Človek mieni, Pán Boh mení

„Človek mieni, Pán Boh mení.“ Toto známe príslovie sa dá ľahko aplikovať na moju rodinu, najmä pokiaľ ide o tému vysokoškolských diplomov. Máme také veselé a vtipné príhody!

Všetko sa to začalo s mojím najstarším bratom Hridayom. Bol to veľký filozof. Do svojich šestnástich alebo sedemnástich rokov preštudoval všetkých európskych filozofov. Na dedinského chlapca z Chittagongu to bolo naozaj niečo významné. Potom do dvadsiatich rokov do obrovskej hĺbky preštudoval Védy, Upanišády a Bhagavadgítu. Pripravoval sa na bakalársky titul na univerzite v Chittagongu. Ostatní študenti ho volali „učenec“ a jeho profesor ho oslovoval „profesor“ alebo „veľký učenec“. Po získaní bakalárskeho titulu Hriday plánoval v štúdiu pokračovať a získať ďalšie tituly.

Medzitým sa však niečo stalo. Šesť mesiacov pred záverečnou skúškou na bakalársky titul počul meno Sri Aurobindo. Potom sa pre neho štúdium skončilo. Samotné meno „Sri Aurobindo“ môjmu bratovi stačilo. Potom, čo ho počul, chcel už len ísť a viesť duchovný život. Stratil všetku chuť študovať a úplne sa vzdal formálneho štúdia.

Mal som rovnakú skúsenosť. Keď som mal štyri alebo päť rokov, počul som meno „Sri Aurobindo“ a niečo sa stalo. Cítil som v tom mene takú radosť, sladkosť a lásku. Vtedy som nepočul nič o Matke. Dokonca ani fotografiu Sri Aurobinda som nevidel. Počul som len slová „Sri Aurobindo“. A to stačilo. V mojom srdci sa niečo stalo. Potom, keď som mal sedem rokov, som uvidel obrovský obraz Matky a Sri Aurobinda. Ale na začiatku mi stačilo meno „Sri Aurobindo“.

Keď sa Hriday vzdal štúdia, bola to pre môjho otca veľká rana. Môjmu bratovi sa nejako podarilo zúčastniť na skúške, ale na výsledky nečakal. Bez toho, aby to povedal mojim rodičom, odišiel vlakom do Pondicherry, aby bol so Sri Aurobindom.

Môj otec bol veľmi nahnevaný. Ako to mohol jeho najstarší syn urobiť? Moja matka chcela okamžite ísť do Pondicherry a priviesť ho späť. Povedala otcovi: „Musím ísť a priviesť ho späť. Inak nebudem jesť.“

Otec povedal: „Nevezmem ťa do Pondicherry.“

Matka bola pripravená postiť sa až do smrti! Jeden celý deň nejedla. Potom, v polovici druhého dňa, srdce môjho otca zmäklo. Povedal: „Toto hladovanie musí skončiť. Musíš jesť. Vezmem ťa do Pondicherry, aby sme ho priviedli domov.“

Otec napísal do ašrámu a všetci dostali povolenie prísť na krátku návštevu. Keďže otec pracoval ako hlavný inšpektor na Assámsko-bengálskej železnici, mohli sme cestovať až do Pondicherry zadarmo. Toto je príbeh o tom, ako sme všetci prišli do ašrámu po prvýkrát. Mal som iba rok a tri mesiace.

Keď sme prišli, len čo mama uvidela môjho brata Hridaya, plakala a plakala a plakala. Plakala tak veľmi, že nakoniec súhlasil, že sa s nami vráti domov. Povedal: „V poriadku. Nepotrebujem teraz duchovný život. Keď príde čas, vrátim sa.“

Potom moja fyzická matka musela získať povolenie od božskej Matky, aby Hriday mohol odísť. Išla navštíviť Matku ašrámu. Matka ašrámu nehovorila po bengálsky a moja matka nehovorila po bengálsky správne. Hovorila iba naším chittagongským dialektom. Boli tam moje sestry, ktoré preložili jej žiadosť do správnej bengálčiny, a Nolini-da, generálny tajomník ašrámu, všetko preložil Matke do angličtiny.

