Flauta

Na ceste z Indie som sa zastavil v Londýne. Kým som tam bol, šiel som si kúpiť priečnu flautu. Predavač sa ma veľmi slušne spýtal: „Hráte na flaute?“ Povedal som: „Áno, trochu hrám.“

Povedal: „Chceli by ste drahú flautu alebo cenovo výhodnú?“

Odpovedal som: „Cenovo výhodnú.“ Tie najlacnejšie flauty stáli štyristo dolárov, ostatné stáli tisícdvesto dolárov, či dokonca dvetisíc alebo tritisíc dolárov.

Potom mi povedal: „Ak viete hrať na flaute, odporúčam vám, aby ste išli do nášho štúdia a zahrali si tam. Tak môžete zistiť, či sa vám flauta páči. Ale ak neviete hrať, potom bude najlepšie, ak sa pozriete na flautu tu predo mnou.“ Trochu ma upodozrieval. Hral som dve sekundy, keď mi povedal: „Nemusíte hrať tu.“ Potom ma zobral do štúdia.

Či už to bola úprimnosť alebo lichotenie, Boh vie, ale po dvoch alebo troch minútach hrania mi povedal: „Ste koncertný flautista. Nemali by ste hrať na tejto flaute. Mali by ste hrať na flaute s otvorenými dierami.“

Vnútorne som si povedal: „Čo má za lubom? Tieto flauty stoja štyristo dolárov. Možno mi lichotí, aby na mne zarobil. Lichôtky niekedy spôsobia, že stratíte úsudok.“ Tak som povedal: „Na takej flaute neviem hrať.“

Flauta, ktorú som sa chystal kúpiť, stála tristo dolárov. Ale obchodník mi lichotil do takej miery, že som sa rozhodol kúpiť si flautu za tisíc dolárov. Keď som sa chystal zaplatiť, vošla do obchodu Alo. Povedala: „Tisíc dolárov!“ Ale ja som si povedal: „Predávam toľko kaziet s flautou. Do dvoch týždňov sa mi tie peniaze vrátia. Nebude to vyhadzovanie peňazí. Teraz budem môcť urobiť viac kaziet a predať ich.“

Tak som si kúpil drahú flautu. Teraz na nej cvičím a mám v pláne nahrať niekoľko ďalších kaziet.

28. marca 1982