Čokoľvek chceš, Boh ti dá

Návrat na bsah

Sri Chinmoy rozprával nasledujúce tri klasické...

Sri Chinmoy rozprával nasledujúce tri klasické indické príbehy skupine detí v priebehu augusta a septembra 1994.

Čokoľvek chceš, Boh ti dá

Tento príbeh je o tom, že Boh nám dá čo len chceme. Ak chceme materiálne veci, Boh nám ich dá. Ak chceme duchovné veci, Boh nám ich dá. V tomto príbehu Pán Sri Krišna predstavuje Boha v ľudskej podobe.

Keď bol Krišna malý, mal veľmi blízkeho priateľa, ktorý sa volal Sudhama. Sudhama bol veľmi dobrý a veľmi chudobný. Spolu s Krišnom a s niekoľkými ďalšími žiakmi študovali pod duchovným vedením Gurua menom Sandipani.

Pre Pána Krišnu znamenala táto duchovná postava len učiteľa materskej školy. Keď si malé dieťa, chodíš do materskej školy. Učiteľ materskej školy vie možno učiť iba škôlkárske predmety. Potom stráviš roky v knižnici a staneš sa oceánom múdrosti. Dosiahneš titul a doktorát. Ale tvoj učiteľ z materskej škôlky zostane len učiteľom materskej škôlky. A tak Pán Krišna nakoniec zďaleka presiahol svojho učiteľa, tých dvoch sa vôbec nedalo porovnať.

Keď si Sudhama uvedomil, kto je jeho priateľ a spolužiak stal sa horlivým oddaným Pána Krišnu. Trávil svoje dni spievaním duchovných piesní na ulici, najmä badžanov. Skladal ich svojím vlastným spôsobom a všetky boli venované Pánovi Krišnovi.

Napokon sa Pán Krišna stal kráľom Dwaraky, ale Sudhama zostal veľmi chudobný. Jeho život úplne závisel na štedrosti ostatných. Z peňazí, ktoré dostal najprv niečo venoval Pánovi Krišnovi, Bohu. Potom nakúpil jedlo pre svoje deti. Ak zvýšili nejaké peniaze, kúpil jedlo svojej žene a sebe.

Keď deti vyrástli, bolo veľmi ťažké vysporiadať sa s rodinnými výdavkami na živobytie. Jedného dňa mu jeho žena Kalyani povedala: „Vieš, že s Krišnom ste boli veľmi blízky priatelia. Nemyslíš, že by si ho mohol požiadať o nejaké materiálne bohatstvo?“

Manžel odpovedal: „Keď niekoho žiadaš o peniaze alebo akékoľvek materiálne imanie, priateľstvo zmizne.“

Žena povedala: „Nie, nie, nie! Vaše priateľstvo sa neskončí.“

Nakoniec muž súhlasil. Povedal: „Pôjdem teda za ním, aby som videl ako sa má. Dúfam, že si ma ešte pamätá, teraz, keď je kráľom Dwaraky. Aj keby si na mňa nepamätal, vnútorne viem, že je Kráľom sveta. Pôjdem si po jeho náklonnosť, lásku a požehnanie.“

Manželka bola veľmi šťastná a natešená, že jej manžel odišiel navštíviť Pána Krišnu. Cítila, že Krišnovi ani nebude musieť povedať o ich chudobe. Hneď ako uvidí jej muža, bude o ňom všetko vedieť a dá mu materiálne bohatstvo. Potom zbohatnú zo dňa na deň.

Keď Sudhama odchádzal do paláca Pána Krišnu, jeho žena pamätala na to, aby mu dala trochu dusenej ryže, čo sama pripravila. Bol to darček pre jeho najdrahšieho priateľa Pána Krišnu.

Keď Krišna z diaľky zbadal svojho starého priateľa, doslova sa k nemu rozbehol a objal ho. Veľmi láskavo ho privítal: „Sudhama, priateľ môjho detstva, prišiel si! Kde by som mohol nájsť takého priateľa ako si ty?“

Manželka Krišnu Rukmini pohostila Sudhamu ako vzácneho hosťa. Potom si títo priatelia užili siestu. Po sieste sa Krišna spýtal: „Mimochodom, si ženatý?“

Sudhama odpovedal: „Áno, som ženatý a mám aj deti.“

„Ako sa má manželka? Je k tebe dobrá?“ pýtal sa Krišna.

„Je mi veľmi, veľmi oddaná“, odpovedal Sudhama.

