Moje skúsenosti so zápasením¹¹

V ášrame sme mali veľa športov: volejbal, futbal – vy tomu hovoríte soccer – atletiku a druh tanca s palicami, ktorý Gudžaráti nazývajú garba. Všetko bolo povinné! V sobotu sme mali zápasenie a box, dve veci, ktoré som mal najmenej rád. Myslel som si, že box nepatrí do ľudského sveta. O zápasení som si myslel to isté.

Bol som pripravený pozerať sa, ale nie cvičiť. Koncom roka 1944, v rokoch 1945, 1946 a dokonca aj 1947 sa chlapci museli zúčastňovať na zápasení a boxe každú druhú sobotu: jednu sobotu sa boxovalo a ďalšiu sobotu sa zápasilo.

V tieto soboty ma nikto nemohol poraziť vo vymýšľaní výhovoriek. V sobotu o piatej hodine ráno som z neba dostal okamžitú inšpiráciu: vážne ma bolel žalúdok, hlava, alebo som mal horúčku. Nezostala už žiadna choroba, na ktorú by som sa mohol vyhovárať. Ale učiteľ bol veľmi, veľmi prísny. Volal sa Biren Chandra. Medzitým už zomrel. V sobotu sme museli vždy cvičiť. Nikdy mi neveril, nikto mi neveril. Ale dva razy som naozaj musel zápasiť.

Jeden z mojich blízkych priateľov sa volal Nikhil. Bol v mojom veku. Keď som pred niekoľkými rokmi navštívil svoju sestru v nemocnici, bola tam aj jeho matka. Jeho matka bola odo mňa staršia najmenej o dvadsať alebo dvadsaťpäť rokov – možno aj viac. Chytila ma za ruky a dala si ich na hlavu, aby som ju požehnal, a to pred svojím synom! Moja kvalifikácia spočívala v tom, že som mal žiakov. Keďže som mal žiakov, znamenalo to pre ňu, že som duchovný Majster.

Na zápas bol stanovený časový limit. Po troch minútach bol koniec. Ale pre mňa a Nikhila boli tri sekundy dlhšie ako najdlhšie; tri minúty boli nekonečné. Keď sme spolu zápasili po prvýkrát, bohvie čo sme robili; nespadli sme. Druhýkrát sme sa obaja rozhodli, že hneď ako začneme, spadneme. Možno za dve sekundy sme obaja spadli. To bol absolútne predstieraný zápas. Potom nás Biren Chandra vyhrešil. Povedal: „Už nikdy vám nedovolím, aby ste zápasili!“ Aké požehnanie, aké požehnanie! Vedel, že sme to urobili zámerne.

V dňoch, keď sme mali boxovať, som niekedy odišiel dve alebo tri míle ďaleko. Meditoval som, spieval a robil som rôzne veci. Biren Chandra mi to odpustil, pretože vedel, že je to na mňa priveľa.

Zápasil som dvakrát. Ale toto je môj najznámejší zápasnícky príbeh.

Myslím, že som mal sedemnásť rokov. Do ášramu prišiel z Biháru chlapec menom Krišna. Bol to zďaleka najlepší zápasník ášramu. Mal veľmi mohutnú postavu a bol veľmi, veľmi silný. Dokázal ma vyhodiť do vzduchu. Na druhej strane, bol stelesnená jednoduchosť. Ani pre mňa nebola jednoduchosť ťažkou úlohou. Za jednoduchosť by som mohol dostať veľmi dobrú známku, ale niekedy sa do popredia dostala moja nezbedná povaha!

