Človek

Ale v Božej vízii je dokonca aj človek, ktorý realizoval sám seba, iba dieťaťom nadčloveka, ktorý raz príde na zem.

Človek je syn opice! Bude však otcom nadčloveka!

Ale ako?

Jeho rýchlo rastúca túžba a otáčajúce sa koleso Života budú zodpovedné za túto úžasnú premenu.

Človek je synonymom neschopnosti. Jeho cieľ je veľmi vzdialený od jeho bežnej skúsenosti. Jeho súčasnosť je mŕtva v nevedomosti, ale jeho budúcnosť bude mŕtva pre nevedomosť.

Dnes v ňom vyčíňa krutosť, zajtra sa v ňom prejaví Božskosť.

Žiaľ, človek si neuvedomuje skutočnosť, že jeho láskavosť a pokora môžu zájsť ďaleko, a predsa nestoja takmer nič.

Človek vo svojej podstate nie je škaredý. Ale pre človeka je ťažké vyzerať krásne, keďže stratil kontakt so svojou dušou, dieťaťom všetkej Krásy.

Čo je to napokon, čo dáva dieťaťu jeho pôvab a krásu? Nie je to svetlo duše? Keď tento dotyk zoslabne a nakoniec sa stratí, stane sa z neho nezaujímavý a opatrný dospelý človek.

Človek je vo svojej podstate milovník. Len ešte musí objaviť ten pravý objekt lásky. Toto hľadanie ho prebúdza, aby naplnil svoje skutočné Ja.

Kto je napokon človek?

Ten, ktorého jeho oko ho urobí Večným, ten, ktorého srdce bude biť Nesmrteľnosťou.

Človek, ktorý je úprimným hľadajúcim Nekonečného, musí vždy povedať: "Tak málo sa urobilo, tak veľa ešte zostáva urobiť."

Človek má dve zbrane: nádej a zúfalstvo. S nádejou sa snaží zabiť stagnáciu neschopnosti. So zúfalstvom sa snaží zabiť zrodenie zlatej budúcnosti.

Ak je ľudský život daný na to, aby sa žil, potom Pravda môže mať na existenciu svoj nevyhnutný dôvod.

Radosť človeka z odpúšťania je radosťou, ktorú stojí za to mať.

Radosť človeka, ktorému bolo odpustené, je radosťou, o ktorú sa oplatí usilovať.

Ani obdiv, ani prenikavá kritika nemôže pomôcť človeku, aby uvidel tajomstvá života druhých.

Iba sebaobetovanie to dokáže.

Neviditeľná sila človeka je v jeho neistých nádejach. Sila jeho nádeje je v jeho obeti. Sila jeho obete je v Božej Milosti. Sila Jeho Milosti je všetko napĺňajúcou Blaženosťou.