Krišna povedal: „Ak máš manželku, určite si mi od nej niečo priniesol. Nenechala by ťa ísť na návštevu k priateľovi s prázdnymi rukami.“

Jeho priateľ povedal: „Áno, ale hanbím sa ti to dať, pretože si kráľ.“

Krišna povedal: „Nie, musíš mi to dať. Musím od teba dostať to, čo mi posiela tvoja manželka.“

Sudhama dal s veľkým strachom Krišnovi malú porciu dusenej ryže od svojej ženy. Krišna sa veľmi potešil. Povedal: „Je to vynikajúce!“ A jedol až do sýtosti.

Potom sa ho Krišna spýtal: „Máš pre mňa nejaké správy?“

„Ó, nie, nemám žiadne správy.“ Odpovedal Sudhama. „Všetko je v poriadku. Prišiel som sem, len aby som ťa videl a prijal tvoju lásku a požehnanie. Neprišiel som sem pre nič materiálne.“

Krišna sa spýtal: „Ty nič nepotrebuješ?“

„Nie.“ odpovedal jeho priateľ.

„A čo tvoje deti?“ spýtal sa kráľ.

„Ó, nie.“ povedal Sudhama. „Nič nepotrebujú. Boh je všade. On sa o nich postará, takže nič nepotrebujem. Dal si mi toľko súcitu, náklonnosti a lásky plnej požehnania. Nepotrebujem nič viac.“

Priateľ teda odišiel domov veľmi šťastný a potešený, že ho Krišna zaplavil svojím požehnaním a náklonnosťou. Ale keď prišiel do ich dediny, zistil, že jeho chalúpka sa zmenila na veľký nádherný dom. Vyzeral ako palác, s mnohými služobníkmi. Jeho žena Kalyani bola tiež zmenená. Oblečená bola ako kráľovná a bola veľmi šťastná.

Sudhama sa opýtal: „Ako sa toto všetko stalo?“

„Ty nevieš?“ spýtala sa ho žena. „Keď si odišiel navštíviť Krišnu, zrazu sa naša chalúpka premenila na palác.“

Sudhama začal roniť slzy vďačnosti hovoriac: „Pán Krišna, ty splníš každého túžby. Moja žena potrebovala hmotné bohatstvo, vyplnil si jej túžbu. Ja som potreboval duchovné bohatstvo — tvoju náklonnosť, lásku a požehnanie. Vyplnil si aj moju túžbu.“

Komentár

Čokoľvek chceme od Boha, či už máme pozemské túžby alebo nebeské, vyplní nám ich. Pretože Sudhamova manželka úprimne chcela hmotné bohatstvo, Pán Krišna vyplnil jej túžbu. Jej manžel chcel duchovné požehnanie, náklonnosť, lásku a súcit, a Pán Krišna tiež vyplnil jeho túžby. Musíme byť preto opatrní, čo žiadame od Boha. Ak sa modlíme a modlíme za splnenie pozemských túžob, Boh ich vyplní. Iba musíme mať trpezlivosť. Takisto, ak chceme, aby naša ašpirácia bola naplnená, Boh to urobí, ale toto trvá dlhšie.

Jediný problém je, že keď sú pozemské túžby vyplnené, v skutočnosti nie sú vyplnené. Iba sa zväčšujú, zväčšujú a zväčšujú. Túžba je ako neustávajúci hlad, ktorý nikdy nemôže byť utíšený. Nikto nemôže dosiahnuť trvalé uspokojenie z naplnenia pozemských túžob. Ale keď získame čo i len kvapku duchovného bohatstva, sme uspokojení. A toto duchovné bohatstvo môžeme zväčšovať zväčšovaním svojej ašpirácie. Ako náš vnútorný hlad rastie, dokážeme prijať viac a viac Božieho požehnania, lásky, súcitu, svetla a blaženosti.

Milosť matky Kálí

Bol raz jeden veľmi, veľmi veľký básnik dávnej Indie, ktorý sa volal Kalidasa. Tak ako je v anglickej literatúre Shakespeare nesmrteľnou postavou, rovnako v duchovnej indickej literatúre je určite Kalidasa nesmrteľnou postavou. Svoje hry a básne písal v sanskrite. Jeho najobľúbenejšou epickou básňou je Megha Dutam, Posol oblakov.

