Časť 1. Emócie, odpútanie a pripútanie

1.

Existujú dva druhy emócií. Jeden druh emócií je v hrubom fyzickom tele. Tieto emócie sú agresívne. Len nás spútavajú a nakoniec odčerpajú našu fyzickú, vitálnu a mentálnu energiu. Iným druhom emócií sú božské emócie. Hovoria nám: „Prišli sme od Boha, ktorý je Nekonečnosťou, Večnosťou a Nesmrteľnosťou.“ Takýto druh citového rozochvenia nám pomôže vstúpiť do svojho najvyššieho a najhlbšieho ja. Emócie, ktoré sa rozpínajú, vždy privítame, zatiaľ čo emócie, ktoré nás pripútavajú k nášmu obmedzenému fyzickému telu, musíme premôcť a zahodiť.

Zamyslime sa teraz nad odpútaním. Odpútanie musíme vidieť v správnom svetle. Ak poznáme význam zodpovednosti, budeme poznať aj význam odpútania. Kto je zodpovedný? Nie si to ty, nie som to ani ja. Nie je to ani naše vonkajšie ja, či naše vonkajšie telo, ale Božské v nás. Ak dokážeme úprimne, skutočne a oddane odovzdať svoju zodpovednosť Najvyššiemu, Božskému v nás, vtedy automaticky spoznáme význam odpútania.

Odpútanie neznamená ľahostajnosť. Neznamená: „nepatrím k nemu a on nepatrí ku mne. môžem naňho zabudnúť. nemusíme udržiavať žiadny kontakt.“ pravé duchovné odpútanie prichádza iba vtedy, keď cítime, že sme dali najvyššiemu to, čo máme a to, čím sme. máme priateľov, deti, manžela či manželku, príbuzných a rozličný majetok. tiež máme svoju vlastnú bytosť: telo, vitál, myseľ, srdce a dušu. Ak dokážeme položiť k Nohám Najvyššieho to, čo máme a to, čím sme a povedať, že On je zodpovedný, že je to On, kto sa o nás musí postarať, iba vtedy sa môžeme naučiť odpútaniu. Len tým, že budeme popierať a oddeľovať sa od vedomia druhých, sa nemôžeme zdokonaliť v odpútaní. V odpútaní sa môžeme zdokonaliť iba vtedy, keď cítime, že Božské v nás je rovnako zodpovedné za nás aj za druhých. Potom nám naša vnútorná ašpirácia povie, ako ďaleko máme ísť, kde a kedy sa máme zastaviť vo vzťahu k druhým. Naša ašpirácia, ak je úprimná, nám určite povie, kde je hranica odpútania, pretože Najvyšší neustále hovorí prostredníctvom našej ašpirácie. Ak máme dieťa, musíme sa oň starať. Musíme ho vychovať a dať mu všetko, čo potrebuje pre život. V detstve mu musíme pomáhať. Musíme cítiť, že počas týchto rokov Božské koná v nás a cez nás, aby tomuto dieťaťu pomohlo. Neskôr, keď z neho vyrastie mladý človek, musí naša pomoc prestať. Ak sa aj naďalej pokúšame zasahovať do jeho osobného života, robíme chybu. Musí vstúpiť do svojho vlastného sveta. Musí nadviazať priamy kontakt s Božským a naplniť svoj život.

Odpútať sa od svojho okolia nie je vôbec ťažké. Ale pravé odpútanie by malo byť odpútaním sa od nevedomosti, nie od konkrétnej osoby alebo veci. Nevedomosť musíme oddeliť od svojho bytia. Potom uvidíme, že už nie je nič, od čoho sa musíme odpútať, všetko je len Múdrosť a Svetlo.

Otázka: Mali by sme vo svojom každodennom živote potláčať emócie?

Sri Chinmoy: Nie, vo svojom každodennom živote nesmieme nič potláčať. Potláčanie je veľmi zlé. Ak dnes niečo potláčame, zajtra sa v nás odohrá vnútorná vzbura. Svoje emócie nesmieme potláčať, ale musíme sa pokúsiť ich osvietiť. Keď ich osvecujeme, získavame skutočnú radosť. Ale čo sa deje, keď niečo potláčame? Len sa nútime ísť za hranicu svojej vnútornej ochoty. Keď sa pokúšame niečo potlačiť, musíme vedieť, že naša vnútorná vôľa sa zatiaľ ešte nestala nezlomnou silou vôle. Je to len určitý druh túžby, ktorú máme. Tak, ako túžime užívať si život potešenia, rovnako ho túžime aj potlačiť, pretože cítime, že je to niečo zlé. Musíme si uvedomiť, že v živote potešenia prichádza sklamanie. Ale potláčať život potešenia je nesprávny spôsob. Ak je naším cieľom svetlo, potom myslime viac na svetlo ako na noc.

Emócie ako také nie sú zlé, ale ľudské emócie, nanešťastie, zlé sú. Svojimi ľudskými emóciami vlastníme a sme vlastnení. Avšak božské emócie hovoria: „Som Božie dieťa. Je pod moju dôstojnosť, aby som sa poddal nevedomosti. Môj Otec je samé Svetlo, samá Dokonalosť a samá Láska.“ Tieto emócie prichádzajú priamo z najväčšej hĺbky nášho srdca. Ale ľudské emócie, ktoré pozorujeme, alebo ktorým podliehame, sú len nižšie vitálne emócie. Tieto emócie musíme premeniť a osvietiť. Tak, ako sa noc musí premeniť na svetlo, aj ľudské emócie sa musia premeniť na božské emócie.

Ak meditujeme na pozitívnu vec, to znamená na svetlo, potom svetlo do nás vstúpi. Ale ak myslíme na noc a neustále sa bojíme noci, potom nevedome vstupujeme do jej panstva. Myslime po celý čas na svetlo, ktoré je napokon naším spasiteľom. Potom pobežíme k svojmu predurčenému Cieľu.

Takže kedykoľvek vystúpia do popredia emócie, nesnažme sa ich potlačiť. Len sa pokúsme myslieť na božské emócie. Keď sa dokážeme úplne rozšíriť, keď dokážeme zotrvať v Nekonečnosti, v Rozľahlosti, potom nebudeme potrebovať nič vlastniť ani hľadať obmedzené potešenie. Ak budeme meditovať na radosť, božskú radosť, potom automaticky do tejto radosti vrastieme. Takže sa nepokúšajme nič potláčať. Len sa snažme meditovať na správnu vec, a tou správnou vecou je svetlo.

Otázka: Mám problém s emóciami a zlými myšlienkami. Napádajú ma, a keď sa ich snažím odohnať, stávajú sa silnejšími.

Sri Chinmoy: Nie, nie, nie! To je nesprávny spôsob myslenia. Ak ťa niekto napadne a ty cítiš, že je od teba silnejší, ako môžeš vyhrať, keď sa s ním pokúsiš bojovať? Namiesto toho, aby si bojoval ľudským spôsobom, musíš zosilnieť. Teraz nemôžeš zabrániť týmto silám, aby útočili, ale môžeš urobiť svoju pevnosť mocnou a nezdolateľnou.

Ako to urobíš? Pomocou neustálej ašpirácie. Ak budeš mať neustálu ašpiráciu, potom sa tvoja vnútorná bytosť a tvoje vonkajšie telo stanú veľmi silnými a mocnými. Keď ťa potom napadnú nepriateľské sily, pocítia, že klopú na nesprávne dvere. Ale ak sa prestaneš snažiť, aby si zosilnel, alebo ak sa proti nim postavíš, kým si ešte stále slabý, robíš poľutovaniahodnú chybu. Musíš zvyšovať svoju silu každý deň, každú hodinu, každú minútu.

Takže znovu. Keď príde nepriateľ, musíš byť silný. Nebudeš nikoho napádať, ale sebaobrana je vždy potrebná. V opačnom prípade dovolíš zlodejom, lupičom a všelijakým zločincom, aby do teba vstúpili. Prečo by si mal dovoliť, aby ťa zabila nebožská či nepriateľská sila? To je absurdné. Ak sa to stane, potom len vytvoríš viacej nevedomosti. Keď sa brániš, je nesprávne cítiť, že osoba, s ktorou bojuješ, je silnejšia. Keby to bolo tak, potom by nikto neporazil svojho nepriateľa. Myslíš si: „Ak ma môj nepriateľ chce zabiť, nech ma zabije. Ja budem ticho.“ Ale to je nesprávny postoj. Nebudeš robiť nič zlé, a zároveň nedovolíš ostatným, aby urobili niečo zlé v tvojom živote — taký by mal byť tvoj postoj.

Otázka: Zvyčajne si myslíme, že sme pripútaní len k niekomu, koho máme radi. Ale môžeme byť pripútaní aj k niekomu, koho radi nemáme. Ako sa môžeme odpútať od osoby, ktorú nemáme radi?

Sri Chinmoy: Existujú dva druhy pripútania: pozitívne pripútanie a negatívne pripútanie. Pozitívne pripútanie vzniká, keď máš niekoho rád. Celý čas sa snažíš toho človeka potešiť, a zároveň sa snažíš, aby ťa aj on potešil. Negatívne pripútanie znamená, že máš nepriateľa. Žiarliš na neho a on žiarli na teba. Vtedy sa tvoja myseľ nedokáže oslobodiť tak, aby nemyslela na tú osobu. Po celý čas zamestnáva tvoju myseľ negatívnym spôsobom. Neustále premýšľaš o tom, ako by si toho človeka mohol prekonať, aby pocítil, že si lepší ako on. Je to určitý druh vyzývavého postoja, ktorý máš.

