Synova oddanosť¹

Jedného dňa jeden starý muž prešiel dlhú vzdialenosť, aby skontroloval ryžu, ktorú pestoval na svojich ryžových poliach. Keď sa vrátil domov, bol hrozne unavený. Jeho syn, ktorý bol veľmi, veľmi duchovný, začal oddane masírovať nohy svojho otca, zatiaľ čo jeho otec oddychoval. Jeho otec oddychoval so zavretými očami, oceňujúc oddanosť svojho syna a dobrú masáž. Asi po pol hodine otec zaspal.

Zrazu syn zbadal priamo pred sebou stáť Pána Krišnu, ako sa s ocenením a obdivom pozerá na jeho oddanosť. Na niekoľko sekúnd držal syn svoje ruky zopnuté a potom pokračoval v masírovaní nôh svojho otca.

Povedal Krišnovi: „Ó Pane, som veľmi šťastný, že si sa prišiel na mňa pozrieť. Modlím sa k Tebe každý deň veľmi dušeplne, ale teraz si ku mne prišiel práve v čase, keď masírujem nohy svojho otca. Pozri, tam je stolička. Prosím, mohol by si ju priniesť a posadiť sa? V túto chvíľu ti ju nemôžem priniesť.“

Krišna povedal: „Nie, sedel som už dlho. Už viac nemôžem sedieť. A ty masíruješ nohy svojho otca, tak nie si schopný ku mne prísť.“ Syn povedal: „Krišna, tvoju prítomnosť vidím vo svojom otcovi. Keďže som ho už začal masírovať, mohol by si mi odpustiť?“

„Je tu niečo, čo by som ti mal odpustiť?“ opýtal sa Krišna. „Nič ma viac neteší, ako keď vidím niekoho, že si robí svoju povinnosť. Získal si osvietenie. Vo svojom otcovi vidíš moju prítomnosť, a tak nemusíš ísť ku mne.“

Zatiaľ čo prebiehal tento rozhovor, otec sa zobudil. „Čo robiš?“ opýtal sa svojho syna. „S kým si sa to rozprával?“

„Hovoril som s Pánom Krišnom“, odpovedal syn.

„Pán Krišna! Kde je?“ opýtal sa otec.

Syn povedal: „Objavil sa tam. Ale nešiel som k nemu, pretože som ťa masíroval.“

Otec povedal: „Ty blázon! Plakal som, aby som videl Pána Krišnu a ty si s ním dokonca hovoril, bez toho, aby si mu ponúkol nejaké miesto na sedenie.“

Syn vysvetľoval: „Požiadal som ho o to, ale povedal, že nie je unavený a oceňoval moju oddanosť k tebe.“

„Čo to mám len za syna?“ lamentoval otec. „Som iba smrteľník, obyčajná ľudská bytosť. Samotný Pán prišiel, ale ty si k nemu ani nešiel. Ó Pán Krišna, odpusť môjmu synovi a odpusť aj mne, že mám takého hlupáka v rodine.“

Syn povedal: „Hovor, čo len chceš. Ale vedz, že v tebe vždy cítim prítomnosť môjho Pána Krišnu. A keď som k nemu nešiel, nevadilo mu to. Naopak, bol na mňa veľmi hrdý, pretože som si robil svoju povinnosť. Krišna povedal, že ho nič neteší viac, ako keď vidí, že si niekto robí svoju povinnosť.“

Otec povedal: „Ak to, čo hovoríš, je úplnou pravdou, tak potom som naozaj požehnaný, že mám tak milého, múdreho, dušeplného a oddaného syna, ktorý k nám dokáže privolať Krišnu. Ale zostanem navždy slepý. Zdá sa, že ho nikdy neuvidím. Dokonca i keby moje oči neboli zatvorené, možno by som ho nevidel ani so svojimi prostými, ľudskými očami. Ty si bol schopný vidieť Pána Krišnu, pretože otvoril tvoje tretie oko, oko, ktoré vidí. Som tak pyšný, že aspoň môj syn ho videl. Ako si len želám, aby som naisto vedel, že je toto všetko pravda.“

V tej chvíli sa tam zjavil Krišna a povedal: „Je to všetko pravda, samá pravda. Je to vďaka vernosti tvojho syna a jeho jednobodovej oddanosti k tebe, že ma dnes vidíš. Tvoj syn ma videl v tebe a to je najvyššou realizáciou. A teraz, ty, otec, snaž sa ma tiež vidieť vo svojom synovi. Potom budeš tiež požehnaný najvyššou realizáciou, že som vo všetkom, so všetkým a pre všetko. Som stvorenie, som Stvoriteľ; som životom stvorenia a som Svetlom Stvoriteľa. Znovu, som tým, kto je samým svetlom, samým životom, samým súcitom, samým uspokojením a samou dokonalosťou. Viď to a cíť to vo všetkom, a potom sa snaž vrásť do tejto realizácie.“

Obaja, otec aj syn, padli na zem ku Krišnovým nohám a povedali: „Krišna; ó Pán nekonečnosti, prišiel si ku nám so svojou konečnou podobou, a tak sa ťa môžeme dotknúť, cítiť ťa a stať sa takým ako si ty. Nekonečná je tvoja veľkosť, večná je tvoja láskavosť.“

V pokroku je prítomný Višnu²

Raz sa Narada, veľký Višnuov oddaný, nahneval na svojho Pána. Povedal si: „Kto by sa staral o Višnua? Ak je skutočne v mojom srdci, prečo by som ho mal uctievať? Nestačí, že je v mojom srdci? A ak nie je v mojom srdci, ak sa na zemi vôbec nenachádza, alebo ak vôbec neexistuje, prečo by som ho mal uctievať? V žiadnom prípade ho nepotrebujem. Či už je v mojom srdci alebo v tomto stvorení, alebo ak nie je nikde, či vôbec neexistuje, nepotrebujem ho.“

Narada mal tento postoj zopár dní, ale po celý ten čas sa cítil nešťastne. Niečo vo vnútri ho mučilo. Na jednej strane bol veľmi pyšný a hrdý, keď zistil, že môže žiť bez Višnua. Ale na druhej strane, jeho ašpirujúce srdce plakalo a umieralo, aby cítilo Višnuovu prítomnosť a Jeho Svetlo.

Nakoniec išiel za Pánom Šivom po radu. Pán Šiva mu povedal: „Ty blázon, ako by si mohol žiť bez Višnua?“

Narada odpovedal: „Ja viem, že nemôžem. Preto som prišiel za tebou. Kedysi bol Višnu pre mňa všetkým. Ale teraz sa už o mňa nestará, preto som sa aj ja prestal starať o neho. Ale veľmi ho potrebujem. Beda, už necítim jeho prítomnosť vo svojom srdci. Už ho nevidím vo svojom vedomí ani vo svojom ašpirujúcom srdci.“

Šiva mu povedal: „Naozaj ťa ľutujem. Teraz si musíš vytvoriť oddanosť. V duchovnom živote nie je nič dôležitejšie a zmysluplnejšie ako oddanosť. Ak si vytvoríš a rozšíriš svoju oddanosť, potom budeš určite cítiť vo svojom srdci Višnuovu prítomnosť, tak ako si ju cítil predtým.“

„Ako si môžem vytvoriť oddanosť?“ spýtal sa Narada.

Šiva odpovedal: „Stretávaj sa s ľuďmi, ktorí v živote zlyhali. Stretávaj sa s ľuďmi, ktorí sú naplnení smútkom. Stretávaj sa s ľuďmi, ktorí cítia, že nedokážu ani len sekundu žiť bez Višnua. Stretávaj sa s ľuďmi, ktorí cítia, že bez Boha sú bezmocní, ale s Bohom sú všetkým a majú všetko.“

Narada povedal: „Beda, boli časy, keď za mnou ľudia prichádzali, aby si zväčšili svoju oddanosť, pretože som bol taký oddanú svojmu Pánovi Višnu. Toto je môj osud? Musím chodiť za inými ľuďmi, stretávať sa s nimi, aby som si vypestoval oddanosť. Aká irónia!“

Pán Šiva povedal: „Aby si urobil pokrok, musíš vedome a neustále ašpirovať. V tvojom prípade, bol si spokojný s tým, čo si mal. Nestaral si sa o ďalší pokrok. Hovorím ti, že ak v duchovnom živote nerobíš neustály pokrok, potom ťa nevedomosť určite stiahne. Neexistuje odpočinok. V každej chvíli ideš buď dopredu alebo dozadu. Ak sa vedome a neustále modlíš a medituješ, potom budeš vždy robiť pokrok a vtedy budeš určite cítiť prítomnosť Višnua. Preto rob pokrok každý deň, každú hodinu, každú minútu. Potom určite v sebe pocítiš prítomnosť Višnua a svoju prítomnosť vo Višnuovi. Nebudeš ho iba cítiť, ale uvidíš ho ako svojho Pána Súcitu, Pána Osvietenia a Pána Naplnenia.“

Narada povedal : „Áno, môj Pane, urobím to.“

Šiva dodal: „ A tiež to dokážeš!“

Tri typy jedákov³

Jedného dňa hral jeden duchovný Majster na svojej flaute, zatiaľ čo jeho žiaci jedli. Radoval sa, keď ich pozoroval ako jedia. Po nejakom čase sa ich opýtal, či by radi počuli príbeh. „Samozrejme, samozrejme,“ povedali.