Kalidasa žil počas vlády dobrého, milého, benevolentného a mocného kráľa, ktorý sa volal Vikramaditya. Aby podporil inšpirujúce, osvieťujúce a božské aktivity na svojom dvore, určil deväť výnimočných postáv, ktoré boli známe ako navaratna, deväť klenotov - gemov. Boli odborníkmi v rozličných oblastiach, ako sú medicína, astronómia, maľovanie a tak ďalej. Kalidasa bol jedným z tých deviatich gemov. Bol asthana kavi, básnik kráľovského dvora.

Toto je príbeh o tom, ako sa Kalidasa stal veľkým básnikom.

Keď bol ešte mladý, žil vtedy kráľ, ktorý mal prekrásnu dcéru. Bola výnimočne zbehlá v svätých písmach. Nanešťastie pýcha veľmi úspešne vstúpila do jej mysle a princezná vyhlásila, že sa vydá len za toho, kto ju porazí vo filozofickej alebo duchovnej polemike. Mnoho, mnoho panditov a veľkých učencov sanskritu, ktorí poznali indické písma, prijalo jej výzvu. Ale na ich veľký smútok, jeden za druhým boli všetci porazení a pokorení. Sklamaní nápadníci chceli nájsť spôsob ako sa pomstiť princeznej za svoje pokorenie, ale akokoľvek sa snažili, nemohli uspieť.

Jedného dňa boli štyria z týchto panditov v malej dedinke, keď zbadali mladého pastiera. Pastier bol špinavý a neogabaný, jeho tvár sa javila hlúpa, jemne povedané. Keď ho videli prvý krát, sedel na konári stromu a tešil sa z nejakého ovocia. Zároveň však odrezával tú vetvu, na ktorej sedel!

Na čelách panditov sa zablysol skvelý nápad. Povedali si: „Prekabátime princeznú a odplatíme sa jej tým, že k nej privedieme tohoto pastiera predstierajúc, že je veľkým učencom. Kto vie, možno tento najväčší idiot nakoniec porazí princeznú v polemizovaní.“

Tak ho teda sňali zo stromu, pomohli mu okúpať sa, dali mu to najchutnejšie jedlo, obliekli mu pekné šaty a turban. Vyzeral ako skutočný pandit. Potom ho priviezli do mesta a radili mu: „Musíš zostať úplne ticho, pretože ťa ideme priviesť k princeznej.“

Mladý muž sa naľakal: „K princeznej? A na čo?“ Povedali mu: „Aby si ju mohol poraziť v polemizovaní a oženiť sa s ňou.“

Na jednej strane sa chudobný pastier na smrť vyľakal, na druhej strane bol v pokušení. Bol pripravený ísť a poraziť princeznú v polemizovaní. Panditi mu povedali: „Kedykoľvek ti princezná dá otázku, odpovedaj len gestami — dvíhaním rúk a prstov.“

Keď pastier a panditi vstúpili do paláca, povedali princeznej, že pastier je veľký svätec, ktorý drží prísahu ticha. Keď sa ho princezná spýtala prvú otázku, ukázala naňho jedným prstom. Pastier nič nevedel, ale pretože mu ona ukázala jeden prst, prišlo mu ukázať dva prsty ako odpoveď. Potom panditi predniesli nádherné vysvetlenie, čo znamenalo jeho gesto. Takto sa ho pýtala mnoho otázok a čokoľvek tomuto idiotovi prišlo na myseľ, odpovedal svojimi prstami. Potom šikovní panditi podali úplne vynikajúce vysvetlenia.

Princezná bola nanajvýš spokojná s pastierom a jeho odpoveďami a povedala: „Teraz som pripravená vydať sa za tohoto veľkého učenca.“ A panditi dostali od princeznej štedré odmeny za to, že k nej priviedli takého veľkého učenca.

A tak princezná a mladý muž sa zobrali.

Ó, Bože, ani dve hodiny neprešli a zistila, že tento chlapík je najhorším možným hlupákom v Božom večnom stvorení! Keď začal hovoriť, nič nedávalo zmysel. Cítila sa hrozne, že sa dala panditmi takto oklamať, ale čo už mohla robiť? Povedala svojmu novomanželovi: „Zostaneš mojím manželom len ak urobíš, čo ti poviem. Inak ťa vyhodím z paláca.“

Ustrašene povedal: „Áno, poslúchnem ťa.“

Povedala mu, aby ešte v ten večer išiel do chrámu Matky Kálí a zamkol dvere zvnútra. Potom, aby sa modlil k Matke Kálí. Keď Matka Kálí zaklope na dvere, musí jej povedať, že jej dovolí vojsť, iba ak ho požehná a urobí veľkým učencom.

