi priamymi žiakmi. Klopú však na univerzálne Vedomie a prijímajú tam moje Svetlo, môj Súcit. Preto vidíte na ich tvári moju tvár. Vidia ma a dostávajú pomoc od mojej súcitnej vnútornej bytosti. Vtedy osvietená časť mojej bytosti, mojej vnútornej existencie, ide k nim, aby im dala nejakú útechu, trochu svetla, aby mali lepšiu existenciu vo svete duší a aby sa vrátili znovu ašpirovať. Ak sa pozriete na umierajúcu osobu a vidíte moju tvár, potom budete vedieť, že tento človek je hľadajúci. Nemusí byť mojím žiakom. Ale ak má veľmi úprimnú ašpiráciu, vďaka svojmu univerzálnemu Vedomiu tam môžem byť.

Niekedy sa ľudia upália na protest proti vojne. Čo tým z duchovného hľadiska dosiahnu?

Z duchovného hľadiska samovražda nemá žiadny zmysel. Matka sa obetovala pre svoje deti. Myslela si, že keď obetuje svoj fyzický život, obnoví harmóniu, ale z vitálneho sveta nie je možné uniknúť, nie je tam žiadne odpustenie. Za svoju hlúposť pôjde do vitálneho sveta a zostane tam. Prečo nemala dosť múdrosti na to, aby videla, že deti nepatria jej, ale Bohu? Boh jej dal tie deti, tak prečo neprosila Boha, aby osvietil ich vedomie? Prečo sa nemodlila k Bohu, aby im dal harmóniu a mier?

Môže niekto, kto spáchal samovraždu, v budúcich inkarnáciách realizovať Boha?

Vaša filozofia hovorí, že duša robí stále pokrok, ale ako sa vyrovnáte s faktom, že keď niekto spácha samovraždu, jeho duša upadne?

Aký je rozdiel medzi kremáciou a bežným pohrebom?

Z duchovného hľadiska vieme, že telo vzniklo z piatich elementov: zeme, vody, vzduchu, éteru a energie. Z týchto piatich elementov vznikol fyzický obal a pomocou ohňa sa znovu na tieto elementy rozloží. Pri kremácii sa fyzické telo rozloží s najväčším očistením, čo v tomto prípade znamená premenu.

Hovorili ste o fyzickej smrti. Mohli by ste povedať niečo o smrti a znovuzrodení, ku ktorému dochádza v duchovnom živote?

Dom Pravdy postavíme na ašpirácii, nie na túžbach a obavách, ani na úzkostiach a pochybnostiach. Minulosť nám chcela ukázať Pravdu jedným spôsobom. Nedokázala to však; preto sme tým, čím teraz v súčasnosti sme. Nevieme, či nám prítomnosť Pravdu ukáže, alebo nie. Ale myslíme si, že realitu uvidíme buď v bezprostrednej prítomnosti, alebo v rýchlo svitajúcej budúcnosti, v budúcnosti, ktorá vyrastá z bezprostrednosti dneška.

V skutočnosti som mal na mysli skôr znovuzrodenie. Ako sa môžem stať znovu dieťaťom a dosiahnuť toto duchovné znovuzrodenie?

Môžete povedať niečo o Večnosti a Večnom živote?

Prichádzame z Nekonečného života, z Božského života. Tento Nekonečný život zostáva na zemi len krátky čas, povedzme päťdesiat alebo šesťdesiat rokov. V tom čase máme v sebe pozemsky spútaný život. Vo vnútri tohto pozemsky spútaného života je však nekonečný Život. Po nejakej dobe tento Život znovu prechádza päť, desať, pätnásť alebo dvadsať rokov chodbou smrti. Keď vchádzame do tejto chodby, duša opustí telo na krátky alebo dlhý odpočinok a vracia so do sveta duší. Ak bol ten človek duchovný, jeho duša tu znovu získa večný Život, božský Život, ktorý existoval pred zrodením, ktorý existuje medzi zrodením a smrťou, ktorý existuje v smrti a zároveň smrť presahuje.

Druhá časť: Je smrť koniec?

Je smrť koniec?¹

Smrť je cesta. Život je pútnik. Duša je sprievodca.

Keď je pútnik unavený a vyčerpaný, sprievodca mu povie, aby si kratší alebo dlhší čas odpočinul, a potom sa pútnikova cesta opäť začína.

Keď sa v bežnom živote neašpirujúci človek oddáva pôžitkom nevedomosti, je to skutočné víťazstvo smrti. Keď v duchovnom živote ašpirujúci človek neplače po vyššom svetle, blaženosti a sile, je to zrodenie jeho smrti.

Čo sa môžeme naučiť z vnútorného života, zo života, ktorý túži po zániku smrti? Vnútorný život nám hovorí, že život je dušeplne vzácny, že čas je plodne drahocenný. Život bez ašpirácie času je bezvýznamný. Čas bez ašpirácie života je zbytočný.

Naša myseľ myslí na smrť. Naše srdce myslí na život. Naša duša myslí na Nesmrteľnosť. Myseľ a smrť môžu byť prekonané. Srdce a život môžu byť rozšírené. Duša a Nesmrteľnosť môžu byť naplnené.

Keď bude myseľ a smrť prekonaná, človek získa nový domov: Svetlo, Svetlo sveta, ktorý je Za. Keď bude duša a nesmrteľnosť naplnená, človek bude mať nový cieľ: Blaženosť, transcendentálnu Blaženosť.

Dnes človek cíti, že smrť je nevyhnutná potreba. Zajtra bude človek cítiť, že nesmrteľnosť je neomylná skutočnosť.

Bohužiaľ, väčšina z nás má o smrti nesprávne predstavy. Myslíme si, že smrť je niečo nezvyčajné, niečo deštruktívne. Musíme však vedieť, že práve teraz je smrť niečo prirodzené, normálne a do istej miery nevyhnutné. Pán Krišna hovorí Ardžunovi: „Ó, Ardžuna, istá je smrť pre narodených a isté je zrodenie pre mŕtvych. Takže to, čo je nevyhnutné, by nemalo byť príčinou tvojho smútku.“

Čándógja Upanišáda nám hovorí niečo významné: „Čo by sme mali robiť, keď sa blíži hodina smrti? Mali by sme sa utiekať k trom vznešeným myšlienkam: sme nezničiteľní; nikdy nemôžeme byť otrasení; sme samotnou podstatou života.“ Keď sa blíži hodina smrti a my cítime, že sme nezničiteľní, že nami nič nemôže otriasť a že sme samotnou podstatou života, kde je potom smútok, kde je strach, kde je smrť? Neexistuje žiadna smrť.

Sarada Devi, manželka Sri Rámakrišnu, povedala niečo veľmi dôležité: „Rozdiel medzi duchovným človekom a obyčajným človekom je veľmi jednoduchý. Ľahko spoznáte medzi nimi rozdiel. Obyčajný človek plače a roní trpké slzy, keď sa k nemu blíži smrť; zatiaľ čo duchovný človek, ak je naozaj duchovný, sa bude smiať a smiať, keď sa k nemu blíži smrť, pretože pre neho je smrť zábava, nič iné.“

Tu musíme povedať, že duchovný človek vstupuje do kozmickej hry; stáva sa jej vedomým nástrojom. Preto vie, že smrť nie je zánik. Je to len krátky alebo dlhý odpočinok.