Majster povedal: „Poviem vám jeden veľmi krátky príbeh. Existujú tri typy jedákov. Jeden typ bude nenásytne jesť, bez ohľadu na to, ako jedlo chutí. Keďže mu Boh dal telo, tak cíti, že jesť musí. Čím viac je, tým viac si myslí, že teší Boha, pretože telo je Božím stvorením. A tak zje všetko, čo mu dajú.

Druhý typ zje čokoľvek, čo mu dajú, bez ohľadu na množstvo jedla. Ak je jedlo dobré, je šťastný. Ak je jedlo zlé, príjme to, pretože vie, že každý deň nemôže jesť najdelikátnejšie jedlo. Pripúšťa skutočnosť, že od ľudských bytostí, ktoré varia každý deň, nemôže vždy prijať delikátne jedlo. Napokon, nie je jedlo každý deň neznesiteľné; vždy je tam nejaký štandard. A preto, čokoľvek mu dajú zjesť, príjme.

Tretí typ človeka hovorí Bohu: „Ó Bože, vďaka Tvojej Milosti môžem dnes jesť. Zajtra možno nedostanem žiadne jedlo, ale to tiež budem považovať za Tvoju Milosť. Cítim, že čokoľvek sa mi stane, je len skúsenosťou, ktorú mi dávaš. A preto, ak mi dáš jedlo, bude to skvelé, ak mi jedlo nedáš, tak to bude tiež skvelé. Pretože cítim, že mi chceš dať určitý zážitok. Budem vždy spokojný v Tvojom božskom udeľovaní. Ak mi dávaš, cítim, že to robíš pre môj pokrok. Ak mi nedáš, bude to tiež pre môj pokrok. Tvoja Vôľa je mojou vôľou. Nechcem mať žiadnu svoju vlastnú vôľu.“

Prvej skupine Pán hovorí: „Moja Večnosť sa o vás postará.“

Druhej skupine hovorí: „Moja Božskosť je vami potešená.“

Tretej skupine hovorí: „Môj život jednoty je vo vás samou hrdosťou. Vaša jednota s Mojou Veľkosťou a vaša jednota s Mojou Dobrotou ma vždy uspokoja. Vaša ašpirácia je veľká, vaše zasvätenie je dobré. Vaša realizácia Mojej najvyššej Výšky a najhlbšej Hĺbky nie je vzdialeným plačom, ale bezprostredne blízko.“

Vytrvalosť, trpezlivosť a sebadávanie majú vrcholnú dôležitosť⁴

Raz išli dve jarabice, manžel a manželka, na výlet. Ešte pred odchodom, manželka ponechala zopár vajec blízko oceánu. Manžel potom povedal moru: „Ideme na morskú prechádzku. Musíš za nás dohliadnuť na naše vajcia. Keď sa vrátime a nenájdeme tu vajcia, vyprázdnime ťa.“

More súhlasilo, že postráži ich vajcia, a že ich uchová v bezpečí. O niekoľko dní neskôr sa jarabice vrátili späť, ale vajcia nemohli nájsť. Kričali na more. More im chcelo vajcia vydať, ale už ich nevedelo nájsť. Vtáky more prekliali a začali ho vyprázdňovať. Manžel i manželka, kvapku po kvapke, prenášali vodu z mora na zem.

„Vyprázdnime ťa,“ povedali moru.

Niektoré malé vtáky ich pozorovali a opýtali sa ich: „Čo to robíte?“

Jarabice odpovedali: „Trestáme more. More je veľmi zlé, pretože nedodržalo svoj sľub, že sa postará o naše vajcia.“

Malé vtáky si pomysleli, že je to skvelý nápad a pridali sa k jarabiciam. O chvíľu sa o ich prípade dozvedelo aj zopár veľkých vtákov. Boli veľmi sympatizujúci a sebadávajúci a začali odnášať vodu z mora, kvapku po kvapke. Takto to išlo niekoľko dní a týždňov.

Jedného dňa k nim prišiel Garuda, dopravca Pána Višnua, a opýtal sa ich: „Čo to robíte?“

Vtáky povedali: „Čo nevidíš? Vyprázdňujeme more.“

Garuda im povedal: „Vy blázni, ako dlho vám to potrvá? Nikdy sa vám to nepodarí. More je veľmi rozsiahle, nekonečné.“

Ale vtáky povedali: „Nie. My máme odhodlanosť a vytrvalosť.“

Garuda bol veľmi prekvapený a povedal: „Preukážem im trochu Súcitu. Požiadam Pána Višnua, aby im pomohol. Ak im Višnu pomôže, potom sa im určite podarí nájsť svoje vajcia. Ak sú vajcia stále v dobrom stave, Višnu ich bude môcť vrátiť späť. Ale ak sú zničené, nebude môcť pre nich nič urobiť.“

Išiel za Višnuom a povedal: „Višnu, ešte nikdy som nevidel takých bláznov. Ak sa skutočne staráš aj o bláznov, neurobil by si im láskavosť?“ Potom mu Garuda porozprával celý príbeh.

Višnu povedal: „Nie, oni nie sú blázni. Preukazujú ducha trpezlivosti a vytrvalosti. Takto by sa mali ľudské bytosti snažiť vyprázdniť more nevedomosti, kvapku po kvapke. To by mali, a musia robiť, všetci hľadajúci. More nevedomosti je veľmi rozsiahle. Ak ho úprimní hľadajúci chcú vyprázdniť, aby ho nahradili svetlom poznania, potom to musia urobiť tým istým spôsobom, kvapku po kvapke. A preto som tými jarabicami veľmi potešený. Prikážem moru, aby im vrátilo vajcia.“

Garuda povedal: „More im chcelo vrátiť vajcia, ale ich niekde stratilo a má pocit, že sú všetky zničené.“

Višnu povedal: „Použijem svoju okultnú silu, aby som ukázal moru, kde ma schované vajcia.“

Višnu použil svoju okultnú silu a more ihneď našlo vajcia a vrátilo ich späť jarabiciam. Potom im povedal: „Vytrvalosť, trpezlivosť a sebadávanie majú najvyššiu dôležitosť k naplneniu božskej úlohy.“

Budhovo posolstvo⁵

Bol raz jeden veľký kráľ zvaný Vindusar, ktorý múdro vládol svojmu kráľovstvu. Keď zomrel, stal sa kráľom jeho najstarší syn Ašoka. Ašokovi bratia boli všetci pekní a silní, ale Ašoka nebol vôbec pekný. Jeho bratia si z neho robili žarty, pretože nevyzeral pekne.

Keď sa Ašoka s pomocou ministra stal kráľom, chcel sa pomstiť. A tak zabil všetkých svojich príbuzných, ktorí o ňom zle hovorili. Zabil každého, kto o ňom zle hovoril. Tiež chcel byť pánom rozsiahleho kráľovstva a tak dobil miesto zvané Kalinga, ničiac mnoho budhistických chrámov a zabíjajúc mnoho budhistov.

Jedného dňa bol vo svojom opevnenom paláci, keď započul nanajvýš žalostné náreky. Príbuzní tisícoch ľudí, ktorých zabil, ho preklínali, nariekali a trúchlili za svojimi drahými. Ašoka pocítil ľútosť. Zrazu začul nejaký hlas ako spieva: „Buddham saranam gacchami, Hľadám útočisko u Pána Budhu.“ Znovu a znovu počul tento hlas ako spieva tie isté slová. Bolo to pre neho tak ukľudňujúce. Myslel na Budhov Súcit a cítil, že jeho život sa mení, ale nevedel si to nijak vysvetliť.

