Veľké indické jedlá, časť 1

Návrat na bsah

Spravodlivosť v kráľovstve kráľa Gijasudina1

Žil raz jeden veľký moslimský kráľ, ktorý sa volal Gijasudin. Gijasudin miloval lukostreľbu. Bol veľkým kráľom a dobrým lukostrelcom. Jedného dňa, keď bol na poľovačke, zasiahol jeho šíp nešťastnou náhodou malého chlapca skrytého v húštine. Bol to jediný syn vdovy, ktorá sa prišla do lesa modliť a meditovať. Kráľ bol na love vysokej zveri, ale namiesto nej zasiahol jeho šíp malého chlapca. Chlapec bol skrúšený bolesťou a matka nepríčetná.

Aj keď vedela, že strelcom bol kráľ, odišla sa sťažovať na miestny úrad. Cítila, že sa musí dostáť spravodlivosti. Miestny sudca najprv váhal. Hovoril si: „Je to kráľ. Ako by som mohol súdiť kráľa?“ Ale vzápätí si povedal: „Nie! Súdiť vinu je moja povinnosť a ja túto povinnosť musím plniť.“

A tak sudca predvolal kráľa k súdu. Predvolanie však nebolo adresované kráľovi Gijasudinovi ale lukostrelcovi Gijasudinovi. V určený deň sa kráľ k súdu dostavil. Pri inej príležitosti by sudca určite kráľa zdravil ako prvý, ale v súdnej sieni nie je zvykom, aby sudca kohokoľvek z prítomných zdravil. A tak sudca kráľa nepozdravil. Posadil sa na svoje miesto, kým kráľ stál za lavicou obžalovaného.

Sudca sa potom spýtal: „Obžalovaný. Ste si vedomý svojho priestupku?“

„Áno,“ odpovedal kráľ.

„Toto je váš trest,“ pokračoval sudca: „Musíte sa ospravedlniť matke poraneného chlapca a musíte tiež zaplatiť všetky výdavky spojené s liečbou jeho zranenia.“

Gijasudin bez váhania súhlasil a ihneď zašiel za matkou chlapca, ktorá bola v súdnej miestnosti. Ospravedlnil sa jej a dal jej peniaze na chlapcovu liečbu.

Potom ho prepustili. Hneď ako bol prepustený, za ním prišiel sudca a poklonil sa mu so slovami: „Vy ste kráľ a ja som len obyčajný sudca. Vy ste ten, kto ma menoval do tejto funkcie, za čo vám zostanem naveky vďačný. Avšak v sieni sa ujíma svojej úlohy spravodlivosť .“

„Som veľmi rád, že si spravodlivý,“ povedal kráľ. „Prajem si, aby každý v mojom kráľovstve bol tak spravodlivý ako ste vy. Keby ste si nevšímal sťažnosť tejto ženy, alebo keby ste si povedal `On je kráľ, tak čo môžem robiť a nepredvolal ma,` počkal by som niekoľko dní, a potom by som prišiel a potrestal vás kvôli nedostatku spravodlivosti vo vašom regióne. Keby ste si svoju povinnosť nesplnil, použil by som tento meč.“

Sudca vytiahol spod svojho dlhého taláru trstenicu a povedal: „Keby ste neprišiel, alebo keby ste neposlúchol moje príkazy, strestal by som vás touto trstenicou.“

Kráľ sa na sudcu zoširoka usmial a objal ho hovoriac: „Zaslúžite si moje objatie. Vy si zaslúžite moje vrúcne objatie.“


  1. GIM 1. 5. Januára 1979

Šaradanandova obeť1

Jedného dňa, dlho po tom ako Šri Rámakrišna opustil telo, sa jeho manželka Šarada Dévi vydala na návštevu domu svojich rodičov. Cestovala byvolím povozom a na ceste ju sprevádzal Šaradananda, jeden z najobľúbenejších žiakov Rámakrišnu. Cesta bola plná jám, kameňov a iných prekážok, a tak to celým povozom šklbalo na jednu i na druhú stranu zakaždým, keď kolesá povozu zapadli do jamy, alebo narazili na kameň či haluz. Žiak sa cítil biedne kvôli Šarada Dévi, ktorá sa necítila dobre a snažila sa odpočívať. Avšak cesta bola taká úzka, že sa jamám nedalo vyhnúť.

Navečer Šaradananda spozoroval v diaľke veľkú jamu. „Svätej Matke sa podarilo zaspať, ale keď sa povoz dostane do tej jamy, určite sa prebudí a nedajbože by sa mohla i zraniť,“ pomyslel si. A tak vystúpil a požiadal povozníka: „Prosím choď pomaly. Hneď sa vrátim.“ Na to bežal k jame a ľahol si do nej tak, aby povoz mohol prejsť po rovnom. Pretože bola tma a povoz mal len obyčajný indický lampáš, starý povozník nevidel, čo sa pred ním odohráva.

Keď sa povoz dostal do blízkosti jamy, povozník zbadal ľudské telo v jame a ľaknutím vykríkol. Svätá Matka sa prebudila a pýtala, čo sa deje.

Povozník sa zlostil: „Pozrite sa, čo tento muž vyvádza! Ľahol si doprostred cesty. Nemôžem ho predsa prejsť!“

„Ty hlupák,“ ozval sa žiak: „Ľahol som si len preto, aby naša Božská Matka mohla ďalej odpočívať. A ty si ju svojim krikom zobudil. Keby kolesá padli do jamy, bolo by to tak silné trhnutie, že by sa mohla zraniť.“

Svätá Matka žehnala Šaradanandovi: „Som veľmi hrdá, že mám takého žiaka, ako si ty. Koľko je na svete žiakov, ktorí by priniesli takúto obeť svojim duchovným Majstrom a Božským Matkám?“


  1. GIM 2. 5. Januára 1979

Dvaja žobráci1

Makdun bol moslimský žobravý mních. Putoval z jedného miesta na druhé a celé dni sa modlil a meditoval. Modlil sa a meditoval dokonca aj pri chôdzi po ulici. Bol veľmi chudobný. Žil len z toho, čo mu dali dobrí a dobrosrdeční ľudia, ktorých stretal.

Jedného dňa, keď išiel po ulici kráľovského mesta, zbadal obrovský mnohotisícový zástup ľudí, ktorí sa zhromažďoval pred prekrásnou mešitou. „Čo sa tam deje?“ pýtal sa okoloidúcich. „Jeho výsosť, sultán, sem príde, aby nám ponúkol zvláštnu modlitbu,“ dostalo sa mu odpovede. Keď sultán dorazil, mních vošiel do mešity a oddane sledoval, ako sa sultán oduševnene modlí k Alláhovi pre viac bohatstva a slávy.

Potom sultán oslovil zástup: „Teraz poďte a vezmite si od mňa, čo chcete.“ A začal rozdávať peniaze, šatstvo, šperky a iné veci, aby ukázal, aké veľké a štedré má srdce. Všetci sa postavili do rady a po jednom chodili k sultánovi, aby si vzali, čo potrebovali. Každý odchádzal spokojný s tým, čo dostal. Makdun stál a pozoroval, čo sa deje. Ale keď si všetci vzali, čo chceli, chystal sa odísť. „Počkaj! Prečo odchádzaš bez toho, aby si si niečo vzal? Čo je s tebou v neporiadku,“ zvolal naňho sultán.

