Druhá časť: Je smrť koniec?

Je smrť koniec?¹

Smrť nie je koniec. Smrť nikdy nemôže byt koniec.

Smrť je cesta. Život je pútnik. Duša je sprievodca.

Keď je pútnik unavený a vyčerpaný, sprievodca mu povie, aby si kratší alebo dlhší čas odpočinul, a potom sa pútnikova cesta opäť začína.

Keď sa v bežnom živote neašpirujúci človek oddáva pôžitkom nevedomosti, je to skutočné víťazstvo smrti. Keď v duchovnom živote ašpirujúci človek neplače po vyššom svetle, blaženosti a sile, je to zrodenie jeho smrti.

Čo sa môžeme naučiť z vnútorného života, zo života, ktorý túži po zániku smrti? Vnútorný život nám hovorí, že život je dušeplne vzácny, že čas je plodne drahocenný. Život bez ašpirácie času je bezvýznamný. Čas bez ašpirácie života je zbytočný.

Naša myseľ myslí na smrť. Naše srdce myslí na život. Naša duša myslí na Nesmrteľnosť. Myseľ a smrť môžu byť prekonané. Srdce a život môžu byť rozšírené. Duša a Nesmrteľnosť môžu byť naplnené.

Keď bude myseľ a smrť prekonaná, človek získa nový domov: Svetlo, Svetlo sveta, ktorý je Za. Keď bude duša a nesmrteľnosť naplnená, človek bude mať nový cieľ: Blaženosť, transcendentálnu Blaženosť.

Dnes človek cíti, že smrť je nevyhnutná potreba. Zajtra bude človek cítiť, že nesmrteľnosť je neomylná skutočnosť.

Bohužiaľ, väčšina z nás má o smrti nesprávne predstavy. Myslíme si, že smrť je niečo nezvyčajné, niečo deštruktívne. Musíme však vedieť, že práve teraz je smrť niečo prirodzené, normálne a do istej miery nevyhnutné. Pán Krišna hovorí Ardžunovi: „Ó, Ardžuna, istá je smrť pre narodených a isté je zrodenie pre mŕtvych. Takže to, čo je nevyhnutné, by nemalo byť príčinou tvojho smútku.“

Čándógja Upanišáda nám hovorí niečo významné: „Čo by sme mali robiť, keď sa blíži hodina smrti? Mali by sme sa utiekať k trom vznešeným myšlienkam: sme nezničiteľní; nikdy nemôžeme byť otrasení; sme samotnou podstatou života.“ Keď sa blíži hodina smrti a my cítime, že sme nezničiteľní, že nami nič nemôže otriasť a že sme samotnou podstatou života, kde je potom smútok, kde je strach, kde je smrť? Neexistuje žiadna smrť.

Sarada Devi, manželka Sri Rámakrišnu, povedala niečo veľmi dôležité: „Rozdiel medzi duchovným človekom a obyčajným človekom je veľmi jednoduchý. Ľahko spoznáte medzi nimi rozdiel. Obyčajný človek plače a roní trpké slzy, keď sa k nemu blíži smrť; zatiaľ čo duchovný človek, ak je naozaj duchovný, sa bude smiať a smiať, keď sa k nemu blíži smrť, pretože pre neho je smrť zábava, nič iné.“

Tu musíme povedať, že duchovný človek vstupuje do kozmickej hry; stáva sa jej vedomým nástrojom. Preto vie, že smrť nie je zánik. Je to len krátky alebo dlhý odpočinok.

Znovu a znovu sa budeme musieť vracať na svet. Tu na zemi musíme pracovať pre Boha. Niet pred tým úniku. Tu na zemi musíme realizovať to Najvyššie. Boh nám nedovolí premárniť či premrhať potenciál a možnosti duše. To je nemožné.

Kiplingov nesmrteľný výrok znie:

Každá inkarnácia nás vedie k vyššiemu, lepšiemu životu. Sme v procese evolúcie. Každá inkarnácia je priečkou na rebríku evolúcie. Človek napreduje vedome i nevedome. Ale ak v každej inkarnácii napreduje vedome, urýchľuje svoj duchovný vývoj. Realizáciu dosiahne oveľa skôr ako tí, ktorí robia pokrok nevedome.

Vieme, že sme svoju cestu začali minerálnym životom a potom sme vstúpili do života rastlín. Nato sme vstúpili do živočíšnej ríše. Odtiaľ sme sa dostali do ľudského sveta. Tým sa však nič nekončí. Musíme sa stať božskými bytosťami. Boh s nami nebude spokojný, kým sa nestaneme božskými a nebudeme premenení. On sa v nás a prostredníctvom nás môže prejaviť len vtedy, keď sme úplne premenení a plne osvietení. Keď teda myslíme na svoj vývoj – vnútorný vývoj a vonkajší vývoj – mali by sme mať nesmiernu radosť. Takzvanou smrťou nestrácame, nič, nič.

O vývoji nám veľmi krásne a dušeplne hovorí Džalál ad-Dín Rúmí:

Čo je napokon smrť? Smrť je spiace dieťa. A čo je život? Život je dieťa, ktoré sa v neustále hrá, spieva a tancuje pred svojím Otcom. Smrť je spiace dieťa v srdci vnútorného Kormidelníka. Život je inšpirácia. Život je ašpirácia. Život nie je intelektuálna myseľ. Život nie je hra sklamania. Nie, život je posolstvo božskosti na zemi. Život je vedomý kanál Boha pre naplnenie božskosti v ľudstve na zemi.

Veľa pravdy je v Konfuciovom výroku: „Nepoznáme život. Ako môžeme poznať smrť?“ Chcel by som však povedať, že život môžeme poznať. Ak budeme chápať život ako Božie stelesnenie Pravdy, Svetla, Mieru a Blaženosti, potom si uvedomíme, čo život skutočne je, a smrť budeme brať len ako odpočinok – ako nevyhnutnú vec na súčasnom stupni vývoja.

Príde doba, keď odpočinok nebude vôbec potrebný. Vládnuť bude iba Život – Život sveta, ktorý je Za, Život všetkopresahujúceho Za. Tento Život nie je a nemôže byť výhradným monopolom jednotlivca. Každá ľudská bytosť musí byť zaplavená týmto Životom večne presahujúceho Za, pretože práve tu, v tomto božskom Živote, sa Boh bezvýhradne prejaví – práve tu, na zemi.