Dvaja žobráci³

Makdun bol moslimský žobravý mních. Putoval z jedného miesta na druhé a celé dni sa modlil a meditoval. Modlil sa a meditoval dokonca aj pri chôdzi po ulici. Bol veľmi chudobný. Žil len z toho, čo mu dali dobrí a dobrosrdeční ľudia, ktorých stretal.

Jedného dňa, keď išiel po ulici kráľovského mesta, zbadal obrovský mnohotisícový zástup ľudí, ktorí sa zhromažďoval pred prekrásnou mešitou. „Čo sa tam deje?“ pýtal sa okoloidúcich. „Jeho výsosť, sultán, sem príde, aby nám ponúkol zvláštnu modlitbu,“ dostalo sa mu odpovede. Keď sultán dorazil, mních vošiel do mešity a oddane sledoval, ako sa sultán oduševnene modlí k Alláhovi pre viac bohatstva a slávy.

Potom sultán oslovil zástup: „Teraz poďte a vezmite si od mňa, čo chcete.“ A začal rozdávať peniaze, šatstvo, šperky a iné veci, aby ukázal, aké veľké a štedré má srdce. Všetci sa postavili do rady a po jednom chodili k sultánovi, aby si vzali, čo potrebovali. Každý odchádzal spokojný s tým, čo dostal. Makdun stál a pozoroval, čo sa deje. Ale keď si všetci vzali, čo chceli, chystal sa odísť. „Počkaj! Prečo odchádzaš bez toho, aby si si niečo vzal? Čo je s tebou v neporiadku,“ zvolal naňho sultán.

So zopnutými rukami Makdun povedal: „Odpusť mi, výsosť, ale ako si môžem niečo vziať od druhého žobráka? Ani nie pred hodinou si žobral od Boha viac slávy a pozemského vlastníctva. Nepotrebujem nič od žobráka. Žobreš slávu a peniaze od tej istej osoby, od ktorej ja žobrem mier, lásku, radosť a vnútorné naplnenie. Veci, pre ktoré ty plačeš, nepotrebujem, a možno veci, pre ktoré ja plačem, nepotrebuješ zase ty. Takže ty sa budeš modliť k všemocnému Alláhovi pre veci, ktoré chceš ty, a ja sa k Nemu budem modliť pre veci, ktoré potrebujem ja. Obidvaja sme len žobrákmi, ktorí žobrú dve rôzne veci od Jediného, ktorý ich vlastní.“