So zopnutými rukami Makdun povedal: „Odpusť mi, výsosť, ale ako si môžem niečo vziať od druhého žobráka? Ani nie pred hodinou si žobral od Boha viac slávy a pozemského vlastníctva. Nepotrebujem nič od žobráka. Žobreš slávu a peniaze od tej istej osoby, od ktorej ja žobrem mier, lásku, radosť a vnútorné naplnenie. Veci, pre ktoré ty plačeš, nepotrebujem, a možno veci, pre ktoré ja plačem, nepotrebuješ zase ty. Takže ty sa budeš modliť k všemocnému Alláhovi pre veci, ktoré chceš ty, a ja sa k Nemu budem modliť pre veci, ktoré potrebujem ja. Obidvaja sme len žobrákmi, ktorí žobrú dve rôzne veci od Jediného, ktorý ich vlastní.“


  1. GIM 3. 5. Januára 1979

Posolstvo vytrvalosti1

Kedysi dávno žil v jednom indickom meste chlapec, ktorý sa volal Bopdeb. Učil sa sanskrit, starodávny indický jazyk, ale vôbec mu to nešlo. Rodičia ho nemilosrdne kárali, učitelia ho trestali a bili, ale nič naňho neúčinkovalo. Nakoniec to s ním jeho učitelia vzdali a vyhodili ho zo školy. Bopdeb bol tak hlúpy, že naňho zanevreli i jeho vlastní rodičia. Chudák Bopdeb sa cítil biedne. Opustil domov a odišiel do najbližšej dediny.

Bopdeb sa modlieval a meditoval pod stromom pri jazere. Každý deň vídaval ženy z dediny, ako nesú prázdne džbány k jazeru. Keď ich naplnili, položili ich na kamenné schody u jazera a samy sa občerstvili vo vode z jazera. Potom sa vracali naspäť do dediny.

Jedného dňa, keď bol Bopdeb pri jazere sám, prišiel ku kamenným schodom a objavil niečo významného. Videl, že kameň, na ktorý ženy kladú džbány, nie je v jednej rovine s ostatnými, pretože je okresaný od džbánov. „Keď sa kameň dokáže okresať tým, že sa naň dávajú džbány s vodou, prečo by to nemalo fungovať s mojou pameťou,“ položil si Bopdeb otázku. Tento objav mu predal posolstvo vytrvalosti. „Vytrvalosť vždy dosiahne cieľ,“ vravel si sám pre seba.

Niekoľko dní strávil len v modlitbách a meditáciách. Potom začal čítať svoje staré učebnice sanskritskej gramatiky. Predtým bol najhorším žiakom v sanskrite, teraz si však bol schopný všetko, čo prečítal, zapamätať. Vrátil sa do školy a vďaka svojej vytrvalosti sa stal najväčším učencom v sanskrite, odborníkom na sanskritskú gramatiku.


  1. GIM 4. 5. Januára 1979

V Božích Očiach nie je nikto nedotknuteľný1

Kedysi dávno žil v jednom meste príštipkár Dipan. Bol veľmi chudobný, ale o to viac bol oddaný svojmu Pánovi Višnu a hlboko si vážil aj ostatných kozmických bohov a bohyne.

Dipan mal malý obchod s topánkami. Keď cez deň nemal žiadnych zákazníkov, nebolo mu to ľúto. Vtedy sa modlil, meditoval a spieval. Večer potom vzal tie najkrajšie a najdrahšie topánky z obchodu a nechával ich pred dvermi nábožných ľudí. Vždy hovoril: „Nábožní ľudia si tie topánky zaslúžia, aj keď za ne nezaplatia. Možno nemajú dosť peňazí.“ S týmto prístupom si len s veľkými ťažkosťami obstarával živobytie, ale bol šťastný.

Jedného dňa prišiel k Dipanovi do obchodu sádhú zo šľachtického rodu. Dipan sa cítil poctený jeho návštevou, a tak sa mu poklonil až k nohám. Ale neodvážil sa dokončiť poklonu dotknutím sa sádhúovych nôh, pretože on sám bol nedotknuteľný a cítil ,že si to nemôže dovoliť.

„Prečo sa nedotýkaš mojich nôh?“ spýtal sa sádhú.

„Vy viete, že som nedotknuteľný. Nemôžem sa vás dotknúť,“ odpovedal Dipan.

„V Božích očiach nie je nikto nedotknuteľný. Si Božie dieťa. Neustále sa k Bohu modlíš. Vskutku si mu veľmi drahým. Prosím, dotkni sa mojich nôh. Nechcem to kvôli svojej pýche. Môžeš sa dotknúť i mojej hlavy, keď chceš. Len sa ma prosím dotkni.“

„Odvážim sa dotknúť vašich nôh, len pretože ste mi to dovolili,“ povedal Dipan a poklonu dokončil. Sádhú ho požehnal a povedal mu: „Dávam ti celé svoje duchovné bohatstvo, ktoré som rokmi získal. Staneš sa raz veľmi veľkým svätcom. Potom všetci, čo tebou a tvojim zamestnaním pohŕdali, uvidia okolo teba svetlo. Budú prichádzať a dotýkať sa tvojich nôh a budú ťa uctievať.“ Obuvník znova padol k sádhúovým nohám, oduševnene poďakoval a sádhú potom odišiel.

Na druhý deň pracoval obuvník vo svojom obchodíku s veľkou radosťou, keď sa zrazu okolo jeho hlavy objavila svetelná žiara. Bola prítomná aj v topánkach a naplňovala celú miestnosť. Uvideli ju aj prichádzajúci zákazníci a cítili, že to nie je obyčajné svetlo, ale že je duchovné. Vtedy si uvedomili, že Dipan nie je obyčajný smrteľník. Už dlho sa o ňom vedelo, že sa dňom i nocou modlí a medituje, ale všetci ho považovali za blázna. Teraz sa však cítili tak požehnaní jeho prítomnosťou, že si ho začali vážiť, obdivovať a zbožňovať.

„Nechceme, aby si ďalej pracoval v obchode,“ vraveli: „Nič nám neurobí väčšiu radosť ako to, že ti umožníme tráviť celé dni už len v modlitbách a meditáciách.“ Na to mu kúpili veľký dom a povedali: „Prosíme ťa, staraj sa len o duchovný život. Budeme sa s tebou modliť a meditovať tak často, ako je to len možné.“


  1. GIM 5. 6. Januára 1979

Chudobe vďačím za svoju duchovnosť1

Žil raz jeden veľký sanskritský učenec, ktorý bol majstrom v logických rozopriach. Napriek tomu však viedol spoločne s manželkou veľmi jednoduchý život neskazený peniazmi. Obidvaja boli skromní, dobrosrdeční a duchovne čistí.

Ich priatelia im radili, aby sa presťahovali za pohodlnejším životom do Kalkaty. Oni s takou myšlienkou však nesúhlasili: „Chudobe vďačíme za svoju duchovnosť. Keby sme sa stal bohatými, náš nábožný a duchovný život by viac nebol.“

Zvesti o múdrosti a vedomostiach učenca sa dostali až ku kráľovi, ktorý sa jedného dňa rozhodol ho pozvať do svojho paláca. Učenec však pozvanie odmietol so slovami: „Ó kráľ, ty si našou ochranou. Svoje povinnosti vykonávaš nanajvýš dobre. Sme ti za to veľmi vďační a hrdí na teba. Ale ja osobne od teba nič nepotrebujem. Som ti nesmierne vďačný za tvoju milú ponuku, ale nemôžem ju prijať.

Kráľ bol hlboko dojatý úprimnosťou tohto človeka, a tak sa rozhodol, že ho navštívi on sám. Keď k nemu dorazil, bol ním ešte viac potešený a povedal mu: „Prosím, niečo si niečo od mňa vezmi. Veľmi ťa obdivujem. Si duchovný a máš veľké a dobré srdce. To je u veľkých učencov neobvyklé. Na teba však počujem len samú chválu. Prosím, prijmi od mňa trochu materiálnej pomoci. Ako kráľ ťa žiadam, aby si od mňa niečo pre seba vzal.“

„Nie, nie. Nepotrebujem nič. Nemôžem prijať tvoju pomoc. Ale možno moja manželka bude niečo potrebovať. Prosím, spýtaj sa jej,“ odpovedal muž.