Ani v jednom prípade nemáš čas myslieť na seba. Buď myslíš na svojho priateľa, alebo myslíš na svojho nepriateľa. Ale keď myslíš na svojho priateľa, je to pozitívne. Pokúšaš sa pripútať si toho človeka, alebo mu dovolíš, aby si on pripútal teba. Máš radosť, keď na tú osobu myslíš, a tiež máš radosť, keď tá osoba myslí na teba. Negatívny spôsob znamená, že chceš tomu človeku ublížiť, ale pritom nechceš, aby on ublížil tebe. Pokúšaš sa ublížiť človeku, ktorého nemáš rád, ale zároveň chceš, aby ten človek mlčal. Nechceš, aby opätoval tvoj útok. Chceš ostať na vrchole stromu a zároveň chceš, aby ten človek ostal dole pri kmeni stromu.

Avšak v oboch prípadoch musíš vedieť, že toho druhého človeka spútavaš a on spútava teba. Ak od toho človeka chceš čokoľvek na fyzickej úrovni, iba ho spútavaš. A ak ten človek chce niečo od teba, aj on ťa spútava. Na fyzickej úrovni je to vždy tak.

Ale na duchovnej úrovni máme voči iným len pocit oddanosti. Nie je to pripútanie, je to len oddaný pocit jednoty, neoddeliteľnej jednoty. Keď sme s obyčajnými ľuďmi, neašpirujúcimi ľuďmi, ide vždy len o pripútanosť. Spútavame niekoho svojou túžbou a ten človek nás spútava svojou túžbou. Ale duchovného človeka, duchovného Majstra, nespútavame. Len sa snažíme hodiť samých seba do jeho rozsiahleho vedomia, ktoré cíti naša duša. Keď sa hodíme do jeho neohraničeného vedomia, znamená to, že budeme slobodní. Vtedy chceme byť s Rozsiahlosťou, v Rozsiahlosti a pre Rozsiahlosť. Vedome sa ponárame do Nekonečnosti, konáme s Nekonečnosťou a pre Nekonečnosť.

Ale keď hodíme samých seba do niekoho, kto je neosvietený a chceme, aby ten človek hodil svoju existenciu do nás, prirodzene tam bude len temnota a obmedzenie. Kde je temnota, tam je obmedzenie. Vedome alebo nevedome vstupujeme do temnoty, keďže ten človek nie je osvietený a my takisto nie sme osvietení. Keď spolu idú dvaja slepí, nikdy nemôžu jeden druhému ukázať svetlo. Dvaja chorí v nemocnici nemôžu jeden druhému ponúknuť silu.

Takže, či už je pripútanie pozitívne alebo negatívne, je vždy deštruktívne. Ak naše myšlienky a úvahy smerujú k neašpirujúcej a nerealizovanej osobe, sú zbytočné. Ale ak dokážeme nasmerovať svoje myšlienky, úvahy, ideály, svoju ašpiráciu a svoj zmysel pre vnútornú povinnosť k našej misii, k nášmu cieľu, k duchovnému Majstrovi, potom budeme v bezpečí, potom budeme naplnení.

Časť 2. Psychická depresia a vitálna depresia

1.

Keď nás napadnú obavy a úzkosť, musíme cítiť, že existuje liek. Keď nás poštípe had, pokúšame sa vyliečiť. Ak chcú do nás vstúpiť a napadnúť nás obavy a úzkosť sveta myšlienok, musíme si zaobstarať liek. A liekom je vnútorne cítiť Božiu Lásku k nám.

Milujeme Boha, ale nie sme si istí, či Boh miluje nás. Modlíme sa k Bohu: „bože, daj nám toto, naplň túto našu túžbu.“ ale to, či nás boh miluje alebo nie, ostáva nejasné. avšak musíme začať s pocitom, že on nás vždy miluje nekonečne viac, než my milujeme samých seba. ako nás môže boh milovať viac, než my milujeme samých seba? odpoveď je, že boh o nás nepochybuje tak, ako o sebe pochybujeme my. v jednej chvíli cítime, že sme veľmi silní, ako veľký vládca, v ďalšej chvíli uvidíme červeného mravca a na smrť sa vyľakáme. Úzkosť prichádza, keď našu existenciu a božiu existenciu oddeľuje priepasť. prichádza aj vtedy, keď nepovažujeme boha za svojho úplne vlastného, alebo nehovoríme: „som z boha. som pre boha.“ obavy a úzkosť odídu iba vtedy, keď sa stotožníme s niečím, čo má mier, pokoj, božskosť a pocit absolútnej jednoty. ak sa stotožníme s vnútorným kormidelníkom, získame silu jeho osvecujúceho svetla. obavy prichádzajú, pretože sa stotožňujeme so strachom. ak sa stotožníme s niečím božským, večným a nesmrteľným, vtedy, prirodzene, do nás vstúpi skrytá podstata a kvalita tej konkrétnej veci. nikdy sa nepohneme k svojmu cieľu, ak sa po celý čas budeme obávať, alebo mať nebožské myšlienky. do božskosti vstúpime len vtedy, keď budeme mať pozitívne myšlienky: „Som z Boha. Som pre Boha.“ Ak si myslíme toto, potom nemôžeme mať žiadne obavy, žiadnu úzkosť.

Existuje psychická depresia a vitálna depresia. Pri psychickej depresii človek cíti, že je toľko vecí, ktoré Boh chce, aby vykonal, a že Boh Sám sa pokúša prejaviť v ňom a cez neho, ale nevedomosť sveta mu nedovolí Boha prejaviť. Tu si medzi svojimi priateľmi a tvojím šéfom je Najvyšší. Tento šéf ťa požiadal, aby si niečo vykonal. Ty sa snažíš a On sa snaží tiež v tebe a cez teba. No okolo teba sú ľudia, ktorí stoja proti tvojmu úsiliu. Považujú Boha za svojho Otca a On ich považuje za Svoje deti, ale nie sú vnímaví voči Božiemu Svetlu. Psychická depresia vznikne, keď vieš, čo je najlepšie, a zároveň si bezmocný. Niektorí bratia a sestry v tvojom okolí vedia, čo je pre nich najlepšie, ale nechcú to urobiť, nechcú sa pohnúť ani o centimeter. Potom sú tu takí, ktorí nevedia, čo je pre nich najlepšie. Ale ty vieš, čo je najlepšie pre teba aj pre nich. Chceš to urobiť, no niečo ti v tom bráni.

Poznáš pravdu a chceš ju prejaviť. Ale si bezmocný, pretože ľudia okolo teba a pred tebou nespolupracujú. Najvyšší, alebo tvoj Vnútorný Kormidelník na teba vyvíja tlak a ty na seba vyvíjaš tlak, ale nepomáha to. Keď sa vnútornému mieru a vnútornému svetlu nedarí dostať na povrch takým spôsobom, ako si to želá Najvyšší, v Božej vybranej Hodine, vtedy prichádza psychická depresia. Vitálna depresia je však iná. Vitálna depresia pochádza z nesplnených požiadaviek pýchy, ega a márnivosti. Pri tejto depresii si chcel niečo urobiť, alebo si chcel naplniť nejakú túžbu, ale nepodarilo sa ti to. Si sklamaný, a tak okamžite prichádza vitálna depresia. Psychická depresia je na nekonečne vyššej úrovni, kde tvoja voľba a Božia voľba sú jedným a tým istým. Pri vitálnej depresii je tvojou voľbou túžba, a to nemá nič spoločné s Božou Vôľou. Si tu len ty a tvoja nesplnená túžba, Boha sa to netýka. Pri psychickej depresii si zahliadol Božiu Víziu. Boh položil Svoju Víziu pred teba, ale ty ju nedokážeš premeniť na skutočnosť. Nechcel si uspieť kvôli svojmu osobnému prospechu, či pre svoje ego. Nie. Ty a Boh máte rovnakú ašpiráciu, rovnakú víziu, rovnaký cieľ, ktorý sa ešte neprejavil. Psychická depresia je výsledkom nenaplnenej Vízie Najvyššieho v tebe a cez teba. Božskosť Boha sa chce prejaviť v tebe a cez teba, ale zdržujú ju svetské sily, sily nevedomosti, stojace proti tebe. Boh a ty ste sa stali jedným: jednou ašpiráciou, jednou dušou, jedným cieľom. Ale Božia Vízia nie je naplnená, a tak máš psychickú depresiu.

Liekom na psychickú depresiu je otvorene sa odovzdať Božej Vôli. Ašpiruj dušeplne a neustále, a potom sa odovzdaj Božej Vôli. Môžeš dušeplne plakať a plakať, ale niekedy, keď do teba vstúpi psychická depresia, si možno budeš chcieť oddýchnuť. Cítiš, že je to beznádejný prípad a najlepšie bude vzdať sa, odovzdať sa — nie Bohu, ale nevedomosti sveta. Už veľakrát sa stalo, že niekto vedel, že Boh a on sú jedným, ale keď videl, že Najvyšší v ňom stále ostáva nenaplnený, vzdal sa. Mnoho duchovných Majstrov a mnoho hľadajúcich sa vzdalo. Spoločne s Bohom sa snažia, ale keď si myslia, že je to beznádejný prípad, vzdajú sa. Ale to nie je dobre. Nemali by sme sa nikdy vzdať. Treba bojovať až do konca. Skôr či neskôr sa Božia Vôľa musí prejaviť v tebe a cez teba.