Znovu a znovu sa budeme musieť vracať na svet. Tu na zemi musíme pracovať pre Boha. Niet pred tým úniku. Tu na zemi musíme realizovať to Najvyššie. Boh nám nedovolí premárniť či premrhať potenciál a možnosti duše. To je nemožné.

Kiplingov nesmrteľný výrok znie:

> kým bude modré nebo nad nami.

> myslíte, že by plytval dušami?

Každá inkarnácia nás vedie k vyššiemu, lepšiemu životu. Sme v procese evolúcie. Každá inkarnácia je priečkou na rebríku evolúcie. Človek napreduje vedome i nevedome. Ale ak v každej inkarnácii napreduje vedome, urýchľuje svoj duchovný vývoj. Realizáciu dosiahne oveľa skôr ako tí, ktorí robia pokrok nevedome.

Vieme, že sme svoju cestu začali minerálnym životom a potom sme vstúpili do života rastlín. Nato sme vstúpili do živočíšnej ríše. Odtiaľ sme sa dostali do ľudského sveta. Tým sa však nič nekončí. Musíme sa stať božskými bytosťami. Boh s nami nebude spokojný, kým sa nestaneme božskými a nebudeme premenení. On sa v nás a prostredníctvom nás môže prejaviť len vtedy, keď sme úplne premenení a plne osvietení. Keď teda myslíme na svoj vývoj – vnútorný vývoj a vonkajší vývoj – mali by sme mať nesmiernu radosť. Takzvanou smrťou nestrácame, nič, nič.

O vývoji nám veľmi krásne a dušeplne hovorí Džalál ad-Dín Rúmí:

> Zomrel som ako kameň a zrodil sa ako rastlina;

> zomrel som ako zviera a zrodil sa ako človek.

Čo je napokon smrť? Smrť je spiace dieťa. A čo je život? Život je dieťa, ktoré sa v neustále hrá, spieva a tancuje pred svojím Otcom. Smrť je spiace dieťa v srdci vnútorného Kormidelníka. Život je inšpirácia. Život je ašpirácia. Život nie je intelektuálna myseľ. Život nie je hra sklamania. Nie, život je posolstvo božskosti na zemi. Život je vedomý kanál Boha pre naplnenie božskosti v ľudstve na zemi.

Veľa pravdy je v Konfuciovom výroku: „Nepoznáme život. Ako môžeme poznať smrť?“ Chcel by som však povedať, že život môžeme poznať. Ak budeme chápať život ako Božie stelesnenie Pravdy, Svetla, Mieru a Blaženosti, potom si uvedomíme, čo život skutočne je, a smrť budeme brať len ako odpočinok – ako nevyhnutnú vec na súčasnom stupni vývoja.

Príde doba, keď odpočinok nebude vôbec potrebný. Vládnuť bude iba Život – Život sveta, ktorý je Za, Život všetkopresahujúceho Za. Tento Život nie je a nemôže byť výhradným monopolom jednotlivca. Každá ľudská bytosť musí byť zaplavená týmto Životom večne presahujúceho Za, pretože práve tu, v tomto božskom Živote, sa Boh bezvýhradne prejaví – práve tu, na zemi.

Tretia časť: Príbeh zo sveta Za

Príbeh zo sveta Za.²

Potom sa opýtali: „Prečo tam nemôžeme ísť?“ Povedal som: „Nemôžete tam ísť, pretože to miesto je veľmi, veľmi, veľmi ďaleko a potrebujete nejaký lístok. Keď chcete ísť z jedného miesta na druhé, kúpite si lístok a idete tam. Na to miesto je špeciálny lístok a špeciálne peniaze, takže keď ich dostanete, môžete na to miesto ísť.“ Potom sa spýtali: „Myslí na nás?“ Povedal som: „Myslí na vás neustále. Myslí na vás a žehná vás. Jeho duša vám bude pomáhať a viesť vás.“

Prvý deň, keď Buddy dostal smrteľný záchvat, mi v skorých ranných hodinách zavolala jeho matka Karuna. Sústredil som sa naňho a v okamihu, keď som to urobil, som zistil, že do jeho smrti chýba len niekoľko minút. Potom som okamžite vstúpil do svojho najvyššieho transcendentálneho vedomia a vzýval som Najvyššieho a Jeho zostupujúcu Milosť. Neskôr večer, okolo šiestej hodiny, pominul kritický čas a on bol zachránený. Práve v tom čase som videl, ako jeho duša vstúpila do mojej izby, keď som meditoval. Povedal: „Zachráň ma, zachráň ma.“ Povedal som: „Už si zachránený. Najvyšší ťa zachránil.“

Možno si poviete: „Vtedy bol zachránený, ako je teda možné, že teraz, o mesiac neskôr, opustil telo?“ Moja odpoveď znie: existuje kozmický Plán a Boh má právo meniť ho podľa Svojej Vôle. Najprv Buddyho duša s nezlomnou vôľou bojovala za to, aby zostala na zemi, a my sme sa s jeho dušou stotožnili. S našou modlitbou, s našou koncentráciou, so silou, ktorú sme vložili do fyzického, s plačom našej duše zostal na zemi. Jeho duša však videla, že po vyliečení by toto jeho fyzické telo nebolo schopné splniť vysoké poslanie, ktoré pred seba postavil. Keď jeho duša vyniesla na povrch túto vysokú, vyššiu, najvyššiu víziu a postavila ju priamo pred neho, jeho telo sa najprv bálo túto víziu a skutočnosť prijať. Ale duša presvedčila telo, že nie s týmto telom, ale s inou podobou, s iným telom naplní seba, naplní Boha a naplní ľudstvo. V to ráno o 10:15 Najvyšší a jeho duša urobili rozhodnutie, že opustí telo. Hneď potom som vstúpil do okultného sveta a venoval som mu girlandu záujmu a požehnania mojej duše a všetku svoju lásku a sladkosť. Asi o hodinu neskôr jeho duša skutočne odletela z klietky.

Dva alebo tri dni predtým jeho matka cítila, že Buddy sa lúči. Cítila to, pretože jej telo, myseľ, srdce a duša boli úplne zjednotené s jej dieťaťom. Rozhodnutie sa uskutočnilo presne o 10:15 ráno, ale matkino srdce videlo pravdu ešte skôr, ako pravda vznikla. Vďaka psychickej jednote s Buddym jej intuitívny pocit umožnil, aby to vedela ešte skôr, ako Boh urobil rozhodnutie.

