Emócie a napodobňovanie⁵²

Thákur v jednej zo svojich nesmrteľných kníh napísal, že Japonci nie sú citovo založení. Čítal som jeho knihu a tiež som si vytvoril toto presvedčenie. Keď som potom odišiel do Japonska, videl som, ako ma malé deti vítajú, keď som bol v ich škole. Ako vyjadrovali svoju emocionálnu radosť! Aj na iných miestach som videl takýto prejav. Thákur povedal, že Japonci nie sú emocionálni, ale pokiaľ ide o mňa, mám pocit, že je to práve naopak.

Japonci prejavovali Thákurovi obrovskú úctu a lásku. Raz s nimi pil čaj. Ostatní používali šálku, ale Thákur bol inšpirovaný, aby si nalial trochu čaju na podšálku. Potom jeho japonskí priatelia pri tom istom stole začali piť čaj tak ako Thákur. Nakoniec sa niekto Thákura spýtal: „Prečo takto piješ?“ Thákur odpovedal: „To je môj spôsob, môj tradičný spôsob. Ale prečo musíte napodobňovať môj spôsob?“ Oni povedali: „Pretože si taký slávny!“

Keď budem piť alebo jesť nezvyčajným spôsobom, nemyslím si, že ma budú moji žiaci napodobňovať. Mnohokrát používam pri jedení ruky. Nemyslím si, že moji žiaci budú namiesto noža a vidličky používať ruky. Je to náš indický spôsob. Prsty sú súčasťou tela. Keď sa prsty dotknú úst alebo jazyka, okamžite vieme, že jedna časť tela, jedna končatina, sa dotýka druhej. Ak jete rukami, keď sa dotknete úst, máte taký pocit blízkosti, pocit jednoty. Ale keď použijete vidličku alebo lyžicu, viete, že to nie je na ľudskej úrovni. Tieto nástroje nám slúžia. Sú na minerálnej úrovni, takže ich úroveň je dosť nízka; ale potrebujeme ich v každej chvíli. Keď vám lyžica vkladá jedlo do úst, je to ako cudzí prvok.

V Indii nemáme z lyžice alebo vidličky taký pocit ako z rúk. Ja sám ten pocit nemám. Kovové predmety mi berú radosť. Keď môžeme pri jedle používať ruky, máme obrovskú radosť.