PREMENA1

Premena je ako dom, ktorý sa stane domovom len vtedy, ak je v ňom mier, radosť, harmónia a láska. Predtým je tam len dom – zmes tehál, piesku, dreva a materiálnych vecí. Ale tieto veci sú zbytočné a bezvýznamné, dokiaľ nie je vo vnútri domu mier, láska, radosť a jednota. Keď sa tieto kvality stanú skutočnými, vtedy sa dom premení na domov.

Ľudský život je úplne prázdny, dokiaľ v ňom nie je láska. Je to život, stvorenie Boha, ale toto stvorenie nemá žiadny zmysel, dokiaľ v ňom nie je láska. Život sa stane zmysluplným a plodným až vtedy, keď ho naplní láska. To, čo potrebujeme, je premena domu na domov. To, čo potrebujeme, je premena života láskou.

Za najväčšie dosiahnutie na zemi považujeme ľudskú myseľ. Ale táto myseľ je bez úžitku, dokiaľ sa rozľahlosť nestane jej druhým menom. Dovtedy, kým ľudská myseľ nie je premenená rozľahlosťou, je myseľ zbytočná. Obyčajná ľudská myseľ sa vždy snaží udržať si svoju nadradenosť. Hľadá chyby na ostatných a podozrieva ich. Nachádza potešenie len v presadzovaní vlastnej individuality. Kto potrebuje takú myseľ? Ale keď do mysle vstúpi rozľahlosť, myseľ je osvietená a naplnená.

Stvorenie ako také nepotrebujeme, pretože je bezmocné, beznádejné a zbytočné. Ale keď vidíme vo vnútri stvorenia Božie Svetlo, potom to, čo vidíme, nie je bezmocnosť, ale ochota, nie beznádej, ale plnosť nádeje, nie zbytočnosť ale užitočnosť. To, čo vidíme, nie je len holým sľubom, ale dokonalým uistením naplnenia tohto sľubu. Stvorenie zmysluplné a plodné len vtedy, keď ho premení Svetlo Stvoriteľa. Inak je pozemské stvorenie bez úžitku.

Život ašpirácie, život zasvätenia, život modlitby, koncentrácia a meditácia nás nemôže zaviesť príliš ďaleko, pokiaľ necítime, že sme prišli na svet len preto, aby sme tešili Boha a slúžili Mu Jeho vlastným Spôsobom. Inak môžeme mať ašpiráciu, môžeme mať zasvätenie, môžeme mať silu modlitby, silu koncentrácie a silu meditácie, a tie nás nepochybne privedú do cieľa. Ale tento cieľ nemôže byť konečným cieľom, ktorý pre nás stvoril Boh.

V každej modlitbe, v každej koncentrácii a v každej meditácii si musíme pamätať svoj sľub Bohu, že sme prišli na svet, aby sme Ho tešili Jeho vlastným Spôsobom. Vždy, keď sa modlíme, vždy, keď meditujeme, vždy, keď robíme čokoľvek, ak si nepripomíname svoj sľub, ktorý sme dali Bohu, a ak tu nie je žiadne sebauistenie, že môžeme tento sľub dodržať, potom je to márne. Nezáleží na tom, koľko hodín sa modlíme, koľko hodín sa koncentrujeme a meditujeme, všetko napokon skončí trpkým sklamaním. Pravdaže, získame výsledky zo svojej modlitby, koncentrácie a meditácie, ale tieto výsledky budú ďaleko od našej spokojnosti.

Vytvorili sme si cieľ podľa svojej vlastnej vnútornej vnímavosti a tento cieľ môžeme dosiahnuť. Ale pokiaľ Svetlo nášho Stvoriteľa neosvieti a nepremení našu vnútornú podobu, nebudeme spokojní, budeme sklamaní. V každom okamihu, keď sa modlíme, keď sa koncentrujeme, keď meditujeme, ak si dokážeme pred sebou udržať svoj dušeplný sľub nášmu Milovanému Najvyššiemu – tešiť Ho Jeho vlastným Spôsobom – a ak si dokážeme udržať svoju vnútornú istotu, potom tento sľub môžeme naplniť, a aj ho naplníme. Len potom bude mať naša modlitba, koncentrácia a meditácia pravú hodnotu, pravý význam a pravé naplnenie.

Láska musí premeniť život. Rozľahlosť musí premeniť myseľ. Svetlo musí premeniť stvorenie. Vnútorné uistenie a pripomínanie si svojho sľubu Bohu musí premeniť našu plytkú modlitbu a meditáciu. Len potom svitne spokojnosť, dokonalá spokojnosť, trvalá spokojnosť.


  1. EA 92. 20. júla 1977, 12:40 — Sri Chinmoy Centre, Jamaica, New York.