Ak sa budem správať ako každý obyčajný človek, ktorý sa nestotožňuje s Vôľou Najvyššieho, potom som z hĺbky srdca pripravený povedať, že Buddyho smrť bola hrozná prehra. Prehrali sme na bojisku života, kde je každá sekunda pre dušu príležitosťou, aby niečo dosiahla, zhmotnila a prejavila tu na zemi. Pretože som sa s ním stotožnil, plakal som a plakal z hĺbky svojho srdca. Verte mi, ja osobne môžem byť vo svojom najvyššom a zároveň môžem byť vo svojom najnižšom vedomí. Keď som vo fyzickom, trpím. Prvá vec, ktorú som povedal, bola: „Je to moja prehra, moja prehra, pretože som doňho vložil toľko koncentrácie, toľko sily.“ Ale z duchovného hľadiska táto strata, táto prehra nie je prehrou. Keď sme stotožnení s Vôľou Najvyššieho, cítime, že Jeho Vôľa je samý Súcit a samé Naplnenie. V okamihu, keď sme sa všetci odovzdali Vôli Najvyššieho, Buddy opustil fyzické telo. Jeho matka, sestra, on a ja, všetci sme vstúpili do Vôle Najvyššieho a povedali sme: „Nech sa stane Tvoja Vôľa.“

Prečo je to tak, že sa na začiatku neodovzdáme Vôli Najvyššieho? Po prvé, na tomto svete sme stotožnení s fyzickým. Snažíme sa vlastniť svojich najdrahších tak dlho, ako môžeme. A po druhé, cítime, že to môže byť Božia Vôľa, aby žil, aby jeho duša mohla získať viac vnútorných skúseností v oblasti manifestácie. Ale naše najvyššie Ja je vždy zjednotené s Najvyšším a odtiaľ vidíme večnú Víziu a večnú Skutočnosť. Keď sme zjednotení s Najvyšším, cítime večnosť ako svoju úplne vlastnú. Buddy bol na zemi štyridsaťdva rokov, ale jeho duchovné meno, Asim, znamená večný, nesmierny, nekonečný život. Je to nekonečný život, ktorý duša vlastní a opatruje.

Keď som videl Buddyho pred smrťou v nemocnici, povedal mi: „Pomôž mi, aby som sa dostal z nemocnice živý.“ Povedal som mu, že určite bude v poriadku. Nebol to môj falošný súcit, ale úprimný pocit, a ten pocit bol mojou víziou. Boh je samá láska, Boh je samá múdrosť. A hoci je Božie rozhodnutie konečné, Boh môže Svoju Vôľu zmeniť a urobiť iné rozhodnutie. Neskôr, asi tri hodiny po tom, čo opustil telo, mi povedal: „Som viac živý ako kedykoľvek predtým.“

Čo tu znamená slovo „živý“? Pre bežných ľudí, pre tých, ktorí neveria v Boha, je to absurdné. Budú sa mi vysmievať. Ale tí, ktorí vstúpili do vnútorného života, budú cítiť, že Buddy teraz žije vo večnom Živote. Predtým bol štyridsaťdva rokov v pozemskom živote. Počas týchto štyridsiatich dvoch rokov mal veľa, veľa zážitkov. Ale v porovnaní so skúsenosťami, ktoré zažíva teraz v jednej letmej sekunde, sú tieto pozemské skúsenosti ničím. Za jednu letmú sekundu má vo vnútornom svete tisíce a milióny skúseností, a tieto skúsenosti sú také, že nás napĺňajú vo vnútri i navonok. Keď Buddy zomrel, duša mojej fyzickej matky zostúpila zo sveta duší a vzala jeho dušu do vitálneho sveta. Potom prišiel môj najbližší priateľ, môj najväčší obdivovateľ, môj duchovný brat Jyotish, ktorý zomrel pred tromi rokmi, a vzal Buddyho do veľmi vysokého sveta, aby si odpočinul. Išiel som tam za ním. Je veľmi šťastný. Sadol som si vedľa neho a čo mi povedal? Povedal, že jeho fyzické telo bolo nepoužiteľné. „Chcel si, aby som zostal v tom tele?“ Čo som mu mal na to povedať? „Nepoužiteľné!“ povedal. To bolo jeho slovo. Chcel, aby som s ním chvíľu zostal, a prinútil ma sadnúť si. Potom sme si hovorili všelijaké božské vtipy a prezradil mi nemálo tajomstiev, ktoré som povedal členom jeho rodiny. Môžem povedať niekoľko vecí o jeho záujme o svojich blízkych, ale najväčšie tajomstvá nemôžem prezradiť. Povedal, že deti musia nasledujúce tri mesiace viac jesť. Včera večer prišiel za mnou a povedal: „Ach, povedz mojej matke a sestre, že odteraz nebudem len v nich, ale aj pre ne, pre nich, pre nich.“

Včera sa ma jeho neter Holly spýtala: „Jedia v Nebi jedlo?“ Povedal som jej: „Určite áno.“ Som si istý, že všetci viete, že tu na zemi jeme jedlo. Aj v nebi, vo vitálnom svete, jeme jedlo. Toto jedlo je však iné ako u nás. Je ako drobné kúsky cukru, ktoré majú veľmi sivú farbu. Asi pred sedemnástimi rokmi zomrela jedna z mojich sestier, ktorá ma mala veľmi rada. Keď som po prvýkrát vstúpil do toho vitálneho sveta, dala mi to jedlo. Povedal som: „Nemôžem to jesť. Je to ako kosť, nechcem jesť kosti.“ Smiala sa a smiala a prinútila ma to zjesť. Práve včera večer mi dal toto jedlo Buddy a vedľa neho bola moja mama, môj priateľ a niekoľko jeho priateľov. Všetci sme sedeli a jedli. Takže tí, ktorí veria vo vnútorný život, duchovný život, hneď uveria, že tento vnútorný svet je tiež skutočný. Rozprávame sa tam, jeme, robíme všetko.

Neskôr sa deti spýtali: „Ako sa s ním môžeme rozprávať ?“ Odpovedal som: „Tu na zemi, bez ohľadu na to, ako ďaleko sme od niekoho, môžeme s ním hovoriť po telefóne. Podobne existuje aj iný druh telefónu, cez ktorý sa rozprávame s ľuďmi v Nebi.“ Tento telefón je schopnosťou jednoty duše. Každý z nás – nielen v krajine snov alebo vo svete duše, ale aj v tomto svete reality – môže počas meditácie vstúpiť do svojich zosnulých. My to však, žiaľ, nerobíme. Žijeme vo fyzickom svete a neprekračujeme jeho hranice. Preto svojich najdrahších po ich odchode necítime. Ak sa však hlboko ponoríme do meditácie, budeme ich môcť vidieť konkrétne, priamo pred svojimi očami.

Buddyho duša sa práve teraz nachádza vo svete mesiaca, ktorý sa považuje za jednu z najvyšších sfér duchovného sveta. Existuje mnoho, mnoho svetov, ale tento svet mesiaca je plný najčistejšej radosti, blaženosti a pokoja. Čoskoro bude Buddy opäť s nami. O niekoľko rokov ho uvidíme v inom tele a ja vám budem môcť povedať, že Buddyho duša sa inkarnovala do inej podoby. Povedal som mu, že ho chce vidieť jeho mama, sestra, brat, otec a všetci jeho blízki. Odpovedal: „Vidieť ma? Oni ma dostanú.“ Takže ho dostanú v inej podobe, v inom tele.

Štvrtá časť: Smrť a život: Dvaja nerozluční bratia

Smrť

Nič prirodzené nemôže byť škodlivé.

Odpočinok je sila v prestrojení pre ďalšie dobrodružstvo.