Mladý muž poslúchol svoju ženu. Odišiel do chrámu Matky Kálí a zamkol dvere zvnútra. Potom sa najoddanejšie začal modliť. Po niekoľkých hodinách Matka Kálí prišla a zaklopala na dvere. Ako jej otváral, povedal: „Matka, Matka, pustím ťa dovnútra, len keď ma požehnáš. Inak ti nedovolím vojsť dnu.“

Vidiac jeho úprimnosť, Matka Kálí sa naňho pozrela a skropila ho celým svojím Súcitom. Povedala: „Otvor ústa a ukáž Mi jazyk.“ Keď tak urobil, napísala mu na jazyk tajnú mantru — niečo najposvätnejšie a najtajnejšie. Ihneď bol zaplavený božskými darmi: stal sa učeným, dokázal plynule hovoriť sanskritom a začal písať básne.

Keď sa neskôr v noci vrátil domov, manželka bola veľmi spokojná s jeho premenou. Na jej najväčšiu radosť sa zo dňa na deň stal veľkým učencom a básnikom. Tí dvaja žili spolu veľmi šťastne. Mladý muž sa stal známym ako Kalidasa. „Dasa“ znamená otrok alebo sluha. Prijal svetlo múdrosti od Matky Kálí — preto jeho meno bolo Kalidasa — sluha Matky Kálí.

Komentár

Keď do nás vstúpi milosť Matky Kálí alebo akéhokoľvek aspektu Božskej Matky, mihnutím oka sa môžu diať zázraky. Videli ste, že tí praví učenci, ktorí prišli za princeznou, všetci prehrali. Potom ju učenci prekabátili a porazili ju nekalým spôsobom. Ale príbeh sa tam nekončí. Končí veľmi sladko, veľmi uspokojivo. Kalidasa, jej manžel, sa stane veľkým učencom a básnikom.

Rád by som vám povedal, že je veľký rozdiel medzi vedomosťou a múdrosťou. Vedomosti pochádzajú z kníh, ale múdrosť prichádza buď z najhlbších zákutí nášho srdca alebo priamo z duše alebo Zhora. Tento druh múdrosti je nekonečne, nekonečne vyššie ako vedomosti.

Ak sa modlíte k Najvyššiemu pre vnútornú múdrosť, určite vám ju dá. Ak mu chcete pomáhať pri pozdvihnutí vedomia ľudstva, ak chcete mať úlohu v Jeho Kozmickej Hre, ak chcete byť Jeho nanajvýš vyvoleným nástrojom, On vám poskytne zlatú príležitosť.

Najsladšie deti, budete žiť na zemi ďalších päťdesiat, šesťdesiat alebo osemdesiat rokov a potom vaše telo odíde. Uvidíte aké prchavé tie roky sú! Ale ak máte ašpiráciu, môžete rásť do večného života. Čím viac si uvedomíte svoju dušu, ktorá je priamym reprezentantom Boha, tým viac budete rásť do božieho nekonečného Svetla, Mieru a Blaženosti a budete môcť prejaviť tieto kvality na zemi.

Každý chce byť šťastný. Ale pravé šťastie pochádza len z jednoty s vôľou vašej duše, s Vôľou Boha. Ak poslúchate Jeho vôľu bezsenne a bez dychu, budete šťastní.

Tak, drahí moji, vážte si svoj duchovný život. Nebuďte závislý na druhých, aby vás inšpirovali a pomáhali vám. Buďte sami sebe inšpiráciou. Zintenzívnite dobré veci, ktoré robíte. Neverte mysli, keď hovorí: „Toto je správne.“ V jednej chvíli myseľ povie: „Choď tou cestou.“ V ďalšej chvíli povie: „Choď tamtou cestou.“ Myseľ len s tebou hrá futbal. Ale srdce to nerobí. Srdce pozná vôľu Najvyššieho, a srdce vám vždy povie, aby ste išli k Svetlu. Takže ak môžete vždy zostať v srdci, budete môcť pokračovať v ceste k Zlatému Brehu. S nekonečnou láskou, súcitom, záujmom a božskou pýchou vás žiadam, sladké deti, aby ste vždy zostali najkrajšími a najvoňavejšími kvetmi v Záhrade Srdca Najvyššieho.

Láska dieťaťa k Bohu

Zvyčajne tento príbeh rozprávam deťom, ale pretože sme všetci božími deťmi, je vhodný pre každučkého z nás. Počuli ste mnoho príbehov o láske, ktorú môžu mať deti k Bohu. Ale tento príbeh je výnimočne významný najmä pre tých, ktorí prijali duchovný život v útlom veku. Z tohto príbehu sa dozviete, ako láska malého dievčatka rástla a rástla, rovnako ako ona dospievala.