So zopnutými rukami kráľ pristúpil k žene a povedal: „Budem veľmi potešený a vďačný, keď si od mňa čokoľvek zoberiete.“ Ale žena odmietla tiež: „Nič nepotrebujeme. Mám ryžu a dhal, a tiež tamarind, vodu a zápalky. Všetko v hojnom množstve. Čo iného by som potrebovala?! Som veľmi vďačná za vašu veľkodušnú ponuku, ale nič nepotrebujeme. Keď budeme niečo potrebovať, dám vám vedieť.“

Kráľ nechcel veriť vlastným ušiam a chcel dať žene aspoň mešec s peniazmi, ale učenec povedal: „Verím, že sme priatelia. Duchovne som ťa vždy považoval za svojho priateľa, pretože si spravodlivý kráľ. Peniaze si však od teba vziať nemôžeme. Môžeš nás prinútiť, aby sme si ich vzali, ale zničíš tým naše priateľstvo, pretože peniaze by zničili náš duchovný život.“

Keď kráľ toto počul, nechcel sa ďalej vnucovať. Rozlúčil sa a, cítiac nesmiernu radosť a obdiv k manželom odišiel, s neopísateľným mierom v mysli, naspäť do svojho paláca.

O niekoľko mesiacov neskôr prišiel do Kalkaty iný veľký sanskritský učenec a vyzval všetkých miestnych učencov k rozopriam. Nikto však nad ním nedokázal zvíťaziť. A tak kráľ vyslal posla za našim skromným učencom, žijúcim na vidieku. Žiadal ho, aby prijal výzvu. „Nechcem súťažiť,“ vravel muž: „Ale urobím to pre kráľa. Ešte mám v živej pamäti jeho návštevu. Bol k nám veľmi milý. Urobím to len pre jeho potešenie. Výsledok dávam k Nohám Boha.“

A tak zbožný muž prijal výzvu veľkého učenca. Rozopra logikov trvala celé hodiny. Na konci diskusie ale bolo vcelku jasné, že zbožný muž, vidiecky učenec, porazil vyzývateľa. Všetci kalkatskí učenci boli naňho nesmierne hrdí a chceli ho náležite poctiť. Chceli mu dať peniaze a vybrané šaty, a spraviť tak z neho cez noc boháča.

„Nie, nič si od vás nevezmem. Nestojím ani o úctu, ani o dary. Nechcem od vás nič. Kalkata je veľmi zlé miesto. Je to tu samé pokušenie. Ja potrebujem len Boha. Kráľ bol veľmi milý, keď nás doma navštívil. Kvôli nemu som sa tejto súťaže zúčastnil. Bola by to potupa, keby sa ani jednému z jeho poddaných nepodarilo poraziť niekoho z iného kráľovstva. Prijal som výzvu len preto, aby som ho potešil. Plnil som len povinnosť poddaného. Som veľmi šťastný, že som mu mohol byť k úžitku, ale teraz chcem ísť naspäť domov. Tu je to samé pokušenie,“ povedal zbožný učenec a odišiel domov, kde naďalej viedol spolu s manželkou jednoduchý a čistý život neskazený peniazmi.


  1. GIM 6. 7. Januára 1979

Judhištirov úhlavný nepriateľ1

Jedného dňa, po skončení bitky na Kurukšétre, prišiel kráľ Judhištira za Pánom Krišna a povedal: „Krišna, my Pánduovci sme na Kurukšétre dobili víťazstvo. Nedá mi, nezmieniť sa o tom, že sa tak stalo len vďaka tvojej milosti. Ináč by sme nikdy nevyhrali. Ale Krišna, niečo ma aj napriek tomu trápi. Nemám mier v mysli. Teraz, keď sme porazili Kuruovcov, by som mal byť predsa šťastný. Ale ako môžem byť šťastný, keď nemám mier v mysli? Čím to je, ó Krišna? Prečo nie som šťastný a naplnený mierom, Krišna?

Krišna povedal: „Judhištira! Ó kráľu, ako môžeš byť šťastný, keď je tvoj úhlavný nepriateľ stále nažive?“

„Môj úhlavný nepriateľ je stále nažive? Kto to je? Ako to, že o ňom nič neviem. Prosím povedz mi, Krišna, kde ho nájdem?“ úpal Judhištira.

„Tvoj úhlavný nepriateľ nie je nikde vonku. Je v tebe. Živil si ho už dlhú predlhú dobu. Kým neporazíš tohto nepriateľa, je jedno, čo dosiahneš a urobíš pre seba alebo pre ľudstvo, nemôžeš byť nikdy šťastný.“

„Krišna, pre Božie zmilovanie, prezraď mi meno môjho najväčšieho nepriateľa. Zastav svoju filozofickú rozpravu a osvieť ma,“ prosil Judhištira.

Krišna s milujúcim srdcom a širokým úsmevom na tvári objal Judhištiru a povedal: „Ó Judhištira, si najlepší nielen spomedzi Pánduovcov ale tiež všetkých smrteľníkov. Ale predsa máš jedného nanajvýš ničivého nepriateľa, ktorý je tiež tvojou slabinou. A nie je ňou nič iné ako tvoja nešťastná pýcha. Poraz tú štipku pýchy, čo máš, a radosť naplní tvoju myseľ a mier sa usmievajúc usadí v samotných hlbinách tvojho srdca.“

„Krišna, tvoje požehnania múdrosti sú radosťou mojej mysli a mierom môjho srdca, ó Krišna, môj Krišna!“


  1. GIM 7. 7 January 1979

Búrka1

Na veľkej lodi plaviacej sa z Kalkaty do Európy cestoval medzi mnohými i jeden manželský pár zo strednej vrstvy. Po niekoľkých dňoch plavby ich zastihla silná búrka. Mnoho malých lodí stroskotalo a cestujúci námornej lodi prepadli panike. Cítili, že sa pred hroziacou katastrofou nedá uniknúť.

„Každý narieka, pretože nás od istej smrti delia len minúty. Ako môžeš v tejto chvíli byť tak pokojný a vyrovnaný? Ty sa vôbec nebojíš? Nemyslíš si, že každou chvíľou môže loď stroskotať, a my že tu všetci pomrieme?“ pýtala sa manželka svojho manžela.

Manžel miesto odpovede vytiahol z vrecka pištoľ a namieril ju na svoju manželku. „Ty blázon! Čo to robíš? Teraz nie je vhodný čas na žarty. Čo si o tebe ostatní pomyslia,“ karhala ho manželka.

Na to sa on zoširoka usmial a povedal: „Pozri sa na to takto: Ty vieš, že som to ja, tvoj manžel, kto na teba mieril pištoľou. Dobre vieš, že ťa nezastrelím, pretože ťa nesmierne milujem. Však? Teraz: Boh, ktorý je Stvoriteľom všetkého Dobra, je nekonečne súcitnejší ako som ja a my sme Jeho deti. Myslíš si, že Boh dovolí, aby sme boli zničení, alebo že nás dokonca zničí On sám? Keď ťa obyčajná ľudská bytosť, ako som ja, nedokáže zničiť pre tú malú lásku, ktorú k tebe prechovávam, môže nás snáď Boh zničiť? On má k svojim deťom nekonečnú Lásku, hoci my nevieme a nikdy asi nebudeme vedieť, ako Jeho Láska v nás a skrze nás účinkuje. Jeho Láska a Súcit účinkujú v nás a skrze nás spôsobom, ktorý my nikdy nepochopíme! Nech je Božia Vôľa naplnená Božím vlastným Spôsobom. Dnes nech sme len pozorovateľmi a zajtra nech sa staneme účastníkmi naplnenia Jeho Kozmickej Vôle.“

Búrka okamžite utíchla a všetci sa upokojili. Manželka bola tak hrdá na múdrosť svojho manžela a vďačná za to, že sa búrka skončila, že sa Najvyššiemu v jej manželovi hlboko poklonila.


