Žiadne očakávanie

Rodíme sa s očakávaním. Ak budem plakať, príde moja matka a dá mi mlieko. Ak budem plakať, otec ma vezme do mesta. Ale Pán Krishna povedal: „Máte právo na čin, ale nie na jeho plody.“

Áno, považujeme za svoje právo niečo urobiť, nemáme však právo očakávať plody svojho konania. V našom prípade očakávame, že skutok a výsledok pôjdu spolu. Ak sa dotkneme bubna, očakávame, že zaznie zvuk. Ale prečo by tam mal byť zvuk? Očakávame zvuk, keď sa dotýkame bubna. Keď sa však dotýkame bubna nesmieme myslieť na zvuk. Našou úlohou je len udrieť na bubon. Zvuk musíme oddeliť od úderu.

Problém je v tom, že väčšinou, hneď ako niečo urobíme, chceme výsledky. Ale mali by sme povedať: „Ak sa výsledok dostaví a bude dobrý, tak ma to poteší. Ale ak nepríde, nesmie ma to znepokojovať.“ Nie vždy to však robíme. V každej sekunde máme očakávanie.

Hneď ako vyjdeme z domu, očakávame, že bude viať mierny vánok. Bude viať svieži ranný vánok – to je to, čo očakávame. Ak vyjdeme z domu a namiesto osviežujúceho vánku zistíme, že fúka horúci vietor, budeme sklamaní. Ale ak povieme: „Pôjdem von, bez ohľadu na to, aké je počasie, pretože vo vnútri cítim, že je dobré ísť von,“ potom nebudeme sklamaní.

Bohužiaľ, toto nehovoríme. Snažíme sa získať výsledok ešte predtým, ako niečo urobíme. Musíme prísť do bodu, kde budeme schopní povedať: „Budem konať, nebudem sa starať o výsledok.“ Vtedy urobíme pokrok. Inak budeme očakávať výsledky ešte predtým, ako niečo urobíme. Ešte predtým než sa dotkneme bubna, budeme čakať, že sa ozve zvuk.

Kedy prichádza na scénu bezpodmienečné odovzdanie? Keď plačeme po Bohu, hovoríme: „Bože, plačem po Tebe. Ak je to Tvoja Vôľa, príď. Ale ak to nie je Tvoja Vôľa, nepríď. Chcem ťa potešiť Tvojím vlastným Spôsobom.“ Koľko ľudí každý deň opakuje: „Chcem ťa tešiť, Bože, Tvojím vlastným Spôsobom?“ Ak to povieme viac ako desaťkrát, znechutí sa nám počúvať svoj vlastný hlas! Potom zmeníme svoju modlitbu: „Budem Ťa tešiť len vtedy, keď sa mi bude chcieť, a nevadí mi, ani keď Ty nebudeš tešiť mňa, pokiaľ sa raz za čas budeme môcť navzájom potešiť.“

Teraz mi dovoľte povedať príbeh o bezpodmienečnej odovzdanosti.

Dnes som si pozeral niektoré staré rodinné fotografie. Keď som uvidel fotku svojej sesternice Nirmala-di, okamžite mi začali tiecť slzy. Bola našej rodine veľmi blízka. Zomrela, keď trhala kvety. Stála na streche svojho domu v ašráme. Na jednej strane bol strom s kvetmi na ochranu. Matka dala tomuto kvetu meno „Ochrana“. Moja sesternica trhala tie kvety a nejakým spôsobom spadla na hlavu na ulicu pod ňou. Zomrela na mieste. Moja sestra Lily išla okolo. Počula ten zvuk, ale nevidela, čo sa stalo. Práve prechádzala po ulici a išla domov. O päť minút dostala správu o tom, čo sa stalo, a pribehla späť.

Táto sesternica, bola zodpovedná za to, že som dostal prácu u Nolini-da. Povedala, že tam musím pracovať, musím. To ona povedala, že musím dať Nolini-da darček. Mojím darom bol jeden z jeho prozaických článkov, ktorý som zmenil na poéziu, anglický blankvers.

Ale tá najdôležitejšia vec sa stala, keď som prišiel do ašrámu a mal som jeden rok a tri mesiace. Aká bola Nirmala-di láskavá! Mala veľmi rada moju matku. Kedykoľvek moja matka chcela stráviť čas v hlavnej budove ašrámu alebo sa ísť pozrieť na Božskú Matku na balkóne či inde, táto sesternica sa obetovala a celý mesiac sa o mňa starala. Ako som vtedy plakal, plakal, plakal a kričal za matkou! Krik bolo počuť na vzdialenosť niekoľkých blokov! Táto moja sesternica povedala mojim sestrám: „Vy choďte. Postarám sa o neho." Hoci ona sama bola v ašráme len dva mesiace, keď ma tam priviedli – prišla v rovnakom čase ako môj brat Hriday – takto sa obetovala. Chcela, aby moja matka strávila čo najviac času v hlavnej budove a videla Božskú Matku. To bola moja sesternica. Mala nás veľmi rada. Každú chvíľu nás karhala. Bola staršia ako moje sestry. Ak ste starší, máte plné právo vyhrešiť mladších.