Keď vyšiel von do ulíc, uvidel jedného z najväčších Budhových nasledovníkov, Upaguptu, ako nablízku neho spieva. Ašoka pristúpil k nemu a povedal: „Prosím odpusť mi, ale počul som nejaký spev a teraz si prajem, aby si ma zasvätil. Želám si byť nasledovníkom Pána Budhu.“

Upagupta mu povedal: „Bol som to ja, kto predtým spieval.“ Kráľ bol hlboko dojatý. Upagupta ho zasvätil a kráľ sa stal jeho žiakom. Už viac nevenoval pozornosť svojmu kráľovstvu, ani svojmu trónu. Napokon sa z neho stal žobravý mních. Obliekol si okrové plátno a túlal sa z miesta na miesto po celom svete, spievajúc o Budhovej sláve a zakladajúc budhistické chrámy. Otvoril nemocnice pre chudobných a bezvýhradne odovzdal veci pre chudobných a ľudí v núdzi. Stal sa stelesneným súcitom. Dokonca jeho vlastná dcéra išla na Cejlón šíriť Budhove Svetlo. Kdekoľvek išiel Ašoka – dokonca v himalájskych jaskyniach a na pilieroch – bolo vpísané Budhovo posolstvo: „Ahingsha parama dharma, Nenásilie je tou najväčšou mocou.“

Odriekanie nie je odpoveďou⁶

Bol raz jeden indický duchovný Majster, ktorého žiaci ho mali nesmierne radi. Mali v láske najmä jeho nekonečnú múdrosť.

Jedného dňa Majster hovoril o prijatí života. Všetci boli hlboko dojatí. Iba jedna osoba to plne neocenila. Prišla k Majstrovi a povedala: „Majster, ty vieš, že som ťa dušeplne uctievala hneď ako som prijala tvoju duchovnú cestu, samozrejme podľa svojej vlastnej schopnosti. Ale dnes jednoducho nedokážem prijať tvoju radu.

Vieš, že ma Boh preklial dvoma synmi. Neustále odo mňa niečo chcú a nedovolia mi modliť sa a meditovať. Cítim sa úboho. Ak by som sa nevydala, tak ako moje duchovné sestry, mohla by som urobiť veľmi rýchly pokrok. Je nutné odmietnuť život hneď od začiatku.“

Majster povedal: „Moje dieťa, nebuď hlúpe. Poviem ti niečo so svojím nekonečným súcitom. Existuje mnoho žien na zemi, ktoré boli niekedy vydaté, ale ktorých manželia a drahí ich opustili, jeden po druhom. A teraz nemajú na zemi nič, čo by ich spútalo, ale nie sú určené pre duchovný život. A čo robia? Skrotia si mačku alebo psa alebo nejaké domáce zviera. Niektoré z nich sú veľmi chudobné; s obrovskými ťažkosťami si uchovajú svoju existenciu. A predsa kupujú mlieko pre svoje mačky. Podarí sa im nakŕmiť svojich psov, s najväčšou láskou a záujmom.
A potom, ak mačka opustí ich dom a ide sa najesť niekde inde, tak ju hľadajú a hľadajú. A ak ju nájdu v dome svojho suseda, obvinia ho, že pokúšal ich mačku, aby sa prišla k nemu najesť. Nemilosrdne susedovi vynadajú a sused ich veľmi urazí: ‘Kto by potreboval vašu mačku?’ Často vzniknú boje medzi majiteľkou a obvineným susedom. Nikto iný mačku nepotrebuje, ale majiteľka cíti, že jej mačku pokúšali a to je dôvod prečo išla jesť inde. Týmto spôsobom ich konflikty nikdy neskončia a počas týchto dedinských bojov neexistuje žiadna matka, žiaden otec, nemajú začiatok a koniec.

A preto, nie je dieťa z tvojho vlastného mäsa a krvi nekonečne dôležitejšie než mačka? Môžeš sa vzdať svojich synov, ale ak neporazíš pripútanosť, potom sa budeš cítiť prinútená ich nahradiť mačkou, psom a iným zvieraťom. Je lepšie mať ľudské bytosti, ktoré sú oveľa viac vyvinuté než zvieratá. Zaoberať sa vyvinutou bytosťou je nekonečne zmysluplnejšie a plodnejšie.

Najlepším spôsobom je, keď vidíš Boha vo svojich vlastných deťoch. Ak by si dokázala vidieť Boha a svojho Majstra vo svojich deťoch, potom by si na nich začala hľadieť iným spôsobom. Nebudeš sa cítiť biedne, ale preukážeš im viac náklonnosti, viac lásky a viac záujmu. Týmto spôsobom budeš mať viac mieru mysle.

A preto sa snaž ma v nich vidieť. Potom sa všetky tvoje problémy skončia. Odriekanie nie je cestou. Pretože ak sa dnes niečoho zriekneš, potom zajtra sa určite pripútaš k niečomu inému. Len prijmi to, čo máš a osvieť svojich synov svojím vnútorným svetlom, ak si to nevyhnutnosť vyžaduje. To je správny spôsob, duchovný spôsob.“

Hraj svoju úlohu ako dcéra Boha⁷

Jeden duchovný Majster bol s niekoľkými svojimi žiakmi, keď k nemu prišla staršia žena a povedala: „Majster, nie som ti teraz úplne oddaná. Ale uisťujem ťa, že o nejakú dobu ti budem úplne oddaná a zasvätená. Budem nekonečne viac ašpirovať, než ašpirujem teraz.“

Majster povedal: „Ako sa ti to podarí?“

Žena odpovedala: „Práve teraz moji synovia študujú, ale keď raz dokončia svoje štúdiá, budem voľná. Jeden bude lekárom, druhý bude právnikom a tretí bude gymnastom. Je to iba otázkou času a potom uvidíš ako ti budem oddaná.“

Majster povedal: „Nech ťa Boh požehná. Najprv musia tvoje deti ukončiť štúdium a potom vstúpia do svojich príslušných profesií. Vtedy povieš: ,Och, teraz keď sú už dospelí a zaopatrení, pomôžem im nájsť vhodné manželky. Musia sa oženiť a pripútať sa k svojim manželkám; ináč nebudú viesť život mravnosti a vernosti. Najlepšou vecou pre nich bude ak sa oženia!‘
Potom, keď im nájdeš manželky, povieš:,Manželstvo nestačí. Mali by mať deti!’ Keď budeš mať vnúčatá, budeš mať nesmiernu radosť. Ale potom povieš, že je tvojou povinnosťou ich vychovať tým istým spôsobom, ako si vychovala svojich vlastných synov. Vnúčatá pôjdu do školy a vyrastú. Niektoré ťa poslúchnu, zatiaľ čo iné nie. Tak budeš každý deň vo svete obáv a starostí. A takto sa tvoj život skončí.“

Žena povedala: „Nie, Majster, počkaj a uvidíš. Dokonca aj keď to, čo hovoríš je pravda, jedného dňa, keď moje vnúčatá vyrastú, budem pripravená.“

„Áno,“ povedal Majster, „keď budeš mať deväťdesiat rokov budeš pripravená na duchovný život.“

Žena namietla: „Nie. Prijmem duchovnosť v tomto živote.“

„Keď budeš jednou nohou v hrobe,“ povedal Majster.

„Povinnosť je povinnosť,“ povedala žena. „Toto sú moji synovia. Boh ich priviedol do mojej rodiny.“

Majster povedal: „Áno, robíš si svoju povinnosť. A opäť, musíš vedieť, že to bol Boh, kto ťa priviedol ku mne. Tvoje deti teraz od teba chcú, aby si sa o nich prestala báť. Svoju úlohu si ako matka zohrala. A teraz by si mala hrať úlohu hľadajúceho.“

„Je pre mňa veľmi ťažké prijať to, čo hovoríš,“ povedala žena.