  1. GIM 8. 7. Januára 1979

Keď realizuješ Boha, všetci kozmickí bohovia budú tvoji1

Žil raz jeden hľadajúci, ktorý sa volal Gyandas. Cítil, že je šťastlivým hľadajúcim, pretože sa mu niekoľkokrát zjavilo ochranné božstvo jeho rodiny.

Jedného dňa sa Gyandas a skupina hľadajúcich spoločne modlili na brehu rieky Narmady. Po nejakej chvíli k nim prišiel jeden duchovný Majster. Ku každému zo skupiny sa vyjadril o výške jeho duchovného rozvoja. Niektorým povedal: „Si pokročilý a vyvinutý. Si duchovne zrelý.“ Iným zase: „Si vo vývine, si nezrelý. Si v duchovnom živote začiatočníkom.“

Gyandas bol jedným z nešťastníkov z druhej skupiny. Keď prišla rada na neho, Majster mu povedal, že je nevyvinutým hľadajúcim. Gyandas nechcel veriť vlastným ušiam. Vždy si myslel, že je pokročilý, pretože mal vízie svojho ochranného božstva. Taktiež cítil, že medzi tými, ktorých Majster označil za pokročilých, boli aj takí, ktorí vskutku neboli pokročilí.

Chudák Gyandas bol z toho veľmi nešťastný. Odišiel domov, aby sa modlil a preplakal celú noc. Na druhý deň mal v skorých ranných hodinách sladký sen. V sne sa mu zjavila jeho ochranná bohyňa a Gyandas sa jej spýtal: „Ako to, že nie som pokročilý? Bola si ku mne tak milá. Zjavila si sa mi toľkokrát! Myslel som si, že ma navštevuješ, pretože som pokročilý v duchovnom živote.“

Bohyňa však povedala: „Majster má pravdu. Nie si pokročilý. To ale neznamená, že nikdy nepokročíš. Aj ty sa môžeš stať veľkým duchovným Majstrom, ale prv musíš dostať zasvätenie. Do dediny prišiel moslimský žobravý mních. Všetci si myslia, že je to obyčajný žobrák. Ale ja viem, že je to veľký duchovný Majster. Choď a nechaj sa ním zasvätiť.“

Slová bohyne spôsobili Gyandasovi najväčší šok jeho života. „Zasvätenie? Ja potrebujem zasvätenie? A od toho moslima? Je špinavý. Nesprchuje sa ani raz za mesiac. Nemôžem ísť ani len do jeho blízkosti. Zapácha. Nemôžem ho prijať za svojho Majstra!“

„Tak potom zostaneš navždy nerealizovaný. Keď sa chceš duchovne rozvinúť a chceš dozrieť, keď chceš mať neobmedzený mier a radosť, tak sa od neho musíš nechať zasvätiť,“ dostalo sa mu odpovede.

A tak sa Gyandas ráno musel premáhať, ale nakoniec sa rozhodol, že moslimského učiteľa navštívi. Priniesol si však so sebou trpký hnev, vnútorný odpor, pýchu, a zároveň tiež obrovský strach. A vtom, čo nevidel! Úplne ho to zmiatlo a uviedlo do ešte väčších rozpakov. Moslimský Majster ležal na brehu rieky s nohami vyloženými na drevenú sochu hinduistického boha Šivy.

Gyandas si pomyslel: „Podívajme sa na toho darebáka! Ako si niečo také môže dovoliť – vykladať si nohy na nášho Pána Šivu?! Veď Pán Šiva je jedným z našej Svätej Trojice. Vie, že som hinduista a úmyselne ma uráža.“ „Nikdy sa nestanem tvojim žiakom,“ povedal rozčúlene a len to tak v ňom vrelo.

Na to k nemu Majster prehovoril: „Môj chlapče, nie som tu preto, aby som ťa miatol. Viem, čo si myslíš. Teraz mi urob tú láskavosť a posuň túto drevenú sochu Pána Šivy. Polož ju, kamkoľvek chceš.

Gyandas zdrapil sochu a položil ju, až keď bol ďaleko. Ale čo sa nestalo! Socha sa začala pohybovať ako ľudská bytosť a odišla naspäť k nohám moslimského Majstra. Gyandas bol úžasom bez slov.

Majster povedal: „Teraz ty zostaneš pri soche a budeš ju držať a ja odídem.“ Gyandas uchopil sochu a Majster sa vzdiali asi na dvesto metrov. Vtom hľadajúci cítil zvnútra príkaz, aby priniesol sochu k Majstrovi, ale odolával: „Nie, nepôjdem,“ opakoval si. Cítil zvnútra strašlivý tlak a cítil tiež, že samotná socha chce za Majstrom. Stále však bojoval: „Nie, nepôjdem. Nepôjdem k nemu. Neprijmem ho za svojho Majstra,“ až kým nepoložil sochu na zem. Tá sa totiž hneď rozbehla a položila k Majstrovým nohám.

Chudák Gyandas bol veľmi zmätený: „Moje ochranné božstvo mi povedalo, že ak neprijmem tohto Majstra, tak nikdy nerealizujem Boha. Ale tento muž úmyselne uráža môjho hinduistického Boha. Musím sa ho spýtať, prečo to robí.“

A tak Gyandas prišiel až k moslimskému učiteľovi. Než však stihol otvoriť ústa, Majster povedal: „Odstránim tvoje zmätenie a osvietim ťa. Je to prosté: keď realizuješ Boha, všetci kozmickí bohovia budú tvoji. Pre realizovaného človeka sú kozmickí bohovia ako jeho vlastné údy. Pre moje ruky nie je neúctivé, sa dotknúť mojich nôh. A rovnako sa nimi môžem dotknúť svojej hlavy alebo inej časti môjho tela. Neexistuje v tom žiadny pocit podradenosti alebo nadradenosti, pretože všetky časti môjho tela patria mne.“

„Každý úd svojho tela cítim ako svoj vlastný. Rovnakým spôsobom cítim Šivu ako časť svojej existencie. Keď sa Šiva dotýka mojich nôh, je to ako keby sa časť môjho tela dotýkala inej časti. Šiva a ja sme jedným.“

„Realizuj Boha. Potom uvidíš, že neexistuje ani nadradenosť ani podradenosť. Všetci sme jedným, jedným, jedným. Zostaň so mnou. Dám ti zasvätenie. A keď budeš zasvätený a zase za tebou príde duchovný Majster, povie ti, že si oveľa pokročilejší než všetci tí, s ktorými si sa modlil včera.“


  1. GIM 9. Príbeh z Maharaštry. 7. Január 1979

Vjásova prosba1

Veľký mudrc Vjása sa raz modlil k Pánovi Šivovi takto: „Pane Šiva, si najväčší zo Svätej Trojice! Tvoj Súcit je nekonečný, tvoja Sila je nekonečná, vo všetkých smeroch si nekonečný. Prichádzam za tebou s modlitbou svojho srdca: rád by som, aby si zasvätil môjho syna Šuku. Je najvyšší čas, aby bol zasvätený. Som si istý, že keď ho zasvätíš ty, budeme obaja, môj syn a ja, nanajvýš požehnaný. Ó Pane Šiva, naplň túžbu môjho srdca.“

Pán Šiva povedal: „Môžem naplniť a naplním tvoju túžbu. Ale dovoľ mi sa ťa na niečo spýtať: Pomyslel si na to, že keď zasvätím tvojho syna, opustí domov a bude sa túlať po uliciach pohrúžený do modlitieb, spevu, do meditácií a že ho tým ty stratíš?“

