Otázka: Je utrpenie nevyhnutné pre duchovný pokrok?

Sri Chinmoy: Podľa môjho osobného presvedčenia, podľa mojej vlastnej realizácie, utrpenie nie je potrebné oslavovať. Nie! Trpíme, pretože sa stotožňujeme s nevedomosťou. Keď sme vo vitálnom svete, trpíme. Keď sme v emocionálnom svete, trpíme. Keď robíme niečo zlé, trpíme. Boh nám utrpenie nevnucuje, to ani zďaleka nie. Ak sme však urobili niečo zlé a kozmický Zákon nám ponúka utrpenie, musíme cítiť, že je to niečo, čo potrebujeme pre svoj vlastný pokrok. Keď urobíme niečo správne, aj vtedy niekedy trpíme. Svet nám nerozumie, svet má problém vidieť pravdu v nás a my trpíme.

Musíme vedieť, že sme prišli na svet, aby sme naplnili Božiu Vôľu. Ak je Božou Vôľou, aby sme podstúpili utrpenie, potom ho budeme musieť prijať. Ale modlitbou k Bohu a meditáciou na Boha môžeme Jeho Vôľu zmeniť. Ak budeme robiť správne veci, ak budeme konať božsky, potom On naše utrpenie zmenší, alebo ho môže úplne odstrániť.

Ak utrpenie príde, musíme mu čeliť; musíme ho prijať ako skúsenosť na svojej ceste. Nemusíme však svoje utrpenie zväčšovať, aby sme urobili ďalší pokrok. Nemusíme utrpenie oslavovať, aby sme urobili vyšší pokrok. Nemusím si odrezať ruky alebo nos, aby som sa dostal k svojmu Večnému Otcovi. Nemusím Mu dokazovať, ako veľmi som trpel, aby som sa k Nemu dostal. On je môj všetko milujúci Otec a ja k Nemu musím pristúpiť so všetkou svojou láskou.

Prečo trpíme? Trpíme, pretože sa nestotožňujeme so svojou vnútornou radosťou. V našom vnútri je nesmierna radosť, ale my sa vedome ani nevedome nestotožňujeme s radosťou, ktorú v sebe máme. Mnohokrát sa vedome a zámerne stotožňujeme s vonkajším utrpením. Potom sme zatvorení vo väzenskej cele utrpenia a nechceme z nej vyjsť. Vtedy do nás vstupuje utrpenie, zohráva svoju úlohu a my si ho opatrujeme. Potom sme bezmocní.

V duchovnom živote je mnoho nebožských kvalít, ktoré zvyšujú naše utrpenie: strach, pochybnosti, úzkosť, obavy, depresia, žiarlivosť a tak ďalej. Keď sme obeťou pochybností alebo strachu, nemilosrdne trpíme. Za toto utrpenie sme však zodpovední my sami. Boh nám dal potrebnú vieru, aby sme vedeli, že nás miluje, myslí na nás a medituje na nás. Tak prečo by sme mali pochybovať o Bohu alebo o svojej vlastnej existencii?

Ašpirant musí cítiť, že Boh na nás neustále myslí, či už naňho myslíme alebo nie. Ale ak nie sme hľadajúci, potom tento pocit nikdy nemôžeme mať. Budeme si myslieť, že keď my na Boha nemyslíme, potom prirodzene ani Boh nemyslí na nás. To je naša realizácia. Keď však nasledujeme duchovný život, spoznáme, že Boh na nás myslí nekonečne viac, než na seba myslíme my. Keďže je to tak, nesmieme byť obeťami strachu, pochybností a úzkosti, ktoré zväčšujú naše utrpenie.

Naša filozofia je takáto: zo svetla budeme rásť do väčšieho svetla, nesmierneho svetla, nekonečného Svetla. Z radosti budeme rásť do väčšej radosti, nekonečnej Radosti. Budeme kráčať dopredu, nie dozadu. Nezostaneme v tmavej miestnosti utrpenia. Budeme postupovať len dopredu, do miestnosti, ktorá je svetlá.