Budhovo posolstvo5

Bol raz jeden veľký kráľ zvaný Vindusar, ktorý múdro vládol svojmu kráľovstvu. Keď zomrel, stal sa kráľom jeho najstarší syn Ašoka. Ašokovi bratia boli všetci pekní a silní, ale Ašoka nebol vôbec pekný. Jeho bratia si z neho robili žarty, pretože nevyzeral pekne.

Keď sa Ašoka s pomocou ministra stal kráľom, chcel sa pomstiť. A tak zabil všetkých svojich príbuzných, ktorí o ňom zle hovorili. Zabil každého, kto o ňom zle hovoril. Tiež chcel byť pánom rozsiahleho kráľovstva a tak dobil miesto zvané Kalinga, ničiac mnoho budhistických chrámov a zabíjajúc mnoho budhistov.

Jedného dňa bol vo svojom opevnenom paláci, keď započul nanajvýš žalostné náreky. Príbuzní tisícoch ľudí, ktorých zabil, ho preklínali, nariekali a trúchlili za svojimi drahými. Ašoka pocítil ľútosť. Zrazu začul nejaký hlas ako spieva: „Buddham saranam gacchami, Hľadám útočisko u Pána Budhu.“ Znovu a znovu počul tento hlas ako spieva tie isté slová. Bolo to pre neho tak ukľudňujúce. Myslel na Budhov Súcit a cítil, že jeho život sa mení, ale nevedel si to nijak vysvetliť.

Keď vyšiel von do ulíc, uvidel jedného z najväčších Budhových nasledovníkov, Upaguptu, ako nablízku neho spieva. Ašoka pristúpil k nemu a povedal: „Prosím odpusť mi, ale počul som nejaký spev a teraz si prajem, aby si ma zasvätil. Želám si byť nasledovníkom Pána Budhu.“

Upagupta mu povedal: „Bol som to ja, kto predtým spieval.“ Kráľ bol hlboko dojatý. Upagupta ho zasvätil a kráľ sa stal jeho žiakom. Už viac nevenoval pozornosť svojmu kráľovstvu, ani svojmu trónu. Napokon sa z neho stal žobravý mních. Obliekol si okrové plátno a túlal sa z miesta na miesto po celom svete, spievajúc o Budhovej sláve a zakladajúc budhistické chrámy. Otvoril nemocnice pre chudobných a bezvýhradne odovzdal veci pre chudobných a ľudí v núdzi. Stal sa stelesneným súcitom. Dokonca jeho vlastná dcéra išla na Cejlón šíriť Budhove Svetlo. Kdekoľvek išiel Ašoka – dokonca v himalájskych jaskyniach a na pilieroch – bolo vpísané Budhovo posolstvo: „Ahingsha parama dharma, Nenásilie je tou najväčšou mocou.“


GIM 26. 9. januára 1979