Meditácia: individuálna a spoločná

Prostredníctvom meditácie si duša plne uvedomuje svoj vývoj na svojej večnej púti. Pomocou meditácie vidíme, ako sa tvar vyvíja do Beztvarého, konečné do Nekonečného. A zároveň, ako sa Beztvaré vyvíja do tvaru, Nekonečné do konečného.

Meditácia hovorí. Hovorí v tichu. Odhaľuje. Odhaľuje ašpirantovi, že hmota a duch sú jedným, kvantita a kvalita sú jedným, imanentné a transcendentálne sú jedným. Odhaľuje, že život nemôže byť nikdy len samotnou existenciou sedemdesiatich alebo osemdesiatich rokov medzi narodením a smrťou, ale skôr samotnou Večnosťou. Naše narodenie je významnou udalosťou vo vlastnej existencii Boha. Tak isto je naša smrť. V našom narodení život žije v tele. V našej smrti žije život v duchu.

Meditácia – individuálna a spoločná. Tak, ako sú jednotlivec a spoločnosť v podstate jedným, tak isto je jedným aj individuálna a spoločná meditácia. Všetci sme deťmi Boha. Naše telo hovorí, že sme ľudskí. Naša duša hovorí, že sme Božskí.

Bez ohľadu na to, či sme ľudskí alebo božskí, sme jedným, nevyhnutne a večne. Sme neoddeliteľnou súčasťou celku. Celok je vďaka nám úplný.

Oceán je rozľahlý. Vy vidíte jeho časť. On vidí jeho časť. Ja vidím jeho časť. Celá rozloha oceánu je však ďaleko za naším dohľadom. Naše videnie je obmedzené. Časť oceánu, ktorú každý z nás vidí, však nie je a nemôže byť od celého oceánu oddelená.

Čo vytvára orchester? Vytvára symfonickú jednotu. Rozmanité tóny rôznych nástrojov vytvárajú symfóniu. Tak, ako každý nástroj hrá svoje tóny, tak isto každý jednotlivec môže meditovať svojím vlastným spôsobom. Nakoniec však všetci dospejú k rovnakému cieľu a základnej realizácii jednoty. A táto realizácia nie je ničím iným než oslobodením – oslobodením zo spútania, nevedomosti a smrti.

Tat twam asi. „To si Ty." Toto je skutočne tajomstvo, ktoré sa dá odhaliť pri meditácii. Toto „Ty“ nie je vonkajší človek. Toto „Ty“ je naša duša, naša božskosť vo vnútri. Naša neosvietená a nebožská prirodzenosť sa v nás snaží vzbudiť pocit, že telo je všetkým. Naša osvietená a božská prirodzenosť nám dáva pocítiť, že naša duša, ktorá nemá začiatok ani koniec, je všetkým. Je to skutočne duša, ktorá je dychom našej existencie v Nebi aj na Zemi.

Poznanie seba samých a univerzálne Poznanie nie sú dve rozdielne veci. Všetko vo vesmíre bude naše v okamihu, keď si uvedomíme a spoznáme svoje Ja. A čo je tento vesmír? Je to vonkajšie vyjadrenie našich vnútorných dosiahnutí. My sami sme svojimi Spasiteľmi.

Naša spása je vo vnútri nás samých. Sme to my, kto musí pracovať pre svoje spasenie. Sami si vytvárame svoj osud. Obviňovať druhých za nepriaznivé podmienky nášho života je pod našu dôstojnosť. Bohužiaľ, toto obviňovanie druhých je jednou z najstarších chorôb človeka.

Adam obviňoval Evu zo svojho pokušenia. Úbohá Eva, čo mohla robiť? Tiež niekoho obvinila. Nie, to nesmieme robiť. Ak je skutok náš, zodpovednosť je tiež naša. Pokúšať sa uniknúť dôsledku svojich činov je jednoducho absurdné. Ale oslobodiť sa od robenia chýb je múdrosť; to je skutočné osvietenie. Skúšky a utrpenie sú vo vnútri a všade navôkol. My ich jednoducho musíme ignorovať. Ak táto nevšímavosť nie je účinná, musíme im čeliť. Pokiaľ ani toto nie je účinné, musíme ich poraziť, tu a teraz. Najväčší problém je v tom, ako skúšky a utrpenie prekonať. Môžeme ich prekonať len neustálou ašpiráciou a meditáciou. Neexistuje žiadna náhrada, žiadna iná možnosť.

Z meditácie, ktorá je hlboká a sústredená, získavame duchovné poznanie a čistú oddanosť, ktoré pôsobia nielen súčasne, ale aj v úplnom súlade. Cesta Bhakti, oddanosti, a cesta Džňany, poznania, nás nakoniec dovedú k rovnakému cieľu. Oddanosť nie je slepá viera. Nie je to nezmyselné lipnutie na našom vnútornom pocite. Je to jedinečný proces duchovného rozvíjania. Poznanie nie je niečo suché. Nie je to ani agresívna sila. Poznanie je potrava, ktorá dodáva energiu našej pozemskej a nebeskej existencii. Oddanosť je Blaženosť. Poznanie je Mier. Naše srdce potrebuje Blaženosť a naša myseľ potrebuje Mier, tak ako Boh potrebuje nás, aby sa prejavil, a my potrebujeme Boha, aby sme mohli byť naplnení.

Meditácia – individuálna a spoločná. Je ľahké meditovať osobitne. Ašpirant je šťastný, pretože medzi ním a Božou Milosťou nestojí žiadna tretia osoba. Je ľahké meditovať spoločne. Študent má prirodzene radosť, keď študuje v triede s ostatnými. Aj v tomto prípade má ašpirant šťastie, pretože úprimná ašpirácia ostatných hľadajúcich ho môže inšpirovať.

Pravda, pri individuálnej meditácii sa vyskytujú ťažkosti, pretože ašpiranta môže sužovať lenivosť. Pravda, pri spoločnej meditácii existujú ťažkosti, pretože je tu možnosť, že nevedomosť a slabosti druhých môžu nevedome zaútočiť na telo, myseľ a srdce ašpiranta.

Či už meditujeme samostatne alebo spoločne, je jedna vec, ktorú musíme určite robiť: musíme meditovať vedome. Vynakladať nevedomé úsilie je ako nútiť sa hrať futbal aj napriek najväčšej neochote. Človek hrá, ale nemá z toho vôbec radosť. Vedomé úsilie je ako hrať futbal s najväčšou ochotou. Človek získava skutočnú radosť. Podobne, vedomá meditácia nám dáva vnútornú blaženosť duše.

A na záver, každý človek musí mať ducha božského hrdinu. Ak sa ocitne sám v hustom lese, musí mať vnútornú silu meditovať bez strachu. Keď má meditovať na námestí Times Square medzi davmi ľudí, musí mať vnútornú silu meditovať tak, aby ho to vôbec nerušilo. Či už sám alebo s ostatnými, ašpirant musí prebývať vo svojej meditácii neochvejne a bez strachu.