Na súčasnom stupni ľudskej evolúcie môže byť prekonanie smrti nemožné.

Normálne je smrť znakom toho, že duša v danom tele a v daných podmienkach vyčerpala možnosti svojho vývoja.

Keď sila možného prehrá so silou nemožného, nazýva sa to smrť.

Neužitočný život je srdečnou pozvánkou pre smrť.

Smrť je pomlčkou medzi rastúcim strachom človeka a jeho ubúdajúcou životnou energiou.

Ten, kto uprednostňuje smrť pred životom, musí len vyliezť na strom.

Keď sa k človeku priblíži smrť, jeho psychická bytosť povie: „Smrť, počkaj chvíľu, nech si rozmyslím, čo chcem urobiť v ďalšej inkarnácii.“ Smrť povie: „Chceš život, chceš sa vyvíjať a rásť.

Jedna sekunda meškania z mojej strany môže niečo pridať k tvojim skúsenostiam!“

Smrť hovorí, že je nesmrteľná.

Ale je tiež pravda, že my neustále žiarime na tvojej hrudi.

Život

Život je láska.

Život napĺňa Boha prostredníctvom lásky.

```

Ašpirácia ich otvára.

Ašpirácia otvára dvere zvnútra.

Život má vnútornú lampu.

Keď budeme živiť plameň svojej ašpirácie, celkom určite bude vysielať svoj žiarivý jas do celého Božieho stvorenia.

Život má vnútorný hlas.

Keď sa otvoríme tomuto Svetlu Najvyššieho, život je ochranou, život je dokonalosťou, život je naplnením.

Boh je v živote.

Každý deň je novým začiatkom života.

Život smerujúci von nenachádza nič iné ako problémy, muky, nešťastie a frustráciu.

Aby sme mohli osvietiť svoj život, potrebujeme čisté myšlienky.

Ako začať vnútornú cestu života?

Kde začať?

Kedy začať?

Život je neustále činný.

Snaží sa pomôcť duši, aby dokončila svoju ešte nesplnenú úlohu, božské Poslanie.

Život potrebuje pomoc duše, aby sa fyzicky aj duchovne naplnil.

Zádumčivosť a skľúčenosť sú najhoršími nepriateľmi, ktorí zabíjajú život v celej jeho božskej inšpirácii.

Tvoj život sa stane krásou ruže, piesňou úsvitu, tancom súmraku.

Zrodenie a smrť sa hrajú.

Ich hra je hrou harmónie.

Piata časť: Život po smrti: Vyššie a nižšie svety

Určujú okolnosti smrti človeka to, kam pôjde, keď opustí telo?

Počul som, že duša, ktorá opúšťa tento život, má veľkú radosť, keď vidí v očiach príbuzných a priateľov slzy. Je to pravda?

Druhý typ sú ľudia milí, príjemní a veľmi nápomocní členom svojej rodiny, ktorí pri odchode zo sveta cítia, že ich zväzok lásky a pripútania by mal trvať navždy. Tento typ človeka nechce opustiť pozemskú scénu. Cíti, že len pripútanie môže udržať spojenie medzi týmto a oným svetom, a tak sa snaží získať od svojich blízkych a drahých čo najväčšiu náklonnosť, súcit a záujem. Ak vidí, že jeho blízki neprejavujú súcit či smútok nad jeho stratou, ani za ním trpko neplačú, vtedy vo svojej vnútornej existencii veľmi trpí. Povie si: „Chcem tu vytvoriť niečo trvalé, a členovia rodiny so mnou vôbec nespolupracujú, ani mi nepomáhajú.“ Ale to, čo by mohlo vytvoriť večné božské puto medzi dušou zomrelého a dušami žijúcich ľudí, nie je takzvaná ľudská láska ani ľudské pripútanie. Láska, ktorá ľudské bytosti spútava, nemôže nikdy vydržať; je ako lano vyrobené z piesku. Len božská láska dokáže prekonať všetky prekážky.

Potom sa dostávame k veľkým dušiam, to znamená duchovným Majstrom. Keď Majster opustí telo a vidí, že jeho žiaci trpko plačú nad svojou stratou, cíti ľútosť, pretože v ňom úplne nerozoznali duchovného Majstra. Duchovný človek, ktorý realizoval Boha, žije na všetkých úrovniach; jeho vedomie preniká do všetkých svetov. Pokiaľ teda jeho žiaci za ním trpko plačú, pokiaľ cítia, že ho už nikdy neuvidia, dávajú ho do tej istej kategórie ako obyčajného človeka. Je to ako urážka. Majster vie, že sa zjaví tým žiakom, ktorí sa k nemu úprimne modlia alebo úprimne meditujú a ašpirujú. Vie, že ich bude neustále viesť, formovať a utvárať. Vie, že bude schopný do nich vstúpiť a oni budú schopní vstúpiť do neho. Bude teda prirodzene smutný, keď si jeho žiaci budú myslieť: „Majster odišiel a my ho už nikdy nebudeme počuť. Naše modlitby k nemu budú márne, takže je zbytočné, aby sme sa modlili. Poďme k inému Majstrovi, alebo sa pokúsme nájsť iný spôsob duchovného pokroku.“ Duchovným Majstrom je teda ľúto, keď ich drahí plačú a ronia trpké slzy, zatiaľ čo obyčajní ľudia z toho majú radosť.

Prečo ľudia uchovávajú telo ešte niekoľko hodín alebo dokonca niekoľko dní po odchode duše?

Aj keď hľadajúci nerealizoval Boha, zatiaľ čo bol na zemi, uvidí alebo realizuje jeho duša Boha, keď opustí telo?

Guru, uvidíme ťa, keď opustíme telo?

Uvidíme ťa, keď _ty_ opustíš telo?

Uvidí ťa po smrti vo vnútornom svete každý človek?

Nedávno mi zomrela priateľka, veľmi duchovne založená pani. Prídu ju v krásnom Nebi privítať jej priatelia?

Chcel by som vám porozprávať o svojej matke, ktorá bola veľmi, veľmi duchovná. Keď moja matka opúšťala telo, môj veľmi blízky príbuzný videl vo sne, že ju matkini priatelia prichádzajú vziať na zlatom voze. Keď zomrel môj otec, jeden z mojich strýkov, ktorý bol vtedy v meste, videl iného môjho strýka a niekoľko ďalších ľudí, ako prichádzajú po môjho otca na zlatej lodi. Mnohí ich prišli privítať, pretože oni aj mnohí ich priatelia a príbuzní boli veľmi duchovní.

V prípade takmer všetkých veriacich a duchovných ľudí príbuzní prídu. Pre duchovných ľudí je jednoduchšie prísť, pretože majú takmer voľný prístup na tento svet. Keď bežní ľudia, ktorí nie sú duchovní a neašpirujú, opustia telo, nejdú hneď k Bohu. Zostanú vo vitálnom svete a veľmi trpia. Keď jednému žiakovi zomrel otec, odišiel do vitálneho sveta, kde s ním nezaobchádzali dobre. Mal tam dosť problémov, až kým sa ho jedna z vitálnych bytostí nespýtala, či vo svojom živote poznal nejakých pobožných alebo duchovných ľudí. Odpovedal: „Áno, poznám priateľa svojej dcéry,“ ktorým som bol zhodou okolností ja. Keď vyslovil moje meno, vitálne bytosti okamžite vedeli, s kým má spojenie, a okamžite ho prepustili. Potom mohol opustiť vitálny svet, svet mučenia, a odísť do veľmi dobrého vyššieho sveta.