Majster vysvetlil: „Pozri sa na more. Ak pôjdeš k moru a budeš čakať, že prestane robiť vlny, myslíš, že sa to niekedy stane? Vždy tam budú vlny. Ak chceš plávať, musíš vstúpiť do mora. Podobne aj v duchovnom živote, musíš čeliť všetkému odporu. Kvôli svojim synom nie si schopná po celý čas meditovať. Ale ak skutočne chceš vidieť Boha, potom sa proti tomu odporu musíš postaviť tvárou v tvár a poraziť ho. Musíš vstúpiť do toho odporu a byť veľmi statočná. A pre Boha, nevytváraj si žiadne ďalšie prekážky tým, že budeš myslieť na zamestnanie svojich synov, na ich kariéru, manželstvo a deti. Ak to budeš robiť, iba budeš vítať viac vĺn prekážok, aby vstúpili do tvojho života. Ak si múdra, tak už s tým teraz prestaneš.
Ako matka si si svoju úlohu splnila. Ako dcéra Boha, ako moja duchovná dcéra, musíš teraz hrať novú úlohu. Mysli iba na Boha. Boh sa postará o tvojich synov. On je jediný, kto sa dokáže postarať o svoje stvorenie, nie ty, nie ja, nikto iný.“

Žiačka povedala: „Tvoje slová sú nanajvýš osvecujúce, ale moje schopnosti sú veľmi obmedzené.“

Majster povedal: „Tvoje schopnosti sú obmedzené, ale môj Súcit je neobmedzený. A tak zostaň so svojimi obmedzenými schopnosťami a ja zostanem s Večnou Schopnosťou môjho Súcitu.“

Tri matky⁸

Raz rozprávala jedna staršia pani svojim vnúčatám osviecujúce príbehy. Jej vnúčatá ich chceli počuť a tak sa rozhodla, že im porozpráva krásny príbeh. Povedala: „My, ľudské bytosti, používame slovo ,matka’, ak tým myslíme osobu, z ktorej pochádzame. Taktiež nazývame kravu ‘matka’, pretože je úzko spätá s kozmickými bohmi. Opäť, máme aj ‘Matku Zem’. Takže, existujú tri matky. Tieto tri matky nám pomáhajú na každom kroku nášho života.

Keď sa narodíme, nejakú dobu pijeme mlieko našej matky. Potom pijeme mlieko z kravy a potom jeme zeleninu, ktorú získame od Matky Zeme. Matka Zem produkuje potravu, ktorú my ľudia jeme. Tieto tri matky si ceníme , obdivujeme a máme ich radi, ale musíme ich vidieť v inom svetle a jednať s každou z nich iným spôsobom. Nemôžeme ich spojiť dohromady.

Fyzická matka nemôže jesť tú istú potravu, ktorou sa živí Matka Zem. Pozemská tráva potrebuje hnoj. Na druhej strane, krava sa nemôže živiť ľudským mliekom alebo bývať v dome. A ľudská matka sa nemôže živiť trávou alebo bývať v kravskom chlieve. Všetky tri matky majú svoj vlastný spôsob, ktorým nás tešia. Žiadna z nich nás nemôže potešiť v každej chvíli naším vlastným spôsobom. Veď ani váš vlastný otec vás nemôže potešiť v každej chvíli vaším vlastným spôsobom. Vo svojom živote má mnoho záľub. Musí ísť do práce, musí sa stretávať so svojimi priateľmi a existuje mnoho vecí, ktoré musí urobiť. A preto neočakávajte tú istú vec od každého jednotlivca a neočakávajte, že vás všetci potešia vaším vlastným spôsobom. Taktiež si nemyslite, že budete schopné zmeniť jednotlivé úlohy ľudských bytostí. Ak ľudia robia rozdielne veci, nemôžete ich len zmeniť. Každý jednotlivec musí urobiť svoju povinnosť rôznym spôsobom. A ste to vy, kto musí od každého jednotlivca prijímať podľa spôsobu, akým to chce on dať a nie podľa spôsobu, akým vy chcete, aby to tá osoba dala.

Vaša matka je vaším priateľom, krava je vaším priateľom a zem je vaším priateľom. Ale nemôžete žiadať týchto troch priateľov, aby vám všetci naraz pomáhali alebo aby si medzi sebou zamenili svoje príslušné úlohy. A preto, vnúčatká moje, ak vám vaša matka niečo dáva, buďte v tej chvíli šťastné a snažte sa cítiť, že to je jediný spôsob ako môžete byť uspokojené. A keď vám krava dáva mlieko alebo keď vám Matka Zem dáva niečo v podobe potravy a ovocia, musíte byť uspokojené takisto. Prijímajte všetko od každého jednotlivca spôsobom, akým to chce on dať, a nikdy neočakávajte, že vás všetky pozemské bytosti budú tešiť vaším vlastným spôsobom. Buďte šťastné s tým čo získavate a urobte ostatných ľudí šťastnými svojím radostným prijímaním."

Každý má svoju vlastnú úlohu⁹

Jeden veľký duchovný Majster raz požiadal svojich blízkych žiakov, aby k nemu prišli a meditovali s ním. Keď prišli a posadili sa pred neho, povedal im: „Dnes mám k vám jednu špeciálnu požiadavku a dúfam, že každý z vás naplní moju požiadavku. Boh urobil vážnu chybu a ja chcem, aby ste mi všetci pomohli tú chybu napraviť.“

Niektorí žiaci ,nechápajúc, sa sklonili, zatiaľ čo iní prepukli v smiech. Majster povedal: „Myslím to vážne. Tí, ktorí sa smejete, ma prosím berte vážne. A ostatným veru hovorím, nebuďte takí zmätení. Uvidíte, že toto je niečo skutočne osvecujúce.

Viete, že v Božom stvorení sú tigre, levy, medvede a ďalšie zvieratá, ktoré jedia iba mäso. Znovu, v Božom stvorení sú aj kravy, byvoly, kozy a ďalšie zvieratá, ktoré jedia iba trávu a listy. A prečo je to tak, že jedny zvieratá jedia iba mäso, zatiaľ čo druhé jedia iba trávu? Nech všetky zvieratá jedia aj mäso aj trávu. Alebo to prehoďme, nech tiger, lev a medveď jedia trávu a krava, byvol a koza jedia mäso. Týmto spôsobom ich naplníme.“ Znovu sa niektorí žiaci začali smiať a iní boli ešte viac popletení.

Majster pokračoval: „Nesmejte sa a nebuďte popletení. A teraz, pre Boha, pomôžte mi.“

„Ako by sme ti mali pomôcť?“ opýtali sa žiaci. „Nerozumieme tomu.“

„Nerozumiete?“ pýtal sa Majster. „Je to tak ťažké k pochopeniu? V jednej rodine môže byť jeden brat chorý a druhý môže byť zdravý a silný. A tak ich matka neponúkne každému to isté jedlo. Synovi, ktorí je vážne chorý, ponúkne jeden typ jedla a tomu, ktorý je silný a statný, ponúkne iné jedlo.

Znovu, doma zvyčajne jeme obyčajné jedlo, ale ak príde príbuzný alebo priateľ, pripravíme špeciálne jedlo. Bohatí ľudia jedia bohatšie, viac výživné jedlo a na druhej strane, chudobní jedia jednoduché jedlo. Keď ma navštívia bohatí ľudia, pokúsim sa im ponúknuť bohaté jedlo, pretože na také jedlo sú zvyknutí. Ale keďže vy ste prijali duchovný život, asketický život, nepotrebujete také jedlo. Ale stále niektorí z vás sa cítia biedne, že vám nedávam rovnaké jedlo, aké ponúkam bohatým ľuďom. Ale Boh nie je (komunista). Cíti, že to, čo ti dá, bude pre teba najlepšie a to, čo dostanem ja bude najlepšie pre mňa. Tvoje potreby sú iné než moje. To ale neznamená, že tvoja potreba je nadradená mojej alebo naopak. My sme ale určení pre dve rôzne veci.

A preto Boh chce potešiť každého jednotlivca jeho vlastným spôsobom. Ak by Boh urobil pre všetkých tú istú vec, potom by všetci začali robiť všetko zle. Každý jednotlivec musí hrať svoju vlastnú úlohu a naplniť Božiu Vôľu Božím vlastným Spôsobom. Niektorí z vás ma obviňujú, pretože niekomu ponúknem bohaté jedlo, a ostatným ponúknem jednoduché jedlo. Na niektorých sa usmejem, na iných nie. Stále ma obviňujete, čudujúc sa, prečo nedávam všetkým tú istú vec. Ale nemôžme jednať so všetkými ľudskými bytosťami tým istým spôsobom, ak sa skutočne zaujímame o pokrok ľudstva. Dokonca aj v nejakej rodine sa musí s každým jednotlivcom zaobchádzať rozdielne. Je to absolútne nevyhnutné, aby sa s malým dieťaťom zaobchádzalo iným spôsobom, než s dospelým človekom. K dieťaťu sa nemôžme správať ako k dospelej osobe a k dospelej osobe sa nemôžme správať ako k dieťaťu.

