Cieľ je vo vnútri nás

Vo fyzickom svete matka hovorí dieťaťu, kto je jeho otec. V duchovnom svete nám naša ašpirácia hovorí, kto je náš Boh. Kto je Boh? Boh je nekonečné Vedomie. Je tiež sebaosvecujúcim Svetlom. Neexistuje žiadna ľudská bytosť, ktorá by v sebe nemala toto nekonečné Vedomie, a toto sebaosvecujúce Svetlo.

Ak chceme niečo vidieť vo vonkajšom svete, okrem toho, že musíme mať oči otvorené dokorán, potrebujeme svetlo – buď slnečné alebo elektrické svetlo, alebo nejaký iný druh svetla. Vo vnútornom svete však nepotrebujeme vôbec žiadne svetlo. Dokonca aj so zavretými očami môžeme vidieť Boha, sebaosvecujúce Svetlo.

Boh nie je niečo, čo môžeme získať zvonku. Boh je práve to, čo môžeme odhaliť zvnútra.

V bežnom živote má každá ľudská bytosť milióny a milióny otázok. V duchovnom živote príde deň, keď človek pocíti, že existuje len jedna otázka, na ktorú stojí za to sa pýtať: „Kto som?“ Odpoveď všetkých odpovedí znie: „Nie som telo, ale som Vnútorný kormidelník.“

Ako je to možné, že človek nepozná sám seba, niečo, čo by malo byť najjednoduchšie zo všetkých jeho úsilí? Nepozná sa práve preto, že sa stotožňuje s egom a nie so svojím skutočným Ja. Čo ho núti, aby sa identifikoval s týmto falošným ja? Je to nevedomosť. A čo mu hovorí, že skutočné Ja nie je a nikdy nemôže byť ego? Je to jeho hľadanie seba Samého. To, čo vidí v najskrytejších hlbinách svojho srdca, je jeho skutočné Ja, jeho Boh. Nakoniec sa to, čo vidíme, musí premeniť na to, čím sa staneme.

Nedávno mi jeden môj študent povedal: „Nemôžem myslieť na Boha, moja myseľ začne byť nepokojná.“

„Čo teda robíš?” opýtal som sa.

„Proste myslím na svet.“

“Tak mi povedz, keď myslíš na svet so všetkými jeho aktivitami, môžeš aspoň na sekundu myslieť na Boha?“

„Nie, nikdy.“

„Takže, môj mladý priateľ, nie je absurdné, že keď myslíš na Boha, nepokoj odvádza od Neho tvoju myseľ, ale keď hltavo piješ pôžitky sveta, nepokoj tvoju myseľ neodvádza a nekladie ju k Nohám Pána? Tak by to nikdy nemalo byť. Ak máš skutočný hlad po duchovnom jedle, tak tento nepokoj, alebo to čo nazývaš „znepokojením“, rýchlo a dynamicky zoberie tvoju myseľ a položí ju do tvojho srdca, kde môže piť Nektár božského Mieru a Spokojnosti.“

„Iste, tvoja myseľ nedokáže robiť dve veci naraz. Ak myslíš na Boha s bezvýhradnou vierou, ak v tvojom srdci horí plameň aspirácie, opica tvojho vonkajšieho nepokoja, nech je akokoľvek zlomyseľná, sa ťa neodváži dotknúť, nie to ešte ťa štípať alebo hrýzť. Nemôžeš sa pozerať s plnou pozornosťou na obe svoje ramená súčasne. Podobne, keď v sebe jasne vidíš svojho Boha, nemôžeš vidieť tigra nevedomosti vonkajšieho sveta."

To, čo musíme urobiť najprv, je rozoznať naše ego, potom sa ho dotknúť, chytiť ho a nakoniec ho premeniť. Keď do nás v duchovnom živote vstúpi ego a trápi nás, musíme na seba myslieť ako na Brahmana, Toho, ktorý je jedným, a musíme cítiť, že sme všetkoprestupujúcim Vedomím. Potom sa ego rozplynie do ničoty.

Všetci vieme, že myseľ hrá v našom vonkajšom živote, tak ako v našom duchovnom živote, dôležitú úlohu. Preto ju nemôžeme odhadzovať. Radšej by sme si mali byť mysle vedomí. Myseľ je nepokojná, ale to neznamená, že by sme ju mali neustále trestať. Ak pán domu zistí, že jeho starý sluha sa nedávno naučil kradnúť, neprepustí ho okamžite. Predošlá úprimnosť a oddanosť služobníka sú v jeho mysli stále čerstvé. Čaká, a nenápadne bez obáv pozoruje a cíti, že jeho sluha obráti nový list. Medzitým si sluha uvedomí, že jeho pán sa dozvedel o jeho počínaní a prestane kradnúť. Ide ešte o krok ďalej: aby svojho pána potešil, pracuje dokonca ešte úprimnejšie a oddanejšie ako predtým. Podobne, keď si uvedomíme nepokojné aktivity a triky mysle, musíme sa na nejakú dobu utíšiť a pozorovať myseľ celkom bez záujmu. Onedlho uvidíme, že naša myseľ, zlodej, sa začne hanbiť za svoje chovanie. Nesmieme zabudnúť, že počas tejto doby musíme na seba myslieť ako na dušu, nie ako na telo, pretože len duša môže byť pánom mysle. Iba duša je našou pravou totožnosťou. V určitú hodinu začne myseľ počúvať príkazy duše.

Činnosť a nečinnosť. Podľa Bhagavatgíty musíme vidieť činnosť v nečinnosti a nečinnosť v činnosti. Čo to znamená? Znamená to, že keď pracujeme, musíme vo vnútri seba cítiť more mieru a pokoja. Keď nič nerobíme, musíme v sebe cítiť zdroj tvorivej energie. Nemyslime na skutky ako na naše vlastné. Ak to dokážeme, naše skutky budú skutočnejšie a účinnejšie. Keď sluha varí pre svojho pána, robí to najlepšie, ako vie. Prečo? Aby získal ocenenie a priazeň svojho pána. Rovnako, pokiaľ konáme tak, aby sme potešili svoju dušu, Vnútorného Kormidelníka, dokážeme konať nanajvýš oddane a nanajvýš úspešne.

Náš Cieľ je vo vnútri nás. Aby sme ten Cieľ dosiahli, musíme sa venovať duchovnému životu. To, čo je v duchovnom živote najviac potrebné, je bdelosť alebo vedomie. Bez toho je všetko vyprahnutou púšťou. Keď ideme na tmavé miesto, berieme si baterku alebo nejaké iné svetlo, aby sme videli, kam ideme. Ak chceme spoznať svoj neosvietený život, musíme si vziať na pomoc vedomie. Pozrime sa na to bližšie. Vieme, že slnko osvetľuje svet. Ako si to však uvedomujeme? Uvedomujeme si to pomocou svojho vedomia, ktoré je sebaodhaľujúce. Pôsobenie slnka nie je sebaodhaľujúce. Je to naše vnímanie slnka, ktoré nám dáva pocit, že slnko osvetľuje svet. Je to naše vedomie, ktoré je sebaodhaľujúce vo všetkom. A toto vedomie je nekonečným morom Blaženosti. Keď vypijeme čo i len kvapku vody z pozemského mora, chutí slano. Rovnako, keď počas meditácie vypijeme čo i len drobnú kvapku z mora Blaženosti, určite ochutnáme Blaženosť. Táto Blaženosť je Nektár. Nektár je Nesmrteľnosť.