Raz večer som chcel ísť meditovať do parku pred guvernérovým palácom. Krišna chcel ísť so mnou. Mal ku mne úctu, obrovskú lásku a rešpekt, a ja som ho mal tiež veľmi rád. Sedeli sme v parku na lavičke, bok po boku. Ja som meditoval a on meditoval. Potom sme sa dali do rozhovoru. Povedal mi: „Chinmoy-da, všetci sádhuovia sú falošní! Predstierajú, že majú okultné schopnosti. Hovorím ti, že sú falošní! Všetci títo nábožní ľudia nemajú okultnú silu. Neexistuje ani jeden sádhu, ktorý by mal okultnú silu.“

Povedal som mu: „Nehovor to, prosím. Áno, môžu existovať klamári, ale je veľa takých, ktorí majú okultné schopnosti.“

Povedal: „Nie, nie! Nikto nemá okultnú silu! Nikto – všetci sú klamári, klamári, klamári!“

Potom som mu povedal: „Zajtra ráno o desiatej príď do medzinárodnej knižnice.“ Pracoval som v knižnici ášramu. Bol som asistentom knihovníka, ktorý mal na starosti bengálske oddelenie. Boli tam tri malé miestnosti s tisíckami a tisíckami bengálskych kníh a tisíckami časopisov, a ja som s nimi pracoval, najmä s bengálskymi časopismi.

Nasledujúci deň prišiel presne v stanovený čas. Povedal som mu, aby sa postavil k stene, a on ma poslúchol. Postavil som sa k nemu tvárou. Zámerne som chcel, aby sa postavil k stene, pretože som vedel, čo sa stane. Pozrel som sa naňho. Myslím, že to netrvalo dlhšie ako päť sekúnd. Čo sa potom stalo? Padol na zem, priamo na mňa, a zhodil ma. Obaja sme spadli. Potom omdlel – či naozaj omdlel, to vie len Boh. Asi dve alebo tri minúty ležal na zemi. Vstal som a on tam stále ležal. Potom mi povedal: „Darebák!“, a utiekol.

Kam išiel? Išiel k vedúcemu telesnej výchovy, asi o tri bloky ďalej, alebo ešte viac. Bežal a bežal. Bolo tam zhromaždených niekoľko ľudí. Predtým ma Krišna vždy oslovoval Chinmoy-da, ale v ten deň sa zo mňa stal Chinmoy. Povedal vedúcemu, ktorý sa volal Pranab-da: „Chinmoy ma chcel zabiť, chcel ma zabiť!“

Pranab a priatelia, ktorí boli okolo neho, sa Krishnovi smiali. Povedali: „Ako ťa mohol Chinmoy zabiť? Veď si oveľa silnejší ako on!“

„Nie, nie, on ma chcel zabiť!“

Pýtali sa: „Ako? Mal zbraň?“ „Nie.“ „Mal meč?“ „Nie.“ „Mal nôž?“ „Nie, nemal nič.“ „Tak ako ťa mohol zabiť? Fyzicky si oveľa silnejší ako on. Ako by ťa mohol Chinmoy vôbec zabiť?“

Povedal: „Nie, nie, nie – očami! Jeho oči, jeho oči!“ Všetci sa mu smiali a vysmievali sa mu. Čo by mohli oči urobiť? Nevedeli, že mám schopnosť otvoriť si tretie oko. Kto by tomu v ášrame uveril?

Žiaľ, stal sa terčom posmechu a pokiaľ ide o mňa, prišiel o najdrahšieho priateľa. Od toho dňa sa ku mne už nikdy nepriblížil. Keď ma uvidel na jednom konci ulice, jednoducho utiekol.

S láskou som mu hovoril „Krishna Bhagaban“. A on ma láskyplne oslovoval Chinmoy-da! Takto to dopadne: prejav okultnú silu a stratíš priateľa.

To bola moja zápasnícka kariéra. Dvakrát som zápasil a nikdy som neboxoval – nikdy! Ale teraz som sledoval niekoľko skvelých zápasníkov sumo. Prišiel nás navštíviť majster sveta.

To je ten príbeh. V budúcnosti, kedykoľvek vás vyzvem, aby ste rozprávali tento príbeh, musíte ho rozprávať od samého začiatku. Nie je to ťažká úloha – vôbec nie! – ak budete dávať pozor, čo hovorím. Ak sa chystáte rozprávať príbehy, ktoré som za tie roky rozprával mnoho, mnoho, mnohokrát, skúste ich, prosím, rozprávať hneď od začiatku. Ak rozprávate príbeh hneď od začiatku, robí mi to obrovskú radosť. V opačnom prípade mi chýba sladkosť toho príbehu alebo niektoré zábavné časti hneď od začiatku.