Každá duša sa vyvíja, začínajúc od života v kameni. Z vedomia kameňa prechádza do zvieracieho sveta a odtiaľ do ľudského sveta. Mnohí z nás boli kedysi dávno tigrami, levmi a medveďmi alebo kravami, byvolmi a kozami a každý z nás prijímal inú potravu. Niektorí ľudia jedia potravu nevedomosti, iní jedia potravu poznania. Ľudia, ktorí potrebujú ašpiráciu, patria do jedného typu a tí, ktorí potrebujú túžbu, patria do iného typu. A preto, milovníci ašpirácie a milovníci túžby nemôžu ísť spolu. Musia byť ponechaní oddelene, ako zvieratá, ktoré potrebujú rozdielnu potravu. A týmto spôsobom všetky časti Božieho stvorenia zapadnú do seba a preto je Božie stvorenie dokonalé. Boh chce byť potešený mnohými spôsobmi, prostredníctvom mnohých ľudí a každý jednotlivec v Božom nekonečnom stvorení teší Boha špeciálnym spôsobom, ktorým chce byť Boh potešený.“

V tomto bode prišli dopredu dvaja Majstrovi žiaci, poklonili sa mu a povedali: „Prečítal si naše myšlienky. Dnes ráno sme ťa kritizovali, pretože bohatým ľuďom ponúkaš bohatšie jedlo než chudobným ľuďom. Cítili sme, že si k niekomu viac naklonený a k iným si krutý a ľahostajný. Ale teraz vidíme, že k nikomu nie si ani naklonený ani ľahostajný, nemáš v obľube ani bohatých ani chudobných. Len jednáš s každým jednotlivcom podľa jeho potreby. Už sme to pochopili. Prosím odpusť nám.“

Majster povedal: „Odpustil som vám. To je dôvod prečo som si našiel čas vás osvietiť. Ak by som vám neodpustil, nehľadal by som si čas osvietiť vás. A hovorím to aj pred ostatnými, aby neurobili tú istú poľutovaniahodnú chybu.

Žite v mori mojej lásky. Iba vtedy nebudete mať žiaden zmätok, žiadne nedorozumenie a žiadne problémy. Nič vás nemôže oddeliť od mojej lásky, od mojej jednoty a od mojej spokojnosti vo vás, ak ma potešíte mojím vlastným spôsobom.

Brat môj, príď a zachráň ma!¹⁰

Jedného dňa bol panovník Humayun vo svojom paláci, keď začul rozruch. Opýtal sa svojich strážcov: „Čo sa deje?“

Strážcovia mu povedali: „Prišiel posol z Čittoru. Kráľovná Karmavati z Čittoru k Vám poslala posla.“

„Aké zvláštne!“ zvolal panovník. „Pustite ho dnu. Som zvedavý, čo potrebuje hinduistická kráľovná povedať moslimskému panovníkovi.

Keď panovník otvoril list, našiel zvláštny náramok. Je tradíciou, že sestry darujú svojim bratom takýto druh náramku raz do roka na indický festival Rakhi. Keď sestry darujú náramok, zároveň žiadajú svojich bratov, aby ochraňovali ich česť a zachránili ich, ak by sa prihodilo čokoľvek počas nadchádzajúceho roka.

V správe sa písalo: „Panovníkovi Humayunovi, svojmu adoptovanému bratovi, venuje tento náramok jeho sestra. Tvoja sestra potrebuje tvoju pomoc. Aby si zachránil Čittor pred Bahadurom Šahom z Gudžaratu.“

Humayun povedal: „Karmavati! Karmavati je radžputská kráľovná, hinduistická kráľovná a ja som moslim. Nazýva ma svojím bratom? Ak som jej bratom, to znamená, že všetci hinduisti a moslimovia patria do jednej rodiny, že hinduisti a moslimovia nezostanú navždy nepriateľmi, ale že jedného dňa budú spolu žiť ako jedna rodina. Toto je najšťastnejší deň môjho života.“

Humayun ihneď vtrhol so svojou armádou do Čittoru. Predtým, ako prišiel do Čittoru, sa dopočul hroznú správu, že Karmavati si vzala život. Keď bol jej manžel zabitý v boji, napísala Humayunovi a odvtedy čakala na jeho príchod. Ale keď už videla, že sa jej zmocní moslimský kráľ Bahadur Šah, radšej sa vrhla do ohňa, než by sa mu mala odovzdať.

Humayun bol šokovaný a zdesený. Cítil sa úboho, že neprišiel načas, aby ju zachránil. Vykríkol: „Pomstím sa. Karmavati ma nazvala svojím bratom. Hinduistická kráľovná nazvala mogulského panovníka „brat“. Tento brat si neoddýchne, pokiaľ nepomstí smrť svojej sestry. Toto je môj sľub.“

Keď sa Bahadur Šah dopočul o Humayunovom príchode do Čittoru, ušiel a ukryl sa. Ale Humayun sa zaviazal, sebe aj poddaným hinduistickej kráľovnej: „Ó Bahadur Šah, bez ohľadu na to, kam pôjdeš ,v celom Alahovom stvorení, ja si ťa nájdem a dodržím svoj sľub, ktorý som dal Karmavati. Moja hinduistická sestra, teraz si v inom svete, ale ja naplním svoj sľub. Budem hoden tvojej dôvery, ktorú si vo mňa mala.“

Akbar je zachránený¹¹

Humayun sľúbil svojmu otcovi, keď ležal na smrteľnej posteli, že bude k svojim bratom vždy láskavý. Keď sa Humayun stal mogulským panovníkom, jeho bratia začali byť veľmi chamtiví. Sprisahali sa proti nemu a chceli ho zosadiť z trónu, ale Humayun im odpúšťal znovu a znovu. Keď bol jeho jediný syn, Akbar, ešte batoľa, jeden z Humayunových bratov, Carmen, nastavil kanón takým spôsobom, aby zabil dieťa. Ale keď sa to dozvedela Akbarova opatrovateľka, zakryla dieťa a ochránila ho. Život dieťaťa zachránila tým, že sa vzdala svojho.

Akbar sa jedného dňa stal najväčším z mogulských panovníkov. Na jeho dvore bolo mnoho hinduistov s vysokým postavením a dokonca aj on sám sa oženil za hinduistickú princeznú. Bol to on, kto spojil hinduistov a moslimov. Vládol svojmu kráľovstvu so súcitom a pravdou. V každom ohľade bol najväčším zo všetkých mogulských panovníkov.

Všetci chceli, aby Humayun zabil Carmena, za jeho pokus o Akbarovu vraždu, ale Humayun povedal: „Svojim bratom, Carmenovi a Hindalovi, som odpustil veľakrát. Teraz mu tiež musím odpustiť.“ Ale jeho poddaní hovorili: „Nie, teraz musíš poslúchnuť našu požiadavku. Sme ti tak verní. Zbožňujeme ťa a ponúkame ti náš stály obdiv. Je to tvojou povinnosťou, poslúchnuť nás.“

Nakoniec panovník povedal: „V poriadku, čo teda chcete?“

Jeho poddaní povedali: „Oslep ho, aby nám už viac nemohol uškodiť.“

Humayun povedal: „Som pripravený ho poslať do vyhnanstva, ale bolo by pre mňa ťažké ho oslepiť.“

Ale oni povedali: „Nie, ak ho pošleš do vyhnanstva, nejakým chytráckym spôsobom utečie a zostaví si armádu, s ktorou na teba zaútočí. A preto najlepším riešením bude, ak ho oslepíš.“

Humayun nakoniec poslúchol požiadavku svojich poddaných.

Statočnosť nosiča vody¹²

Raz mogulský panovník Humayun bojoval v desivom boji proti svojmu nepriateľovi. Nepriateľská armáda bola nesmierne mocná a v počte vojakov prevyšovala Humayunovu armádu. Čo bolo horšie, Humayunovi zákerní bratia, Carmen a Hindal, ho zradili. Vo svojej chamtivosti zmocniť sa kráľovstva a zhodiť ho z trónu, sa spojili s nepriateľom. Keď Humayunova armáda ustupovala, panovníkov kôň sa pošmykol a padol do neďalekej rieky. Kôň sa utopil a Humayun, ťažko zranení, sa mykal v divokom prúde rieky.