Som si istý, že niektorí z vás počuli meno Mirabai. Mirabai bola oddanou vysokého, vyššieho, najvyššieho rádu. Medzi svätcami Indie nemá rovného. Zložila mnoho, mnoho badžanov, ktoré sú piesňami plnými modlitieb k Bohu. Každá pieseň, ktorú Mirabai napísala, vyjadrovala jej inšpiráciu, ašpiráciu a bezsenné sebadávanie.

Mirabai pochádzala z kráľovskej rodiny v krajine Radžastan. Jej otec sa volal Ratna Singh. Často býval preč z domu, pretože bojoval proti Mogulským cisárom. Bol veľmi odvážnym bojovníkom. Jedného dňa jej rodičov navštívil sadhu. Zostal v ich paláci ako zvláštny hosť. Sadhu bol veľmi potešený urodzenosťou jej otca a jeho vlastnosťami svätca. A tak pri odchode obdaroval Ratnu Singha veľmi krásnou bábikou či soškou Pána Krišnu. Pán Krišna je stelesnením Boha.

V tom čase mala Mirabai len tri roky. Umierala túžbou po bábike, ktorú dostal otec, ale nechcel jej ju dať. Môžete si myslieť, že jej otec bol skúpy. Ale mal dva zvláštne dôvody, prečo si nechával tú bábiku. Prvým dôvodom bolo, že bábika mala veľmi zvláštne požehnanie, lebo bola od sadhua alebo svätého muža. Ratna Singh chcel uchovať toto požehnanie, nie však násilným spôsobom, ale aby mohlo byť správne asimilované. Ďalším dôvodom, ktorý mal na to, aby nedal bábiku Mirabai bolo, že tušil, že strávi celý čas hrou s bábikou.

Keď Mira videla, že bábiku nedostane, prestala jesť. Čo mohol potom chudák otec robiť? Pretože odmietala jesť, nakoniec jej bábiku dal. Od toho času sa Mira stále hrala s bábikou. Rozprávala sa s bábikou a spievala jej. Mala ju veľmi rada.

Keď mala päť rokov, popred ich palác prechádzal svadobný sprievod. Mira sa spýtala matky: „Čo sa to deje?“ Matka odpovedala: „To je svadba. Tí dvaja sa idú zobrať.“

Zo zvedavosti sa Mirabai spýtala matky: „A ja sa za koho vydám?“

Z nejakého dôvodu jej matka odpovedala: „Ty si už vydatá, dcérka moja.“ „Kto je môj manžel?“, vykríkla Mirabai. „Táto bábika, Pán Krišna, je tvoj milovaný manžel.“ povedala matka. Mira bola veľmi šťastná, že Krišna je jej manžel.

Ako čas plynul, Mirine modlitby rástli a stali sa oduševnelejšími. Každý deň, hodiny a hodiny sa rozprávala s bábikou a spievala a tancovala pred ňou. Konala, akoby tá bábika bola ozajstnou ľudskou bytosťou . Pre ňu tá bábika bola skutočnou bytosťou. Bola v nej žijúca prítomnosť Pána Krišnu.

Jej starý otec a ostatní členovia rodiny boli zmätení. Čo mali robiť s tým dievčatkom? Rozhodli sa, že čím skôr ju vydajú, tým lepšie. Ako jej láska k manželovi narastie, možno jej oddanosť k bábike sa zmenší. A k tomu jej pribudne mnoho domácich povinností.

V tom čase mala Mira len osem rokov. Ale v tých časoch bolo pre rodičov celkom prijateľné pripraviť svadbu svojich detí, kým boli veľmi mladé.

Takže Miru vydali za princa Bhoja Raju. Bol najstarším synom Rana Sangu z Chittoru. Vládca Chittoru bol považovaný za vodcu hinduistických kráľovských domov, a tak toto manželstvo vyzdvihlo Miru do veľmi vysokej spoločenskej pozície.

Mirin manžel bol veľmi veľkým bojovníkom. Počas dňa si Mira plnila svoje povinnosti a oddane poslúchala matku svojho manžela. Večer potom vzala bábiku do chrámu. Tam sa s ňou rozprávala a spievala a tancovala.