Moja matka plakala a plakala. Mala v pláne povedať Božskej Matke, že by bola veľmi vďačná, keby božská Matka dovolila Hridayovi vrátiť sa domov. Namiesto toho moja matka povedala Matke ašrámu: „Som taká vďačná, že ste prevzali plnú zodpovednosť za môjho najstaršieho syna. Prosím, sľúbte mi, že sa postaráte o všetky moje deti. Prišli sem so mnou. Postaráte sa o ne? Teraz tu nechávam svojho najstaršieho. Dovoľte mu zostať s vami a títo maličkí sa vrátia so mnou. Chcem, aby získali vyššie vzdelanie. Keď získajú vyššie vzdelanie, sľúbite, že ich vezmete späť?“

Božská Matka okamžite povedala: „Áno, dovolím vám to. Tento váš syn tu môže zostať a ostatných si na niekoľko rokov nechajte. Nech získajú vyššie vzdelanie. Sľubujem, že si ich potom vezmem.“

Pozrite, čo sa stalo! Moja matka odišla do ašrámu len preto, aby si vzala svojho syna späť. Namiesto toho poprosila božskú Matku, aby sa postarala o ostatné jej deti, keď vyrastú.

Keď sa matka a sestry vrátili do domu, kde sme bývali, matka povedala: „Pozrite sa, čo som urobila! Išla som vziať svojho najstaršieho syna späť domov. Namiesto toho som všetky svoje deti ponúkla Matke.“

Všetci sa smiali a smiali. Na druhej strane, boli všetci hlboko dojatí. Dokonca aj môj otec bol hlboko dojatý, že jeho manželka je taká oddaná Matke. Tak Hriday zostal v ašráme a my všetci sme sa s matkou a otcom vrátili späť do Chittagongu. Aj keď sa Hriday vzdal svojho štúdia, moji rodičia stále dúfali, že my ostatní budeme pokračovať a získame tituly.

Ďalší, kto ich sklamal, bol môj prostredný brat Chitta. Keď Hriday odišiel, Chitta študoval na strednej škole a robil si maturitu. Po skončení stredoškolského štúdia mal Chitta študovať na titul bakalára. Jedného dňa však oznámil, že už nebude študovať, pretože chce tiež ísť do ašrámu. Otec ho musel prosiť, aby zostal. Povedal mu: „Ak nechceš študovať, tak aspoň pracuj pre mňa v našej banke. Keď príde čas, určite sa môžeš pripojiť k svojmu bratovi v ašráme.“ Chitta teda odišiel pracovať pre otca do mesta.

Ďalšia bola moja sestra Ahana. Ahana bola veľmi, veľmi nadaná študentka. Urobila maturitu a bola v prvom ročníku na vysokej škole. Medzitým môj otec zomrel a matka trpela strumou. V dnešnej dobe sa struma dá ľahko vyliečiť. Tu v Amerike ju ani neberú vážne. Ale moja matka veľmi trpela strumou dva roky a potom zomrela. Zomrela ani nie šesť mesiacov po otcovi.

Keď môj otec zomrel, Hriday dostal povolenie odísť z ašrámu, aby sa postaral o rodinu, keď moja matka zomierala. Sľúbil matke, že keď bude umierať, vráti sa z ašrámu. Požiadal Matku ašrámu o povolenie a povedal: „Matka, sľúbil som, že pôjdem navštíviť svoju fyzickú matku.“ Matka Sri Aurobindovho ašrámu povedala: „Môžeš ísť.“ Hriday sa teda vrátil, aby bol s nami.

Práve vtedy Chitta povedal matke: „Teraz by som chcel nastúpiť na Hridayovo miesto v ašráme. Nepotrebuješ nás tu oboch.“ Potom Chitta odišiel do Pondicherry.

V deň, keď moja matka zomrela, som bol u svojho strýka. Dostal som správu a bežal som domov, aj keď to bolo niekoľko míľ. Keď som vstúpil do matkinej izby, jej život sa dal počítať na sekundy. Stál som vedľa nej a ona ma chytila za ruku. Vedel som, čo urobí. Vložila moju ruku do ruky môjho najstaršieho brata Hridaya. Svojím vlastným spôsobom ho žiadala, aby za mňa prevzal plnú zodpovednosť. Môj najstarší brat okamžite povedal: „Áno, prevezmem zodpovednosť za Madala.“

Potom sa na mňa matka naposledy usmiala a o niekoľko sekúnd zomrela.

Všetko sa to stalo v našom dome v Chittagongu, ale v ten istý deň sa v ašráme stalo niečo veľmi významné. Sri Aurobindo mal dvoch alebo troch tajomníkov. Hlavný tajomník, Nirodbaran, pochádzal z Chittagongu. Bol to lekár. V ten deň povedal Sri Aurobindovi: „Hridayova matka veľmi trpí. Nemôžeš niečo urobiť, aby sa vyliečila?“

Nirodbaran vedel, že Sri Aurobindo cítil veľkú náklonnosť k môjmu bratovi. Aj keď Hridaya bolela hlava, Sri Aurobindo sa naňho vždy spýtal. Niekedy si Sri Aurobindo robil z Hridaya žarty a volal ho „náš žiak-filozof“, pretože Hriday sa ho pýtal veľa otázok o Vedách a Upanišádach. Sri Aurobindo mal rád jeho otázky, pretože bolo veľmi málo ľudí, ktorí sa tak hlboko zaujímali o Védy a Upanišády. Môj brat dostal od Sri Aurobinda stovky jeho vlastnoručne napísaných listov.

