Hinduizmus – cesta indickej duše

Hinduizmus je vnútorný zážitok; je to zážitok duše. Hinduizmus nie je náboženstvo. Je to meno kultúry: sebadisciplinovanej, duchovnej kultúry. Slovo „náboženstvo“ v skutočnosti v slovníku hinduistu nenájdete. Jeho slovník obsahuje slovo dharma. Dharma nepochybne zahŕňa náboženstvo, jej dlhé ramená však siahajú o mnoho ďalej, než je bežné chápanie náboženstva. Dharma znamená vnútorný zákon života, hlbší význam ľudskej existencie. Dharma je sanskritské slovo, ktoré sa odvodzuje od koreňa dhri, držať. To, čo človeka drží, je jeho vnútorný zákon. Tento vnútorný zákon je božským, všetko naplňujúcim zážitkom, ktorý oslobodzuje človeka z pút nevedomosti, dokonca aj keď sa ešte nachádza vo fyzickom svete.

Slovo náboženstvo sa na druhej strane odvodzuje od latinského slova ligare, spútať. Starobylí Rimania videli náboženstvo ako silu, ktorá človeka spútava a ovláda. Starobylí indickí proroci však cítili, že náboženstvo, dharma, musí oslobodzovať človeka od toho, čo ho zväzuje, to znamená od jeho vlastnej nevedomosti. Prebudené vedomie človeka musí odstrániť nevedomosť – presnejšie povedané, musí nevedomosť premeniť na poznanie Pravdy.

Sri Aurobindo hovorí:

Za starých čias bol hinduizmus známy ako Arya Dharma. Je zvláštne, že ani teraz si ľudia nie sú celkom istí, z ktorej časti zemegule prišli Árijci do Indie. Niektorí sú vskutku podľa niektorých Árijci vôbec neprišli zvonku. Swámí Vivékánanda je na čele tých, ktorí zastávajú tento názor.

Pôvod slova „hindu” je veľmi zvláštny. Je úzko spojený s riekou „Sindhu“, ktorú dnes nazývame Indus. Avšak starodávni Iránci, ktorí chceli volať Árijcov podľa mena rieky, kde žili, to vyslovovali „Hindu“. Zdá sa že Árijcom sa to meno páčilo a my, ich potomkovia, sme si zamilovali toto meno „Hindu“ a sme naň pyšní.

Hinduizmus alebo hinduistická Dharma je založená na duchovnom učení hinduistických prorokov. Hinduistické šástry alebo písma, ktoré riadia hinduistický život a chovanie, sú osvietené a naplnené svetlom a silou posvätného učenia týchto starodávnych prorokov.

Hinduistických šastier je mnoho. Každá jedinečne a významne prispela k celku. Najstaršie a zároveň najdôležitejšie sú Védy. Sú považované za najstaršie písané spisy, ktoré sa objavili od vzniku civilizácie. Pre ostatné písma sú Védy jediným zdrojom. Védy majú ďalšie meno, šruti – to čo je možné počuť. Volajú sa tak, pretože sú založené na priamom odhalení. Autorita Véd spočíva v priamom, vnútornom zážitku, ktorý pochádza z božskej Skutočnosti. Hinduista cíti v najvnútornejších zákutiach svojho srdca, že spochybňovať vnútorné zážitky védskych prorokov znamená spochybňovať samotnú existenciu Pravdy. Vid, vedieť je sanskritský koreň slova véda. Véda v skutočnosti znamená Poznanie Boha. Tak, ako je Boh nekonečný, je aj Jeho Poznanie nekonečné. Vo Védach s prekvapením a blaženosťou pozorujeme, že objavenie Pravdy je nekonečne dôležitejšie než objavitelia Pravdy. Bohužiaľ, v súčasnosti je to naopak. Védy sú štyri: Rigvéda, Sámavéda, Ayurvéda a Atharvavéda. Každá véda sa skladá z dvoch častí ktoré sa volajú Samhita a Bráhmana. Samhita obsahuje hymny alebo mantry, zatiaľ čo Bráhmana vysvetľuje ich význam a správne použitie.

Všetky ostatné hinduistické šástry, okrem samotných Véd, sú známe ako smriti. Smriti doslova znamená všetko, čo si pamätáme. Smriti sú Védam veľmi zaviazané. Sú pyšné na skutočnosť, že za svoju autoritu vďačia vedám a jedine Védam. Tradične majú veľkú autoritu pri vytváraní spoločenských a rodinných pravidiel, plaviac sa na lodi medzi brehmi vidhi, príkazov, a nisedha, zákazov v hinduistickej spoločnosti.

Teraz zamerajme svoju pozornosť na Upanišády. Upa znamená blízky, ni znamená dole, sad znamená sedieť. Upanišády hovoria o žiakoch, ktorí sedia pri nohách svojho učiteľa a učia sa duchovné lekcie. Upanišády sú filozofiou a rozumovou časťou Véd. Volajú sa tiež Vedanta, koniec Véd. Sú na to dva dôvody. Jedným je to, že sa naozaj nachádzajú na konci Véd; druhým je to, ze obsahujú duchovnú podstatu Véd, ktorá je plná Svetla a Blaženosti. Skutočný počet Upanišád zostáva doteraz neznámy. Verne bolo zachovaných sto osem. Najvýznamnejšie z nich sú Iša, Kéna, Katha, Prašna, Mundaka, Aitaréja, Čhándógja, Brihadáranjaka a Švétášvatara.