Jeden nosič vody, zvaný Nizam, ktorý bol pokorným človekom z nízkej kasty, videl panovníkov stav a zvolal: „Bojím sa o panovníkov život! Jeho poddaní ho obdivujú a uctievajú ako spravodlivého a veľkého panovníka. Ak sa panovník utopí, potom stratíme našu jedinú nádej v lepší a viac osvetľujúci život. Vidím, že je zranený, a že sám sa nedokáže zachrániť.“

Nosič vody skočil odvážne do rieky, nesúc zo sebou svoje kožené vrece, aby sa mohol panovník preplaviť cez rieku do bezpečia. Obaja sa držali vreca a nosič vody chránil zraneného panovníka až pokiaľ neprišli k brehu. Panovník bol veľmi dojatý. Povedal: „Prišiel si a zachránil si ma. Teraz si neviem pomôcť, ale sľubujem ti, že keď sa vrátim späť do Agrahu, a keď znovu zasadnem na svoj trón, tak ti jedného dňa svoj trón odovzdám. Ver mi, toto je môj slávnostný sľub. Ty nie si obyčajný nosič vody. Ty si záchranca mogulského panovníka Humayuna.“

Nosič vody Nizam bol ohúrený. Padol k nohám panovníka : „Prosím, Nezaslúžim si žiadnu odmenu. Moja odmena je tvoje bezpečie.“

Ale Humayun naliehal: „Ty, nosič vody z nízkej kasty, máš toľkú oddanosť a lásku k svojmu panovníkovi, zatiaľ čo moji vlastní bratia ma zradili. Budem k nim vždy láskaví a vždy im odpustím, pretože toto bol môj sľub, ktorý som dal svojmu otcovi Babarovi, keď bol na smrteľnej posteli. Ale spomedzi všetkých mojich poddaných, ty si jediný, kto si jedného dňa zaslúži môj trón. Zaslúžiš si nielen môj trón, ale aj moju večnú vďačnosť. Všetci moji poddaní by ti mali preukázať obdiv a úctu za tvoju hrdinskú statočnosť.“

Panovník svoj sľub dodržal a jedného dňa si Nizam sadol na Humayunov trón.

Narodenie Akbara¹³

Mogulský panovník Humayun bojoval v susednom kráľovstve desivý boj proti svojmu nepriateľovi. Boj zúril a Humayun viedol útok. Zrazu Humayun zbadal svojho verného posla z paláca, ako sa snaží k nemu nejakým spôsobom dostať, ale vojaci mu nedovolili, aby prešiel do čela armády. Humayun rozkázal, aby k nemu posla pustili.

Humayun sa na chvíľu ukryl na odľahlé miesto, aby posla prijal. Posol sa panovníkovi poklonil a povedal: „Ó Veľký panovník Humayun, cisárovná Hamida Bhan porodila syna.“

Humayun bol veľmi potešený a vzrušený. Kričal na celé bojisko: „Pochválený buď, Alah! Jeho meno bude Akbar.“

Potom povedal poslovi: „Beda, toto je môj osud! Môj syn sa narodil, a naďalej stále bojujem proti svojim nepriateľom a žiadne víťazstvo zatiaľ nevidím. Ó posol, nemám pri sebe nič, čo by som ti dal za to, že si mi doručil tú najšťastnejšiu správu. Jediné čo len mám, je trochu pižma v tejto malej krabičke. Toto je jediná vec, ktorou ťa môžem odmeniť. Ale hovorím ti, jedného dňa sláva môjho syna pokryje dĺžku a šírku sveta, rovnako ako tu vôňa pižma zaplavuje ovzdušie. Ako voňavka, sa sláva môjho syna bude šíriť po celom svete.“

Keď sa Humayun mohol konečne vrátiť do svojho paláca, aby sa pozrel na syna, bol veľmi dojatý a vzrušený. Povedal svojmu synovi: „Môj otec mi dal meno Humayun, čo znamená ‘šťastný’. Mal pravdu. Som skutočne šťastný, syn môj, že v tebe vidím šťastie celého sveta. Jasne vidím, že ty budeš najväčším spomedzi všetkých mogulských panovníkov. Vidím to a cítim to.“

Svojej manželke povedal: „Teba a nášho syna musím znovu opustiť, pretože musím ísť bojovať proti nepriateľovi. Som bojovník. Bojujem s vonkajším nepriateľom, zatiaľ čo zbožní mnísi, duchovní ľudia, bojujú proti vnútorným nepriateľom: proti hnevu, pýche, a tak ďalej. Nemám čas bojovať proti vnútorným nepriateľom. Vonkajší nepriatelia sú pre mňa viac ako dosť, aby som sa s nimi vysporiadal. Ale náš syn, Akbar, bude bojovať aj proti vnútorným nepriateľom. Navonok i vo vnútri bude veľkým a dobrým.“

Smrť Humayuna¹⁴

Jedného dňa sa veľký mogulský panovník Humayun víťazoslávne vrátil z boja. Jeho poddaní boli nesmierne šťastní a nadšení, že ich panovník vyhral.V celom kráľovstve smerovali z ulíc zástupy ľudí k palácu, aby ho pozdravili. Všetci jeho poddaní sa chceli dotknúť jeho nôh a velebiť ho.

Keď panovník prišiel do svojho paláca, povedal svojej armáde: „Vyhrali sme, ale to je všetko vďaka Milosti Alaha. Ináč by sme nevyhrali. Pôjdem do mešity ponúknuť Alahovi svoju vďačnosť.“

V mešite Humayun ponúkol Alahovi svoju dušeplnú modlitbu a vďačnosť svojho srdca: „Alah, vždy si bol ku mne láskavý. Dokonca moji vlastní bratia, nehovoriac o známych a príbuzných, ma podviedli a zradili veľa krát. Ale svojmu otcovi, keď ležal na smrteľnej posteli, som sľúbil, že k nim budem láskavý. Preto som im vždy odpustil. Ja sám som urobil vo svojom živote veľa vecí zle, ale Ty, ó Alah, si mi odpustil, tak ako ja som odpustil svojim bratom a príbuzným. Vždy si ma učil, že nie pomsta, ale odpustenie je odpoveďou . Aby sme boli uspokojení, odpustenie je jedinou odpoveďou. Alah, prijmi môj život vďačnosti a moje srdce vďačnosti za toto veľké víťazstvo.“

Keď Humayun ponúkol svoje modlitby vďačnosti, kľakol si so zopnutými rukami a znova sa začal modliť nanajvýš dušeplne. Zrazu sa zvalil na podlahu a všetci k nemu pribehli. Povedal: „Toto je moja posledná modlitba k Alahovi. Alah, čoskoro za tebou prídem. Môj otec zomrel, keď sa k Tebe modlil. Umieral som a on sa modlil, aby si si vzal jeho život namiesto môjho. Vypočul si jeho modlitbu. Zomrel namiesto mňa a ja som bol vyliečený.

Teraz zomieram počas modlitby. Môj otec zomrel počas toho, ako sa modlil za môj život. Zomieram, modliac sa za svoje kráľovstvo, svoj ľud a svojho syna. Viem, že existuje iba jedna cesta, ako získať víťazstvo, a to je prostredníctvom modlitby. Bez modlitby nie je žiaden úspech, žiadna sláva. Žiadna modlitba, žiadne uspokojenie! Alah, Alah, nech Tvoju Slávu velebia všetky ľudské srdcia po celom Tvojom stvorení!

Zanechávam svojho syna tu na zemi a odovzdávam ho do Tvojej opatery. Zachraňuj ho a ochraňuj ho. Daj mu slávu sveta. Moja posledná modlitba nie je modlitba veľkého panovníka Humayuna, ale modlitba dušeplného moslimského žobravého hľadajúceho, ktorý nepotrebuje nikoho iného, okrem Alaha, aby dosiahol večný mier a večné uspokojenie. Uspokojenie je to, čo som vždy potreboval a čo budem vždy potrebovať, navždy a navždy.

Alah, teraz si mi dal uspokojenie, nie víťazstvom na bojisku, ale tým, že si mi dovolil vyslovovať Tvoje súcitné meno. Tvoje meno je samým Mierom. Uspokojenie prebýva a vždy bude prebývať v mieri. Mier je uspokojením, uspokojením samotným.“

Boj je iba pre statočných¹⁵

Jedného dňa prišiel za svojím Majstrom nový žiak a povedal: „Ó Majster, ó Majster, zdá sa mi, že predtým, než som prijal duchovný život , som bol celkom šťastný.“

Majster sa ho opýtal: „Potom, moje dieťa, prečo si prijalo duchovný život?“

„Och, prijal som duchovný život s myšlienkou, že budem šťastnejší, nekonečne šťastnejší,“ povedal žiak.