Nanešťastie jej svokre sa to vôbec nepáčilo. Povedala Mire: „Nemôžeš byť takto neskoro hore! Si iba malé dievča. Musíš zostať doma a ísť spať!“

Ale Mira na tom trvala: „Chcem ísť do chrámu a modliť sa každú noc.“

Jej svokra znovu namietala: „Ty sa modlíš ku Krišnovi, ale Krišna nie je naším rodinným božstvom. Naším božstvom je Gauri, aspekt Durgy a Durga je družkou Pána Šivu. Takže v našej rodine sa ďalej nemôžeš modliť ku Krišnovi.“

Mira vôbec nerešpektovala svoju svokru. Povedala: „Nie, neposlúchnem vás. Môj Milovaný je Pán Krišna. K nemu sa musím modliť.“

Bola to veľmi vážna hádka. Ale odvtedy svokra bola ticho a dovolila Mire pokračovať v jej duchovných aktivitách.

Mira bola teraz veľmi šťastná. Počas dňa pracovala a večer išla do chrámu meditovať, spievať a tancovať so svojím Pánom Krišnom.

Uctievala Krišnu ako Gopala Giridharu — mladého chlapca — pastiera kráv, ktorý hrával na svojej flaute na brehoch rieky Jamuna v Brindabane. Brindaban bol Krišnovým domovom v jeho detstve. Aby ochránil svojich oddaných od záplavy, vyzdvihol horu do výšky, aby sa pod ňou mohli skryť. Toto je význam prívlastku ‘Giridhara‘. Keď Mira uctievala bábiku, Pán Krišna sa zjavoval pred ňou v tejto forme a hrával sa s ňou.

A stalo sa, že sestra jej manžela začala veľmi na Miru žiarliť. Počula, ako jej matka raz hovorila, že Mira je veľmi duchovná a stále sa rozpráva s Bohom. Táto švagriná chcela Miru potrestať. Tak začala rozširovať klebety, že Mira má niekoľko milencov. Hovorila ľuďom, že Mira si ich v noci vodí do chrámu. Mira počula tie dvorné klebety, ale vôbec si ich nevšímala. Mala vtedy asi dvanásť, či trinásť rokov.

Jedného dňa táto neznesiteľná švagriná povedala Mirinmu manželovi: „Si slepý? Tvoja manželka má toľko chlapcov. Ľahko to môžem dokázať. Len choď a uvidíš, čo sa v noci bude diať v chráme.“

Mirin manžel sa nahneval a v tú noc čakal vonku pred chrámom. Keď počul, ako sa Mira s niekým rozpráva, vylomil dvere a s odhaleným mečom sa ponáhľal dovnútra. Mira sa rozprávala s Pánom Krišnom. Zjavil sa jej vo svojej nebeskej forme. Ale hneď, ako prišiel manžel, zmizol. Mirin manžel videl len svoju manželku s jej malou bábikou, žiadna iná ľudská bytosť tam nebola. Smial sa a povedal: „Moja sestra mi nepovedala nič iné ako lži!“ Keď odišiel, Mira volala a volala za Pánom Krišnom: „Kam si odišiel, kam si odišiel?“

Dokonca aj po tejto epizóde, švagriná ďalej šírila zlomyseľné klebety o Mire. Pre Miru to bolo príliš, ale čo mohla robiť? Aspoň mohla každú noc chodiť do chrámu a uctievať svojho Milovaného Pána svojím vlastným spôsobom.

Dovtedy zložila mnoho modlitbyplných a oduševnelých piesní — bhajanov. Ľudia začali spievať jej bhajany na ulici. Takto každý v kráľovstve spoznal meno Mirabai. Všetci boli na ňu veľmi hrdí.

V tom čase, Akbar bol následníkom svojho otca ako Mogul cisár. Hoci bol moslimom, mal rád hinduistickú kultúru. Na svojom dvore si držal mnoho talentovaných a výnimočných ľudí z rôznych náboženstiev. Akbar vždy obdivoval dobré vlastnosti ostatných. Postupom času sa dopočul o Mirabai a chcel ju navštíviť.

Najprv sa zdalo nemožné splniť toto želanie. Rodina Mirabai a Mogul cisár boli vždy tí najväčší nepriatelia. Keby navštívil Mirabai riskoval by svoj život a aj Mirabai by vystavil veľkému nebezpečenstvu. Ale Akbar bol odhodlaný ísť. Povedal: „Nepôjdem ako panovník so svojou armádou. Pôjdem v prestrojení.“

A tak on a jeho dvorný hudobník, Tansen, sa obliekli do jednoduchých šiat ako potulní sanjasinovia. V tom prezlečení prišli do chrámu, kde bola Mirabai. V chráme spievali a tancovali oddaní. Celkom uprostred bola Mirabai, spievajúc najoduševnelejšie.