Otázka: Keď ma niečo na tomto svete trápi, strácam všetku úprimnosť a upadám do depresie.

Sri Chinmoy: Musíš vedieť, že je veľký rozdiel medzi úprimnosťou a hlúposťou. Ak niekto klamal, musíš sa pokúsiť toho človeka osvietiť. Ak niekto urobil chybu, musíš sa pokúsiť tú chybu napraviť vnútorne alebo navonok tým, že ponúkneš svoju dobrú vôľu. V tvojom prípade zohráva úlohu hlúposť. Ak si urobil niečo zlé, cítiš, že zväčšovaním svojej viny ten problém vyriešiš. Ale to nie je správny prístup. Vždy mysli na cieľ, ktorým je dokonalosť. Do hry musíš vniesť dokonalosť.

Ak sa stalo niečo zlé, buď kvôli tebe, alebo kvôli niekomu inému, vtedy musíš okamžite ponúknuť výsledok Najvyššiemu. Musíš povedať: „Bol som bezmocný. On bol bezmocný. Napadli nás zlé sily. Vieme, že sme boli napadnutí, a chceme ti svoju chybu ponúknuť.“ Opakujem, musíš konať vedome a múdro. Keď zistíš, že robíš niečo zle, musíš to prestať robiť.

Depresia nie je odpoveďou. Keď bežíš na nejakých pretekoch a diskvalifikujú ťa, čo urobíš? Počkáš na iný deň a znova sa pokúsiš dosiahnuť svoj cieľ. Ak prestaneš súťažiť len preto, že si mal zlú skúsenosť, nikdy nedosiahneš cieľ. Zlá skúsenosť nesmie byť konečnou skúsenosťou. Ber ju ako prechádzajúci oblak. Raz určite vyjdeš z tohto oblaku nevedomosti.

Otázka: Čo spôsobuje depresiu?

Sri Chinmoy: Depresia prichádza, pretože nechceme žiť v pravde, ale vedome či nevedome chceme žiť v potešení nevedomosti. Po tomto potešení nevyhnutne nasleduje depresia. Depresiu spôsobuje naše prijatie nevedomosti. Keď prijmeme nevedomosť za svoju vlastnú, upadáme do depresie. Vtedy ju nedokážeme prekonať. Sme spútaní, spútaní v malom „ja“ nevedomosti.

Chceme neustály úspech, neustály pokrok, neustále dosiahnutie a naplnenie, avšak v každodennom živote tieto veci nedostávame. Každá chvíľa je príležitosťou vrásť do väčšieho Božieho Svetla, Mieru, Blaženosti a Sily. Ale ak svoj čas nevyužívame správne, potom do nás okamžite vstúpia negatívne sily. Týmito negatívnymi silami sú pochybnosť, strach, úzkosť, obavy a depresia. Ak máme depresiu, nemôžeme očakávať viac Božej Milosti a Božej Lásky. Taktiež nemôžeme stále očakávať od ľudstva súcit. Ak máme depresiu, nejaký priateľ nás môže prísť utešiť, alebo môže mať s nami súcit, ale jeho útecha nepretne koreň našej depresie. Jediným liekom na depresiu je svetlo.

Musíme vedieť, čo vlastne chceme. Ak chceme len svetlo, potom musíme vedieť, kde sa nachádza. Svetlo je v mieri našej mysle, v pokoji nášho srdca. Keď odhalíme svoj vnútorný mier, uvidíme, že je samotným dosiahnutím, samotným naplnením: nekonečným dosiahnutím a naplnením v procese vrastania do nekonečnej Realizácie. Ak neodhalíme svoj vnútorný mier, potom je nám súdené byť princom depresie.

Musíme cítiť, že nie sme nevedomosťou, nepredstavujeme nevedomosť, nie sme v nevedomosti a nie sme pre nevedomosť. Nie. Sme v svetle a chceme vrásť do najhlbšieho, všetko napĺňajúceho svetla. Ak máme tento pocit, potom pre nás neexistuje žiadna depresia. Svetlo, ktoré je výsledkom našej ašpirácie, okamžite spáli našu depresiu na popol, alebo premení našu depresiu na nepretržitú ašpiráciu. Ak sa dokážeme stotožniť s vnútornou spontánnou radosťou duše, potom budeme mať vždy radosť vo vnútri aj navonok. Preto sa pokúsme zostať v spontánnej radosti duše.

Otázka: Guru, máš vôbec niekedy depresiu?

Sri Chinmoy: Nemávam depresiu kvôli sebe, ale keď vstúpim do vás a stotožním sa s vami, určite cítim depresiu. Keď do vás vstúpim, cítim rozličné druhy depresie. Keď skoro ráno meditujem, ak do niekoho vstúpim a stotožním sa s ním, vidím, že ma preklína, alebo si želá moju hlavu. Ak sa s ním stotožním, je prirodzené, že sa aj ja stanem takým nahnevaným alebo deprimovaným, ako je on. Ale ak sa s tým človekom stotožním len na krátky čas, dokážem premeniť jeho depresiu. Samozrejme, keď použijem svoju silu stotožnenia, stávam sa deprimovaným, ale potom tú depresiu okamžite odhodím preč. Ku mne osobne depresia neprichádza. Keď ma vidíte smutného alebo deprimovaného, môžete si myslieť, že je to kvôli mojej misii alebo mojim problémom. Ale čo sa v tej chvíli skutočne stalo? S niekým som sa stotožnil. No takéto stotožnenie si neudržujem veľmi dlho.

Otázka: Guru, keď sleduješ stav našej mysle alebo naše nálady, vidíš nás ako kombináciu alebo priemer toho, akí sme boli po celý deň, alebo nás vidíš takých, akí sme práve v tej chvíli?

Sri Chinmoy: Nie je to ako priemer. Tridsať percent času môžeš mať depresiu, tridsať percent času môžeš byť nahnevaný a možno počas dňa môžeš mať v rôznych chvíľach všetky ostatné nebožské vlastnosti. Ale ak len na jednu sekundu pocítiš vôľu duše, potom musíš vedieť, že sila vôle duše je omnoho väčšia než všetok tvoj strach, pochybnosť a ostatné negatívne vlastnosti. Ak máš túto silu vôle len jedno percento času, môžeš poraziť svoju depresiu a všetky ostatné nebožské vlastnosti. Pol hodinu môžeš trpieť depresiou, ale ak dokážeš čo i len na jednu sekundu vyniesť na povrch vnútornú silu vôle svojej duše, potom ľahko môžeš depresiu ukončiť.

Otázka: V psychológii je symptóm, ktorý sa volá maniodepresívna psychóza, keď je človek najprv živý a veselý, a vzápätí upadne do depresie. Občas to pozorujem u žiakov. Zdá sa, že je to súčasť ľudskej psychiky. Čo môžeme urobiť preto, aby sme tento cyklus zastavili?

Sri Chinmoy: Problém všetkých ľudí je, že nie sú spokojní s jednou vecou dlhšie ako päť minút. ak máme niečo päť minút, cítime, že sme veľmi bohatí. potom nás tá vec už neuspokojuje a bežíme za niečím iným. vždy cítime, že tá druhá strana poľa je viacej zelená. a tak bežíme na druhú stranu a tam zbadáme, že vôbec nie je zelená. alebo sa môže stať, že prídeme na druhú stranu a vidíme, že je naozaj zelená. tešíme sa z toho päť minút, ale potom začneme znovu rozmýšľať: „Nie, nie, nie! Mýlil som sa, tá druhá strana je rovnako zelená.“ A tak sa vrátime na druhú stranu a nič tam nenájdeme. Takýmto spôsobom budeme tri či štyri razy za deň šťastní a tri či štyri razy budeme nešťastní. Alebo jeden deň budeme šťastní a na druhý deň deprimovaní. Hore a dole, hore a dole! Ale prečo by sme mali zostupovať? Ak kráčame po správnej ceste a sme úprimní, potom by sme mali stále iba napredovať.

Keď sme šťastní, vtedy žijeme vo svojom srdci, vo svojej duši. Ale nie sme tam spokojní dlhšie ako päť minút. Chceme ísť do vitálu, do mysle alebo do fyzického, pretože nám neustála zmena dáva obrovskú radosť. A tak sa vedome či nevedome vraciame do fyzického, do vitálu a do mysle. Zmena je dobrá, keď je to zmena z dobrého na lepšie a z lepšieho na najlepšie. Ak dostávame zo srdca alebo duše trochu radosti, snažíme sa ju zväčšiť a zintenzívniť. Potom, keď vstúpime do najvyššej úrovne mysle, keď sme vo vedomí duše, naša radosť nemá konca.

Musíme vedieť, čo máme v kuchyni a čo v meditačnej miestnosti. V meditačnej miestnosti sú vonné tyčinky, sviečky a kvety. Tu získame veľkú radosť vďaka svojej inšpirácii, vďaka svojej úprimnosti v duchovnom živote. Ak vieme, čo nám môže ponúknuť meditačná miestnosť, prečo musíme ísť do kuchyne, do samého zmätku? Pretože cítime, že aj toto miesto má radosť. Ale rád by som povedal, že kuchyňa nie je to správne miesto na hľadanie radosti.

