Otec, manžel a brat

Keď som vošiel do ďalšieho obchodu, videl som staršiu pani, ktorá mohla mať päťdesiat alebo päťdesiatpäť rokov. Len čo som otvoril dvere, postavila sa za mňa, začala ma tľapkať po chrbte a povedala: „Pripomínate mi môjho otca, manžela a brata.“

Moje srdce sa jej okamžite odovzdalo. Opýtal som sa jej pár otázok. Povedala, že je Japonka a že jej otec, manžel a brat zahynuli v druhej svetovej vojne. Jej manžel pracoval na pošte.

Zatiaľ čo ma tľapkala, povedala: „Vy ste pokojný, čistý a plný mieru, mieru, mieru, mieru.“ Povedala „mieru“ aspoň štyrikrát alebo päťkrát.

Kúpil som si v jej obchode kufor s kolieskami. Stál asi deväť dolárov a ja som jej dal dvadsaťdolárovú bankovku. Ona ju nenablokovala. Namiesto toho zobrala tú dvadsaťdolárovú bankovku a dala mi ju do tašky. Tak som ju vybral a dal som jej ju naspäť a povedal: „Pomýlili ste sa.“

Vtom prišla jej dcéra. Bola veľmi nahnevaná a rozčúlená a nablokovala nákup. Vtedy matka vytiahla presnú sumu zo svojho vrecka a dala ju do kasy. Dcéra bola zmätená.

Matka povedala: „Pripomína mi môjho otca, manžela a brata. Od istého času vídavam svojich blízkych dosť často.“ Čo som mohol povedať? Vnútorne som jej hovoril:„ Možno prišiel čas, aby si sa k nim pridala.“ Ale ak by som jej to povedal navonok, jej dcéra by sa rozčúlila. Keďže tá pani bola taká milá, prechádzal som sa a kúpil som ešte niekoľko vecí. Tá pani mi povedala: „Keby by to bol môj obchod, vôbec by som vám to neúčtovala. Ale ja som tu len zamestnanec.“

Potom, keď som odchádzal z obchodu, vyprevádzala ma k dverám takým láskyplným spôsobom. V jej očiach bolo vidno slzy.

1. januára 1980