V Božích Očiach nie je nikto nedotknuteľný⁵

Dipan mal malý obchod s topánkami. Keď cez deň nemal žiadnych zákazníkov, nebolo mu to ľúto. Vtedy sa modlil, meditoval a spieval. Večer potom vzal tie najkrajšie a najdrahšie topánky z obchodu a nechával ich pred dvermi nábožných ľudí. Vždy hovoril: „Nábožní ľudia si tie topánky zaslúžia, aj keď za ne nezaplatia. Možno nemajú dosť peňazí.“ S týmto prístupom si len s veľkými ťažkosťami obstarával živobytie, ale bol šťastný.

Jedného dňa prišiel k Dipanovi do obchodu sádhú zo šľachtického rodu. Dipan sa cítil poctený jeho návštevou, a tak sa mu poklonil až k nohám. Ale neodvážil sa dokončiť poklonu dotknutím sa sádhúovych nôh, pretože on sám bol nedotknuteľný a cítil ,že si to nemôže dovoliť.

„Prečo sa nedotýkaš mojich nôh?“ spýtal sa sádhú.

„Vy viete, že som nedotknuteľný. Nemôžem sa vás dotknúť,“ odpovedal Dipan.

„V Božích očiach nie je nikto nedotknuteľný. Si Božie dieťa. Neustále sa k Bohu modlíš. Vskutku si mu veľmi drahým. Prosím, dotkni sa mojich nôh. Nechcem to kvôli svojej pýche. Môžeš sa dotknúť i mojej hlavy, keď chceš. Len sa ma prosím dotkni.“

„Odvážim sa dotknúť vašich nôh, len pretože ste mi to dovolili,“ povedal Dipan a poklonu dokončil. Sádhú ho požehnal a povedal mu: „Dávam ti celé svoje duchovné bohatstvo, ktoré som rokmi získal. Staneš sa raz veľmi veľkým svätcom. Potom všetci, čo tebou a tvojim zamestnaním pohŕdali, uvidia okolo teba svetlo. Budú prichádzať a dotýkať sa tvojich nôh a budú ťa uctievať.“ Obuvník znova padol k sádhúovým nohám, oduševnene poďakoval a sádhú potom odišiel.

Na druhý deň pracoval obuvník vo svojom obchodíku s veľkou radosťou, keď sa zrazu okolo jeho hlavy objavila svetelná žiara. Bola prítomná aj v topánkach a naplňovala celú miestnosť. Uvideli ju aj prichádzajúci zákazníci a cítili, že to nie je obyčajné svetlo, ale že je duchovné. Vtedy si uvedomili, že Dipan nie je obyčajný smrteľník. Už dlho sa o ňom vedelo, že sa dňom i nocou modlí a medituje, ale všetci ho považovali za blázna. Teraz sa však cítili tak požehnaní jeho prítomnosťou, že si ho začali vážiť, obdivovať a zbožňovať.

„Nechceme, aby si ďalej pracoval v obchode,“ vraveli: „Nič nám neurobí väčšiu radosť ako to, že ti umožníme tráviť celé dni už len v modlitbách a meditáciách.“ Na to mu kúpili veľký dom a povedali: „Prosíme ťa, staraj sa len o duchovný život. Budeme sa s tebou modliť a meditovať tak často, ako je to len možné.“