Mali by sme byť ako indický roľník. Indický roľník nečaká na dážď či slnko. Cíti, že jeho povinnosťou je orať pole. Každý deň ide na pole a robí svoju prácu. A tak by sme ani my nemali očakávať dobré a zlé chvíle. Ak máme jeden deň veselú myseľ, na druhý deň túto veselosť mysle vystrieda vlna depresie. Ale ak žijeme v Svetle, v božskom Mieri, potom sa to nestane. Prichádza to iba preto, že sme ešte úplne nezvládli svoj vitál a svoju myseľ.

Otázka: Ak sme v povznesenej nálade alebo máme depresiu a nepoznáme jej príčinu, môže to mať vnútorný dôvod?

Sri Chinmoy: Vždy existuje dôvod, ale stáva sa, že to myseľ nepochopí. Niekedy navonok nie je žiaden dôvod, ale niečo sa stalo na vnútornej úrovni a myseľ ten dôvod nevidí. Dnes, keď jedna žiačka išla domov z meditácie v Organizácii spojených národov, videl som na nej niečo nezvyčajné. Inokedy z nej cítim dobrú, zdravú vibráciu, ale dnes som videl, že niečo nie je v poriadku. Keď sa vrátila do svojej kancelárie, zistila, čo sa stalo. Nejakí ľudia vnikli do jej bytu. Sily, ktoré vstúpili do jej domu, vstúpili do jej bytosti, zatiaľ čo bola vo svojej kancelárii, hoci si to neuvedomovala. Videl som to, keď kráčala. Tie sily ju napadli na fyzickej úrovni.

Otázka: Ako môžem ovládať svoju náladu?

Sri Chinmoy: Niekedy je počasie jasné a slnečné, niekedy je úplne zamračené. V duchovnom živote je to tak isto. Ak nemáme prístup k vnútornému slnku, môže prísť pochybnosť a zničiť našu radosť. Môže prísť strach, môže prísť nedostatok dôvery, môže prísť akákoľvek nebožská kvalita. To, čo potrebujeme, je vnútorné šťastie. Dosť často vidím, ako sa smejete a žartujete, ale v skutočnosti to nie je vnútorné šťastie. Keď si vnútorne šťastný, vtedy vidíš, že naozaj robíš pokrok. Z vnútorného šťastia môžeš získať aj vonkajšie šťastie. Keď príde vonkajšie šťastie vďaka vnútornému dosiahnutiu, vnútornému pokroku, vtedy je vonkajšie šťastie naozajstným šťastím. Inak takzvané vonkajšie šťastie nie je skutočným šťastím.

V tvojom prípade sa veľmi často deje to, že sa cítiš byť menejcenný, čo je absurdné. Cítiš, že niekto je lepší ako ty. Ak sa ťa spýtam, koľko ľudí v centre je lepších ako ty, povieš mi, že všetci. Prečo na nich musíš myslieť ako na lepších a na seba ako na horšieho? Mysli na seba ako na moje duchovné dieťa, Božie vybrané dieťa. Tu sme všetci Božími vybranými deťmi.

Komplex menejcennosti vytvára v živote problémy. Ak niekto napíše báseň alebo hovorí so mnou, okamžite sa cítiš byť menejcenný. Som veľmi šťastný, že v tvojom prípade to nie je žiarlivosť, čo ti spôsobuje problémy. U teba je to pocit menejcennosti, avšak ten pocit je tiež nebožský. Prosím, cíť, že to, či je niekto lepší alebo horší ako ty, nie je tvoj problém. Ty sa snaž, aby si robil pokrok. Keď robíš skutočný pokrok, vtedy vidíš, že aj ostatní robia pokrok.

Prosím, neprechovávaj v sebe vedome pocit menejcennosti. Božiu rodinu tvorí veľa ľudí. Ak sa jeden z členov rodiny začne cítiť menejcenný, potom v mysli vždy zostane menejcenným, či už je v skutočnosti menejcenným alebo nie. Ale ak na seba myslíš ako na člena rodiny, vtedy otázka menejcennosti vôbec nevznikne.

Otázka: Ako môžeme mať jeden deň úžasnú meditáciu a na druhý deň úplne hroznú?

Sri Chinmoy: Je to veľmi jednoduché. Ak si včera mal veľmi chutné jedlo, to neznamená, že budeš spokojný so svojím dnešným jedlom. Záleží na schopnostiach kuchára. Dajme tomu, že tvoja úžasná meditácia je ako najchutnejšie jedlo. V tomto prípade je tvojím kuchárom ašpirácia. Ak veľmi dušeplne ašpiruješ, potom ti kuchár dokáže pripraviť rovnako chutné jedlo aj dnes. Chuť nemusí byť nevyhnutne tá istá. Jedlo môže byť rovnako kvalitné a zároveň chutiť inak. Alebo ak chceš, môžeš si vypýtať to isté jedlo, ktoré ti chutilo včera. Ak nezaplatíš kuchárovi vo vonkajšom živote, potom od teba odíde. Rovnako aj vo vnútornom živote musíš kuchárovi zaplatiť, a mzda, ktorú mu platíš, je tvoj vnútorný plač. Musíš mať neustály vnútorný plač po Pravde a Svetle. Musíš udržiavať svoj vnútorný plameň. Potom budeš mať vždy dobrú meditáciu.

Otázka: Čo máme robiť, ak s niečím bojujeme a pritom strácame radosť vo svojom živote?

Sri Chinmoy: Musíme vedieť, či ide naozaj o vnútorný boj. Je veľmi ľahké použiť slovo „boj“. Ale „boj“ je veľmi komplikované slovo. Ak sa lenivý človek musí pohnúť čo i len o centimeter, hovorí tomu boj. Ak musíme vstať skoro ráno, alebo musíme povedať pravdu, hovoríme tomu boj. Ak musíme čeliť skutočnosti iba letmú sekundu, ak musíme pracovať, to všetko je boj.

Každý človek si musí vo svojom vnútri uvedomiť, čo je to pravý boj. Naozajstný boj pre úprimného hľadajúceho znamená poraziť nevedomosť vo svojom vlastnom živote a vo svete okolo seba. Ale ak úprimne bojuje, aby zvíťazil sám nad sebou, aby sa stal víťazom vo svojom vlastnom živote, potom táto samotná snaha mu určite dáva radosť. Ak úprimne zápasí s falošnosťou, nečinnosťou, temnotou, nedokonalosťou, obmedzením a pripútaním, potom musí cítiť určitú vnútornú radosť.

Musíme vedieť, ako veľmi sa snažíme realizovať Najvyššie, koľko minút svojho každodenného života venujeme Najvyššiemu v nás, koľko zápasíme, aby sme uvideli Svetlo v sebe a v ostatných. Ak vedieme takýto boj, potom musíme cítiť, že božské vlastnosti, ktoré máme a ktoré má každý, musia narastať. Sú to práve božské vlastnosti, ktoré sa v nás vynárajú a inšpirujú nás, aby sme bojovali proti prevládajúcej temnote a nevedomosti. Ako nás môžu tieto božské vlastnosti opustiť, keď práve oni nás žiadajú, aby sme bojovali? V skutočne úprimnom duchovnom zápase svoje vnútorné vlastnosti nestratíme. Práve naopak, naše vnútorné vlastnosti sa zväčšia v neobmedzenej miere.

Otázka: Niekedy k tebe cítim veľkú oddanosť, ale inokedy sa od teba cítim byť veľmi vzdialený, takmer neduchovný.

Sri Chinmoy: Máš úplnú pravdu. Mal by si vedieť, že tvoje vedomie ešte nedosiahlo ustálenú úroveň, a preto ťa neobviňujem. Hovoríš mi o tom, si úprimný. Veľa žiakov je na tej istej lodi. Vzťahuje sa to na mnohých, ak nie na všetkých. Otázka, ktorú sa pýtaš, sa týka všetkých. V tejto chvíli si samá oddanosť, ale o chvíľu môžeš robiť veľa nebožských vecí.

Znamená to, že v súčasnom štádiu svojho duchovného života nemôžeš očakávať najchutnejšie jedlo každý deň. Chceš mať chutné jedlo každý deň, ale dostávaš ho možno raz za týždeň. Ale štandard, ktorý si chceš udržať vo svojom duchovnom živote, príde pomaly a postupne. Keď budeš mať pevné vnútorné základy, budeš cítiť, že som vždy tvojím najlepším priateľom. Od tej chvíle budeš cítiť, že som neoddeliteľnou súčasťou tvojho života.

Prosím, cíť, že som predĺžením tvojho vedomia. Nemysli si, že som cudzincom, Indom. Nemysli si, že som prišiel, aby som narušil tvoj pokoj. Nie. Mysli si len toto: „Môj Majster je neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia. Keďže som ho prijal za svojho učiteľa, to znamená, že je o centimeter lepší ako ja. Inak by som ho nebol prijal.“ Viem, že pravú ruku mám silnejšiu ako ľavú. Keď vrhám guľou, používam pri tom pravú ruku, nie ľavú, ale ľavá ruka je tiež moja. Túto ruku použijem na mnoho iných vecí, ktoré by pravá ruka neurobila. Taktiež v duchovnom živote, ak ma dokážeš cítiť ako predĺženie svojho vedomia, hovorím ti, potom tu nebude žiadny problém. Aj keď cítiš, že si nebožský, moja láska a záujem o teba nikdy nepominú. Skutočný duchovný Majster nie je nikdy závislý na nepokojnom, nepredvídateľnom vnútornom počasí emócií svojich žiakov. Teraz budeš božský, o chvíľu budeš nebožský. Ale nech ťa to nemrzí. Je to skúsenosť, cez ktorú prechádzaš. Vôbec sa pre to neznepokojuj. Len sa snaž, ako najlepšie vieš, aby si robil správne veci.

