Hinduizmus a jeho duchovný význam

Ideálom hinduizmu je vidieť všetko v Ja a Ja vo všetkom. Hinduista verí, že každý jednotlivec je vedomým prejavením Boha. Duch nesebeckej služby je jeho najvyšším tajomstvom. Hinduista neomylne cíti, že boh sa prejavuje a zdokonaľuje cez každú ľudskú bytosť. Každá duša predstavuje určitý druh božskosti, ktorú vytvoril Najvyšší. Každá ľudská bytosť má poslanie, ktoré má na zemi splniť, a robí tak v Božej vyvolenej hodine.

Duchom hinduizmu je duchovnosť. Čokoľvek hinduista robí, je prostriedkom vedúcim k tomuto cieľu. Je pravda, tak ako u každého iného človeka, že sa tu na zemi snaží dokončiť všetko, čo môže. Je však dôležité, že nič nerobí a nedokáže urobiť na úkor svojho duchovného života. Pre neho je duchovný život jediným životom, ktorý mu nakoniec môže dať veniec víťazstva dokonalej Dokonalosti.

V duchovnom živote ľudia veľmi často používajú slovo „hriech.” Tu musím povedať, že hinduista nemá s hriechom nič do činenia. Berie do úvahy len dve veci: nevedomosť a Svetlo. So Svetlom svojej duše chce preplávať cez more nevedomosti a premeniť svoje nižšie ja vo svoje vyššie Ja.

Tena tyaktena bhunjita. „Teš sa z odriekania.“ Toto je život dávajúce posolstvo hinduistických prorokov. Čoho sa musíme zriekať, je reťaz našich túžob, nič viac a nič menej. V zrieknutí sa všetkých svojich pozemských túžob môžeme zakúsiť pravé božské naplnenie.

Už som spomenul, že dychom hinduizmu je duchovnosť. V duchovnom živote hrá veľkú úlohu ovládanie zmyslov. Pokúsme sa preto jasne pochopiť činnosť zmyslov. Oddaný hinduista cíti, že zmysly sa nemajú umŕtvovať. Tieto zmysly sú jeho nástroje. Ich pomoc je nevyhnutná. Mali by a musia pracovať v plnej sile na dosiahnutí božského zámeru, všetko naplňujúcej celistvej úplnosti. Len vtedy môže v ľudskom živote zasvitnúť pravá božskosť. Pôžitkárstvo končí úplným sklamaním. Úbohé ľudstvo! Toľko vyhľadáva a vyčerpáva pôžitky tela. Človek dozaista nie je v živote v ničom taký štedrý ako v pôžitkoch, ktoré si dopraje. Beda, predtým ako vyčerpá pôžitky tela, na jeho úplné prekvapenie sa jeho život sám vyčerpá do neplodnej ničoty. Je najvyšší čas, aby to hrubé v človeku uvoľnilo miesto božskému. Hrubosť neporáža. Zabíja.

Duchovnosť je všetko objímajúca láska. Táto láska dobýja človeka a pomáha mu uvedomiť si jeho pravú, vnútornú božskosť tak, aby mohol naplniť sám seba a stal sa dokonalým nástrojom na prejavenie Boha. Túto lásku, či puto lásky, si môže človek v sebe vytvoriť, aby sa spojil alebo zjednotil s ďalšími jednotlivcami, príslušníkmi toho istého národa a všetkých ostatných národov. To je to, čo cíti oddaný hinduista.

Bez pohybu nie je pokrok. Pohyb potrebuje vedenie. Vedenie je znalosť. Človek však musí vedieť, že mentálne poznanie mu pomôže len do určitej miery. S jeho pomocou sa nepriblíži k Cieľu. To, čo človeku dáva realizáciu Boha, je poznanie duše.

Robert Browning povedal:

„Tak slobodní sa zdáme
Tak pevne spútaní sme.“

Človek je pripútaný ku konečnému, ale konečné ho nemôže spútať. Človek sa odovzdáva času a priestoru. Ale ani čas, ani priestor ho nenúti, aby sa im odovzdal. Človek sa snaží vlastniť krásu konečného. Myslí si, že pokiaľ sa dokáže pripútať ku konečnému, podarí sa mu vlastniť jeho krásu. Beda, namiesto toho aby vlastnil, je vlastnený. Čas a priestor ho okúzlili. Myslel si, že si ich dokáže privlastniť, ak sa im odovzdá. Radostne prijali jeho odovzdanie. Ale nemilosrdne si ho privlastnili. Vlastnenie nie je jednota, dobytie nie je jednota.

Vízia hinduizmu je jednota v rozmanitosti. Hinduizmus najprv s láskou prijíma všetky cudzie prvky, potom sa s nimi snaží splynúť, potom sa ako celok snaží rozšíriť, aby mohol slúžiť ľudstvu a prírode. Toto je skutočným znakom jeho významnej, dynamickej ašpirácie.

Sri Chinmoy, Joga a duchovný život. Cesta indickej duše., Tower Publications, Inc., New York, 1971