Realizácia Boha spočíva v meditácii, nikdy nie v knihách. To je najväčšie tajomstvo Upanišád. Mudrci a svätci v Upanišádach žiadali svojich žiakov aby meditovali, len meditovali. Dokonca svojim žiakom ani neradili, aby sa na Védy spoliehali ako na pomoc pri realizácii Boha. „Medituj, Brahman je tvoj! Medituj, Nesmrteľnosť je tvoja!“ Proroci Upanišád na začiatku cesty ľudskej duše volali: „Uttisthata jagrata…,“ „Povstaň, prebuď sa a nezastaň, dokiaľ nedosiahneš Cieľ.“ Na konci cesty tí istí proroci volali znovu: Tat twam asi: „To si Ty.“

Teraz prejdime k Sad-daršana, šiestim systémom indickej filozofie. Sú to rozličné filozofické školy, ktoré neskôr predstavili niektorí hinduistickí mudrci. Systém mudrca Džaiminiho sa nazýva Púrva Mímánsá_; ďalej sú to _Vjásova Uttar Mímánsá alebo Védánta, Kapilova Sánkhja, Patandžaliho Joga, Gótamova Njája a Kanádova Vaišésika. Ak človek študuje najprv Njáju, je potom pre neho ľahšie pochopiť ostatné filozofické školy.

Všetkých šesť systémov je napísaných v sutrách alebo aforizmoch. Mudrci to nerobili preto aby, vysvetľovali filozofiu, ale aby v čo najkratších vetách vyjadrili svoje dušu rozochvievajúce odhalenia, ktoré by sa vryli do pamäti ašpiranta. V priebehu času boli tieto aforizmy výrazne ozdobené a ochránené nespočetnými poznámkami a komentármi.

Je najvyšší čas pozvať profesora Maxa Mullera, aby sa k nám pridal na našej dnešnej významnej ceste:

Kráčať po kráľovskej ceste Šiestich systémov filozofie je ťažké. Táto cesta je pre niekoľko učencov a vybraných ľudí. Bežní ľudia potrebujú ľahšiu cestu. Tu vstupujú na scénu Purány. Purány nás učia hinduistické náboženstvo pomocou inšpirujúcich príbehov, ktoré podnecujú k zamysleniu, pomocou anekdot a podobenstiev. Purány predstavujú hinduizmus jednoduchým, zaujímavým, okúzľujúcim a presvedčivým spôsobom. Hlavný rozdiel medzi Védami a Puránami je ten, že védski bohovia predstavujú kozmické vlastnosti Jediného, zatiaľ čo bohovia v Puránach predstavujú Jeho ľudské vlastnosti.

Teraz zamerajme svoju pozornosť na Bhagavadgítu alebo Nebeskú pieseň. Je to posvätná kniha par excellence. Gíta je životným dychom hinduizmu. Gíta nám hovorí nielen to, aby sme realizovali Boha, ale tiež ako to urobiť. Gíta predstavuje tri základné cesty k realizácií Boha: Karma jogu, cestu činu, Džňána jogu, cestu poznania, a Bhakti jogu, cestu oddanosti. Emocionálna oddanosť a filozofické odpútanie nielen môžu, ale musia bežať bok po boku, aby naplnili Božské tu na zemi. Tomuto posvätnému učeniu Gíty sa nič nevyrovná. Oddaný hinduista môže bez váhania povedať, že Gíta je útechou celého jeho života a bude útechou jeho smrti.

Niektorí ľudia nemajú radi naše rituály a obrady. Pre nich to nie je nič iné než lacné, zmätené a pompézne predstavenia. Kritici však nebudú mať inú možnosť než poopraviť svoj názor, keď sa dozvedia, prečo rituály vykonávame. Je zbytočné hovoriť, že chceme, aby duchovnosť vládla nášmu životu, vnútornému a vonkajšiemu. Bez čistoty mysle nemôže existovať žiadna pravá duchovnosť. A pre tých, ktorí chcú čistotu, je vykonávanie rituálov často neoceniteľnou nevyhnutnosťou. Vieme, že keď je myseľ čistá, svitá osvietenie. Jemné pravdy, ktoré ležia za dosahom našich zmyslov, vstupujú do nášho vedomia priamo prostredníctvom čistej mysle. Účasť na rituáloch tomuto procesu veľmi pomáha. Iste, rituály sú len vonkajšie veci. Ale musíme si uvedomiť, že tieto vonkajšie veci prinášajú pravdu späť k jednotlivcovi. Rituály sa nakoniec dotýkajú samého jadra nášho vedomia. Rituály prestupujú všetkými aspektami hinduistického života.