Otázka: Už niekoľko mesiacov sa pokúšam meditovať, ale ruší ma nepokoj a depresia.

Sri Chinmoy: Najprv sa pozrime na nepokoj. Nepokoj prichádza, pretože myseľ nie je úplne pod kontrolou. Nepokoj je v mysli, vo vitáli, v hrubom fyzickom a do určitej miery dokonca aj v srdci, ale nikdy nie je v duši. Prečo máme nepokoj? Nepokoj máme, pretože sa myseľ vedome nezjednotí so svetlom duše. Duša plače, pretože chce mysli ponúknuť svetlo, avšak myseľ neustále a zámerne toto svetlo odmieta. Môžeš povedať, že tvoja myseľ chce tiež meditovať, ale nie je to pravda. Fyzická myseľ meditovať nechce. Je to osvecujúca myseľ, alebo myseľ značne očistená svetlom duše, ktorá chce meditovať. Nepokoj prichádza, pretože myseľ nie je ochotná podriadiť sa vôli duše.

Depresia prichádza z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je vitál. Keď máš dobrú meditáciu, obyčajný vitál, vitál, ktorý plače po mene, sláve a vonkajších úspechoch cíti, že ho už viac nebudú kŕmiť, že zomrie. Pokoj, ktorý prináša meditácia, je pre nepokojný vitál ako jed. Vtedy je veľmi dôležitá trpezlivosť, pretože vďaka trpezlivosti vitál cíti, že jeho existencia nie je ohrozená. Je ešte jeden dôvod, prečo vzniká depresia. Srdce prináša z duše posolstvo, že dôjdeš veľmi ďaleko, že v tomto alebo v ďalšom živote dosiahneš konečný cieľ. Celá bytosť sa vtedy zjednotí so svetlom, ktoré srdce prináša z duše. Pred sebou vidíš len slnečné svetlo. Ale keď preskúmaš svoj súčasný stav, vidíš, že je ako tmavé, neprívetivé počasie. Vtedy príde depresia. Vidíš obrovskú priepasť medzi svojou súčasnou situáciou a cieľom, ktorý je dosť ďaleko. Tvoje možnosti obsahujú najvyššiu pravdu, najvyššiu realizáciu. Avšak tvoja súčasná skutočnosť je úplne iná. Možnosti a skutočnosť sú také vzdialené, že prirodzene začneš mať depresiu.

Najlepší spôsob, ako poraziť depresiu, je meditovať každý deň skoro ráno, ale nič od svojej meditácie neočakávať. Musíš len venovať svojej meditácii svoj vedomý záujem. Správaj sa k meditácii ako k dieťaťu. Dieťaťu ponúkaš svoj záujem, svoju lásku a náklonnosť, ale nič od neho neočakávaš. Rovnako, prosím, ponúkni aj svojej meditácii svoju lásku a záujem. Nič neočakávaj, len daj to, čo máš. Ak dokážeš dávať a nič neočakávať, príde čas, keď ti tvoja meditácia dá všetky božské vlastnosti.

Časť 3. Štyria dôverní priatelia: neúprimnosť, nečistota, pochybnosť a zhovievavosť k sebe samému

1.

V duchovnom živote nie je nič nevyliečiteľné. Musíš však vedieť, ako úprimne si prijal duchovný život, ako úprimne kráčaš po duchovnej ceste, ako úprimne ašpiruješ, aby si dosiahol konečný cieľ.

Neúprimnosť je ťažká choroba, ale dá sa vyliečiť. Keď Božské zostúpi, neúprimnosť sa dá vyliečiť. Nečistota je odolná choroba, ale dá sa vyliečiť. V prípade nečistoty to trvá dlhú dobu, niekedy dokonca niekoľko životov. Keď neúprimný človek vidí všade okolo seba úprimných ľudí, dostane vnútornú inšpiráciu a snaží sa stať úprimným. Cíti, že je zahanbujúce byť neúprimný, zatiaľ čo jeho priatelia a susedia hovoria po celý čas pravdu. Vtedy je možné prekonať neúprimnosť. Ale v prípade nečistoty je to iné. Ľudia môžu viesť vnútorný život, ale dosiahnuť čistotu nie je ľahké. Ľudia získavajú zážitky a potom tieto zážitky strácajú. Prečo? Pretože nemajú dostatok čistoty. Pravda, duša je vždy čistá. Ale vitál vytvára okolo duše závoj nečistoty. Ak má človek robiť pokrok, duša musí vedome odhodiť tento závoj nečistoty.

Potom je tu pochybnosť. Pochybnosť je takmer nevyliečiteľná choroba. Aj keď hľadajúci robí veľmi rýchly pokrok, alebo už prešiel v duchovnom živote dlhú cestu, aj tak sa môže stať obeťou pochybnosti. Pochybnosť je prítomná, až kým človek nerealizuje najvyššiu Pravdu. Dokonca aj veľký duchovný Majster Swámí Vivekananda pochyboval o svojom Majstrovi, Sri Rámakrišnovi. Aj keď bol Sri Rámakrišna na smrteľnej posteli a prechádzal za závoj Večnosti, Vivekananda o ňom pochyboval. Vtedy Sri Rámakrišna musel povedať svojmu najmilšiemu žiakovi, že ten, kto je Ráma a ten, kto je Krišna, je v jednej osobe Rámakrišna.

Rád by som vám povedal, že sú hľadajúci, ktorí urobili značný pokrok, ale teraz vstúpili do sveta pochybností. Cítia, že duchovný život nie je určený pre nich, a že v duchovnom živote premárnili svoju vzácnu energiu. To sú nesprávne úvahy, ktoré v sebe niekedy vedome prechovávajú. Vždy hovorím, že pochybnosť je pomalý jed. Hľadajúceho, ktorý v sebe chová pochybnosť, nakoniec tento pomalý jed otrávi.

Si Božím vybraným dieťaťom. Ak existuje Boh, musíš cítiť, že aj ty existuješ. Keď pôjdeš hlboko dovnútra a prijmeš duchovný život, musíš cítiť, že pochybnosť je najhorším zlodejom v tvojom živote. Kradne ti všetko tvoje vzácne vnútorné bohatstvo. Pochybnosť je aj tvojím najhorším nepriateľom. Prečo? Pretože pochybnosť začne pochybovať sama o sebe. Dnes pochybuješ o niekom a zajtra budeš pochybovať o sebe. Dnes prídeš k jednému záveru, a zajtra ťa znova zahalí vlna pochybnosti. Ale to neznamená, že dnešná pochybnosť sa odplavila. Nie, len ju nahradila iná pochybnosť.

A potom je tu zhovievavosť k sebe samému. Toto je naozaj, skutočne nevyliečiteľná choroba v porovnaní s neúprimnosťou, nečistotou, pochybnosťou a inými slabosťami, prekážkami a negatívnymi vlastnosťami. Zhovievavosť k sebe samému trvá dlhú, dlhú, dlhú dobu. Keď odíde neúprimnosť, keď odíde nečistota a pochybnosť, uvidíš, že zhovievavosť k sebe samému ešte stále zotrváva. Či už v myšlienkach alebo v konaní, na mentálnej úrovni alebo na fyzickej úrovni zostane prítomná vo vonkajšom vedomí.

Boh nám zhovievavosť k sebe odpustí, ale keď vystúpi do popredia naša úprimnosť a božská hrdosť, vtedy nemôžeme odpustiť sami sebe. Ako môžeme získať plody realizácie a oslobodenia, keď vieme, že sme na fyzickej a vitálnej úrovni takí nedokonalí? Vnútorná bytosť je samé svetlo. Silu tohto svetla sa pokúšame ponúknuť svojej vonkajšej bytosti. Ale najťažšie je to v prípade zhovievavosti k sebe, pretože v súčasnosti je úroveň ľudskej ašpirácie veľmi nízka. Ak hľadajúci v nás nie je dostatočne silný, potom je zhovievavosť k sebe samému nevyliečiteľná.

Pravda, Milosťou Najvyššieho sa jedného dňa z tejto zhovievavosti k sebe musíme vyliečiť. Ale na to potrebujeme okrem božskej Milosti ešte nesmiernu ašpiráciu, neustálu ašpiráciu. Je veľmi ľahké povedať, že s Božou Milosťou je všetko možné. To počujeme od každého duchovného Majstra. Avšak táto Milosť nezostúpi len tak, na hocikoho. Milosť zostúpi len na tých, ktorí sa chcú kúpať v jej slnečných lúčoch. Ak je hľadajúci pripravený bežať najrýchlejšie a obetovať všetko, čo má a čím je, ak je v každej chvíli pripravený odovzdať všetko Bohu, vtedy preňho nič nezostane nevyliečiteľným.

Ak chceš bežať k Bohu, božská Milosť je v tvojom vnútri a bude pôsobiť v tvoj prospech. Keď sa úprimne vzdáš všetkej pochybnosti a nečistoty, potom svitne zlatý deň, keď bude aj zhovievavosť k sebe samému vyliečená. Neprišiel som sem, aby som vás odradil. Mojou úlohou je povzbudiť vás. Ale spolu s povzbudením vám musím úprimne povedať, že poraziť zhovievavosť k sebe samému je skutočne ťažké. Nedávam vám studenú sprchu, ale pravda je pravda. Je to tá najťažšia úloha na ceste duchovného hľadajúceho. Ale duchovný hľadajúci musí jedného dňa poraziť zhovievavosť k sebe, pretože Boh nikomu nedovolí, aby zostal k sebe navždy zhovievavý. Boh chce dokonalosť od každého človeka na Zemi. Je to len otázka času, a tento čas už pre nás Boh vybral. Ale ak plačeme, môžeme urýchliť Božiu Hodinu. Boh je veľmi potešený, keď úprimní hľadajúci dokážu urýchliť Jeho vybranú Hodinu.

