Duchovnosť je pre tých, ktorí sú opatrní1

Bola raz jedna krásna žena, ktorá bola veľmi duchovná. Jej manžel bol tiež dosť duchovný. Často pozývali do svojho domu hľadajúcich, kde spolu viedli duchovné rozhovory, modlili sa a meditovali. Títo manželia boli veľmi štedrí a na konci stretnutia manželka zvyčajne ponúkla večeru všetkým zúčastneným.

Raz musel jej manžel odísť kvôli obchodu na niekoľko mesiacov preč z mesta. Hľadajúci, ktorí predtým prichádzali k nej domov, sa jej opýtali, či sa naďalej môžu u nej stretávať. Ale ona povedala: „Ó nie! To by sa môjmu manželovi nepáčilo. Môžem vás pozvať len ak je môj manžel doma.“ To nebol ale skutočný dôvod. Niekoľkokrát v minulosti, keď bol jej manžel preč z mesta, sa jeho žena stretávala s hľadajúcimi. Ale teraz, počas jeho neprítomnosti, sa blízko spriatelila s jedným zo svojich služobníkov a napokon sa do neho zaľúbila. Pretože sa hlboko zaujímala o svojho služobníka, necítila vo svojom živote žiadnu potrebu pre duchovnosť.

Jedného dňa sa okolo jej domu prechádzal jeden duchovný Majster. Vyzeral veľmi smutne. Keď ho žena zbadala, opýtala sa ho: „Prečo vyzeráš tak smutne?“ Majster povedal: „Som smutný, pretože od svojho detstva som so sebou nosil zvláštnu hračku. Tá hračka bola mojím priateľom, mojím jediným priateľom. Vždy keď som robil niečo súkromné a osobné, dovolil som len tejto hračke, aby mi robila spoločnosť. Nikto iný nevedel, čo som robil. Tá hračka bola ako môj spolupracovník a vždy trpela, keď som urobil niečo zle. Ale teraz som urobil niečo tak zlé, že tá hračka od hanby spadla a rozbila si hlavu.“

Žena s ním veľmi súcitila. „Kúpim ti inú hračku, aby si na túto zabudol,“ povedala.

Ale Majster povedal: „Nie, nemôžem to urobiť. Ako by som mohol mať inú hračku? Tá hračka reprezentuje moju vnútornú bytosť. Bola časťou a súčasťou mojej podstaty, môjho charakteru, môjho života. Ak dostanem inú len preto, že si táto rozbila hlavu, potom bude mať iné vedomie.“

Pani to pochopila. Bola vydatá za dobrého a duchovného muža a teraz je zaľúbená do nejakého sluhu, spomedzi všetkých ľudí. Plakala a plakala pri Majstrových nohách. „Ó odpusť mi, odpusť mi,“ povedala.

Majster povedal: „Odpustím ti to, čo si urobila. Dokonca tvoj manžel ti odpustí. Ihneď ti odpustí, pretože jeho láska k tebe je nesmierna. Ale tvoja duša – tvoja jediná skutočná realita v tebe – ti možno vôbec neodpustí. Alebo ti odpustí až za veľmi dlhú dobu. Môže sa stiahnuť a počas celej inkarnácie nevyjsť do popredia.

Keď raz niekto prijme duchovný život, keď sa raz niekto stane skutočným hľadajúcim, ak potom klesne a vstúpi do vitálneho a emocionálneho života, hovejúc si v nemysliteľných veciach, potom trest bude neznesiteľný. Bude donútený viesť úbohý, úbohý život bez odpustenia.

A preto, buď opatrná predtým ako prijmeš duchovný život. A potom, keď prijmeš duchovný život, buď neustále opatrná. Pretože ak v tom čase klesneš, život temnoty sa o teba nebude zaujímať a svetlo múdrosti sa tiež o teba nebude zaujímať. Život ašpirácie sa o teba nebude zaujímať, ak nebudeš ašpirovať a život túžby sa o teba nebude zaujímať, pretože bude cítiť, že ti nemôže úplne dôverovať. Povie: „Možno sa znovu vráti do života ašpirácie.“ A život ašpirácie ti už nebude dôverovať. Povie: „Och, opustil ma, aby sa vrátil späť do života túžob.“

A tak budeš chytená medzi životom ašpirácie a životom túžby. Nezískaš radosť zo života túžby, pretože si už raz povedala životu ašpirácie, že budeš jeho večným priateľom. A ak raz zradíš život túžby a pôjdeš do vyššieho sveta, život túžby ťa bude len týrať. A preto buď opatrná! Duchovnosť je len pre tých, ktorí sú vždy opatrní v tom, čo hovoria, robia a čím sa stávajú.“


  1. GIM 45. 14. januára 1979