Pravda

Je veľký rozdiel medzi ľudskou alebo morálnou pravdou a božskou alebo duchovnou pravdou. Keď opustíme zvieraciu ríšu, používame morálnu pravdu. Na tomto stupni nášho vývoja je to absolútne nevyhnutné. Ale keď vstúpime do duchovného života, morálnu pravdu prekonáva duchovná pravda. Keď človek dospeje k duchovnej pravde, bude musieť len čakať na vnútorný príkaz, ktorý je skutočným sebavyjadrením pravdy. Vtedy nemôže byť pútaný morálnou pravdou.

Ak niekomu povieme morálnu pravdu, môžeme vytvoriť vo svete obrovský zmätok. Predpokladajme, že niekto, koho prenasleduje iný človek s nožom, prišiel k vám po ochranu. Ukryjete ho, pretože viete, že ten človek, ktorý ho prenasleduje ho chce zabiť. Ak zo svojej úprimnosti alebo lásky k pravde poviete, kde ten človek je, potom ho muž s nožom chytí a zabije. Za jeho smrť bude zodpovená vaša morálna pravda. Ak mu poviete, že viete, kde je tá osoba, ale mu to nepoviete, nastane bitka. Ale ak poviete, „neviem“, uplatňujete božskú múdrosť a zachránite tomu človeku život. Život človeka je nekonečne cennejší ako to, že raz vyslovíte pravdu. Pravda sa snaží zachrániť život. Chce ľudský život zachrániť, ubrániť a osvietiť.

Keď vstúpime do duchovného života, musíme vždy počúvať, čo nám hovorí naša vnútorná bytosť. Inak v mene úprimnosti môžeme jednať veľmi hlúpo. Veľmi často sme hlúpi, keď sa snažíme byť príliš úprimní. Úprimnosť je veľmi dobrá, ale musíme vedieť, že je treba prekonať takzvanú morálnu pravdu, keď nám to prikazuje vnútorná bytosť. V opačnom prípade, ak sa budeme držať svojich morálnych zásad, vyššia pravda sa nebude môcť prejaviť.

Pokiaľ ide o pravdu, musíme byť na poli prejavenia s pravdou veľmi, veľmi opatrní. Musíme hovoriť pravdu, ale treba aj vedieť, čo je za pozemskou pravdou. Božia vôľa je nekonečne dôležitejšia ako takzvané vyslovenie pravdy. Ak prikladáme rovnakú dôležitosť pozemskej, svetskej pravde ako večnej Pravde, robíme obrovskú chybu.

Ak hovoríme pravdu len pre samotnú pravdu, vytvárame v živote viac nesúladu, viac frustrácie a viac biedy. Za takzvanou pozemskou pravdou musíme vidieť Božiu Víziu, najvyššiu Víziu a najvyššiu Pravdu.

Existuje dočasná pravda a večná Pravda. Večná pravda je, keď Boh je náš Otec a Matka a my sme Božie deti. Ale tu na poli prejavenia žijeme v dočasnej pravde. Niekedy cítime, že sme Božie deti a inokedy cítime, že nemáme s Bohom nič do činenia. Ak cítime, že nemáme nič do činenia s Bohom, môžeme sa správať ako zvieratá, akoby sme nemali minulosť ani budúcnosť, akoby toto bola naša prvá aj posledná ľudská inkarnácia.

V prípade pacienta, ktorý zomiera, môže lekár povedať: „Nie, budete žiť, budete žiť.“ Hoci lekár vie, že pacient o pár minút zomrie, i tak ho povzbudzuje a dodáva mu silu. Z pohľadu pozemskej pravdy lekár klame. Hoci si to lekár nemusí uvedomovať, jeho duša dáva pacientovi príležitosť bojovať so smrťou. Pacient si povie: „Mám šancu žiť. Nech sa modlím a myslím na Boha.“ Potom môže zostúpiť Božia Milosť a on môže skutočne žiť ešte niekoľko mesiacov alebo rokov. Ak sa bude počas tohto obdobia naďalej modliť a meditovať, tak sa lekárova lož ukáže ako skutočný prínos.

Ukážme si ďalší príklad. Povedzme, že k vám prichádza mladý chlapec a pýta si jeden dolár. Vy mu dáte peniaze a on ide do baru piť víno. Kto je za to zodpovedný? Zohrali ste svoju rolu, ale ste nevideli ste do budúcnosti. Len preto, že vás chlapec úprimne požiadal o dar, dali ste mu ho. Jeho úprimnosť, jeho pravdu ste schválili alebo podporili svojou nevedomosťou. Jeho úprimnosť tu predstavuje pravdu, ale vy musíte ísť za túto pravdu a vidieť, čo sa nakoniec stane.

V tomto svete sa musí dočasná pravda odovzdať konečnej Pravde. Pravdu, ktorá má väčšiu silu a je významnejšia, musíte priniesť dolu do dočasnej pravdy. Dočasná pravda má svoju hodnotu, aj pozemská pravda má svoju hodnotu. Vždy však musíme ísť a klopať na dvere Pravdy, ktorá je za ňou, ktorá neustále prijíma Božie Svetlo.