Obyčajní ľudia sa iba hrajú so slovami a myšlienkami, čítajú milióny kníh a pravdu sa učia iba mechanicky. Čím hlbšie ideme, tým je nám jasnejšie, že pre týchto hľadajúcich je zhovievavosť k sebe samému nevyliečiteľná. Na svete sú stovky jogínov a duchovných Majstrov. Ale pokiaľ ide o naozaj a skutočne realizovaných ľudí na Zemi, rád by som povedal, že ich je asi len tucet. Svet je dosť rozľahlý, ale Matka Zem je požehnaná len desiatimi alebo dvanástimi duchovnými Majstrami, ktorí realizovali Boha. Ďalší išli hlboko dovnútra. Sú omnoho pokročilejší než bežní hľadajúci, avšak nie sú realizovaní, a pokiaľ ide o zhovievavosť k sebe samému, tam končia. Ale tí, ktorí naozaj realizovali Pravdu, sú ďaleko za zhovievavosťou k sebe samému.

Keď sa pozrieme na zhovievavosť k sebe z najvyššej perspektívy, vidíme, že je to niečo, čo môžu poraziť iba veľkí duchovní Majstri a tí, ktorí získali nesmierny Súcit Najvyššieho. Bežní hľadajúci sa môžu na jednu hodinu denne zjednotiť s Božou Vôľou a po zvyšok dňa sú ich vôľa a Božia Vôľa úplne rozdielne. Ale keď je niekto krôčik od úplnej realizácie, vtedy nič nie je nemožné, pretože sa jeho vôľa zjednotí s Božou Vôľou. V prípade skutočných duchovných Majstrov sú Vôľa Boha a ich vôľa úplne a neoddeliteľne jedným. Vtedy nič nemôže zostať nevyliečiteľné.

Otázka: Aj napriek tomu, že som prijal duchovný život, mám stále pochybnosti. Prečo je to tak, Guru?

Sri Chinmoy: Skôr ako svitne deň, je naším učiteľom temnota. Vtedy nie je žiadna nádej. Potom, keď svitne deň a vyjde slnko, temnota zmizne. Ale aj počas dňa býva slnko často zakryté mrakmi. Často môžeme pozorovať, že oblaky zakrývajú oblohu. Tak isto v duchovnom živote pochybnosti prídu a odídu. Keď odídu, vtedy večné slnko v našom vnútri svieti veľmi mocne.

V skutočnosti máme mnoho vnútorných sĺnk. Keby sme videli aspoň jedno zo svojich vnútorných sĺnk, cítili by sme, že jeho oslnivá žiara je nekonečne mocnejšia ako fyzické slnko. Ako môžeme vidieť vnútorné slnko? Pomocou neustálej modlitby a meditácie. Keď sa z nás stanú pokročilí hľadajúci, uvidíme niekoľko vnútorných sĺnk. Neskôr, keď budeme realizovaní, zistíme, že máme mnoho vnútorných sĺnk. Vivekananda, veľký žiak Sri Rámakrišnu, mal osemnásť vnútorných sĺnk. Ale ten istý Vivekananda pochyboval o svojom duchovnom majstrovi, o svojom vlastnom duchovnom živote. Dokonca pochyboval aj o existencii Boha. Takže pochybnosť nie je v žiadnom prípade zriedkavou skúsenosťou.

Otázka: Niekedy, keď ma napadne pochybnosť, mojou prvou reakciou je, že jej nedovolím vstúpiť. Ale ona sa každých päť minút vracia. Rada by som vedela, čo mám urobiť, ak ju chcem natrvalo odstrániť.

Sri Chinmoy: Nanešťastie, kým neskončíme svoju duchovnú cestu, nemôžeme použiť slovo „natrvalo“. Niektorí duchovní Majstri sú takí úprimní. Hovoria nám, že pochybnosti s nimi zostali až do poslednej chvíle. Dokonca ešte sekundu pred realizáciou Boha mali stále pochybnosti. Naopak, niektorí úprimní hľadajúci nemajú žiadne pochybnosti, dokonca ani na začiatku. To neznamená, že sú omnoho lepší ako duchovní Majstri. Nie. Nedokonalosť v podobe pochybnosti alebo niečoho iného bola vo vnútri týchto veľkých duchovných Majstrov, a nakoniec ju porazili.

Existujú dva spôsoby, ako poraziť pochybnosť. Keď do teba vstúpi pochybnosť či iné negatívne sily, môžeš ju brať ako opicu, ktorá ťa neustále vyrušuje. Modlíš sa a medituješ, a pritom ťa neustále vyrušuje nejaká opica. Necháš opicu tak, nech si vyrušuje, pretože máš trpezlivosť. Medzi tvojou trpezlivosťou a nezbednými kúskami opice prebieha súťaž. Avšak tým, že si hľadajúca, určite máš viac trpezlivosti ako niekto, kto neašpiruje. Opica neašpiruje, preto sa jej trpezlivosť nemôže vyrovnať tvojej trpezlivosti. Na svete je to tak, že tak ako my máme ego, aj opica má určitý druh ega. Lenže ty ho nevidíš. Ak jej nevenuješ žiadnu pozornosť, opica nakoniec pocíti, že je pod jej dôstojnosť vyrušovať ťa znovu a znovu. Trpezlivosť má schopnosť rozptýliť zlé sily. Ak máš schopnosť nevšímať si alebo neustále odmietať negatívne sily, potom nikdy nemôžu vyhrať.

Existuje ešte iný spôsob. Ak do teba vstúpi pochybnosť, mala by si myslieť na protiklad pochybnosti, ktorým je viera. Ak do tvojej mysle vstupuje pochybnosť, okamžite vyslov slovo „viera“ a maj vieru v seba. Len povedz: „Som dcérou Boha, tak ako môžem o sebe pochybovať, ako môžem pochybovať o ostatných, ako môžem pochybovať o Bohu?“ Boh sa nestal Bohom tak, že pochyboval o mne, o tebe, alebo o niekom inom. Stal sa Bohom tak, že miloval, že sa stal jedným. A jednota pochádza iba z pozitívnych kvalít, ako je viera. Takže toto je rozvíjajúci alebo progresívny spôsob, ako poraziť pochybnosť.

Pochybnosť je nebožská sila. Ja tomu hovorím pomalý jed. Pochybnosť je v duchovnom živote naším najhorším nepriateľom. Dnes pochybujem o sebe, zajtra budem pochybovať o Bohu, pozajtra budem pochybovať o celom svete. Ak pochybujem o Bohu, nič sa nestane, Boh ostane taký dokonalý ako vždy. Ak pochybujem o nejakom inom človeku, ten človek ostane taký istý. Ale keď pochybujem o sebe, ničí ma to. Nemôžem ísť ani o centimeter dopredu. Takže najlepšie je nepochybovať o sebe, nepochybovať o iných a nepochybovať o Bohu.

Otázka: Nie je neprítomnosť pochybnosti to isté ako nezlomná viera?

Sri Chinmoy: To je nemožné! Neprítomnosť pochybnosti je jedna vec, ale viera, skutočná viera, je niečo iné. Nemusíš o niekom pochybovať, to však neznamená, že máš v neho slepú vieru. Je veľa ľudí, ktorí nepochybujú o schopnostiach duchovného učiteľa alebo Majstra, ale nemajú v tohto duchovného Majstra takzvanú slepú vieru. Nespochybňujú jeho duchovnú výšku, ale to neznamená, že majú nekonečnú vieru v jeho rady, pokiaľ ide o ich prácu alebo ich mentálny život. To sú dve úplne odlišné veci. Niekto nemusí mať pochybnosti, ale môže mať neutrálny pocit. Skutočná viera v naozajstného duchovného Majstra nie je nič iné ako svetlo múdrosti. Ak mi je nejaký duchovný Majster sympatický, neznamená to ešte, že pôjdem a dotknem sa jeho nôh.

Otázka: Ako môžem najlepšie poraziť pochybnosť?

Sri Chinmoy: Najlepší a najúčinnejší spôsob, ako poraziť pochybnosť, je postaviť sa k tomu pozitívnym spôsobom. Cíť, že nie si pochybnosťou, ale istotou. Cíť, že nie si strachom, ale odvahou. Vždy sa snaž stotožniť s pozitívnou vlastnosťou. Práve teraz sa nanešťastie stotožňuješ s pochybnosťou. Cítiš, že pochybnosť je skutočnosťou. Ak však zmeníš svoj postoj k vlastnému vnútornému životu, povieš, že pochybnosť nie je skutočnosťou, strach nie je skutočnosťou, ale že pravou skutočnosťou je viera, pravou skutočnosťou je odvaha.