Akbar a Tansen boli hlboko dotknutí hlasom a modlitbami Mirabai. Akbar, aby preukázal svoju vďačnosť, položil diamantový náhrdelník k nohám malej sošky Pána Krišnu Mirabai. Ľudia, ktorí tam boli, zostali v úžase nad gestom žobravého mnícha. Boli zvedaví, či to náhodou nebol niekto veľmi bohatý prezlečený za mnícha. Akbar a Tansen potom odišli.

O niekoľko dní už bolo známe, že to bol sám cisár, kto prišiel. Manžel Mirabai sa rozzúril a povedal jej: „Spáchala si najhorší možný hriech. Si hinduistická princezná, ale dovolila si moslimovi, aby uvidel tvoju tvár. Nemôžem sa na teba viac dívať. Musíš ísť k rieke a utopiť sa.“

Úbohá Mirabai! Bola zúfalá, že sa to tak zvrtlo. Nebola zodpovedná za to, čo sa stalo. Ale aj tak bola pripravená ísť k rieke a spáchať samovraždu. Kráčala k rieke sprevádzaná niekoľkými svojimi nasledovníkmi a oddanými. Už chcela vstúpiť do rieky, keď sa zjavil Pán Krišna a schmatol ju. Povedal svojej najdrahšej oddanej: „Nie, nechcem, aby si spáchala samovraždu. Neurobila si nič zlé. Prosím, odíď odtiaľto a choď do Brindabanu. Tam ma uvidíš.“

A tak Mira opustila svojho manžela a s niekoľkými nasledovníkmi odišla do Brindabanu. Tam mohla celý čas tráviť uctievaním Krišnu a spievaním bhajanov o Krišnovi. Jej bhajany boli jednoduchšie než najjednoduchšie. Niekedy pozostávali len zo štyroch, či piatich slov. Niekedy pozostávali len z jej mena a mena Pána Krišnu: „Mira Gopala Giridhara.“ Takto spievala a spievala svojím oddaným spôsobom. Všetci ju tam mali veľmi radi, boli na ňu hrdí a boli jej vďační.

A zatiaľ manžel Mirabai začal byť nešťastný. Uvedomil si aká čistá a zbožná bola jeho manželka. Jej meno rýchlo zdomácnelo. Už viac nechcel počúvať rady svojich príbuzných. Tak išiel do Brindabanu a priviedol Mirabai späť do paláca. Tam sa o ňu dobre staral a dovolil jej pokračovať v uctievaní v chráme. Ale ostatní príbuzní sa k nej správali veľmi zle.

Keď mala Mirabai len dvadsaťtri rokov, Bhoja Raj zomrel. Potom trón prevzal jeho príbuzný, ktorý sa k Mirabai správal veľmi nebožsky. Keď videl ako každý obdivuje jej duchovné kvality, bolo to pre neho príliš. Plameň závisti v ňom horel a chcel ju zabiť. Vedel, že skoro ráno sa modlí hodiny a hodiny k Pánovi Krišnovi a zdobí oltár nádhernými kvetmi. Tak jej jedného dňa poslal košík kvetov ako dar. Do kvetov ukryl smrteľne jedovatého hada. Veľmi dobre vedel, že ju uhryzne vo chvíli, keď sa dotkne kvetov.

Ale stalo sa niečo zázračné. Keď Mirabai položila ruku na kvety, had sa premenil na kvet. Tak sa jej nič nestalo. Kráľ nemohol uveriť, že tento pokus zlyhal.

O niekoľko dní neskôr jej poslal pohár mlieka hovoriac, že je ňou veľmi potešený a šťastný. Ale pohár takzvaného čistého mlieka obsahoval veľmi silný jed.

Pán Krišna prišiel k Mirabai a varoval ju, že v tom mlieku je jed. Napokon jej povedal, aby ho aj tak vypila. Pán povedal, že ju ochráni. Potom ako skončila svoje modlitby, vypila obsah pohára. Ale Krišna premenil jed na nektár. Netreba ani hovoriť, že sa jej nič nestalo.