Otec povedal: „Viem, že svojho syna neuvidím, ale musím plniť svoju povinnosť. Keď pre syna nastane chvíľa, aby mu bolo zverené posvätné učenie, otec musí plniť svoju povinnosť, aj keď riskuje stratu svojho syna.“

„Avšak, môj Pane, ty si všade. Keď bude môj syn zasvätený tebou a bude sa potulovať po svete, spievajúc a meditujúc na najvyššiu slávu Absolútneho Najvyššieho, ako ho potom môžem stratiť? Keď bude meditovať na všadeprítomného a všemocného Pána, tak mi nikdy nemôže chýbať. Toto múdro som už od teba, môj Pane, mal možnosť získať a osvojiť si ho.“

Pán Šiva venoval Vjásovi široký úsmev a žehnal ho hovoriac: „Prídem do tvojho domu, aby som zasvätil tvojho syna. Uisťujem ťa, že sa stane najväčším znalcom Boha na svete už v mladom veku. Už teraz ovláda všetky posvätné texty. Skrze moje požehnania a zasvätenie získa vládu nad svojim pozemským životom a stane sa neoddeliteľne jedným so životom nesmrteľných.“


  1. GIM 10. 7. Január 1979

Kráľovské zasvätenie1

Žil raz jeden zbožný kráľ, ktorý vládol svojmu kráľovstvu spravodlivo a božsky. Jeho poddaní s ním boli spokojní a hrdí na neho. Avšak veľmi skoro sa v kráľovi prebudil hlad po duchovnom zasvätení. Vo svojom srdci cítil neutíšiteľný plač po vnútornom mieri a svetle, a preto sa vzdal vlády a odišiel k jednému duchovnému Majstrovi.

Majster mu povedal: Zasvätím ťa, keď budeš pripravený. V tomto okamžiku nie si pripravený.“ Kráľ prijal Majstrovo rozhodnutie, poklonil sa a povedal: „Prijmi ma teda, prosím, za svojho žiaka. Budem robiť, čokoľvek mi prikážeš.“

„Áno, prijmem ťa za svojho žiaka,“ povedal Majster: „Od tejto chvíle budeš chodiť každý deň s ostatnými žiakmi do lesa. Budete rúbať drevo, aby sme mali na čom variť. Taktiež budeš pásť kravy ako ostatní žiaci a budeš tiež robiť iné domáce práce.“

Kráľ súhlasil. Od tej chvíle každý deň vykonával spoločne so svojimi duchovnými bratmi rôzne domáce práce, aby potešil svojho Majstra. Aj keď mal málo skúseností, bol svedomitý a jeho práca bola uspokojivá.

Jedného dňa, keď stínal strom, ho však jeden žiak upozornil, že pracuje pomaly. „Majster zúri, keď pracujeme pomaly. Snaž sa byť rýchlejší,“ povedal mu. Tento žiak pochádzal z nízkej kasty nedotknuteľných. Majster prijímal žiakov zo všetkých kást, pretože v jeho očiach si boli všetci rovní. Kráľ tomuto žiakovi nič nepovedal, ale pomyslel si: „To nevie, kto som? Keby mi niečo takého povedal ešte pred pár dňami, moji muži by ho namieste zabili. Má šťastie, že som prijal duchovný život. Boh žehnaj jeho nevedomosť! Mal by vedieť, kto som.“

Nejaký čas uplynul. Kráľ sa znovu objavil pred Majstrom. Pokľakol a spýtal sa: „Mnoho tých, čo prišli po mne, už dostali od teba zasvätenie. Kedy príde môj čas?“

Majster povedal: „Jedného dňa príde ten okamžik. Chvíľu to ale potrvá. Stále si ešte pyšný na to, že si bol kráľom. Pokiaľ budeš pyšný, bude zasvätenie pre teba vzdialeným cieľom. Poraz svoju pýchu a budeš pripravený pre zasvätenie. Kým neporazíš svoju pýchu, nečakaj od mňa zasvätenie.“

Kráľ sa dotkol Majstrových nôh a povedal: „Od tejto chvíle sa nanajvýš oduševnene budem snažiť poraziť svojho nepriateľa, pýchu, aby som sa stal vhodnou nádobou pre tvoje zasvätenie.

„Pokús sa, moje dieťa,“ povedal Majster: „Určite uspeješ.“

Po určitej dobe sa skutočne začalo preslýchať, že kráľ porazil svoju pýchu a dostal od Majstra zasvätenie.


  1. GIM 11. 7. Január 1979

Pýcha kozmických bohov1

Jedného dňa sa Pán Šiva rozhodol zničiť najstrašnejšieho démona zo všetkých démonov, Tripuru. Ďalší kozmickí bohovia sa rozhodli mu pomôcť v tomto veľkom dobrodružstve. A tak sa jeden z bohov stal bojovým vozom Šivy, druhý jeho koňmi, ďalší vodičom záprahu, a ďalší zase jeho lukom a šípmi. Každý boh sa stal niečím, aby bol Šivovi užitočný.

Avšak nanešťastie vstúpila do kozmických bohov pýcha. „Keby som sa nestal vozom, Šiva by nemohol zvíťaziť.“ „Keby som sa ja nestal vodičom, nemal by šancu.“ „Bez luku a šípov by bol Šiva bezradný.“ Každý boh cítil, že je nenahraditeľný.

Šiva ich pozoroval. Potom sa usmial a povedal: „Vy hlupáci. Vy si naozaj myslíte, že vás potrebujem? Keď mi budete slúžiť oddane, tak vás vskutku potrebujem. Ale s vašou pýchou mi nie ste k ničomu. Len si s ňou pekne zostaňte, kde ste. Čo je potreba urobiť, zvládnem pomocou tretieho oka i sám.“

V tom okamžiku Šiva otvoril svoje tretie oko a zničil Tripuru. Potom sa otočil k bohom a povedal: „Potrebujem vašu službu, keď ju ponúkate oduševnene a oddane. Ale keď do vás vstúpi pýcha a vy cítite, že ste nenahraditeľní, tak potom ste milióny a milióny kilometrov od objavenia Pravdy. Ó moji takzvaní pomocníci! Dávajte, čo máte. Dávajte, čím ste. Čo máte, dávajte oduševnene. Čím ste, dávajte bezpodmienečne. Len vtedy sa stanete neustálym a nesmrteľným prúdom Blaženosti.“


  1. GIM 12. 7. Január 1979

Vďačnosť nad zlato1

Žil raz jeden veľmi bohatý muž, ktorý bol veľmi pyšný na svoj majetok. Vždy sa obliekal do tých najdrahších šiat a nebolo preňho mysliteľné, aby šiel čo len dve ulice pešo. I len takúto vzdialenosť sa musel viezť palankínom so štyrmi nosičmi. Tiež cítil, že je pod jeho dôstojnosť, stýkať sa s obyčajnými dedinčanmi. Tí ho kvôli jeho povýšenosti na oplátku nemali v láske, ale to mu ani trochu nevadilo. Myslel si, že keď vlastní veľký majetok, tak sa nemusí vôbec citmi dedinčanov zapodievať.