Môže duša získať nejaké skúsenosti vo svetoch, do ktorých sa dostane, keď opustí telo?

Povedal si, že keď duša po smrti opustí telo, vstúpi do vitálnej oblasti. Čo je to vitálna oblasť?

Ako to vyzerá vo vitálnom svete?

Je peklo skutočne nejaké miesto vo vitálnych svetoch, alebo je to len stav vedomia?

Šiesta časť: Reinkarnácia, veľká púť

Čo je účelom reinkarnácie?

Teraz je naším najdrahším Boh. Myslíte si, že Boh dovolí, aby sme zostali nenaplnení ? Nie! Samotným Božím zámerom je naplniť každého jednotlivca a Seba samého prostredníctvom nás. Nechá nás, aby sme sa vracali znovu a znovu, aby sme naplnili svoje túžby. Ak sa niekto v tejto inkarnácii túži stať milionárom a na konci svojej cesty zistí, že sa mu to nepodarilo, ak je jeho túžba naozaj silná, bude sa musieť znovu vracať, kým sa naozaj milionárom nestane. Keď sa však stane milionárom, uvidí, že v istom zmysle zostal žobrákom, pretože nemá mier v mysli. Ak vstúpi do sveta ašpirácie, možno nebude mať peniaze, ale bude mať mier v mysli, a to je skutočné bohatstvo.

Ak žijeme vo svete túžby, vidíme nekonečný rad túžob. Ale ak žijeme vo svete ašpirácie, vidíme celok, potom doňho vstúpime a nakoniec sa tým celkom sami staneme. Vieme, že pokiaľ dokážeme realizovať Boha, nájdeme v Ňom všetko, pretože všetko existuje vo vnútri Boha. A tak nakoniec opustíme svet túžob a vstúpime do sveta ašpirácie. V ňom zmenšujeme svoje túžby a myslíme viac na Mier, Blaženosť a božskú Lásku. Môže to trvať celé roky, kým získame trochu Mieru, kvapku nektáru. Duchovný človek je však pripravený čakať na naplnenie svojej ašpirácie v Božej Hodine neobmedzene dlho. A jeho ašpirácia na získanie Mieru, Svetla a Blaženosti nebude márna.

Ak je teda naším cieľom vstúpiť do Najvyššieho, Nekonečného, Večného a Nesmrteľného, tak prirodzene, krátke obdobie jedného života nebude stačiť. Boh nám však nedovolí, aby sme zostali nenaplnení. V ďalšej inkarnácii budeme vo svojej ceste pokračovať. Sme veční pútnici. Musíme pokračovať a pokračovať, kým nedosiahneme svoj Cieľ. Cieľom každého ašpirujúceho je dokonalosť. Pokúšame sa zdokonaliť samých seba v nedokonalom svete. A túto dokonalú dokonalosť nikdy nemôžeme dosiahnuť v jednom živote.

Prostredníctvom ašpirácie a evolúcie si duša rozvíja plnú možnosť realizovať Najvyššie a naplniť Božské. Najprv fyzické, ľudské v nás, musí ašpirovať, aby sa zjednotilo s Božským v nás – s dušou. Teraz telo nepočúva príkazy duše, inými slovami, fyzická myseľ sa búri. Pôsobenie fyzickej mysle zakrýva božské poslanie duše, ktorá nemôže vystúpiť na povrch. Na súčasnej úrovni evolúcie je väčšina ľudí nevedomých, nepoznajú priania a potreby duše. Majú túžby, obavy o svoj úspech, sú napätí a podráždení. To všetko má korene vo vitáli alebo v egu, zatiaľ čo všetko, čo sa deje s vedomím duše, je vždy samá radosť. Občas možno počujeme príkazy duše alebo posolstvá nášho svedomia, ale aj tak nerobíme či nehovoríme správne veci. Nie, fyzická myseľ je slabá; my sme slabí. Ale ak začneme ašpirovať mysľou a potom prejdeme za myseľ k duši, ľahko dokážeme počuť a tiež poslúchať jej príkazy.

Stane sa nakoniec celý svet lepším miestom vďaka evolúcii, ktorá prebieha prostredníctvom reinkarnácie?

Ako môže duchovný Majster ako vy presvedčiť ostatných, ktorí neveria v reinkarnáciu, že je to naozaj pravda?

Jeden z mojich veľmi oddaných žiakov sa ma jedného dňa opýtal na svoju minulú inkarnáciu. Povedal som mu, že vo svojej minulej inkarnácii bol prievozníkom v Japonsku. Povedal som mu, že sa môže ponoriť hlboko do svojho vnútra, aby to videl. Ešte som ani nedokončil vetu, keď sám uvidel, že bol prievozníkom. Ale pokiaľ ide o ľudí, ktorí sú arogantní, ktorí nám neveria – a sú ľudia, ktorí neuveria, keď im budete hovoriť o reinkarnácii – mali by sme si uvedomiť, či má zmysel presviedčať ich o minulosti. Pretože ak sú spokojní so svojou vlastnou predstavou, že reinkarnácia neexistuje, nech sú spokojní. Napokon, kto tým stráca?

Ak niekto žije dobrý život a dosiahne Nirvánu, znamená to, že sa už nebude reinkarnovať?

Nirvána je cesta negácie. Tí, ktorí nasledujú cestu Nirvány, chcú zostať v najvyššej Blaženosti, alebo to môžeme nazvať zaniknutím. Nemali by sme však používať výraz zaniknutie, je to najvyššia Blaženosť. Títo ľudia sa nechcú reinkarnovať. Keď vstúpia do Nirvány, tam sa pre nich cesta končí. Duša cíti, že už ďalej nepôjde ani nepobeží. Nechce sa zapájať do pozemských činností. Nikto okrem Najvyššieho nemôže dušu prinútiť k reinkarnácii. No hoci má Najvyšší moc dušu prinútiť, nerobí to. Najvyšší nikoho k ničomu nenúti.

Môže sa duša po smrti reinkarnovať do iných svetov?

Potrebuje duša na reinkarnáciu vždy fyzických rodičov?

Čítal som, že keď si duša berie inkarnáciu, je to ako vstup na bojisko. Je to pravda?

Čo sa stane s duchovným srdcom, keď sa duša reinkarnuje do nového tela? Prechádza tiež z jedného života do druhého tak ako duša?

Je možné, aby malo dieťa, ktoré sa inkarnuje do nejakej rodiny, menej vyvinutú dušu ako jeho rodičia?

Má duša na výber prostredie, do ktorého sa vráti, keď sa reinkarnuje, a telo, ktoré si vezme?

Môžeš mi pomôcť, aby som opustil telo čo najskôr a reinkarnoval sa na mieste, ktoré je vysoko a je veľmi chladné, s dostatkom hmly a snehu?

