V starých knihách sa hovorí o náma-rúpa, o mene a forme. Slová sú náma-rúpa, však? Myšlienky sú náma-rúpa. To ale nie je naozaj Boh. To sú ľudské výmysly. Význam je niečo umelo vytvorené. V samotnom slove nie je žiadna skutočnosť, je to tak?

Ako viete, štúdium sémantiky sa týmto problémom zaoberalo do veľkej hĺbky. Vieme, že väčšinu našich ťažkostí nevytvára samotné slovo, ale význam, ktorý slovu prikladáme. Skutočnú hodnotu nemá slovo samé o sebe, ale to, čo dané slovo vyjadruje. Určité duchovné slová sú však nabité významom, okolnosťami alebo vedomím, ktoré sa v nich tvorili po tisícročia špeciálneho duchovného používania. Keď vstúpime hlboko do významu takého slova a na vonkajšej úrovni odhalíme samotný jeho dych a prejavíme jeho vnútornú skutočnosť, potom to slovo splní svoj účel vo vnútri i navonok.

Duchovný prístup k problému slov je ten, že musíme ísť od tvaru k Beztvarému. Prostredníctvom konečného musíme ísť k Nekonečnému. Taká je božská logika. Tvar má na začiatku nesmierny význam, nemá však nevyhnutne význam na konci. Pre začiatočníka na duchovnej ceste je tvar úplne nevyhnutný, tvar je pre neho všetkým. Na začiatku teda hovoríme, že Boh má určitý tvar. Keď však hľadajúci vojde hlboko do vnútra a uvidí, že Boh nie je ľudská ani mentálna bytosť, ale rozľahlé nekonečné Vedomie, pokročí od tvaru k Beztvarému a dokáže cítiť Boha ako nekonečné Vedomie. Ale na druhej strane Boh vo svojej Nekonečnosti môže byť aj konečný. Inak by nebol Nekonečný. Je Všemohúci, pretože dokáže existovať v maličkom atóme a zároveň v rozľahlom vesmíre.