Duchovný rast vášho dieťaťa
Buď spontánny ako dieťa
Buď spontánny ako dieťa.Dieťa sa nesnaží
osvojiť si niečo neprirodzené.
Neskúša byť niekým iným
alebo niečím iným.
Približuje sa k Bohu prirodzeným spôsobom.
Dieťa by sme mali učiť duchovnosti od prvej chvíle, keď uzrie svetlo dňa. Keď dieťa po prvýkrát zaplače, vtedy sa matka musí sama seba opýtať, prečo dieťa plače. Je to preto, lebo dieťa po prvýkrát uvidelo oceán nevedomosti a začalo sa báť? Alebo je to preto, lebo dieťaťu chýba svetlo a blaženosť, z ktorých sa už nemôže radovať?
Keď matka cíti, že dôvodom strachu dieťaťa je more nevedomosti, potom vnútorne musí povedať dieťaťu, že toto more nevedomosti má krátky život, a že čoskoro bude plávať v oceáne múdrosti a radovať sa z najvyššieho uspokojenia. Ak matka cíti, že dieťa plače, pretože je odlúčené od Nebeského Svetla, potom mu vnútorne musí povedať, že Boh nie je len v Nebi, ale aj na zemi. Musí dieťaťu povedať, že Boh ho poslal na zem so zvláštnym zámerom. V obidvoch prípadoch matka musí hovoriť k vnútornej skutočnosti dieťatka, ktorou je duša.
Na vonkajšej úrovni môžete začať duchovnú cestu dieťaťa tiež veľmi skoro, asi okolo šiestich mesiacov. Dieťa možno ešte nevie vysloviť ani slovo, ale môžete mu napríklad ukázať obrázok Ježiša, ak ste kresťanka. Boh sa prejavuje cez krásu, takže mu môžete ukázať niečo krásne, napríklad kvietok. Dieťa dokáže oceniť krásu kvetu. V tej chvíli je kvietok samotný pre dieťa Bohom. Potom, keď začne rozprávať, povedzte mu, nech opakuje slovo „Boh“ niekoľkokrát ako modlitbu. Neskôr, keď trochu vyrastie, môžete ho učiť vyššiu meditáciu.
Ozajstnú slobodu dáte svojmu dieťaťu len vtedy, keď mu dáte pravdu, skutočnosť. Ozajstná sloboda neznamená, že môžeme niekoho slobodne udrieť, alebo potulovať sa ako vagabund. Nie! Skutočná sloboda znamená, že robíme všetko tak, ako Boh chce aby sme to robili. To je sloboda. Boh je samé svetlo, samá sloboda, a ak Ho počúvame, potom sa tešíme zo skutočnej slobody.
Niekedy sa ma rodičia pýtajú, ako malému dieťaťu vysvetliť niečo také abstraktné, ako je modlitba alebo meditácia. Ale pre dospelých modlitba a meditácia nie sú abstraktné. Keď sa modlíme, máme zop(té ruky a vnútorne voláme Niekoho, kto je nad nami alebo v nás. Ak chcete malému dieťaťu vysvetliť modlitbu, nemali by ste ho presviedčať len po fyzickej stránke. Povedzte mu, že moditba je niečo úplne iné ako len mať zop(té ruky s pohľadom nahor. Povedzte mu, že modlitba je niečo, čo musí robiť vo vnútri, ale ak to chce vidieť a cítiť, potom musí mať zopäté ruky. Môžete dieťaťu povedať, že modlitba je niečo, čo pocíti, keď bude so zopätými rukami hovoriť k Bohu. Potom, keď zopne ruky a pocíti niečo vo vnútri — či je to posvätná bázeň, láska, sladkosť alebo jemnosť — potom už modlitba nebude preňho len abstraktným pojmom, ale skutočnosťou.
Pri meditácii musí dieťa sedieť pokojne a ticho. Keď bude takto sedieť, okamžite začne cítiť, že medituje. Táto konkrétna činnosť ho ponorí do niečoho, čo sa mu pôvodne zdalo abstraktné. Dieťa môžete učiť vonkajším konaním, ale nezabudnite zdôrazniť vnútorné pocity. Keď začne cítiť radosť, mier a lásku a postupne sa stotožní s týmito vecami silou svojej meditácie, ako môžu zostať preňho abstraktnými? Telo nie je pre dieťa abstraktné, pretože sa s ním stotožnilo. S čímkoľvek sa stotožní, pokladá to za svoje vlastné. Ak sa stotožní s modlitbou alebo meditáciou, bude cítiť pokoj, radosť, lásku atď. Ak raz tieto veci precíti a dá im tvar, už preňho nebudú abstraktnými.
Modlitba a meditácia sú ako dve cesty. Modlíme sa za seba, za svoj vlastný život, za blízkych a drahých vo svojom vlastnom malom svete. Ale meditácia je pre celý svet. Keď meditujeme dobre, cítime jednotu so svojou rozširujúcou sa skutočnosťou a napĺňame nielen samých seba, ale celý svet. Modlitba je potrebná, aj meditácia je potrebná. Keď sa modlím, vtedy rozprávam a môj Otec počúva. Keď meditujem, môj Otec rozpráva a ja počúvam. Keď sa modlíme, vystupujeme k Bohu, keď meditujeme, Boh schádza k nám. V podstate je to to isté.
Už od detstva nás učia modliť sa za všetko k Bohu. Naši rodičia nás učia modliť sa, ale neučia nás, za čo sa máme modliť. Hovoria: „Modli sa k Bohu za všetko, čo chceš.“. A tak sa začneme modliť: „Ó, Bože, prosím Ťa, daj, aby som bol prvý na skúškach“, „Ó, Bože, nech som prvý na bežeckých pretekoch“, a tak ďalej. Keď sa začneme modliť za všetky takéto veci, nikdy neskončíme.
Rodičia by mali radšej povedať deťom: „Modlite sa k Bohu, aby urobil vašu myseľ tichou a pokojnou, aby ste všade cítili mier a blaženosť. Modlite sa v srdci.“ Ale nanešťastie, rodičia to väčšinou svojim deťom nepovedia, a tak sa deti od raného detstva modlia za každú hlúposť. Stále je samozrejme lepšie modliť sa k Bohu za hlúposti ako nemyslieť na Boha vôbec.
Vhodnejšie je meditovať. Ak deti naučíme meditovať, potom si nevytvoria zlozvyk očakávať od Boha splnenie svojich túžob. Mali by ste svojim deťom povedať: „ Ak budete meditovať, vaša myseľ bude pokojná a tichá. Úplne sa zjednotíte s rozľahlosťou Nekonečna a Boh sa stane vaším Priateľom.“