Thákur, náš najväčší básnik, písal denne šesť alebo osem básní. Raz si pomyslel, že keby sa mohol odobrať do samoty, mohol by písať oveľa lepšie básne. Preto opustil svoj dom a odišiel na osamelé miesto v horách. Pokiaľ tam bol, nebol schopný napísať ani jednu báseň. Zistil, že najdôležitejšie nie je prostredie, ale vnútorná inšpirácia. Boh vybral podmienky, v ktorých žiješ svoj súčasný život. Je to ako hra. Javisko je pripravené a opona je zdvihnutá, aby si mohol hrať svoju úlohu a napredovať na duchovnej ceste. Tvoje súčasné podmienky sú tie najlepšie možné pre tvoj pokrok. Teraz chceš opustiť telo a vstúpiť do nového tela v budúcej inkarnácii, aby si mal prostredie, o ktorom si myslíš, že ti bude najviac vyhovovať. Ale takýto život by bol horší ako tvoj súčasný, pretože si si ho vybral ty, zatiaľ čo tvoj súčasný život vybral Boh.

Je všetko utrpenie dôsledkom zlej karmy, či už z tohto života alebo z minulého života?

Veľakrát robíme nesprávne veci a výsledky sa skôr či neskôr dostavia. Ale na druhej strane, sú chvíle, keď trpíme kvôli vesmírnym silám. Niekedy sa úprimným, veľmi oddaným rodičom narodia deti, ktoré sú úplne neduchovné, nebožské a bezcenné. Poviete si, že možno títo rodičia boli v minulej inkarnácii tiež neduchovní a robili veľa zlých vecí. V niektorých prípadoch boli rodičia v minulých životoch zlí, ale v iných prípadoch to nemusí byť pravda. Niekedy sú úprimní hľadajúci ovplyvnení nepriateľskými, akoby zvieracími silami, ktoré pôsobia vo svete. Keď sa tieto nebožské a nepriateľské sily, ktoré sa vznášajú okolo, správajú ako rozzúrené slony alebo vstúpia do človeka, potom ten človek trpí. Je to takto: okolo nás sú zvieratá, ktoré sa bijú, hádajú a navzájom ničia. Šialený slon, bez ohľadu na to, akí ste milí a úprimní, vás jednoducho zničí. Nikdy neviete, kedy sa tieto zvieratá okolo vás pohybujú. Takže keď úprimný hľadajúci trpí, nemôžeme hneď dospieť k záveru, že vo svojej minulej inkarnácii urobil niečo zlé.

Mohli by ste nám, prosím, vysvetliť, ako na nás pôsobí zákon karmy v tomto živote a ako nás bude ovplyvňovať v budúcom živote?

Zákon karmy je pre obyčajného, neašpirujúceho človeka nevyhnutný a neodvratný. Zákon karmy vždy zväzuje; omotá sa okolo neho ako had. Musí zaplatiť mýto, daň; zákon karmy je nemilosrdný. Ale na druhej strane existuje niečo, čo sa nazýva Božia Milosť. Bol som nevedomý a urobil som niekoľko vecí zle. Ale ak budem roniť horké slzy a prosiť o odpustenie, pochopiteľne zasvitne Boží Súcit. Keď človek vstúpi do duchovného života, jeho karmu možno ľahko anulovať, ak to je Božia Vôľa, ktorá pôsobí prostredníctvom duchovného Majstra. Božia nekonečná Milosť môže pomaly anulovať výsledky jeho zlej karmy a urýchliť výsledky jeho dobrej karmy. Ak hľadajúci nielen chce duchovný život, ale ho aj každý deň úprimne praktizuje, môže stáť nad zákonom karmy, pretože Boh určite zaplaví hlavu a srdce oddaného ašpiranta Svojou nekonečnou Milosťou. Samozrejme, nemôžem stále robiť nebožské veci a myslieť si, že Boh mi vždy odpustí. Nie. Ale ak Boh vidí, že sa v mojom vnútri objavuje dušeplný plač, ak vidí, že úprimne ašpirujem a chcem sa vyslobodiť zo siete nevedomosti, nielenže mi odpustí, ale dá mi aj potrebnú silu, aby som už tú istú chybu neurobil.

Keď žiak nerealizuje Boha, pokiaľ je jeho Guru vo fyzickom tele, ako mu môže Guru pomôcť v ďalšej inkarnácii, ak tu nebude žiadny žijúci Guru, cez ktorého by mohol pôsobiť?

Ako môže duchovný Majster pomáhať svojim žiakom, keď neodídu k inému Guruovi? Môže im pomáhať svojou vedomou vôľou, vôľou svojej duše. Som tu na zemi, a hoci nie som v Anglicku ani v Portoriku, skoro ráno po druhej hodine sa pomocou svojej vedomej vôle koncentrujem na všetkých svojich žiakov, ktorí tam sú. Stačí aj krátka koncentrácia, ale ja sa koncentrujem dlhšie, aby som vedel, čo každá duša robí a ako ďaleko pokročila. Takže duchovný Majster môže pomáhať svojim žiakom v rôznych častiach sveta napriek tomu, že zostáva na fyzickej úrovni, čo je skutočné obmedzenie. Keď potom opustí telo, je úplne slobodný. Duchovný Majster pracuje z druhého brehu prostredníctvom svetla alebo sily vôle duše. Svetlo duše sa dá ponúkať z ktorejkoľvek úrovne vedomia, od najvyššej úrovne až po pozemskú úroveň. Majster sa teda môže z vyšších svetov ľahko spojiť so žiakovou ašpirujúcou dušou a žiak môže odpovedať na Majstrovo svetlo. Takýmto spôsobom Majster môže pomáhať, pomáha a musí žiakovi pomáhať.

Keď Majster prijme niekoho za svojho skutočného žiaka, pravého žiaka, sľúbi Bohu, Najvyššiemu, a duši tohoto hľadajúceho, že bude za túto dušu večne zodpovedný. Na našu cestu však príde mnoho, mnoho ľudí – stovky tisíc. Možno s nami zostanú desať, dvadsať, tridsať či dokonca štyridsať rokov, ale nikdy nás skutočne neprijmú. Keď Majster opustí telo, nie je za týchto takzvaných žiakov zodpovedný. Majster ich ponechá ich vlastnému osudu.

Niektorí môžu povedať: „Ako je možné, že chodíme do Centra, a ty si nás neprijal za svojich pravých žiakov?" Jednoduchým dôvodom je, že ma neprijali celým srdcom. Za skutočného žiaka možno považovať len toho, kto skutočne prijal našu cestu. Prijatie musí byť vzájomné; nikto ho nemôže vynútiť. Ľudskí rodičia svoje deti nútia, ale duchovní rodičia nútiť nemôžu.

Tým, ktorí sú mojimi skutočnými žiakmi, som to navonok osobne nepovedal, povedal som im to však vnútorne a môžu si byť istí, že keď opustím telo, nestratia sa. Nikdy sa nestratia – ani v tejto inkarnácii, ani v budúcich inkarnáciách. Skutoční žiaci – tí, ktorí ma prijali za svojho vlastného a ktorých som prijal za svojich úplne vlastných – budú buď v tejto inkarnácii, v budúcej inkarnácii alebo o niekoľko inkarnácií naplnení a realizovaní. Niektorým žiakom to môže trvať dvadsať alebo viac inkarnácií, pretože mali veľmi slabý začiatok. Tým, ktorí ku mne prišli vo svojej prvej alebo druhej ľudskej inkarnácii, to možno bude trvať stovky inkarnácií. Prvá alebo druhá ľudská inkarnácia je napoly zvieracia. To zviera tam stále prevláda, ako teda môžu dosiahnuť realizáciu Boha? Dokonca aj v Centre v New Yorku je veľa žiakov, ktorí mali len šesť alebo sedem ľudských inkarnácií.

