Posolstvo vytrvalosti⁴

Kedysi dávno žil v jednom indickom meste chlapec, ktorý sa volal Bopdeb. Učil sa sanskrit, starodávny indický jazyk, ale vôbec mu to nešlo. Rodičia ho nemilosrdne kárali, učitelia ho trestali a bili, ale nič naňho neúčinkovalo. Nakoniec to s ním jeho učitelia vzdali a vyhodili ho zo školy. Bopdeb bol tak hlúpy, že naňho zanevreli i jeho vlastní rodičia. Chudák Bopdeb sa cítil biedne. Opustil domov a odišiel do najbližšej dediny.

Bopdeb sa modlieval a meditoval pod stromom pri jazere. Každý deň vídaval ženy z dediny, ako nesú prázdne džbány k jazeru. Keď ich naplnili, položili ich na kamenné schody u jazera a samy sa občerstvili vo vode z jazera. Potom sa vracali naspäť do dediny.

Jedného dňa, keď bol Bopdeb pri jazere sám, prišiel ku kamenným schodom a objavil niečo významného. Videl, že kameň, na ktorý ženy kladú džbány, nie je v jednej rovine s ostatnými, pretože je okresaný od džbánov. „Keď sa kameň dokáže okresať tým, že sa naň dávajú džbány s vodou, prečo by to nemalo fungovať s mojou pameťou,“ položil si Bopdeb otázku. Tento objav mu predal posolstvo vytrvalosti. „Vytrvalosť vždy dosiahne cieľ,“ vravel si sám pre seba.

Niekoľko dní strávil len v modlitbách a meditáciách. Potom začal čítať svoje staré učebnice sanskritskej gramatiky. Predtým bol najhorším žiakom v sanskrite, teraz si však bol schopný všetko, čo prečítal, zapamätať. Vrátil sa do školy a vďaka svojej vytrvalosti sa stal najväčším učencom v sanskrite, odborníkom na sanskritskú gramatiku.