Jednej noci sa však niečo stalo. Boháčovho syna pohrýzol jedovatý had. Otec bol strachom bez seba. Bosý a oblečený len v dhótí vybehol na ulicu a rozbehol sa za miestnym ránhojičom, ktorý žil asi dve míle od jeho sídla. Keď felčiar uprostred noci otvoril dvere a v nich uvidel stáť boháča, rozčúlil sa: „Nepôjdem do tvojho domu! Keby to bol niekto iný, rád mu pomôžem. Ale ty si k ľuďom nevrlý a nepríjemný. Zrazu, keď niečo potrebuješ, tak sme starí známi. Ale od mňa pomoc nečakaj!“

Boháč bol však zúfalý a rozplakal sa pred felčiarovým domom. Ten sa nakoniec nad boháčom zmiloval a syna mu vyliečil. Bohatý muž ho chcel odmeniť mešcom plným mincí, ale felčiar odmietol: „Neprijmem od teba peniaze. Viem, že sa nikdy nezmeníš. Zajtra budeš zase povýšený a budeš každého urážať. Takúto úlohu si pre seba stvoril ty sám. Ja mám tiež svoju úlohu, ktorú musím plniť so súcitným srdcom. A to mi dal Boh, aby bolo k službám pre tých, ktorí to potrebujú. Ty si dostal od Boha silu peňazí, ktorú však používa tvoj bezočivý a ničivý vitál!“

„Ako môžeš vedieť, že sa po tejto skúsenosti nezmením?“ spýtal sa boháč. „Poznám ťa,“ znela odpoveď. A obaja dodali: „Tak teda uvidíme, kto má pravdu.“

Niektorí sluhovia a posluhovači bohatého muža sa rozzlostili, keď počuli tento rozhovor. Chceli felčiara zbiť. „Ako sa odvažuješ takto hovoriť s našim pánom! Vyliečil si síce jeho syna, ale on bol viac než dychtivý ti dobre zaplatiť. Ale ty si peniaze neprijal. Predvádzaš svoje „veľké“ srdce, pch! Tak bezočivo! Nie je to vrchol tvojej pýchy? Nechceš si vziať peniaze a zároveň kritizuješ veľkého človeka. Akoby nestačilo, že si ho ponižoval doma,“ vraveli.

„Dosť!“ okríkol ich boháč: „Neubližujte mu. Cítil by som sa mizerne. Vyliečil môjho syna. Dal mu život. Za to mu budem naveky vďačný. Môj syn je to najcennejšie, čo mám. Je mojou nádejou, radosťou a prísľubom. Prijmem akékoľvek ponižovanie od tohto muža. To, čo mi dal, je nekonečne významnejšie a cennejšie než to, čo mi dáva teraz. Môže mi nadávať, môže ma urážať, môže mi urobiť, čo len chce. Môj syn je nažive. Všetko, čo potrebujem, je môj syn. Nepotrebujem už nič iné na zemi. Takže mu dovoľte odísť v mieri. Hovorím vám raz a naposledy: Moje srdce vďačnosti mu bude navždy patriť.“


  1. GIM 13. 7. Január 1979

Tichá odpoveď1

Žil raz jeden veľký veľmi pokročilí hľadajúci, na ktorého sa obracalo veľa ľudí s prosbou o radu. On však odmietal hovoriac: „Môžete prísť a meditovať so mnou v tichu, ale rady vám dávať nebudem.“ Ľudia boli aj tak radi a vďační za príležitosť s ním meditovať. Keď s ním meditovali, cítili intenzívnu blaženosť a ohromnú vnútornú radosť. Niekedy sa na nich dokonca oduševnene usmial, ale nikdy veľa nehovoril.

Jedného dňa za ním prišiel mladý muž. Dotkol sa jeho nôh a riekol: „Som v koncoch. Mám najrôznejšie emocionálne problémy. Prosím, zachráň ma a poraď mi, čo mám robiť!“

Hľadajúci mu povedal: „Pozri, chlapče môj. Keď budem hovoriť pravdu, svet ma bude nenávidieť. Keď nebudem hovoriť pravdu, Boh ma nebude milovať. Čo môžem teda robiť!? Pravda je pre ľudí bolestivá. Keď im poviem pravdu, budú proti mne. A keď nebudem hovoriť pravdu, znepáčim sa Bohu. A tak, keďže chcem potešiť Boha i človeka, zostávam v tichosti.“

„Keď som hlboko ponorený do ticha, Boh je mnou potešený. Zároveň ľudia vidia, že nie som zapletený do ich záležitostí, či už osobných alebo spoločných. S každým jednám rovnako. Modlím sa pre ľudstvo tajne, pretože keby som vyslovil pravdu nahlas, ľudstvo by ju nedokázalo prijať. Aby som potešil ľudské i božské, zostávam v tichosti. Tichá odpoveď dokáže potešiť vyššie i nižšie svety zároveň.“


  1. GIM 14. 7. Január 1979

Súcitný Boh1

Jedného dňa sa jeden veľký hľadajúci modlil a meditoval pod košatým stromom. Naraz, ako blesk z neba, pribehol chuligán a neľútostne ho zbil. Za niekoľko minút ho našiel ležiaceho v bezvedomí jeho priateľ, ktorý šiel okolo. Privolanému lekárovi sa ho našťastie podarilo rýchlo oživiť. Ako sa preberal, pýtali si ho, kto mu to urobil. On však povedal: „Ten, kto ma zbil, ma tiež ošetrí a vylieči.“

„Ani poriadny výprask ti nevzal chuť žartovať. Ale teraz vážne, kto to bol?“ pýtal sa priateľ. Hľadajúci však len zopakoval: „Viem, že ten, kto ma zbil, ma tiež ošetrí a vylieči.“

Za niekoľko minút dovliekli dvaja policajti chuligána spútaného želiezkami. Boli si úplne istí, že chytili toho pravého. „Je to určite on. Sme si istí,“ vraveli.

Hľadajúci im však povedal: „Čo to robíte!? Prečo mučíte toho chudáka? Telo je chrámom Boha. Keď napadnete a zničíte chrám, ako môže zostať vo vnútri Boh? Prosím vás, páni policajti, nechajte ho odísť. Nechcem, aby bol ničený akýkoľvek Boží chrám. Budem sa cítiť mizerne, keď budete tomuto človeku ďalej ubližovať.“

„Bol to Boh, kto ma skrze neho potrestal, a je to tiež Boh, kto ma vylieči. Je tiež pravda, že Boh sa skrze vás dožaduje spravodlivosti, ale ja mám najradšej súcitného Boha. Prosím, pusťte toho úbožiaka. Som šťastný vo svojom odpúšťaní a vy, prosím, buďte šťastní v zjednotení sa s Božou Vôľou vo mne.“


  1. GIM 15. 7. Január 1979

Osvietený vredom1

Žil raz jeden hľadajúci, ktorý bol blízko realizácie Boha. Každý deň sa spoločne s priateľmi modlil a meditoval. Priatelia ho obdivovali a prosili ho, aby si založil vlastný duchovný ašrám, aby sa mohli stať jeho žiakmi.

„Prečo by ste sa nemohli stať mojimi žiakmi už teraz?“ pýtal sa ich na oplátku. „Nie, nie. Za Majstra ťa môžeme prijať, až keď budeš mať svoj vlastný ašrám. S ašrámom budeš zodpovedať za osvietenie našich životov. Teraz by si nás nebral vážne. Otvor si ašrám a my ťa prijmeme za Majstra.“

Hľadajúci sa nad tým zamyslel a nakoniec si povedal, že je to pekná myšlienka, mať ašrám, v ktorom bude so svojimi žiakmi môcť meditovať.

