Vďačnosť nad zlato¹³

Žil raz jeden veľmi bohatý muž, ktorý bol veľmi pyšný na svoj majetok. Vždy sa obliekal do tých najdrahších šiat a nebolo preňho mysliteľné, aby šiel čo len dve ulice pešo. I len takúto vzdialenosť sa musel viezť palankínom so štyrmi nosičmi. Tiež cítil, že je pod jeho dôstojnosť, stýkať sa s obyčajnými dedinčanmi. Tí ho kvôli jeho povýšenosti na oplátku nemali v láske, ale to mu ani trochu nevadilo. Myslel si, že keď vlastní veľký majetok, tak sa nemusí vôbec citmi dedinčanov zapodievať.

Jednej noci sa však niečo stalo. Boháčovho syna pohrýzol jedovatý had. Otec bol strachom bez seba. Bosý a oblečený len v dhótí vybehol na ulicu a rozbehol sa za miestnym ránhojičom, ktorý žil asi dve míle od jeho sídla. Keď felčiar uprostred noci otvoril dvere a v nich uvidel stáť boháča, rozčúlil sa: „Nepôjdem do tvojho domu! Keby to bol niekto iný, rád mu pomôžem. Ale ty si k ľuďom nevrlý a nepríjemný. Zrazu, keď niečo potrebuješ, tak sme starí známi. Ale od mňa pomoc nečakaj!“

Boháč bol však zúfalý a rozplakal sa pred felčiarovým domom. Ten sa nakoniec nad boháčom zmiloval a syna mu vyliečil. Bohatý muž ho chcel odmeniť mešcom plným mincí, ale felčiar odmietol: „Neprijmem od teba peniaze. Viem, že sa nikdy nezmeníš. Zajtra budeš zase povýšený a budeš každého urážať. Takúto úlohu si pre seba stvoril ty sám. Ja mám tiež svoju úlohu, ktorú musím plniť so súcitným srdcom. A to mi dal Boh, aby bolo k službám pre tých, ktorí to potrebujú. Ty si dostal od Boha silu peňazí, ktorú však používa tvoj bezočivý a ničivý vitál!“

„Ako môžeš vedieť, že sa po tejto skúsenosti nezmením?“ spýtal sa boháč. „Poznám ťa,“ znela odpoveď. A obaja dodali: „Tak teda uvidíme, kto má pravdu.“

Niektorí sluhovia a posluhovači bohatého muža sa rozzlostili, keď počuli tento rozhovor. Chceli felčiara zbiť. „Ako sa odvažuješ takto hovoriť s našim pánom! Vyliečil si síce jeho syna, ale on bol viac než dychtivý ti dobre zaplatiť. Ale ty si peniaze neprijal. Predvádzaš svoje „veľké“ srdce, pch! Tak bezočivo! Nie je to vrchol tvojej pýchy? Nechceš si vziať peniaze a zároveň kritizuješ veľkého človeka. Akoby nestačilo, že si ho ponižoval doma,“ vraveli.

„Dosť!“ okríkol ich boháč: „Neubližujte mu. Cítil by som sa mizerne. Vyliečil môjho syna. Dal mu život. Za to mu budem naveky vďačný. Môj syn je to najcennejšie, čo mám. Je mojou nádejou, radosťou a prísľubom. Prijmem akékoľvek ponižovanie od tohto muža. To, čo mi dal, je nekonečne významnejšie a cennejšie než to, čo mi dáva teraz. Môže mi nadávať, môže ma urážať, môže mi urobiť, čo len chce. Môj syn je nažive. Všetko, čo potrebujem, je môj syn. Nepotrebujem už nič iné na zemi. Takže mu dovoľte odísť v mieri. Hovorím vám raz a naposledy: Moje srdce vďačnosti mu bude navždy patriť.“