Prijímaš pochybnosť za svojho priateľa. Bol si s pochybnosťou povedzme dvadsať rokov a cítiš, že pochybnosť je tvojou skutočnou priateľkou, inak by si s ňou nezostal a ona by nezostala s tebou. Ale v momente, keď uvidíš, že do tvojho života vchádza lepší priateľ, nebudeš sa správať ako blázon. Povieš: „Teraz do môjho života prišiel ďalší priateľ a vidím, že tento priateľ ma zavedie k vyššiemu cieľu. Hoci som bol s nevedomosťou dvadsať alebo tridsať rokov, nemusím už zostať ani o sekundu dlhšie, keď vidím, že prišiel niekto iný, viac osvecujúci, viac napĺňajúci.“ Okamžite budeš považovať toho človeka za svojho priateľa.

Tvojimi novými priateľmi sú viera a odvaha. Títo dvaja priatelia boli vždy pri tebe, len ty si nebol na ich strane. Predtým si bol po celý čas na strane pochybnosti a strachu. Teraz ich považuj za svojich bývalých priateľov, starých priateľov, pretože prišli tvoji noví priatelia. Ak zmeníš svoje priateľstvo týmto spôsobom, tvoj problém sa okamžite vyrieši. Inak budeš neustále na bojovom poli zápasiť so svojimi starými priateľmi, strachom a pochybnosťou.

Ak vymeníš svojich priateľov, čo sa potom stane? Najskôr sa ťa starí priatelia, strach a pochybnosť, pokúsia získať naspäť. Nebudú chcieť stratiť tvoje priateľstvo. Ale čoskoro pocítia, že je pod ich dôstojnosť chodiť za tebou. Povedia: „dobre, nech ide, nech ide. ak mu na nás nezáleží, ak nás nepotrebuje, tak ani my nepotrebujeme jeho.“ je to ako ľudská pýcha. keď stratíme priateľa, najprv sa snažíme získať ho späť. ale potom, keď vidíme, že je to beznádejný prípad, že náš priateľ sa nevráti späť, pretože si našiel iného priateľa, naše ego vystúpi do popredia. povieme: „Ak nás nepotrebuje, potom ani my nepotrebujeme jeho.“ Takto nás pochybnosť a strach opustia, keď sa spriatelíme s vierou a odvahou.

Otázka: Ako možno prekonať zhovievavosť k sebe samému, ktorá nám prekáža pri vykonávaní povinností?

Sri Chinmoy: Skúsme nepoužívať také veľké, osvietené slovo ako je „prekonávanie“, keď hovoríme o zhovievavosti k sebe samému. Zhovievavosť k sebe si vyžaduje prísny trest. Ego a nevedomosť musíme prekonať, obmedzenia musíme prekonať. Ale pohodlnosť sa vyskytuje v hrubom fyzickom vedomí a tu na seba musíme byť mimoriadne prísni. Ak dieťa urobí niečo zlé, matka ho potrestá. Aj my musíme cítiť, že ak máme zhovievavosť k sebe, robíme niečo, čo si vyžaduje okamžitý trest. Musíme vedieť, že zhovievavosť k sebe samému je ako zločin, ktorý páchame na svojej duši.

Môžeš si povedať, že trestom sa neosvietiš. Ale my cítime, že existuje niečo, čo sa volá svetlo a niečo, čo sa volá noc. Zhovievavosť k sebe samému je noc. Najprv sa musíme oddeliť od noci. Potom môžeme vstúpiť do miestnosti, ktorá je do určitej miery osvetlená. Odtiaľ môžeme ísť do miestnosti, ktorá má viac svetla, a potom na miesto, ktoré je úplne osvietené.

Časť 4. Žiarlivosť a osobné konflikty

Otázka: Aký je rozdiel medzi žiarlivosťou a obdivom?

Sri Chinmoy: Ak niekto niečo dosiahne a ty žiarliš, určite to budeš vedieť. Budeš cítiť, že si schopný toho človeka prebodnúť. Žiarlivosť je presne ako nôž. Keď žiarliš, sám sa stávaš obnaženým mečom. Ak sa naskytne príležitosť, potom v úplnej tme toho človeka prebodneš. Cez deň sa bojíš, že ťa chytia, a tak sa to snažíš skrývať. Vnútorne sa pokúšaš svoju žiarlivosť poraziť, pretože cítiš, že buď vo vnútornom svete, alebo vo vonkajšom svete ťa prichytia pri čine.

Ale ak ide o úprimný obdiv, potom to cítiš vo svojom živote. Nedokážeš urobiť to, čo urobil niekto iný, ale obdivuješ ho, a tiež jeho konanie. To znamená, že spontánne cítiš, že chceš dosiahnuť alebo vrásť do tej veci, ktorú on dosiahol. To je tvoj úprimný obdiv.

Otázka: Rozmýšľala som nad žiarlivosťou. Občas som sa pokúšala presvedčiť samu seba, že na tom nezáleží, ak prejavuješ viac pozornosti niekomu inému, ale nefunguje to.

Sri Chinmoy: Funguje to, ak si čo najúprimnejšie spomenieš na to, koľkokrát som ti prejavil náklonnosť, záujem, požehnanie a tak ďalej. keď na niekoho žiarliš, musíš sa pokúsiť presvedčiť samu seba, že si omnoho lepšia, omnoho schopnejšia. ak niekto povie, že niekto iný spieva omnoho lepšie ako ty, povieš: „dokázala by som spievať omnoho lepšie, keby som chcela.“ ak chceš poraziť žiarlivosť bežným, ľudským spôsobom, pomyslíš si: „dokážem spievať omnoho lepšie, lenže sa mi nechce spievať, pretože nechcem mrhať svojím časom.“ toto je šikovný spôsob, ako poraziť žiarlivosť: pokúsiť sa cítiť, že si lepšia speváčka ako tá druhá osoba. To je jeden spôsob, ľudský spôsob. Ďalší spôsob, duchovný, je rozšíriť svoje vedomie. Jednoducho cíť, že si sa zjednotila s tou druhou osobou. Takže, ak ona spieva dobre, budeš cítiť, že to spievaš ty.

Ale keďže si mojou žiačkou, je tu ešte iný spôsob, ako poraziť žiarlivosť, a je veľmi ľahký. Len si pomysli: „ako môžem otvorene žiarliť na tú osobu, keď je predo mnou guru?“ práve teraz hovoríš: „Odohráva sa to v mojej mysli, v mojej vlastnej izbe a Guru ma nemôže vidieť.“ Ale hovorím ti, žiarlivosť či akákoľvek nesprávna pohnútka, ktorá sa odohráva v mysli mojich žiakov, sa zapisuje na zlatú tabuľku ich srdca. Keď na niekoho žiarliš, alebo keď sa na niekoho hneváš, všetko sa zapisuje v tvojom srdci. Keď zavčasu ráno meditujem, a vidím bodku na tvojom srdci, viem, že pochádza zo žiarlivosti. Keď vidím ďalšiu bodku, viem, že pochádza z hnevu, zo strachu alebo z pochybností. Nemusím ťa pozorovať tri hodiny, aby som videl, či na niekoho žiarliš. Keď na teba meditujem, okamžite vidím tmavé miesto v tvojom srdci a viem to.

Som božský detektív. Jeden zo žiakov hovorí, že keď použije obe ruky, tak tam nie som, aby som to videl a ocenil, ale keď použije len jednu ruku, vtedy ho prichytím. Tak som mu povedal, že som božský detektív. Keď robíš správnu vec, nemusím sa do toho starať, pretože robíš správnu vec a to je to, čo chcem. Ale ak robíš nesprávnu vec, to je čas, keď ťa chytím. Ak ti dovolím naďalej robiť nesprávnu vec, potom ublížim tvojej duši.

Musíš cítiť, že veci, ktoré nemôžeš robiť predo mnou, podnietili nepriateľské sily. Keď je v tvojej mysli, v tvojom vitáli alebo niekde inde žiarlivosť, musíš ma tam zaviesť. Len čo ma tam zavedieš, hanbíš sa a si v rozpakoch: „Môj Guru vidí, že žiarlim na tú osobu, alebo bohvie na koho.“ Potom tvoja žiarlivosť odíde. Ale čo robíš, keď príde žiarlivosť? Zabúdaš. Keď žiarliš, tvoje vedomie už pokleslo. Znížilo sa, takže vtedy na mňa zabúdaš. Nie, vždy musíš cítiť, že som z teba a pre teba. Takto môžeš svoju žiarlivosť ľahko prekonať.

Otázka: Guru, jedna vec, ktorá veľmi často pokazí moje ráno a celý môj deň, sú veľmi negatívne pocity voči jednému alebo dvom žiakom. Pred pár mesiacmi si povedal, aby som sa pokúsil myslieť na ich božské vlastnosti, ale nedokážem to urobiť.

Sri Chinmoy: Som na teba veľmi hrdý, že si ku mne úprimný, čo sa týka tvojej žiarlivosti a nebožských vlastností. Teraz prosím, urob toto. Ak majú títo žiaci dobré vlastnosti, tak prosím cíť, že máš tie isté vlastnosti v nekonečne väčšej miere. Lenže teraz ešte nevyšli do popredia, alebo Najvyšší zatiaľ nepoužíva tieto božské vlastnosti v tebe a cez teba. Ak majú dobré vlastnosti, ktoré nevidíš vo svojom vonkajšom živote, jednoducho cíť, že máš tie vlastnosti tiež, avšak ešte nenastal čas, aby vystúpili do popredia. Alebo napriek tomu, že tie vlastnosti máš, Najvyšší cíti, že ich nechce použiť práve teraz. Používa iné dobré vlastnosti, ktoré máš, Svojím vlastným Spôsobom.

