Moje Portoriko³¹

Zajtra pôjdem do Portorika: na ostrov, ktorý mi dal nepredstaviteľnú radosť, na ostrov, ktorý ma prvý prijal ako duchovného Učiteľa. Je to ostrov, kde som mohol prijať požehnanie od štyroch guvernérov: zakladajúceho guvernéra Luisa Muñoza Marína, potom jeho nástupcu Roberta Sancheza Vilellu, jeho nástupcu Luisa Ferrého a Ferrého nástupcu Rafaela Hernándeza Colóna.

S Luisom Ferrém sme sa stali veľmi, veľmi blízkymi priateľmi. Guvernér Colón a ja sme sa stali veľmi, veľmi, veľmi, veľmi blízkymi priateľmi a bratmi. Keď boli vo funkcii, mohol som sa s nimi stretávať. Keď už neboli vo funkcii, prišli do nášho Centra.

Guvernér Ferré bol vynikajúci klavirista. Hral pre mňa tri alebo štyri razy.

Guvernér Colón ma zahrnul všetkými poctami a oceneniami, ktoré Portoriko môže udeliť. On bol prvý, kto ma poctil tým, že mi udelil čestné občianstvo Portorika, a potom mi udelil mnoho ďalších ocenení. Vždy, keď som prišiel do jeho paláca, sme najprv desať alebo pätnásť minút meditovali. Niekedy sa k nám pridala aj jeho manželka. Rozprávali sme sa a rozprávali a rozprávali.

Štátny tajomník a hlavný poradca guvernéra Colóna, Juan Albors, by ma veľmi rád navštívil a stretol sa so mnou. Žije v Ponce. Príde a strávi so mnou nejaký čas. Odovzdám mu cenu „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“, ale nezdvihnem ho, pretože nebudeme môcť zobrať zdvíhacie zariadenie.

Dvakrát alebo trikrát som sa zúčastnil na Masters Games, pretekoch veteránov v Portoriku. Boli to zlaté časy! Prišli tam aj žiaci z New Yorku a na úvod hier zaspievali pieseň, ktorú som zložil.

Portoričania ma milovali a stále ma milujú. Aj ja ich milujem. S najväčšou láskou hovorím o svojich portorických deťoch. Niekedy na nich nájdem chybu, ale keď sa na mňa pozerajú svojimi bezmocnými očami a bezmocnými srdcami, plávam v mori smútku a stávam sa len dušeplnou a smutnou jednotou. Ich neschopnosti v rôznych oblastiach beriem s najväčšou úprimnosťou ako svoje vlastné neschopnosti. Pripomínajú mi moju Indiu, takže patríme do rovnakej kategórie.

Ich láska ku mne zostane navždy neporovnateľná, neporovnateľná. Láska Portoričanov je čistá a úprimná. Je jednoducho nepredstaviteľná. Boh im dal niektoré takzvané neschopnosti, ale dal im aj lásku, lásku, lásku. Žiadna iná krajina ma neprijala tak, ako ma prijalo Portoriko. Dávno pred ostatnými, pred Američanmi, ma Portoričania prijali ako duchovného Učiteľa s doslova nekonečnou láskou, náklonnosťou, sladkosťou a láskavosťou svojho srdca.

Počas mnohých rokov som rozprával stovky príhod a veselých príbehov o ich láske a o ich problémoch. Ich láska ku mne zostane zapísaná zlatými písmenami na tabuľke môjho srdca. Moji portorickí žiaci sú dobrí v tom najčistejšom zmysle slova.