Avšak v krátkej dobe sa hľadajúcemu objavil na pravej nohe boľavý vred, ktorý mu spôsoboval nemalé problémy. A tak privolali lekára, ktorý mal vred chirurgicky odstrániť. Keď však bolo všetko pripravené, hľadajúci sa rozplakal ako malé dieťa. Lekár sa čudoval: „Čo je to za hľadajúceho!? Ani dieťa tak neplače.“

Priateľom sa také reči nepáčili a lekárovi pohrozili: „Keď budeš naďalej urážať nášho priateľa, zbijeme ťa. Bolesť je bolesť. Len pacient sám vie, aká je. A keď je skutočná, prečo by nemal plakať? Takže buď láskavo ticho a urob si svoju prácu!“

Lekár sa teda bez slov ale so zlomyseľným úsmevom pustil do práce. Kým operoval, hľadajúci premýšľal: „Nedokázal som sa postarať ani len o vred na svojom tele. Cítil som bolesť, pretože vred je niečo cudzie, telu nevlastné. Moji priatelia sú ľudské bytosti oddelené od môjho života. Keď vstúpia do môjho života, nastane rovnaká situácia ako teraz. Nechám schopnosť sa ochrániť ani len pred vredom, tak ako potom ochránim ich duchovné životy?“

„Ó Bože, som Ti tak vďačný. Skrze tento vred si ma niečo naučil: Si to jedine Ty, kto si môže vziať na zodpovednosť ďalších ľudí. Vred mi dal osvietenie. Nepotrebujem získať to isté osvietenie aj od ľudských bytostí. Teraz už viem, že si nikdy nezaložím žiadny ašrám. Chcem sa len modliť a meditovať pre realizáciu. Zostanem v najvyššej extáze, pretože chcem len realizáciu Boha. Tento vred ma osvietil! Som osvietený vredom!“


  1. GIM 16. 7.január 1979

Chrám lásky1

Jeden moslimský starec raz vzal na trh svoju vnučku. Vnučka bola veľmi šťastná, pretože mohla byť so svojim deduškom. A tiež videla veľa pekných vecí, ktoré sa jej páčili. Z jednej bábiky vôbec nemohla spustiť oči. Bola to postavička Krišny, hinduistického boha. Požiadala svojho dedka, aby jej ju kúpil, ale starý muž povedal: „Dievčatko moje, to je hinduistický boh. Vyber si niečo iné. Vieš, že hinduisti sú zlí ľudia.“

Predavač bol hinduista, a tak keď počul starcove slová, veľmi sa rozčúlil: „Čo tu chceš?! Náš boh nie je pre teba. Odíď odtiaľto!“

„Kto by si ho kupoval?! Poď dievčatko, odchádzame,“ odsekol starý muž. Ešte chvíľu si obaja nadávali a nešetrili pri tom škaredými slovami. Dievča začalo usedavo plakať. „Nepôjdem domov, kým nedostanem bábiku Krišny,“ vzlykala. Starý otec bol bezradný a nakoniec musel bábiku kúpiť. Predavačovi povedal: „Som v koncoch. Moja láska k mojej vnučke ďaleko prevyšuje moju lásku k môjmu vlastnému náboženstvu, a tiež prevyšuje moju nenávisť k tvojmu náboženstvu.“

Dievčatko sa vrátilo domov blažené a nadšené novou hračkou. Od tej chvíle sa s ňou hrala každý deň. Bola veľmi oddaná tejto bábike a nechcela sa hrať so žiadnymi inými hračkami. Hrala sa s ňou dokonca aj na ceste do školy.

Roky plynuli a z dievčatka sa stalo dievča. V tých dobách bolo v Indii zvykom, aby rodičia vyberali svojim dcéram ženíchov. Keď však tomuto jednému dievčati oznámili jej rodičia, že sa porozhliadnu po ženíchovi, dievča povedalo: „Ako je možné, že chcete pre mňa hľadať manžela? Už sú to predsa roky, čo žijem s Krišnou. On je mojim manželom.“

Rodičia boli zaskočení, ako snáď ešte nikdy v živote neboli. „Dievča, otriasla si našimi náboženskými presvedčeniami. Budiš, čo môžeme v tomto okamžiku pre teba urobiť?“ spýtali sa jej. „Postavte prosím chrám na počesť vášho zaťa. Nie je ním nik iný ako samotný Pán Krišna,“ povedalo dievča. Keď vyslovila meno Krišny, duch Krišny sa objavil priamo pred rodičmi a povedal im: „Správne hovorí vaša dcéra. Postavte chrám, v ktorom ma ľudia budú môcť uctievať.“

Rodičia boli dojatí z pohľadu na božského Krišnu. Potom povedali: „Radi postavíme chrám, ale žijeme v moslimskej komunite. Žiadny moslim nepôjde do hinduistického chrámu. A ostatní nás budú nenávidieť!“

„Ak si vy nectíte môjho Pána a manžela, tak ja teda odchádzam a nikdy sa nevrátim,“ zvolalo dievča. Milujúci rodičia, ktorí na svojej dcére lipli viac ako na vode, povedali: „To nie! Hneď začneme stavať. Si našou krásou a duchovnosťou. Nemôžeme ťa stratiť. Postavíme chrám pre tvojho manžela, hinduistického boha, Krišnu.“ Oveľa neskôr, keď už stavba stála, začali do chrámu k ich veľkému úžasu prúdiť davy moslimov. Rodičia sa vypytovali: „Ako to, že prichádzate do hinduistického chrámu?“

„Nie je to obyčajný hinduistický chrám,“ odpovedali hľadajúci: „Je to chrám čistej božskej lásky. Keď vstupujeme dovnútra, zaplavuje nás láska. Celý chrám je zaplavený božskou láskou a to nám dáva radosť. V našich mešitách je to iné. Cítite strohosť, meravosť a skostnatenosť. A preto prichádzame do vášho chrámu. Hinduistický boh, Krišna, je samou láskou a práve lásku všetci potrebujeme. Čo ľudstvo potrebuje, je láska a viac lásky a nič iné. Len lásku, lásku, lásku.“


  1. GIM 17. 7.január 1979

Jednota s Božou Vôľou1

Zakladateľ sikhizmu, Nanak, nosil dlhú bradu, dlhé fúzy a dlhé vlasy a napohľad vyzeral úplne ako moslim. Jedného dňa chcel navštíviť so skupinou žiakov hinduistický chrám, ktorý bol len na skok od miesta, kde spolu meditovali. Keď však chceli vojsť do chrámu, stráže Nanaka nechceli pustiť ďalej, pretože vyzeral ako moslim. Jeho žiaci sa zastávali svojho gurua, ale strážcovia boli tak nevedomí, že o Nanakovi nikdy ani nepočuli.

V žiakoch incident vyvolal veľkú nevôľu a zároveň pocit bezmocnosti. Báli sa, že by ich policajti zatkli, keby strážcov neposlúchli. A tak sa pobrali na najbližšiu pláž. Bol už večer, keď ich Nanak požiadal, aby spolu meditovali. Meditácia žiakov však nebola veľmi hlboká , pretože v sebe stále nosili hnev a pocit poníženosti.

Nanak bol smutný. Nie preto, že ho nepustili do chrámu. Od nevedomých ľudí očakávate nevedomé činy. Bol smutný, pretože sa zjednotil so smútkom svojich žiakov. A tak im povedal: „Pozrite sa na oblohu, aká je krásna a rozľahlá! Pozrite sa na mesiac a na hviezdy sa pozrite! To je krása! Buďme vo vnútri i navonok tak krásni a rozľahlí ako sú obloha, mesiac a hviezdy!“ Pri inej príležitosti by sa žiaci určite radostne zjednotili s Majstrom, ale v ten okamžik to nedokázali. Nepríjemné emócie z incidentu boli príliš čerstvé a silné.

Nanak povedal: „Na tomto svete budú vždy ľudia, ktorí nás budú urážať. My by sme sa však mali povzniesť nad ich urážky. Zriadenci chrámu k nám neboli milí, ale hovorím vám, božstvo toho chrámu z nás má radosť a chce nás poctiť darom.“

Ako Nanak hovoril, tak sa k ich úžasu pred nimi objavili dve veľké misy s ovocím a indickými sladkosťami. Nevedeli si vysvetliť, ako sa pred nich dostali. Nanak povedal: „Toto jedlo priniesol ochranný boh toho chrámu. Videl som ho svojim vnútorným zrakom, i keď ste ho vy nevideli.“ Ale žiaci neboli spokojní. „Nie, to sa nemohlo stať,“ vraveli. Mysleli si, že misy priniesol nepozorovane niekto z nich.