„Tak potom, čo sa s tebou deje?“

„Vec sa má tak, že teraz mám problémy každý deň. Dnes je niekto v rodine chorý, zajtra sa v rodine stane nejaká ďalšia pohroma, a pozajtra sa stane zase niečo iné. Som tak nepokojný. Predtým som nemal problémy kvôli neistote alebo závisti, a podobným neduhom. A teraz do môjho života všetko vstúpilo.“

„Môj synu, predtým si si nebol vedomý svojich problémov. Teraz už si si ich vedomý. A to je dobré. Urobil si pokrok.“

„Ale ako sa môžem zbaviť týchto problémov, Majster?“

„Môžeš sa ich zbaviť prostredníctvom svojej modlitby a meditácie.“

„Ale Majster, okolo seba vidím hrôzostrašného tigra. Ten tiger predstavuje tak deštruktívne vlastnosti. Predtým som nevidel okolo seba žiadneho tigra. Teraz v sebe taktiež vidím oplzlé vlastnosti. Vidím v sebe samé zvieracie vlastnosti. Predtým som ich nemal.“

Majster povedal: „ Predtým si mal v sebe všetky tieto vlastnosti, len vtedy nevychádzali na povrch. Ale keďže teraz sa stávajú viditeľnými, mal by si byť šťastný.“

„Majster, ako môžem byť šťastný, keď sa zdá, že Boh ma tak veľmi skúša?“

Nie, môj synu, Boh ťa neskúša. Ty si možno myslíš, že ťa Boh skúša, ale Boh ťa iba povzbudzuje, aby si sa stal silnejším. A dokonca aj keby ťa skúšal, musíš cítiť, že to stojí za to, podstúpiť Jeho skúšku, pretože ak neprejdeš skúškou, nebudeš šťastný. A preto, ak prídu skúšky, buď šťastný, že si dostal príležitosť ich podstúpiť a prejsť nimi. Ak neprídu žiadne skúšky, iba cíť, že to, čím prechádzaš, je len skúsenosť.“

„Ó Majster, Majster, čo budem so sebou robiť? Zdá sa mi, že problémy v mojom duchovnom živote nikdy neskončia.“

Majster povedal: „ Problémy skončia iba v duchovnom živote. Ak k tebe prídu problémy, tým lepšie pre teba. Objavili sa pred tebou iba preto, aby mohli byť odstránené. Ak by vždy zostali skryté v tebe, potom by si nikdy nebol schopný ich odstrániť. Ale ak stoja priamo pred tebou, potom ich dokážeš vidieť, postaviť sa im tvárou v tvár a bojovať proti nim. A preto by si mal byť šťastný a vďačný Bohu, že sú priamo pred tebou, a nie vo vnútri teba. Ak vyjdú na povrch, je nekonečne ľahšie proti nim bojovať. A preto buď šťastný, buď šťastný. Bojuj! Závod je pre rýchlych, boj je iba pre statočných. A preto, ponor sa dovnútra, aby si bežal najrýchlejšie a rozhliadni sa okolo, aby si sa stal najstatočnejším.

Majster, zostaň vo svojom člne reality!¹⁶

Jedného dňa odpovedal duchovný Majster na niekoľko otázok, ktoré sa ho pýtali jeho žiaci. Zrazu sa odmlčal a povedal jednému zo svojich zapisovateľov: „Pozrite, jasne vidím, že tieto otázky, odpovede a prednášky, ktoré dávam, sú ako Sri Ramakrišnova Kathamrita, Sri Ramakrišnove evanjelium.“

Všetci žiaci zostali ticho, len dvaja alebo traja sa vnútorne smiali, pretože cítili, že Sri Ramakrišna zďaleka prevyšoval ich vlastného Majstra.

Majster ihneď ukázal na tých nešťastlivcov a povedal: „Vy blázni! Ak si myslíte, že Sri Ramakrišna ma zďaleka prevyšuje, potom prečo ste prijali moju cestu? Choďte a nasledujte Sri Ramakrišnovu cestu. Ak si myslíte, že keď už nie je vo fyzickom, tak že sa budete musieť uspokojiť s nekonečne jemu podradeným Majstrom, ako som ja, tak potom vám chcem povedať, že robíte poľutovaniahodnú chybu. Ramakrišna určite ešte stále žije; je nesmrteľný. Tak ho nasledujte a uctievajte.“

Žiaci, ktorí mali bezvýhradnú vieru vo svojho Majstra a ktorí cítili, že ich Majster je zďaleka najlepší, sa postavili a povedali tím niekoľkým nešťastným žiakom: „Choďte odtiaľto preč. Nechceme vás. Ak cítite, že je náš Majster nižšej kategórie, tak choďte a staňte sa Sri Ramakrišnovými žiakmi.“

Potom Majster povedal: „Viem prečo si myslíte, že ma Sri Ramkrišna prevyšuje. Sri Ramakrišna dosť často vstupoval do tranzu, zatiaľ čo ja do tranzu nevstupujem. Ale myslíte si, že nemám tú schopnosť vstúpiť do tranzu? Mám tú schopnosť. Pred niekoľkými dňami som vám, ľuďom, ukázal svoju schopnosť vstúpiť do tranzu. Jedinou vecou je, že ak vstúpim do tranzu, vtedy veľmi živo vidím vaše emocionálne problémy a problémy z vášho nižšieho vitálu, a rôzne typy problémov. Kto by to chcel vidieť? Keď som vo svojom jednoduchom, bežnom vedomí, nevenujem pozornosť vašim emocionálnym a iným problémom. Ale ak vstúpim do tranzu, vidím ich veľmi jasne a vtedy je pre mňa oveľa bolestnejšie mať žiakov ako ste vy. A preto, úmyselne, nemám rád, ak vstúpim do tranzu. Ale hovorím vám, nie je pre mňa ťažkou úlohou vstúpiť do tranzu.“

Niektorí žiaci povedali: „Ó Majster, vedeli sme to, vedeli sme to. Ktože by ťa chcel vidieť v tranze? Ak si v tranze, potom sme úplne stratení. Potom vstúpime do nášho vlastného tranzu, čo nie je nič iné, iba čistý spánok. Hovoríš, že ak si v tranze, si si viac vedomý toho, čo sa deje v našich životoch. Ale my cítime, že vtedy nastal pre nás čas, aby sme relaxovali a vstúpili do nášho vlastného sveta, pretože vtedy vedome nevidíš, čo sa deje. To bol náš pocit, ale teraz vidíme, že to nie je tak.“ Potom, zlí, nešťastní žiaci povedali: „Ó Majster, odpusť nám, odpusť nám. Už ťa nikdy nebudeme s nikým porovnávať. Vždy budeš pre nás najlepší a najvyšší.“

Majster povedal: „To by mal byť váš postoj. Dokonca i keď váš Majster nie je tak veľký ako iný Majster, ak ho prijmete, potom vždy musíte cítiť, že on je najvyšším. Ak prijmete duchovného Majstra, je to kvôli tomu, že je absolútne najvyšší a najlepší. Ak to necítite, ak máte iba obmedzenú vieru a nie bezvýhradnú, stopercentnú vieru, potom to bude zbytočné prijať duchovného Majstra; pretože vaša myseľ bude každú chvíľu myslieť na niekoho iného. Budete si myslieť: ,Ak by som mal iného Majstra, robil by som lepší pokrok. Ak by som mal toľko šťastia, získal by som takého Majstra.’

Nie, nie! Ak prijmete nejakého Majstra, musíte ho prijať celým svojím srdcom a ponúknuť mu všetku svoju oddanosť. Ináč od toho Majstra nemôžete očakávať nič veľké alebo dobré, nehovoriac o vašej úplnej premene a osvietení.“

Všetci žiaci sa poklonili a povedali: „Majster, nechceme tvoj tranz, chceme iba tvoje bdelé vedomie. Samozrejme, medzi tvojím životom tranzu a bdelým vedomím nie je žiaden rozdiel. Ale keď si s nami, ak k nám hovoríš naším vlastným ľudským spôsobom, ak vtipkuješ a hovoríš nám všelijaké zábavné príbehy, ak odpovedáš na naše duchovné otázky, v tom čase nám dávaš pocítiť, že si jedným z nás a že si pre nás. Keď sa s nami stretávaš a vtipkuješ, dávaš nám pocítiť, že sme v tvojom člne. My chceme byť v tvojom člne a nikde inde. Nechceme, aby si bol v našom člne, kde je neustály strach, úzkosť, obava, pochybnosť, neistota a nečistota. Nie. My chceme byť v tvojom člne.

