Študoval som veľa posvätných kníh. Rád tiež prednášam o duchovnosti, náboženstve, vnútornom živote a podobných veciach. Ale sám v sebe cítim vyprahnutú púšť. Z toho, čo robím, nemám vôbec žiadne uspokojenie. Cítim, že mrhám svojím drahocenným časom i časom ostatných. Mohli by ste mi to nejako objasniť?

Mám pre vás plné pochopenie. Nie ste sám. Je veľmi mnoho ľudských duší, ktoré sa plavia na tej istej lodi. Štúdium kníh a posvätných spisov nám môže poskytnúť informácie, ktoré môžeme citovať, a tiež určité porozumenie. Môže nás to nanajvýš inšpirovať, ale nič viac. Tým, že si požičiame myšlienky od iných, nemôžeme byť nikdy skutočne osvietení v našom vnútornom živote. Iba štúdiom večnej knihy Pravdy v nás a neustálym počúvaním hlasu vnútorného Ja sa môžeme stať duchovne osvietenými. Až potom nájdeme radosť vo svojom vonkajšom živote. Najprv musíme Boha vidieť a potom môžeme byť ako On. Ak skutočne chceme byť ako Boh, naše rozprávanie musí ustúpiť zmene v nás samých. Dovoľte, aby som vám povedal pravdivý príbeh.

V jednej bengálskej dedine v Indii chodil každý deň sluha k svojmu bohatému pánovi. Musel sa pri tom previesť cez rieku člnom. Jedného dňa bola silná búrka. Čln nemohol prejsť cez rozbúrenú rieku a sluha prišiel neskoro, keďže musel ísť mnoho míľ k mostu. Jeho pán zúril. „Ty hlupák,“ kričal, „ ak vyslovíš trikrát Krišnove meno, uvidíš, že nebudeš potrebovať loď. Dokážeš cez rieku prejsť!“

Keďže popoludní búrka neutíchala, úbohému sluhovi hrozila rovnaká situácia. Vo svojej prostej viere však poslúchol radu svojho pána. Z najväčšej hĺbky srdca vyslovil meno Krišnu. Hľa, zázrak zázrakov! Pocítil silu, ktorá ho poháňala k rieke, a dokázal kráčať po jej vlnách. Takto prešiel cez rieku. Keď sa o tom jeho pán dopočul, jeho radosť nepoznala hraníc. Rastúca pýcha mu naplnila srdce. Nebola to snáď jeho rada čo priniesla tento úspech? „Nikdy som si nemyslel, že moja rada má takú veľkú silu,“ pomyslel si. „Poteším sa z tohto zázraku sám.“

A tak šiel k rieke, ktorá bola teraz pokojná a tichá, a trikrát vyslovil meno Krišnu. Potom začal cez rieku prechádzať. Celú jeho bytosť ale mučil strach a pochybnosti, a hoci kričal sväté meno stokrát, jeho pokus bol márny. Utopil sa.

Aké ponaučenie teda plynie z tohto príbehu? Sluha mal úprimnú vieru vo svojho Pána. Mal tiež bezvýhradnú vieru v Pána Krišnu. To, čo ho zachránilo a dokázalo silu Krišnovej milosti, bola absolútna viera v Božiu silu.

Podobne, rečník môže napriek svojej vlastnej slabej viere inšpirovať poslucháčov k skutočnej viere. Ale tým, že bude sám skutočne duchovný, môže najvýznamnejšie pomôcť ostatným. Ak chceme ostatných presvedčiť o Pravde, svoju najvyššiu autoritu získame z priameho poznania Pravdy, a nie z nejakých kníh. Neosvietená autorita má v božskej Hre úlohu lampy, zatiaľ čo Pravda získaná realizáciou má úlohu Svetla.

Sri Chinmoy, Joga a duchovný život. Cesta indickej duše., Tower Publications, Inc., New York, 1971