Aby sme sa vrátili k téme. Čo očakávala Nirmala-di za svoju službu? Mohla povedať mojej matke: „Priviedla si sem svoje dieťa. Je to tvoja zodpovednosť. Prečo nepožiadaš jednu zo svojich dcér alebo jedného zo svojich synov, aby sa o neho postarali? Máš štyri alebo päť ďalších detí, ktoré sa o neho ľahko dokážu postarať. Nech to urobia oni.“ Ona to však neurobila. Namiesto toho povedala: „Som tu už dva mesiace. Ty o mesiac odídeš, tak mi dovoľ, aby som sa obetovala.“ Robila to všetko kvôli tomu, že mala rada moju matku. Také bolo jej bezpodmienečné odovzdanie.

Koľkí z vás sa pokúsili – úprimne pokúsili – vidieť všetko mojím vlastným spôsobom? Bude to môj osud, že nebudem mať ani jedného takého žiaka? V niektorých prípadoch sa ma rok čo rok žiaci nesnažia potešiť, pretože si úplne zatvorili svoje vnútorné a vonkajšie dvere. Nemôžem otvoriť ich vonkajšie dvere a nemôžem otvoriť ich vnútorné dvere. Neexistujem v nich. Som vonku, vonku, vonku. Nie som ani v ich mysli, ani v ich srdci, nie som v ich živote.

Nikto sa neodváži povedať mi: „Robím všetko tvojím vlastným spôsobom.“ Na druhej strane, nikto nebude schopný povedať mi: „Vždy sa snažím robiť všetko tvojím vlastným spôsobom.“ Niekto sa možno snaží robiť všetko mojím vlastným spôsobom týždeň alebo mesiac, ale potom sa unaví. Jednoducho povie: „Tak veľmi som sa jeden mesiac snažil tešiť Gurua. Teraz by ma mal potešiť on, aspoň jeden deň, dva dni alebo tri dni.“ Takýto druh odovzdania sa je len vtip. Spôsobuje mi utrpenie.

Nejaký žiak sa ma snaží tešiť dva dni a potom očakáva, že ja ho budem tešiť desať dní – dokonca ani nie naopak. A ľudia občas hovoria: „Keďže Guru má schopnosti, keďže je duchovne silnejší než ja, mal by ma tešiť viac mojím vlastným spôsobom. Ale toto nie je správna filozofia. Žiaci by mali povedať: „Keďže Guru má viac schopností, zjednotím sa s ním. Potom budem mať jeho schopnosti.“ Takýto postoj by mali ľudia zaujať.

Snažíte sa ma tešiť niekoľko týždňov alebo niekoľko mesiacov. Potom vynesiete do popredia očakávanie. Keď sa vaše očakávanie nesplní, poviete si: „Ach, našou filozofiou je neočakávať,“ a opäť sa začnete snažiť. Ale nezabudnete znovu použiť svoje očakávanie. Poviete si: "Kto vie, možno nabudúce Guru splní moje očakávanie.“

Od dnešného dňa sa môžete pokúsiť slúžiť bez očakávania. Lepšie neskôr ako nikdy! Vždy si vo svojom živote dávame sľuby, ako môj brat Mantu. Každé ráno si dáva predsavzatie, že nebude čítať žiadne noviny. Potom príde jeden z jeho priateľov a povie: „Mantu Babu, Mantu Babu, čítal si o tom a tom? Vieš o tom?“

„Čo? Čo?“ povie Mantu.

Potom jeho priateľ povie: „Nechcem ti to hovoriť. Nechcem ťa pripraviť o radosť. V novinách je niečo veľmi významné. Choď, okamžite choď a sám si to prečítaj!“

Mantuovo predsavzatie vydrží ešte asi dvadsať minút. Potom ide čo najrýchlejšie do knižnice, aby si prečítal ten článok.

Vo vašom prípade si môžete dať predsavzatie, že sa od dnešného dňa budete úprimne snažiť, aby ste videli a robili všetko mojím vlastným spôsobom. Len si opakujte: „Radostná poslušnosť, radostná poslušnosť, radostná poslušnosť.“ Potom si môžete povedať: „Žiadne očakávanie, žiadne očakávanie, žiadne očakávanie!“ a tiež „Najrýchlejší pokrok, najrýchlejší pokrok, najrýchlejší pokrok!“ Ak dokážete opakovať tieto slová ako džapu, ak sú vyryté na tabuľke vášho srdca, potom určite budete schopní robiť ten najrýchlejší pokrok.