Chrám lásky¹⁷

Jeden moslimský starec raz vzal na trh svoju vnučku. Vnučka bola veľmi šťastná, pretože mohla byť so svojim deduškom. A tiež videla veľa pekných vecí, ktoré sa jej páčili. Z jednej bábiky vôbec nemohla spustiť oči. Bola to postavička Krišny, hinduistického boha. Požiadala svojho dedka, aby jej ju kúpil, ale starý muž povedal: „Dievčatko moje, to je hinduistický boh. Vyber si niečo iné. Vieš, že hinduisti sú zlí ľudia.“

Predavač bol hinduista, a tak keď počul starcove slová, veľmi sa rozčúlil: „Čo tu chceš?! Náš boh nie je pre teba. Odíď odtiaľto!“

„Kto by si ho kupoval?! Poď dievčatko, odchádzame,“ odsekol starý muž. Ešte chvíľu si obaja nadávali a nešetrili pri tom škaredými slovami. Dievča začalo usedavo plakať. „Nepôjdem domov, kým nedostanem bábiku Krišny,“ vzlykala. Starý otec bol bezradný a nakoniec musel bábiku kúpiť. Predavačovi povedal: „Som v koncoch. Moja láska k mojej vnučke ďaleko prevyšuje moju lásku k môjmu vlastnému náboženstvu, a tiež prevyšuje moju nenávisť k tvojmu náboženstvu.“

Dievčatko sa vrátilo domov blažené a nadšené novou hračkou. Od tej chvíle sa s ňou hrala každý deň. Bola veľmi oddaná tejto bábike a nechcela sa hrať so žiadnymi inými hračkami. Hrala sa s ňou dokonca aj na ceste do školy.

Roky plynuli a z dievčatka sa stalo dievča. V tých dobách bolo v Indii zvykom, aby rodičia vyberali svojim dcéram ženíchov. Keď však tomuto jednému dievčati oznámili jej rodičia, že sa porozhliadnu po ženíchovi, dievča povedalo: „Ako je možné, že chcete pre mňa hľadať manžela? Už sú to predsa roky, čo žijem s Krišnou. On je mojim manželom.“

Rodičia boli zaskočení, ako snáď ešte nikdy v živote neboli. „Dievča, otriasla si našimi náboženskými presvedčeniami. Budiš, čo môžeme v tomto okamžiku pre teba urobiť?“ spýtali sa jej. „Postavte prosím chrám na počesť vášho zaťa. Nie je ním nik iný ako samotný Pán Krišna,“ povedalo dievča. Keď vyslovila meno Krišny, duch Krišny sa objavil priamo pred rodičmi a povedal im: „Správne hovorí vaša dcéra. Postavte chrám, v ktorom ma ľudia budú môcť uctievať.“

Rodičia boli dojatí z pohľadu na božského Krišnu. Potom povedali: „Radi postavíme chrám, ale žijeme v moslimskej komunite. Žiadny moslim nepôjde do hinduistického chrámu. A ostatní nás budú nenávidieť!“

„Ak si vy nectíte môjho Pána a manžela, tak ja teda odchádzam a nikdy sa nevrátim,“ zvolalo dievča. Milujúci rodičia, ktorí na svojej dcére lipli viac ako na vode, povedali: „To nie! Hneď začneme stavať. Si našou krásou a duchovnosťou. Nemôžeme ťa stratiť. Postavíme chrám pre tvojho manžela, hinduistického boha, Krišnu.“ Oveľa neskôr, keď už stavba stála, začali do chrámu k ich veľkému úžasu prúdiť davy moslimov. Rodičia sa vypytovali: „Ako to, že prichádzate do hinduistického chrámu?“

„Nie je to obyčajný hinduistický chrám,“ odpovedali hľadajúci: „Je to chrám čistej božskej lásky. Keď vstupujeme dovnútra, zaplavuje nás láska. Celý chrám je zaplavený božskou láskou a to nám dáva radosť. V našich mešitách je to iné. Cítite strohosť, meravosť a skostnatenosť. A preto prichádzame do vášho chrámu. Hinduistický boh, Krišna, je samou láskou a práve lásku všetci potrebujeme. Čo ľudstvo potrebuje, je láska a viac lásky a nič iné. Len lásku, lásku, lásku.“