Ako s nami budeš udržiavať kontakt, keď opustíš telo?

Povedal som: „Pozri, použijem svoj telefón. Teraz tvojej matke pošlem tvoju správu. Potom od nej dostanem správu a tá príde priamo k tebe ako odpoveď. Položím tvojej matke otázku v tvojom mene, ale odpoveď dostaneš ty.“ Položil som tri otázky. Odpovede prišli, dostal ich a bol hlboko dojatý. Najprv som poslal jeho dušu a potom svoju dušu k duši jeho matky. Potom mali rozhovor a odtiaľ dostal správy.

Keď mal Jyotish asi dvadsaťpäť rokov, zamilovalo sa do neho päť žien, ale so žiadnou z nich sa neoženil. Kvôli svojej predchádzajúcej karme všetky spoločne zahynuli pri nehode lode. On bol v čase tej nehody v Barme. Takže týchto päť žien bolo tiež vo svete duší s jeho matkou.

Keď som mu povedal, že prinesiem aj správu od jeho priateliek, povedal: „Ako budeš vedieť, kto sú, keď ti nepoviem ich mená?“ Odpovedal som: „Vstúpim cez tvoju dušu a prinesiem ti ich mená. Teraz v tichosti opakuj mená tých dievčat. Každej z nich položím otázku a ty dostaneš odpoveď.“ Bol taký chytrý; myslel si, že ma oklame. Pri troch myslel na pravé mená, ale pri ďalších dvoch si vymyslel úplne falošné mená. Už som sa chystal povedať tieto falošné mená, keď sa okamžite predo mňa postavila jeho duša a povedala mi pravdu. Jeho duša ma ochránila. Povedal som: „Ach, s tými poslednými dvoma menami sa ma snažíš oklamať!“ A on mi padol k nohám.

Potom sa začali klebety v ášrame. Odkiaľ kam sme v ten deň zostúpili! Na druhý deň Jyotish povedal o tomto zážitku nášmu spoločnému blízkemu priateľovi a opýtal sa: „Veríš tomu?“ Priateľ odpovedal: „Možno si bol opitý. On je vždy opitý. Takéto veci môžu robiť len opilci! Aký úžitok je z toho, že vie o tvojich priateľoch?“ Vnútorne tomu ten priateľ veril, ale navonok sa tváril, že nie.

Ak je niekto duchovný človek, bude sa jeho ďalšia inkarnácia líšiť od inkarnácie obyčajného človeka?

Ak niekto vo svojej poslednej inkarnácii vedome ašpiroval, bude mať vo svojom budúcom zrodení viac príležitostí pre duchovný pokrok. Ak hľadajúci skutočne začal svoj duchovný život vo svojej minulej inkarnácii, ak bol v predchádzajúcom živote naozaj úprimný vo svojom duchovnom hľadaní, potom, samozrejme, v tomto živote začne ašpirovať vo veľmi mladom veku. Narodí sa v duchovnej rodine, kde ho budú už od narodenia povzbudzovať, aby viedol duchovný život, a začne ašpirovať už v desiatich, dvanástich, štrnástich alebo šestnástich rokoch.

Môže sa však stať, že jeho okolnosti budú zlé. Potom, aj keď začal duchovný život v minulej inkarnácii, pôjde pomaly, pretože mu rodičia ani okolie nepomôžu. Nie je to však riziko; je to cesta. V procese vývoja duša prekonáva tisíce vnútorných míľ, získava rôzne skúsenosti a práve tieto skúsenosti jej nakoniec prinesú plnú realizáciu.

Povedali ste, že každá inkarnácia je odrazový mostík k realizácii Boha. Znamená to, že v tomto živote nemôžeme dosiahnuť Boha?

Ak hľadajúci zomrie, končia všetky jeho povinnosti a práca v období medzi jeho smrťou a narodením? Alebo bude schopný vedome pracovať či nejakým spôsobom pokračovať v začatej práci, kým sa vráti na zem?

Povedzme napríklad, že niekto chce, aby jeho deti získali vysokoškolský titul. Po odchode z tela, pokiaľ je duša vo vitálnom svete, v jemnom obale, môže tieto túžby a obyčajné želania poslať svojim deťom. Duša cez vitál ešte udržiava určitý fyzický kontakt so zemou. Obyčajné pozemské túžby sa tak môžu naplniť alebo posilniť vôľou človeka, ktorý opustil telo pred jedným alebo dvoma rokmi.

Je dĺžka času, počas ktorej duša zostane vo svete duší medzi jednotlivými inkarnáciami určená ašpiráciou z jej predchádzajúcej inkarnácie? Ak ide o pokročilú dušu, bude sa inkarnovať skôr?

Niektoré duše sa reinkarnujú takmer okamžite, dokonca bez toho, aby sa dostali do sveta duší. Predpokladajme, že niekto predčasne zomrie pri nehode. Vtedy môže jeho duša ísť len do vitálneho obalu a odtiaľ, ak zasiahne duchovná postava alebo Božia Milosť, sa môže o sedem či osem mesiacov inkarnovať do novej rodiny.

Ak je niekto nadaný v jednej oblasti, znamená to, že jeho duša bola pôvodne obdarená touto schopnosťou, alebo sa o to pokúšal mnoho životov a nakoniec to dosiahol?

Niekedy s bratrancom meditujeme tak, že sa pozeráme jeden druhému do očí, a keď to robíme, niekedy vidíme, ako sa tváre toho druhého menia. Dokonca aj vlasy majú inú farbu. Rozmýšľala som, čo to znamená.

Je veľmi riskantné, keď sa dvaja žiaci pozerajú jeden na druhého, vedome sa sústreďujú na oči a vynášajú na povrch svoje minulé inkarnácie, pretože môžu nevedome vyniesť na povrch svoje zvieracie vedomie.

Pomohlo by nám, keby sme vedeli, akým zvieraťom alebo akým človekom sme boli vo svojich minulých inkarnáciách?

Dajme tomu, že vieme, že sme boli vo svojej poslednej zvieracej inkarnácii jeleňom. Jedinou výhodou je, že môžeme pomyslieť na svoju rýchlosť a povedať: „V zvieracej inkarnácii som bežal veľmi rýchlo a vtedy som nemal takú vyspelú dušu, akú mám teraz. V tejto inkarnácii pobežím ešte rýchlejšie!“ Len čo si spomenieme, že sme v predchádzajúcej inkarnácii bežali rýchlo, cítime inšpiráciu bežať rýchlo aj v tejto inkarnácii. Ak poznáme svoju minulú inkarnáciu, môžeme to použiť pozitívne. Vtedy veľmi rýchlo vystúpi do popredia inšpirácia. Ak niekto vie, že bol hľadajúcim, získa trochu radosti a sebadôvery. „Svoju púť som začal v minulej inkarnácii, bola to však veľmi dlhá a namáhavá cesta. V tejto inkarnácii stále kráčam po tej istej ceste, ale tentokrát už nemusím ísť tak ďaleko. Je to ľahšie aj preto, že dostávam určitú pomoc. Mám schopnosti. Mám ochotu. Mám skúsenosti. S duchovným Majstrom, ktorý ma vedie, ľahko dosiahnem svoj cieľ."