Obrady sú tiež v obľube od dôb Atharvavédy. Obrady, ak ich vykonávame s vnútornou túžbou a ašpirujúcim srdcom, nám môžu značne pomôcť poraziť nepriateľské sily, zabrániť nevýslovnému nešťastiu a naplniť život v jeho božskej plnosti. Toto je naozaj božský postoj. Strach z duchovného úpadku nás trápi len vtedy, ak používame obrady, čí skôr magické a nižšie obrady, na dosiahnutie sebeckých a nebožských cieľov.

Niekoľko slov o obrazoch a symboloch. Neuctievame obrazy ani symboly. Uctievame ducha, ktorý je v nich. Týmto duchom je Boh. Je také ľahké cítiť prítomnosť Boha v určitej forme a prostredníctvom určitej formy. Pomocou tvaru musí ísť človek k Beztvarému; pomocou konečného k Nekonečnému.

Uctievame prírodu. Ostatní sa smejú na našej pochabosti. My sa smejeme na ich nevedomosti. Prečo uctievame prírodu? Pretože sme objavili pravdu. Objavili sme pravdu, že Boh sa prejavuje nielen v prírode, ale aj ako príroda. „Krásna vec je radosť na veky,” povedal Keats. Krása je duša. Duša je samá radosť. Hinduistický hľadajúci nedokáže oddeliť ašpiráciu prírody od krásy a radosti duše. Ašpirácia prírody a blaženosť duše spolu vytvárajú všetko milujúcu, všetko objímajúcu a všetko napĺňajúcu dokonalú Dokonalosť.

„Pozrite sa na vrchol hinduisticého bláznovstva!“ hovoria kritici. „Pretože zo všetkých vecí v Božom stvorení hinduista musí uctievať zvieratá, stromy, dokonca i hady a kamene.“ Beda, kedy títo takzvaní múdri ľudia zistia, že neuctievame kamene ako kamene, hady ako hady, stromy ako stromy a zvieratá ako zvieratá? To, čo robíme, je veľmi jednoduché, priame a spontánne. Vo všetkých týchto veciach uctievame Najvyššieho; nič viac a nič menej. S týmto postojom hinduista túži uctievať všetky predmety na svete, od najväčšieho po najmenší.

Povedzme si niečo o kastovom systéme, ktorý je predmetom neustálej kritiky. Čo je to kasta? V najhlbšom zmysle tohto slova je kasta jednotou v rozmanitosti. Bez rozmanitosti nie sú známky života. Rozmanitosť je pre kozmickú evolúciu nenahraditeľná. Všetci ľudia nemôžu byť na rovnakej úrovni vývoja: fyzického, vitálneho, mentálneho alebo duchovného. Takáto podobnosť nie je ani nevyhnutná. Najdôležitejšie je, aby mal každý jednotlivec nekonečne veľa príležitostí a slobodu, aby sa mohol rozvíjať sa podľa svojej vlastnej línie rastu.

Za týmto vznešeným ideálom je len jedna myšlienka – slúžiť a byť obslúžený. Každý jednotlivec má v tomto ideáli svoje vlastné miesto. Na kastový systém je potrebné sa pozerať ako na prácu našich vlastných údov. Moje nohy nie sú o nič horšie než moja hlava. Jedno dopĺňa druhé. Brahmin (kňaz, učiteľ a zákonodarca), Kšatria (kráľ a bojovník), Vaišja (kupec, obchodník a poľnohospodár) a Šudra (robotník, sluha a oddaný pomocník) sú všetci spojení svojou vzájomnou službou. Kasta neznamená rozdelenie. Stelesňuje tajomstvo správneho porozumenia. A práve správnym porozumením sami seba dokonale napĺňame. Hinduista cíti túto jednoduchú pravdu.

Pravý hinduizmus sa zrieka všetkého, čo rozdeľuje a oddeľuje. Sníva o Najvyššej Pravde v úplnej slobode, o dokonalej spravodlivosti vo všetko objímajúcej láske a o najvyššom oslobodení jednotlivca v bezvýhradnej službe ľudstvu.

Hinduizmus prikladá patričnú dôležitosť všetkým duchovným postavám sveta. Nachádza v ich učení nesmiernu harmóniu. Od dávnych vekov zosiela nebo Indie posolstvo Mieru, Lásky a Pravdy. Podporuje a povzbudzuje syntézu všetkých svetových náboženstiev. Ďalej hinduizmus vždy prehlasoval, že najvyšším cieľom života nie je zostať v určitom náboženstve, ale prerásť náboženstvo, realizovať Večnú Pravdu a žiť v nej.

Hinduizmus je stelesnením určitých vznešených, neomylných ideálov. Tieto ideály v nás žijú a rastú, rastú a žijú. Vďaka tomu je hinduizmus stále živou silou. Žije, aby viedol. Vedie, aby žil.

Poznať hinduizmus znamená objaviť Indiu. Objaviť Indiu znamená cítiť Dych duše. Cítiť Dych duše znamená zjednotiť sa s Bohom.