Sri Aurobindo vždy cítil k našej rodine veľký súcit. Keď sa Nirodbaran zmienil o utrpení mojej matky, Sri Aurobindo okamžite povedal: „Chceš, aby som ju vyliečil? Čo môžem urobiť? Prišiel jej čas. Je to Božia vôľa, aby jej deti prišli sem.“

Sri Aurobindo to povedal v Pondicherry okolo poludnia. O dve hodiny prišiel telegram z Chittagongu. Hriday poslal Chittovi správu. Hneď ako ju Chitta uvidel, povedal: „Nemusím to otvárať. Viem, čo to je.“ Predtým, ako dostal telegram, mu Nirod-da povedal, čo povedal Sri Aurobindo: „Prišiel jej čas.“

Jediným želaním mojej matky bolo, aby všetci získali tituly. Takto sa cítia všetky matky. Ale Sri Aurobindo nechcel, aby sme sa ďalej zdržiavali. Tituly neboli určené pre nás. Takže štúdium celej našej rodiny sa skončilo smrťou mojej matky. Moja sestra Ahana sa vzdala štúdia na vysokej škole. Mantu mal do maturity len tri mesiace. Ľahko by ju bol zvládol. Ja som mal len dvanásť rokov.

Všetci sme odišli z Chittagongu a prišli do Pondicherry. Božská Matka dodržala svoj sľub a prijala celú našu rodinu. A nešla len celá naša rodina, ale aj naši príbuzní chceli ísť s nami. Nikdy sa nezaujímali o duchovný život, ale pretože k nám boli veľmi pripútaní, išli tiež. Matka im dala povolenie. Rozhodli sme sa, že zostaneme natrvalo, ale strýko a teta z matkinej strany prišli s nami v nádeji, že nás nakoniec budú môcť vziať späť do Chittagongu. Nepodarilo sa im to a po nejakom čase sa vrátili.

V ašráme Sri Aurobinda bola škola, kde sme s Mantu študovali. Všetci členovia našej rodiny boli vynikajúcimi študentmi, ale keď prišlo na Mantu, študoval jeden rok a potom to vzdal, pretože ašrám nedával žiadne tituly. Ja som pokračoval v štúdiu ešte zopár rokov, ale matematika mi vôbec nešla!

Božská Matka chcela, aby som získal titul. Tiež som chcel získať titul z francúzštiny na univerzite mimo ašrámu. Volala sa Calve College v Pondicherry. Môj strýko z matkinej strany bol veľmi nadšený, že chcem získať titul. Vtedy som bol plne pripravený na desiatu triedu, čo bola maturita. Ale povedali mi, že musím urobiť skúšky a najprv byť v deviatej triede, tak som šiel na univerzitu na skúšky. Tesne pred skúškou školský inšpektor pre celé Pondicherry, ktorý bol zhodou okolností Francúz, povedal, že v jednej triede nesmie byť viac než štyridsaťpäť žiakov, takže ma do tej triedy neprijali. Povedali: „Teraz musíš ísť do ôsmej triedy“ Bol som úplne šokovaný.

V ten deň ma sprevádzal môj učiteľ francúzštiny z ašrámu. Volal sa Benjamin. Bol k nám veľmi láskavý, ale my sme si z neho robili žarty a volali sme ho „Bon jamais“. Vzal ma do ôsmej triedy. Keď sme prišli, učitelia nám povedali, že príde inšpektor a dvaja alebo traja žiaci budú musieť tajne odísť. Povedal som: „Ja odchádzam.“ Postupoval som nižšie a nižšie dokonca ešte predtým, ako sa skúšky vôbec začali! Posunuli ma hlboko pod moju úroveň.

Najzábavnejšie je, že o mnoho rokov neskôr som mal prednášku vo Francúzsku. Existuje francúzska organizácia, kam prichádzajú významní ľudia a prednášajú. Videl som, že len deň predo mnou tam prednášal presne ten istý inšpektor.

