Vyjednávač

Včera sme išli niečo kúpiť. Ja som ostal v aute a Vidhu a Databir išli dovnútra ako namiesto mňa. Predavač povedal: „Štyristo dolárov.“ Povedal som im, aby sa vrátili a ponúkli mu tristo. Naspäť prišiel odkaz: „Štyristo!“ Tentokrát som im povedal, nech povedia dvesto. On povedal: „Tristo sedemdesiatpäť.“ Ja nato: „Dvesto tridsaťpäť.“

Nakoniec im povedal: „Nepredám to za menej ako tristo päťdesiat.“ Ja som povedal: „No tak ja to nekúpim. Ideme do ďalšieho obchodu.“ Potom mi to bolo ľúto, lebo tá vec sa mi veľmi páčila. Tak som ich požiadal, nech sa vrátia a ponúknu tristo. On povedal: „Nie, tristo dvadsaťpäť.“

Takže sa to znova začalo. Ja som to chcel kúpiť za tristo, ale on nesúhlasil. Nakoniec súhlasil a poslal svojho asistenta, černocha, aby sa so mnou porozprával. Ten muž povedal: „Má to veľkú hodnotu.“

Povedal som Databirovi a Vidhu: „Nech ma nenávidia za zjednávanie. Stále si pýtam polovičnú cenu, lebo oni stále žiadajú dvesto alebo tristo dolárov naviac.“ V Indii každý stále zjednáva. V Amerike vám niektorí obchodníci vynadajú, keď sa snažíte zjednávať. Ale žiadajú takú premrštenú cenu! Načo im dávať toľko peňazí zbytočne?

17. októbra 1981