„Takúto vieru vy máte teda vo mne?“ pýtal sa Nanak. Iný deň by žiaci určite verili svojmu Majstrovi, ale toho dňa boli pochybovační, pretože cítili, že Majster mohol ukázať svoju duchovnú a okultnú silu pred chrámom, keď ich stráže nechceli pustiť ďalej.

„Čo chcete?“ pýtal sa Nanak. „Chcete, aby som vám predviedol ďalší zázrak? Videli ste ich niekoľko, ale ani jeden vás nezmenil. Ani ďalší zázrak vašu povahu nezmení. Len zväčší vašu zvedavosť. Ale snáď vás aspoň utíši. Choďte teda a napite sa morskej vody.“

Niektorí žiaci váhali, iní sa išli napiť. Voda bola veľmi slaná. Tých, čo sa napili, Nanak požiadal, aby si sadli pred neho. Ostatní boli obďaleč. Potom požiadal tých blízko neho, aby sa znovu napili. Tento krát však voda bola sladká ako med. „Je to zázrak!“ volali: „Len pred dvoma minútami bola tá voda slaná. Chcelo sa nám zvracať. Teraz je sladká ako med.“

A tak tí, čo sa napili, získali zo zázraku uspokojenie a spolu s tými, čo sa zo strachu nenapili, zostali sedieť v tichosti. Nanak im povedal: „Uspokojil som vašu zvedavosť, ale chcel som od vás niečo iné: odpustenie v súcitu a súcit v odpustení a najdôležitejšiu vec na svete – jednotu s vôľou Boha.“


  1. GIM 18. 8.január 1979

Jednota s celým Božím Stvorením1

Jeden veľký hľadajúci nesúci meno Bamadav bol povestný po celom kraji kvôli jeho neporovnateľnej láskavosti a súcitu, ktorými zahrnoval nie len ľudské bytosti ale všetky bytosti vôbec. Aj napriek chudobe bolo jeho srdce vždy veľkorysé a štedré.

Jedného dňa si Bamadav pripravoval prostú večeru. Mal dva krajce chleba natrené maslom a jeden, ktorý ešte nebol natrený. Chystal sa zjesť natrené krajce, keď v tom začal pred jeho chalupou štekať pes. Keď Bamadav otvoril dvere, pes vbehol dovnútra, schňapol nenatrený krajec chleba a utekal preč.

Bamadav vybehol za psom kričiac: „Počkaj! Vráť sa, aby som ti chlieb natrel maslom. Si môj hosť a hostí sa patrí pohostiť s najväčšou náklonnosťou a láskyplnosťou.“

Hneď ako to dopovedal, pes sa zmenil na ľudskú postavu zaplavenú svetlom. „Som Purusha, Najvyššie Božstvo,“ povedala postava: „Prišiel som, aby som sa sám presvedčil o tvojej jednote s celým Mojím stvorením.“

Bamadav, premožený radosťou, padol k nohám svetelnej bytosti. „Objavil si ma i v psovi,“ povedala mu bytosť žehnajúc mu: „Iní by ho zbili. Ty si však bol k nemu nanajvýš láskyplný. Tvoja jednota so zvieracím svetom, tvoja jednota so všetkými svetmi, tvoja jednota s celým Mojím stvorením ma potešili za hranice tvojej predstavivosti. Preto ti dávam najvyššiu realizáciu: Mier Večnosti, Svetlo Nekonečna a Život Nesmrteľna.“


  1. GIM 19. 8.január 1979

Ramdas a byvol1

Jedného dňa stretol veľký hľadajúci Ramdas realizovaného Majstra Tulsidasa. Takto sa k nemu prihovoril: „Ó veľký Tulsidas, pomôž mi realizovať Boha. Roky som sa modlil a meditoval, ale realizácia Boha je pre mňa stále ďaleko. Pomôž mi realizovať Boha.“

Tulsidas povedal: „Nie len že ti pomôžem realizovať Boha, ty ho vďaka mne zajtra uvidíš!“

„Zajtra? Ó Tulsidas, neuťahuješ si náhodou zo mňa? Som snáď pripravený pre realizáciu Boha?“ pýtal sa Ramdas.

„Áno, si dostatočne pripravený,“ odpovedal Tulsidas: „Zajtra ťa Boh navštívi. Uprac si doma, priprav Bohu dobré a chutné jedlo a celý deň sa oduševnene modli a medituj. Boh k tebe určite príde.“

Na druhý deň priniesol Ramdas domov mnoho prekrásnych kvetín a pripravil lahodné jedlo. Potom sa oduševnene pohrúžil do modlitieb a meditácií a čakal na Boha.

Ale, ó Bože, celý deň uplynul a po Bohu nebolo ani hýru ani slychu. Ramdas bedákal: „Prečo len Boh neprišiel. Veľký Tulsidas by ma určite nikdy nepodviedol, ale kde teda Boh je?“

Vtom sa v dverách objavil byvol. Ramdasa to rozčúlilo: „Kde sa tu ten byvol vzal? Ako sa sem dostal?“ Byvol zatiaľ pokojne vošiel do domu, poničil kvety a pustil sa do jedla. Ramdas ho len vyjavene pozoroval. Keď však zviera pojedlo takmer všetko ovocie, ktoré s takou oddanosťou nachystal Bohu, rozzlostil sa, vzal palicu a začal ňou zviera biť hlava-nehlava. Zviera sa však ďalej kŕmilo, až kým nebolo úplne sýte, a potom odišlo.

„Tak toto je môj osud!“ nariekal Ramdas. Chcel som Boha a namiesto Neho musí prísť tento byvol. Všetko zničil! Ó Tulsidas, toto je ten tvoj Boh? Ani si ma nepraj, keď za tebou zajtra prídem.“

Na ďalší deň ho skutočne navštívil, ale Tulsidas bol vo veľmi vysokom vedomí. Ramdas sa dlho neodvažoval prehovoriť, až kým sa ho Tulsidas nespýtal: „Tak čo, navštívil ťa Boh?“

„Boh? Prišiel akurát byvol!“ vyhŕkol zo seba Ramdas.

„Byvol?“ čudoval sa Tulsidas.

„Áno, byvol,“ pokračoval Ramdas: „Prišiel a všetko zničil!“

„Si hlupák,“ povedal mu Tulsidas: „To nebol byvol. Bol to Boh, ktorý si vzal byvoliu podobu. Chcel vedieť, akú máš jednotu s Jeho stvorením. Keby si bol vo vysokom vedomí, videl a cítil by si, že to nebol byvol, ale sám Boh, kto ťa navštívil. Boh si vzal podobu byvola a vyskúšal ťa. A ty si v skúške neobstál. Správal si sa škaredo, a tým si svoju realizáciu Boha oddialil. Možno na ňu dokonca úplne zabudneš.

Ramdas sa rozplakal. „Ako som mohol vedieť, že si Boh vezme podobu byvola?“ pýtal sa. „Modli sa viac oduševnene, viac oddane, viac bezpodmienečne a viac otvorene. Potom budeš vedieť všetko: Kde Boh je a kým Boh skutočne je,“ povedal Tulsidas.

„Od tejto chvíle sa budem snažiť byť hoden toho, aby som jedného dňa prijal Boha Božím Vlastným Spôsobom,“ riekol Ramdas.


  1. GIM 20. 8.január 1979

Preklady tejto stránky: Czech
Táto séria kníh môže byť citovaná pomocou kľúča gim-1