Súcit

V bežnom, neašpirujúcom živote je súcit veľmi záludné slovo. Hovoríme „súcit“, keď máme na mysli „pripútanosť“. V ľudskom svete nie je žiadny súcit, je to všetko len nevedomé pripútanie. Keď ľudia, ktorí žijú vo fyzickom svete, hovoria, že niekomu preukazujú súcit, pretože je slabý a potrebuje vedenie, nie je to pravda. Je to len pripútanosť, a od tejto pripútanosti očakávajú iba zväčšenie svojho vlastného ega. Vedome a zámerne, alebo niekedy nevedome, sa snažia nakŕmiť svoje ego.

V ľudskom svete môžeme niekomu prejaviť náklonnosť a cítiť, že sa s ním môžeme zjednotiť, pretože sme nevedomí. Ja som nevedomý, ty si nevedomý, takže sa môžem ľahko zjednotiť s tvojou nevedomosťou. Ale povedať, že tu prejavujeme súciť, je hlúposť. Telo nedokáže prejaviť súcit. Fyzické vedomie nedokáže prejaviť súciť. Iba duša dokáže ponúknuť súcit fyzickej, vitálnej a mentálnej časti. Až potom uvidíme skutočný súcit. Vtedy je súcit jedinou skutočnosťou.

Vonkajší súcit prichádza z vnútorného osvietenia. Ak je človek vnútorne osvietený, potom jeho osvietenie automaticky nadobudne podobu súcitu vo vonkajšom živote. Najprv prichádza vnútorné osvietenie, potom prichádza prejavenie tohto vnútorného osvietenia vo vonkajšom živote. To je súcit. Ak človek povie, že ponúka súcit predtým, než je vnútorne osvietený, iba sa klame. To, čo nazýva súcitom, je len jeho nevedomý spôsob prejavenia pripútanosti k pozemskému vedomiu.

V božskom svete ponúkame súcit, pretože sme dosiahli najvyššie. Z vrcholu stromu zostupujeme ku koreňom stromu. Ale ak zostaneme pri kmeni stromu a niekto iný tiež zostane pri kmeni stromu, kto komu prejaví súcit?