Prajeme si byť po celý čas v tvojom člne reality a nie v tvojom člne tranzu. Keď si vo svojom člne tranzu, sme úplne stratení, pretože nevieme, čo robíš. Alebo cítime, že sa k nám správaš ako cudzí a vedome alebo nevedome si nás nevšímaš. Alebo možno cítime, že toto je príležitosť ako ťa oklamať. Všetky tieto veci nám vôbec nepomáhajú. Tak zostaň s nami ľudským spôsobom. Ak s nami budeš jednať ľudským spôsobom a stretávať sa s nami a preukazovať nám svoj najvyšší súcit a náklonnosť, budeme sa cítiť požehnaní. Toto je jediný spôsob, kedy môžeme dosiahnuť našu vlastnú najvyššiu výšku.“

Majster povedal: „Máte pravdu, máte pravdu. Pretože s vami jednám ako ľudská bytosť, vo väčšine prípadov ste schopní ku mne prehovoriť a stretávať sa so mnou. Ale ak vždy zostanem v božskom vedomí, vo vedomí tranzu, potom mi nikto neporozumie a nikto sa ku mne nepriblíži; nikto nebude schopný mať vyššie ciele. Zaplavia vás zvláštne pocity a strach.

Ale ja som s vami a pre vás. Som s vami a pri vás. Som práve medzi vami, a tak dokážete so mnou bežať, šplhať sa a považovať ma za svojho kamaráta a priateľa. To je najjednoduchší a najefektívnejší spôsob ako dosiahnuť vašu najvyššiu výšku, ktorá je mojou skutočnou výškou.“

Daj si iba jeden sľub¹⁷

Bol raz jeden znalec Sanskritu, ktorý si prisahal, že si do svojho domu nikdy nepozve znalcov Sanskritu, učených ľudí alebo hľadajúcich. Jeho priateľ, ktorý bol tiež veľmi bohatý, si raz pozval nejakých učencov a hľadajúcich na spoločné stretnutie, ale nikto neprišiel. A tak bol jeho priateľ veľmi smutný. Tento bohatý muž išiel za svojím duchovným Učiteľom a povedal mu: „Nestarám sa o vedomosti; nestarám sa o pýchu hľadajúcich. Sľubujem, že už nikdy nepozvem do svojho domu žiadnych učencov alebo hľadajúcich.“

Majster povedal: „Urobil si správnu vec? Nie je správne dať si takýto sľub.“

„Prečo?“ opýtal sa bohatý muž.

„Ak naplníš svoj sľub,“ povedal Majster, „vstúpi do teba pýcha. A ak nenaplníš svoj sľub, budeš smutný a rozrušený. Kto vie, jedného dňa budeš možno chcieť pozvať do svojho domu nejakých učencov a úprimných hľadajúcich. Potom ťa tvoja pýcha opustí ale budeš smutný a deprimovaný. A depresia je zničenie. A naopak, ak ich nepozveš, budeš sa cítiť veľmi pyšný, že si dodržal svoj sľub. Ale pýcha je tiež zničením. Prehráš, tak či tak. A preto je lepšie, keď si nedáš žiaden sľub.

Ľudia hovoria, že je správne dávať si sľuby, že potom vyjdú do popredia naše vnútorné schopnosti. Ale prajem si povedať, že iba jediný sľub je dobrý: tvoj sľub, že porazíš nevedomosť a realizuješ Boha v tomto živote. Oplatí sa dať si iba tento sľub, ostatné sľuby sú nebezpečné a deštruktívne.“

Bohatý muž povedal: „Ale pozri, čo sa stalo môjmu najlepšiemu priateľovi, keď do svojho domu pozval zopár hľadajúcich a učencov. Ako nepríjemne ho urazili! Ak by tí ľudia boli úprimnými hľadajúcimi, prečo by neprišli potešiť môjho priateľa? A ak by to boli skutoční učenci, potom by mali mať pokoru.“

Majster sa opýtal: „Ako vieš, prečo neprišli? Možno si mysleli, že ten bohatý muž ich pozýva, len aby si pridal k svojej vlastnej sláve. Možno cítili, ,On sa nezaujíma o vedomosti alebo ašpiráciu; pozýva nás, len aby sa predviedol pred spoločnosťou. Tak prečo by sme ho mali falošne vychvaľovať?’. A naopak, možno si mysleli, že ich pozýva, aby im vzdal úctu. Ale potom si asi povedali: ,Nepotrebujeme, aby nás niekto chválil. Chceme zostať len v našich modlitbách a meditáciách.’ Hľadajúci hlavne asi toto cítili.

Ak učenci neprišli, kvôli svojej pýche a samoľúbosti, sú to oni, kto bude obvinení. A naopak, ak hľadajúci neprídu, pretože cítia, že chválenie je pokušením a ak nechcú, aby ich niekto chválil, potom robia správnu vec. Ale či už robia správnu vec alebo nie, ktorýkoľvek spôsob si zvolia, aby boli potešení, nech tak urobia. Tvojou úlohou je ich len pozvať, ak to dáva radosť tvojmu srdcu. Ale, ak je to iba tvoj vitál, ktorý chce byť vychvaľovaný, potom robíš chybu, ak ich pozývaš. Ak ich chceš pozvať, pretože tvoj vitál cíti, že oni sú na nižšej úrovni a že ty si v pozícii ich požehnať a vychvaľovať, potom znova robíš chybu.

Tento svet je plný nedorozumenia. A tak najlepšou vecou je ak si nedávaš žiadne sľuby. Len sa snaž vidieť situáciu. Nemaj žiadne prísne a pevné pravidlá. Ak si to nevyhnutnosť vyžaduje, urob niečo spontánne, ale neurob z toho pravidlo, ktorého sa budeš držať. Čakaj na vnútorný príkaz.“

„Majster, Majster, áno, vidím, že máš pravdu. Vždy budem čakať na vnútorný príkaz,“ povedal bohatý muž. „A čo je mojím vnútorným príkazom?“

Majster povedal: „V tvojom prípade, vnútorný príkaz je, že musíš poraziť svoju pýchu. Ak občas cítiš v najvnútornejších kútikoch svojho srdca túžbu pozvať ľudí, tak to urob. Potom, ak chcú prísť, v poriadku, a ak nechcú prísť, nepovedz nič. Ale nesľúb si, že už nepozveš žiadnych učencov alebo hľadajúcich, pretože niektorí z nich urazili tvojho priateľa. Ľudskú znalosť poznáš, ale existuje ešte aj najvyššia znalosť. Najvyššou znalosťou je jednota, jednota s Voľou Boha. Ak máš jednotu s Vôľou Boha, potom nebude záležať na tom, či oni prídu k tebe alebo ty pôjdeš za nimi. Dôležité bude, či máš jednotu s Vôľou Boha. Potom nebude záležať na tom, kde budú oni, kde budeš ty, všetci sa potešíte a naplníte navzájom.

A tak moja rada je, aby si si nedával sľuby. Naplnenie tvojho sľubu prináša pýchu. A neúspech v naplnení tvojho sľubu nevyhnutne prináša smútok a frustráciu. Daj si iba jeden sľub a tým sľubom bude, že dosiahneš realizáciu Boha. A potom tiež musíš ten sľub zmeniť.“

„Ako by som mohol zmeniť ten sľub?“ opýtal sa bohatý muž. „Ten sľub veľmi potrebujem. Chcem len realizovať Boha. Žiaden iný sľub si nedám, Majster.“

Majster povedal: „Ten sľub musí byť urobený určitým spôsobom. Tvoje želanie je realizovať Boha, ale je to na Bohu, či ti dá realizáciu v tejto inkarnácii alebo v nejakej inej inkarnácii. Takže ak si dáš tento sľub, dodaj k tomu: ,Toto je moje želanie. Ale ak je Tvoje Želanie iné, potom prosím naplň Seba vo mne a cezo mňa Tvojím vlastným Spôsobom.‘ To je ten najlepší sľub: „Naplním svojho Milovaného Najvyššieho Jeho vlastným Spôsobom a len pre tú vec sa budem k nemu modliť.’ Tento sľub je tým jediným sľubom, ktorý si musia v každej chvíli všetci hľadajúci vážiť.“