V každom prípade, to bol koniec môjho štúdia. Bol som taký smutný a znechutený, že som sa s Benjaminom vrátil domov. Nepočkal som ani, aby som zistil, či ma „povýšia“ z ôsmej triedy. V ten večer si ma Matka zavolala. Chodieval som k nej najmenej trikrát denne a niekedy aj štyrikrát. Prišiel som k nej a začal som hrozne plakať. Povedal som Matke: „Nechcem študovať.“

Povedala mi: „Prečo si musel zobrať Benjamina? Prečo si nevzal Pavitru, riaditeľa našej školy?“ Pavitra bol Matkin tajomník. Bol to Francúz a bol veľmi rešpektovaný. Predtým, ako prišiel do ašrámu, bol inžinierom a chemikom. Matka povedala: „Zajtra pôjdeš s Pavitrom. Porozpráva sa s nimi a oni ti to určite dovolia.“

Vtedy som bol už taký rozrušený, že som povedal Matke: „Nebudem robiť tú ich skúšku. Vzdám sa.“

Matka sa ma opýtala: „Tak čo chceš robiť?“

Povedal som: „Chcem sa učiť len angličtinu. Už sa nechcem učiť žiadny iný predmet, iba angličtinu.“

Matka bola zhrozená, keď počula, že sa chcem učiť angličtinu a vzdať sa francúzštiny! V ašráme považovala za dôležitú len francúzštinu. V škole v ašráme sme sa päť dní v týždni učili francúzštinu, dva dni angličtinu a bengálčinu, môj materinský jazyk, len raz týždenne. Aj tak som sa do svojich pätnástich rokov stal takmer odborníkom na bengálsku literatúru. V našej knižnici v ašráme boli stovky a stovky bengálskych kníh. Chodieval som tam súkromne študovať. V škole v ašráme sme niekedy museli študovať históriu a geografiu vo francúzštine a dokonca aj matematiku vo francúzštine. Aká ťažká bola matematika! Zo všetkých predmetov bola matematika mojím najhorším nepriateľom!

Tak sa skončilo moje formálne vzdelávanie. Musím sa priznať, že mi to neskôr bolo veľakrát ľúto. Potom som začal písať v angličtine a niektorí učenci a profesori začali oceňovať moje články, anglické básne a tak ďalej, to ma potešilo. Moje trápenie sa skončilo o niekoľko rokov neskôr. Ale utrpenie mojich sestier a bratov sa neskončilo. Moja najstaršia sestra Arpita plakala a plakala, keď som sa vzdal štúdia na škole v ašráme Neskôr sa veľmi potešila a bola nadšená, keď sa dozvedela, že pôjdem na Calve College. Ale jej šťastie netrvalo dlho. Teraz, kedykoľvek idem do Pondicherry a prechádzam okolo tej univerzity, mám taký nostalgický pocit. Celá budova je vo veľmi zlom stave, ale keď sa na ňu pozriem, pomyslím si: „Tam som mal získať titul.“

O mnoho rokov neskôr, keď škola v ašráme začala udeľovať tituly a diplomy, ma moje sestry doslova prosili, aby som sa vrátil do školy. Povedal som: „Odišiel som zo školy pred mnohými rokmi.“

Človek stále mieni. V našom prípade išlo o to získať tituly. Potom príde Boh a povie: „Nie, nie, nie!“ Sme v pokušení alebo máme inšpiráciu a potom, keď sa vydáme týmto smerom, Boh nás zastaví. Je to ako môj psík Chela. Keď je na vodítku, dovolíme mu ísť trochu dopredu a potom ho potiahneme späť. V našej rodine nebolo predurčené, aby sme získali tituly. Modlitba mojej matky sa nemohla naplniť. Študovali sme a študovali, ale žiadne tituly neprišli. Aspoň môj brat Hriday získal jeden titul, ale mohol dokázať oveľa viac.

Som svojmu najstaršiemu bratovi taký vďačný. Keby neodišiel do ašrámu, Boh vie, aký by bol môj osud. Bol by úplne iný. Išiel by som na univerzitu v Chittagongu, získal by som titul, toto a tamto. Ale Božská Matka dovolila celej našej rodine, aby sme prišli do ašrámu. Vtedy nedovolili nikomu zostať natrvalo, kým neprešiel jeden alebo dva roky. Potom videli, akí ste. Naša rodina prišla v marci 1944. O tri týždne Matka povedala: „Celú rodinu prijímame natrvalo.“

Hovorím vám to, pretože niektorí z vás ste chceli získať tituly, ale nebolo vám to súdené. Váš Guru chcel tituly, ale Boh povedal nie. Potom mi Boh dal vnútorné tituly. Teraz ma oceňuje mnoho univerzitných profesorov. Prečo? Pretože vo mne vidia niečo duchovné. Pokiaľ ide o moje vzpieranie, existujú kulturisti s obrovskými svalmi. Ale pretože svet vidí, že som iný, oceňuje to, čo som dokázal. Vidí, že som duchovný človek, ktorý chce iba mier. Nepotrebujem žiadny iný titul.