Netadži Subhas Čandra Bose a veliteľ výtržníkov11
Bol raz jeden veľký patriot, ktorý dobyl každé srdce v Indii, najmä v Bengálsku. Bol známy ako vodca veľkých vodcov. Keď študoval na univerzite, bol tým najlepším študentom. Mal nesmiernu záľubu pre duchovných a zbožných ľudí. Kedykoľvek mohol ponúknuť svoju pomoc chudobným, chorým alebo tým, ktorý pomoc potrebovali, bol prvým, kto pomohol.Keď bol ešte mladý, v Kalkate vypukla cholera a všetci bohatí ľudia opustili mesto. Keď vypukla epidémia, chudobných ľudí nikto neliečil, a tak chodil do častí mesta, kde žili veľmi chudobní ľudia a ošetroval ich.
Zhodou okolností v tej časti mesta bolo veľa výtržníkov. Vyhrážali sa mu: „Nechoď do nášho územia a neobťažuj nás. Nechceme ťa vidieť. Máš vzdelanie a pochádzaš z bohatej rodiny, zatiaľ čo my sme veľmi chudobní a nevzdelaní. Nechceme ťa tu.“ Hoci výtržníci nechceli, aby tam chodil a aby pomáhal chudobným, jeho to nezaujímalo. Povedal: „Robte čo len chcete. Ak ma chcete zabiť, tak ma zabite. Prišiel som na svet, aby som pomáhal chudobným a chorým. Naďalej sem budem prichádzať so svojimi peniazmi a jedlom, aby som sa pokúsil pomôcť ako len môžem.“
Jedného dňa napadla cholera jediného syna vodcu výtržníkov. A tak tento mladý muž prišiel za ním domov a začal sa o neho starať, kŕmiac ho a dávajúc mu lekársku liečbu. Vodca výtržníkov bol tak dojatý! „Vyhrážal som sa ti a varoval ťa, aby si nechodil na toto územie a teraz, keď môjho syna napadla cholera, prišiel si, aby si mu pomohol. Si tak statočný.“
Mladý muž povedal: „To nie je záležitosťou statočnosti; je to mojou nevyhnutnosťou. Vidím Boha vo všetkých ľuďoch. Keď vidím, ako niekto trpí, keď vidím ľudskú bytosť, ktorá je v núdzi, cítim, že je to mojou povinnosťou pomôcť mu. Keď je môj brat v núdzi, musím mu pomôcť.“
Veliteľ výtržníkov sa poklonil pred mladým mužom a povedal: „Ty nie si ľudská bytosť. Ty si Stelesnená Božskosť.“
Tento veľký a jedinečný vodca a patriot, nebol nikto iný než Netadži Subhas Čandra Bose. Už len samotné spomenutie jeho mena prináša toľko božského emocionálneho pocitu do vedomia Indie!“
GIM 60. 15. januára 1979↩