Časť V - Pripútanie a oddanosť

Pripútanie a oddanosť

Náš osobný život je zvyčajne životom emócií, životom pripútania – pripútania k vlastnému menu a sláve, pripútania k vlastným fyzickým potrebám alebo pripútania k niekomu inému. Buďme však úprimní. Je na takomto živote niečo božské? Ak som pripútaný k svojmu fyzickému telu, som neužitočný. Ak som pripútaný k svojmu citovému životu, som neužitočný. Ak som pripútaný k niekomu inému, som neužitočný. Čo mám teda robiť? Mám zostať neužitočný? Nie, prijmem život zasvätenia. Ak sa odovzdám poslaniu, Centru, Najvyššiemu, iba vtedy som užitočný. Pred chvíľou som bol neužitočný, pretože som bol k niečomu pripútaný. Teraz som oddaný niečomu nekonečne vyššiemu. Rozdiel medzi pripútaním a oddanosťou teda môžeme ľahko vidieť.

Keď svoj život zasvätíme, ponúkneme ho vyššej veci, vyššej skutočnosti. Keď sme však k niečomu pripútaní, sme buď na rovnakej úrovni ako tá vec, alebo na nižšej úrovni, dokonca na tej najnižšej. Pripútanosť nás zviaže buď k rovnakej úrovni, na ktorej je objekt našej pripútanosti, alebo k nižšej úrovni. Oddanosť nás však ako rieka zanesie k oceánu. Oddanosť je ako rieka, ktorá sa vlieva do oceánu. Oddanosť nás ako magnet ťahá k cieľu.

Ak ste oddaní niečomu vyššiemu a hlbšiemu vo svojom vnútri, potom máte život ašpirácie, život prejavenia, a tento život sa stáva vašou vyššou skutočnosťou. Ak ste oddaní vyššej skutočnosti, vtedy nemôžete byť pripútaní k nižšej skutočnosti. Je to nemožné. Ak v tejto chvíli myslíte na Boha, potom nemôžete myslieť na niekoho iného. Ak v ďalšom okamihu myslíte na niekoho iného, potom nemôžete myslieť na Boha. Práve teraz musíte myslieť len na Boha. Ak myslíte na niekoho iného, potom myslíte len na tohto človeka a na nikoho iného. Ale ak väčšinu svojho času venujete mysleniu na Boha alebo na naše duchovné poslanie, potom budete úspešní.

Existuje niekto, kto nevie, že keď robí jednu vec, niečo získa, a keď robí inú vec, niečo stratí? Ak dieťa vloží prst do plameňa, popáli si prst; preto sa hneď naučí, že sa nemá približovať k ohňu. Dieťa nemá vyvinutý mozog, ale jeho inštinkt mu okamžite povie, že ak sa dotkne ohňa, popáli si prst. Keď vstúpite do nižšieho vitálneho života, do života túžby, je to ako keď sa dotýkate ohňa. Opakovane sa popálite, ale znova a znova sa vraciate späť. Dieťa sa k ohňu druhýkrát nevracia, ale vy to robíte. Keď sú raz deti potrestané za to, že urobili niečo zlé, už to neurobia, pretože vedia, že ich opäť čaká trest. Ale vy znova a znova robíte nesprávnu vec tým, že opakovane vstupujete do života pripútanosti, takže vtedy ste horší ako deti.