Prvá časť: Ríša smrti

Prečo je smrť nevyhnutná? Prečo nemôže duša pokračovať v pokroku a vývoji v jednom tele?

Sri Chinmoy: V tejto chvíli je smrť potrebná; je pre nás nevyhnutná. Nič nemôžeme robiť príliš dlho. Hráme štyridsaťpäť minút alebo hodinu, a potom sme unavení a musíme odpočívať. Tak je to aj s našou ašpiráciou. Dajme tomu, že na zemi žijeme šesťdesiat alebo sedemdesiat rokov. Z týchto šesťdesiatich alebo sedemdesiatich rokov meditujeme možno dvadsať alebo tridsať dní, dokonca aj to len niekoľko hodín. Bežná ľudská bytosť si počas meditácie nedokáže udržať nepretržitú ašpiráciu ani štyri či dve hodiny, dokonca ani jednu hodinu. Ako by potom z ničoho nič mohla získať ašpiráciu, skutočnosť alebo vedomie, ktoré by ju prenieslo do večnej Pravdy alebo nesmrteľného Vedomia?

V určitom zmysle nám teraz smrť pomáha; dovolí nám, aby sme si odpočinuli. Keď sa potom vraciame späť, vraciame sa s novou nádejou, s novým svetlom, s novou ašpiráciou. Keby sme však mali nepretržitú vedomú ašpiráciu, stúpajúci plameň horiaci stále v nás, videli by sme, že fyzickú smrť môžeme ľahko prekonať. Raz zasvitne deň, keď bude smrť zbytočná. Teraz je to však nad naše schopnosti; sme slabí. Dokonca aj duchovní Majstri, oslobodené duše, napriek tomu, že ovládajú smrť, opustia telo, keď si to praje Božské.

Obyčajný človek, ktorý na svojich pleciach niesol ťarchu celej rodiny dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov, povie: „Som unavený. Potrebujem si odpočinúť.“ Pre neho má smrť skutočný zmysel; duša odíde do sveta duší a teší sa z krátkeho odpočinku. Pre božského bojovníka, hľadajúceho Najvyššiu Pravdu však smrť nemá žiadny význam. Chce robiť pokrok stále, bez prestávky. Pokúsi sa teda žiť v neustálej ašpirácii, večnej ašpirácii. A s touto večnou ašpiráciou sa pokúsi poraziť smrť, aby mohol byť večným vonkajším prejavením Božského v sebe.