Zažíva duša osamelosť? Ak áno, ako sa to líši od našej povrchnej potreby byť v spoločnosti ostatných bez ohľadu na to, či ich máme radi alebo nie, jednoducho preto, že chceme niekoho, s kým sa môžeme porozprávať?

Duša zažíva osamelosť len vtedy, keď telo, vitál, myseľ a srdce, ktoré s ňou majú spolupracovať v naplnení jej božského poslania na Zemi, nespolupracujú. V tej chvíli duša zažíva osamelosť. Nechová sa však ako ľudská bytosť. Nemrhá časom ako ľudská bytosť, ktorá cíti, že jej pocit osamelosti zmizne, keď sa bude jednoducho rozprávať s druhými. Duša vo svojej osamelosti nanajvýš intenzívne ašpiruje, aby do fyzického, vitálu a mysle priniesla zhora Mier, Svetlo a Silu, aby s ňou celá bytosť mohla spolupracovať na naplnení Božského. Keď Mier, Svetlo a Sila týmto spôsobom zostúpi, človek si uvedomí svoj vnútorný život a pravé šťastie. S Mierom, Svetlom a Silou zostupuje vyššie vedomie. S týmto vyšším vedomím bude človek prirodzene reagovať na potreby duše.