Časť 1. Emócie, odpútanie a pripútanie

1.

Existujú dva druhy emócií. Jeden druh emócií je v hrubom fyzickom tele. Tieto emócie sú agresívne. Len nás spútavajú a nakoniec odčerpajú našu fyzickú, vitálnu a mentálnu energiu. Iným druhom emócií sú božské emócie. Hovoria nám: „Prišli sme od Boha, ktorý je Nekonečnosťou, Večnosťou a Nesmrteľnosťou.“ Takýto druh citového rozochvenia nám pomôže vstúpiť do svojho najvyššieho a najhlbšieho ja. Emócie, ktoré sa rozpínajú, vždy privítame, zatiaľ čo emócie, ktoré nás pripútavajú k nášmu obmedzenému fyzickému telu, musíme premôcť a zahodiť.

Zamyslime sa teraz nad odpútaním. Odpútanie musíme vidieť v správnom svetle. Ak poznáme význam zodpovednosti, budeme poznať aj význam odpútania. Kto je zodpovedný? Nie si to ty, nie som to ani ja. Nie je to ani naše vonkajšie ja, či naše vonkajšie telo, ale Božské v nás. Ak dokážeme úprimne, skutočne a oddane odovzdať svoju zodpovednosť Najvyššiemu, Božskému v nás, vtedy automaticky spoznáme význam odpútania.

Odpútanie neznamená ľahostajnosť. Neznamená: „nepatrím k nemu a on nepatrí ku mne. môžem naňho zabudnúť. nemusíme udržiavať žiadny kontakt.“ pravé duchovné odpútanie prichádza iba vtedy, keď cítime, že sme dali najvyššiemu to, čo máme a to, čím sme. máme priateľov, deti, manžela či manželku, príbuzných a rozličný majetok. tiež máme svoju vlastnú bytosť: telo, vitál, myseľ, srdce a dušu. Ak dokážeme položiť k Nohám Najvyššieho to, čo máme a to, čím sme a povedať, že On je zodpovedný, že je to On, kto sa o nás musí postarať, iba vtedy sa môžeme naučiť odpútaniu. Len tým, že budeme popierať a oddeľovať sa od vedomia druhých, sa nemôžeme zdokonaliť v odpútaní. V odpútaní sa môžeme zdokonaliť iba vtedy, keď cítime, že Božské v nás je rovnako zodpovedné za nás aj za druhých. Potom nám naša vnútorná ašpirácia povie, ako ďaleko máme ísť, kde a kedy sa máme zastaviť vo vzťahu k druhým. Naša ašpirácia, ak je úprimná, nám určite povie, kde je hranica odpútania, pretože Najvyšší neustále hovorí prostredníctvom našej ašpirácie. Ak máme dieťa, musíme sa oň starať. Musíme ho vychovať a dať mu všetko, čo potrebuje pre život. V detstve mu musíme pomáhať. Musíme cítiť, že počas týchto rokov Božské koná v nás a cez nás, aby tomuto dieťaťu pomohlo. Neskôr, keď z neho vyrastie mladý človek, musí naša pomoc prestať. Ak sa aj naďalej pokúšame zasahovať do jeho osobného života, robíme chybu. Musí vstúpiť do svojho vlastného sveta. Musí nadviazať priamy kontakt s Božským a naplniť svoj život.

Odpútať sa od svojho okolia nie je vôbec ťažké. Ale pravé odpútanie by malo byť odpútaním sa od nevedomosti, nie od konkrétnej osoby alebo veci. Nevedomosť musíme oddeliť od svojho bytia. Potom uvidíme, že už nie je nič, od čoho sa musíme odpútať, všetko je len Múdrosť a Svetlo.