Ak cítiš, že zlé vlastnosti týchto žiakov vstupujú do teba, okamžite použi dve zbrane. Jednou zbraňou je súcit. Len si povedz: „je mi ich ľúto, pretože majú také zlé vlastnosti.“ každú vlastnosť môžeš považovať za ťažký náklad na ich ramenách. povedz si: „Bežím najrýchlejšie, blížim sa k svojmu cieľu a tento chudák má na svojich ramenách ťažký náklad. Ľutujem ho. Ale nechcem byť blázon. Musím dosiahnuť svoj cieľ. Keď príde správny čas, aj on dosiahne svoj cieľ.“ Takto s ním môžeš mať súcit.

Ak chceš mať ešte jednu zbraň, cíť, že tvoj čas je veľmi obmedzený: „Ak používam túto sekundu na to, aby som myslel na túto či tamtú osobu, kto je potom blázon? Ja som blázon. Tým, že na nich myslím, nepribližujem sa k svojmu cieľu. Len som si ich vybral za svoj cieľ. Ak na niekoho žiarlim, potom namiesto toho, aby som bežal ku skutočnému cieľu, bežím k novému cieľu, ktorý som si sám vytvoril. Vo svojej žiarlivosti alebo vo svojich negatívnych myšlienkach som objavil svoj nový cieľ.“

Ako som ti už povedal, keď bežíme najrýchlejšie, nepozeráme sa na túto či tamtú stranu. Ak zavčasu ráno myslíš na iného človeka, musíš vedieť, že človek, na ktorého myslíš, je buď vedľa teba, alebo za tebou, alebo blízko teba, ale nie je samotným cieľom. Takže ak človek, na ktorého myslíš, nie je cieľom, potom si blázon. Len strácaš čas tým, že na neho myslíš. Ak ten človek cieľom je, potom na neho nebudeš žiarliť, pretože tvojou úlohou je dosiahnuť cieľ a zjednotiť sa s ním. Ale prirodzene, ten človek cieľom nie je. Inak by sklamanie, hnev, žiarlivosť alebo iné nebožské vlastnosti, ktoré do teba vstúpili, neboli prišli. Cieľ ti nebude dávať negatívne, nebožské myšlienky. Cieľ ti len prinesie Mier, Svetlo a Blaženosť. Keď tieto božské vlastnosti od toho druhého človeka nezískavaš, prečo by si na neho mal myslieť? Keď sa snažíš dosiahnuť cieľ a zjednotiť sa s ním, si blázon, ak sa musíš pozerať alebo myslieť na niekoho, kto nie je samotným cieľom.

Dokonca aj dieťa bude jesť len tie cukríky, ktoré mu najviac chutia. Môžeš pred neho položiť rôzne druhy cukríkov, ale vyberie si iba tie, ktoré má najradšej. Ostatné cukríky si nevezme, pretože vie, že ho neuspokoja.

Otázka: Ako si môžu tvoje duchovné deti navzájom pomáhať, aby prekonali žiarlivosť a iné nebožské vlastnosti?

Sri Chinmoy: Žiarlivosť neporazíte tak, že sa budete stýkať s inými ľuďmi, ktorí sú tiež žiarliví. Len vtedy, ak budete milovať Najvyššieho vo mne viac, budete schopní poraziť svoju žiarlivosť. Žiarliš na niekoho, pretože je veľkým fotografom. On zase môže žiarliť na teba, pretože si veľkým reportérom. Takto sa žiarlivosť nikdy neskončí. Musíš však vedieť, že existuje tretia strana, ktorá je zodpovedná za vás oboch, a tou je Boh, Najvyšší. Ak Ho miluješ a zjednotíš sa s Ním, potom budeš schopný stotožniť sa aj so schopnosťami ostatných. Ak sa chceš najprv stotožniť s niekým, kto prejavuje určitú schopnosť, potom sa dotýkaš konárov a nie koreňa. Ale ak sa zjednotíš so Zdrojom tejto schopnosti, potom otázka žiarlivosti vôbec nevznikne. Ak pôjdeš ku koreňu, nevznikne žiaden problém, tvoje ego nebude klásť odpor. Ak chceš naozaj poraziť žiarlivosť, potom miluj Toho, kto dal všetky schopnosti tebe a ostatným. Ak budeš milovať Boha viac, potom žiarlivosť odíde. Žiarlivosť je veľmi zlá. Dôvodom, prečo svet nerobí taký rýchly pokrok, ako by mohol, je žiarlivosť. Keby nebolo žiarlivosti, svet by mohol napredovať veľmi rýchlo. Takže, moji milí, musíte poraziť svoju žiarlivosť.

Otázka: Ako sa môžeme vyhnúť drobným osobným nezhodám?

Sri Chinmoy: Môžeš sa im vyhnúť tak, že budeš cítiť, že tmavé miesto, ktoré vidíš vo vnútri niekoho iného, je v skutočnosti tvoje. keď ťa niekto napáda, alebo robí niečo zlé, ak je ten človek tvojím priateľom, potom sa okamžite snaž cítiť, že tú nevedomú myšlienku, nevedomú ideu, alebo nevedomú činnosť robíš ty, a nie tvoj najmilší priateľ. predovšetkým si musíš rozšíriť vedomie. ak je v kozmickej podstate niečo nesprávne, stáva sa to tvojím. najskôr sa stotožníš s tým, kto koná, a pocítiš, že tú nesprávnu vec si urobil ty. Čo urobíš potom? musíš tú nesprávnu pohnútku odstrániť zo svojej povahy. ako? svojím vnútorným plačom. vo chvíli, keď budeš plakať k najvyššiemu: „Najvyšší, naozaj chcem byť dokonalý,“ Najvyšší osvieti tmavé miesto v tvojej povahe.

Veľa žiakov v Centre plače navonok len preto, aby sa predviedli. Ponúkam vám svoje požehnanie, záujem a všetko ostatné, ale cítim vnútorné znechutenie. Verte mi, nemôžete ma oklamať. Klamete len seba. Ale mnohokrát plačete úprimne. Včera jedno dievča plakalo a stalo sa samotnou dušou. Plakala s vďačnosťou k Najvyššiemu. Takže ak môžeš vnútorne plakať čo len jedenkrát počas dňa, nezáleží na tom, koľkokrát si ty alebo tvoji priatelia urobil chybu, môžeš si byť istý, že tento plač má ohromnú silu. Ako magnet pritiahne nadol Boží Súcit. A keď príde Božie Svetlo Súcitu, chyba bude okamžite osvietená.

Ak je to tvoja vlastná chyba, cíť, že existuje Niekto, kto ti odpustí, a to je Boh. Urobí to, ak dokážeš úprimne plakať. Plačeme pre tak veľa vecí, plačeme pre meno a slávu, ale ak ide o naše rozšírenie a očistenie, vtedy nevieme plakať. Cítime, že Boh sa o nás postará, keďže sme Jeho deti. Ale Boh sa o nás takto nestará. Boh sa o nás stará len vtedy, keď Mu dáme príležitosť, aby sa o nás postaral. Inak sa o nás síce postará, ale budeme musieť čakať tisícročia.

Keď sa vyskytnú drobné osobné konflikty, môžeš urobiť ešte niečo iné. Cíť, že tieto konflikty nie sú ničím iným, ako veľmi ťažkým nákladom. Keď sa začnú konflikty, pokús sa ich pozbierať a urobiť z nich uzlík, a potom ho jednoducho vhoď priamo do môjho Transcendentálneho obrazu. Proste ho hoď. Tvoje nezhody, nezhody iných, všetky nezhody: jednoducho ich hoď, odvážne, ako božský vojak. Pozbieraj ich a odhoď ich. Keď ich budeš hádzať, musíš cítiť, že si ich skutočne odhodil. Nesmieš cítiť, že sa môžu opäť vrátiť. Nie. Ak si pripravený ich odhodiť, ja som pripravený ich vziať.

Otázka: Aký by mal byť náš postoj voči súťaživému duchu?

Sri Chinmoy: V duchovnom živote má prvoradú dôležitosť pokrok. vždy sa budeme snažiť, aby sme prekonali svoju kapacitu. nie je podstatné, či nás niekto porazí. výsledky súťaže položíme k nohám najvyššieho. ak sa budeme usilovať zo všetkých síl, aj keď budeme poslední, musíme cítiť, že to je to, čo od nás najvyšší chce. ale ak nerobíme pokrok tu, na fyzickej úrovni, na každej úrovni, potom sa nebudeme snažiť, aby sme robili pokrok na duchovnej úrovni. povieme: „Čo môžem robiť? Môžem vstať aj o siedmej alebo ôsmej hodine. Ak budem meditovať raz za uhorský rok, kto uvidí či pocíti rozdiel?“ Takže, ak sme úprimní, môžeme začať s úprimnosťou vo fyzickom, potom môžeme ísť do vitálu, do mysle a do srdca.

Tam, kde je pocit jednoty, nemôže byť žiadne súperenie. Nemal by tam byť žiaden súťaživý duch, iba pravidlá a poriadok. Dvaja ľudia nemôžu hádzať súčasne. Mala by byť určitá disciplína. Ty a niekto iný nemôžete naraz hádzať oštepom. On bude hádzať hneď po tebe, alebo ty budeš hádzať hneď po ňom. Potom príde výsledok. Možno hodíš omnoho ďalej ako tá druhá osoba. Takže to bude tvoj pokrok. A jeho pokrok uvidíš tiež.