Kráľ vyskúšal mnoho iných metód, ktorými trápil Mirabai, ale Pán Krišna ju vždy zachránil. Nakoniec Mirabai sa pýtala niekoľkých duchovných majstrov, čo má robiť. Všetci jej poradili, aby odišla z paláca. Tak po mnohých rokoch utrpenia sa Mirabai pešo vrátila do Brindabanu. V tom čase mala už mnoho, mnoho nasledovníkov a celá India znela jej bhajanmi. Najmä milovníci Krišnu boli na ňu hrdí a veľmi jej boli vďační, pretože jej hlavnou témou bolo: „Krišna mi je všetkým, Gopal mi je všetkým!“

Jedného dňa, po mnohých rokoch, Mirabai bola v chráme a spievala. Bolo okolo nej mnoho oddaných a aj oni spievali. Pán Krišna bol taký potešený Mirabai, že sa pred ňou objavil vo svojej jemnej ľudskej forme. Táto podoba je skutočná pre toho, kto má otvorené tretie oko. Mirabai videla svojho Pána, ale ostatní nemali taký jemný vnútorný zrak a nemohli ho vidieť. Avšak, videli niečo v nej.

Pán Krišna otvoril Svoju srdečnú čakru. Mirabai potom vstúpila do jeho srdca a zmizla. Takto opustila svet. V tej chvíli bola vo vysokom extatickom vedomí. A so svojím fyzickým telom sa rozpustila v Jeho božskej forme a zmizla. Takto končí príbeh.

Komentár

Najvyšší je tvoj Guru, môj Guru, každého Guru. Spočíva v srdci každého. Ak chcete viesť duchovný život, ak chcete inšpirovať celý svet, potom Najvyšší by mal byť vašim jediným Milovaným. Ak naozaj potrebujete Boha, tak ako Mirabai ho potrebovala, tak On musí byť vašou jedinou radosťou, vašou jedinou láskou, vašim jediným uspokojením a vašim jediným naplnením.

Nasledujúce dva príbehy napísal Mano Ranjan Ghose...

Nasledujúce dva príbehy napísal Mano Ranjan Ghose. Z originálu v bengálštine ich do angličtiny preložil jeho mladší brat, Chinmoy. Príbehy sa po prvý krát objavili v AUM Magazíne, v 1. Zväzku, 1. Časti, vydaného v r. 1974.

Mirabai a sanyasin

Mirabai bola princezná z Rajastanu. Bola to žena nesmiernej krásy a cnosti. Časom Mirabai vydali za princa. V jeho rodine každý uctieval Matku-Silu. Mirabai bola jediná uctievateľka Sri Krišnu. Kvôli tomu sa každý deň hádali.

A tak prišiel čas, že Mirabai celkom zronená a sklamaná opustila palác svojho manžela a odišla žiť do Brindabanu. Stalo sa, že bengálsky sanjasin, ktorý bol tiež veľkým uctievateľom Sri Krišnu, v tej istej dobe tiež odišiel do Brindabanu. Mirabai vyjadrila svoju hlbokú túžbu navštíviť tohto bengálskeho sanjasina, ale sanjasin by sa natoľko neznížil, aby sa s ňou stretol. Povedali jej, že sanjasin žije životom odriekania a pokánia, a preto sa nemôže stretnúť a hovoriť so ženou. Mirabai to hlboko ranilo.

O niekoľko dní neskôr, bez sanjasinovho povolenia, sa Mirabai vybrala navštíviť ho. Povedala: „Vždy som bola presvedčená, že v Brindabane je len jeden muž, a tým mužom je Pán Krišna. Ostatní sú ženy, Jeho oddaní. Ako sa ty opovažuješ pokladať za ďalšieho muža? Pre mňa je tu v Brindabane jediný muž, Krišna.“

Sanjasin zistil, že sa mýlil. Jeho pýchu porazilo dušeplné svetlo múdrosti Mirabai. Rozprával sa s Mirabai a Mirabai sa stala jeho žiačkou.

Ticho Budhu víťazí

Jedného dňa Pán Budha meditoval. Prišiel k nemu starší muž a začal mu neľútostne nadávať. Budha zostal úplne ticho.

Ako dlho mu mohol nadávať? Po chvíli prestal a chcel odísť. Ale Budha povedal: „Len počkaj, prosím. Chcem sa ťa niečo opýtať. Povedz mi, keď ponúkaš nejakej osobe dary a ona ich neprijme, čo urobíš?“

„Zoberiem si ich späť.“

Budha povedal: „Nuž, snažil si sa mi ponúknuť dary, ktoré si si priniesol so sebou. Pretože som tvoje dary neprijal, berieš si ich späť.“

Muž sa cítil smutný a zahanbený svojím správaním. Prosil Budhu o odpustenie. Budha mu odpustil a muž sa nakoniec stal blízkym žiakom Budhu.