Ale iba vo veľmi zriedkavých prípadoch použijeme vedomosti o svojich minulých inkarnáciách správne. Väčšinou nám to nedá vôbec žiadne povzbudenie. Ak vieme, že sme v minulej inkarnácii boli zlodejom alebo niekým nebožským, dodá nám to nejakú inšpiráciu alebo ašpiráciu? Nie! Okamžite si pomyslíme: „Ach, bol som zlodejom a v tejto inkarnácii sa snažím stať svätcom. To je nemožné! Je zbytočné, aby som sa v tomto živote snažil stať duchovným.“ Ak urobíme niekoľko vecí zle, dokonca aj v tejto inkarnácii nám trvá dlho, kým sa dostaneme zo zúfalstva. Myslíme si: „Som taký zlý. Urobil som toto. Urobil som tamto. Ako sa teraz očistím? Ako môžem realizovať Boha?“ Aj keď sme urobili niečo zlé pred štyrmi rokmi, stále nás to môže trápiť.

Na druhej strane predpokladajme, že v minulej inkarnácii sme boli niekým veľmi veľkým a v tejto inkarnácii vidíme, že sme bezvýznamní. Tak budeme nešťastní. Budeme preklínať Boha a budeme preklínať sami seba. Povieme: „Ak som bol taký veľký, ako to, že som v tejto inkarnácii taký neschopný? Akú nepredstaviteľnú vec som urobil, že som si zaslúžil tento osud? Boh je krutý, nezáleží mu na mne.“ My však Boha chápeme zle. Boh chce mať v prostredníctvom nás v tejto inkarnácii inú skúsenosť, a my si myslíme, že Boh je nemilosrdný.

Ašpirant chce vnútornú radosť, radosť, ktorá ho naplní a ktorá naplní Boha. Tú nikdy nezíska zo svojich minulých inkarnácií. Ak vstúpi do niektorej z minulých inkarnácií a uvidí, že bol prezidentom Spojených štátov, aj tak nezíska žiadne uspokojenie. Uvidí, že keď bol prezidentom, jeho život bol plný nešťastia, frustrácie a najrôznejších druhov utrpenia. Aby ašpirant získal skutočnú radosť, musí v duchovnom živote napredovať pomocou svojej vlastnej ašpirácie, vnútorného plaču, pomocou svojej vlastnej koncentrácie a meditácie.

Najlepšie je, keď na minulosť nemyslíme. Náš Cieľ nie je za nami; je pred nami. Smerujeme vpred, nie dozadu. Pokiaľ ide o duchovného človeka, vždy hovorím: „Minulosť je prach.“ Hovorím to preto, lebo minulosť nám nedala to, čo chceme. To, čo chceme, je realizácia Boha. Poznanie našich predchádzajúcich inkarnácií nám pri realizácii Boha nepomôže. Realizácia Boha závisí iba od nášho vnútorného plaču. Dôležitá nie je minulosť, ale prítomnosť. Musíme si povedať: „Nemám žiadnu minulosť. Začínam tu a teraz s Božou milosťou a vlastnou ašpiráciou. Teraz začnem bežať. Nie je dôležité, ako ďaleko som dobehol v minulosti. Budem rozmýšľať len o tom, ako ďaleko dobehnem v tomto živote."

Teraz musíme vnímať minulosť ako niečo úplne odlišné od prítomnosti a prítomnosť ako niečo úplne odlišné od budúcnosti. Len čo realizujeme Boha, minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa stanú jedným. Vytvoria kruh, ktorým je naše vlastné vnútro, celý náš život. Vtedy môžeme ľahko nahliadnuť do svojich predchádzajúcich inkarnácií a spoznať, čím sme boli.

Ak chcete poznať svoje minulé inkarnácie, Boh vám na to určite dá potrebnú schopnosť. Ale najdôležitejšie nie sú minulé inkarnácie ani budúce inkarnácie, ale to, čo chcete tu a teraz. Chcete Boha. Ak budete dušeplne meditovať, Boh vám túto výsadu určite dá. Budete Ho vlastniť, budete Ho považovať za svojho úplne vlastného.

Ak je niekto veľmi pokročilý hľadajúci a rozvinie si schopnosť vidieť svoje minulé inkarnácie, nebude to v skutočnosti brániť jeho pokroku? Inými slovami, je vždy škodlivé, ak zistíte, že ste boli v minulosti zlodejom alebo niečím podobným?

Ak zomrie človek, ktorý má veľmi rád psa alebo iné zviera a súcití s ním, spôsobí to, že sa reinkarnuje ako zviera? Počul som, že v Indii jeden veľký mudrc, ktorý meditoval v lese, našiel zranené jahňa. Staral sa oň a veľmi si ho obľúbil. Preto sa vo svojej ďalšej inkarnácii stal jahniatkom.

Môže duša človeka v ďalšej inkarnácii nadobudnúť zvieraciu podobu, keď bola v tejto inkarnácii človekom?

Ak niekto práve vstúpil do ľudského života, ak je to jeho prvá alebo druhá ľudská inkarnácia, a ak je jeho sklon k zvieraciemu životu stále veľmi silný, to znamená, že keď jeho nečisté túžby neboli v jeho predchádzajúcich inkarnáciach naplnené v zvieracom živote samotnom, potom sa táto ľudská bytosť môže vrátiť do zvieracieho života. Stane sa, že príde čas, keď sa časť jeho zvieracieho života plne prebudí a bude chcieť vstúpiť do ľudského života. Existuje však nejaká jeho časť, ktorá na ľudský život nie je úplne pripravená. Duša prichádza do ľudského života, aj keď je nedokonalá, aj keď naň nie je úplne pripravená, a neskôr je nútená vrátiť sa do zvieracieho života, pretože neosvietená časť v nej nebola premenená a má veľmi silné zvieracie sklony a túžby.

Ďalším dôvodom je, že keď mu nižší vitál – neuspokojený, nenaplnený vitál bežného človeka – spôsobuje neznesiteľné utrpenie a bolesť, keď cíti, že v živočíšnej ríši je viac možností užívať si najnižší vitál, hrubý fyzický pôžitok, potom táto konkrétna duša vstúpi na niekoľko mesiacov do živočíšnej ríše, aby si mohla veľmi slobodne užívať ten najhrubší pôžitok. Nie je to na rok alebo dva, len na veľmi krátky čas. Keď sa pôžitok skončí, keď sa potrebná skúsenosť skončí, duša opäť vstúpi do ľudského sveta.