Joga a duchovný život. Cesta indickej duše.

Časť I: Duchovné a filozofické eseje

Človek a Boh

Tak ako je Boh v Nebi, je aj na zemi. Je tu, tam a všade. Každý človek má svojho vlastného Boha. Žiadna ľudská bytosť nie je bez Boha. Úplný ateista neverí v Boha. Ale našťastie verí, alebo, bohužiaľ, musí veriť v určitú myšlienku, nejaký koncept poriadku alebo chaosu. A práve táto myšlienka, tento koncept, nie je nič iné ako Boh.

Každá jednotlivá duša musí dostať slobodu, absolútnu slobodu, aby objavila svoju vlastnú cestu. Chyby na ceste duchovnosti nie sú vôbec poľutovaniahodné, pretože chyby sú jednoducho menšie pravdy. Nepostupujeme od klamstva k pravde. Prechádzame od najmenej odhalenej pravdy k najviac odhalenej pravde.

Kým nezrealizujeme Boha a nezjednotíme sa s Ním, musíme Ho volať Majstrom, Sprievodcom, Priateľom a podobne. Podľa nášho vzťahu s Ním sa aj náš prístup k Nemu môže líšiť. Toto ale nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie je, že milujeme Boha ako svojho vlastného. Vo svojej úprimnej láske k Bohu budeme spontánne inšpirovaní k tomu, aby sme Ho uctievali.

Tu budeme musieť zistiť, aký druh uctievania je pre nás vhodný, ktorý druh je v súlade s vývojom a sklonom našej duše. Uvedomenie si absolútnej jednoty s Bohom je najvyššou formou uctievania. Ďalšia v poradí je meditácia. Nižšie je miesto pre modlitby a vzývanie. Najnižšou formou uctievania je uctievanie Boha vo svetských veciach.

Keď myslím na flautu a flautistu ako na dve odlišné veci, myslím na seba ako na Božieho služobníka a na Neho ako na svojho Majstra. Keď cítim, že flauta obsahuje časť Majstrovho vedomia, cítim, že som Božie dieťa a On je môj Otec. Nakoniec, keď si uvedomím, že flauta a flautista sú jedným, flautista sa javí ako Duch a ja ako Jeho tvorivá Sila.

Človek musí realizovať Boha v tomto tele tu na zemi. Veľký indický básnik Kabír povedal:

> „Ak nie sú tvoje putá preťaté, kým žiješ,

> To, že duša sa s Ním zjednotí, pretože odišla z tela, je prázdny sen;

> ak nie, odchádzame prebývať do mesta Smrti.“

Sestry a bratia, neupadajte do priepasti zúfalstva, aj keď v súčasnosti nemáte jasnú snahu o realizáciu Boha. Len začnite svoju cestu nahor, dovnútra a dopredu - nahor, aby ste videli Boží Sen, dovnútra, aby ste vlastnili Boží Sen, dopredu, aby ste sa stali Božím Snom. Tento Sen je Snom absolútneho Naplnenia.

Je nespočetne veľa tých, ktorí sa vydajú na cestu vnútorného života až potom, čo dostali mnoho rán alebo potom, čo putovali široko-ďaleko púšťami života. Preto skutočne šťastný a požehnaný je ten, kto položí svoje telo, myseľ, srdce a dušu – ako kvety – k Nohám Pána predtým, než prídu údery. Je pravda, že početné oblaky svetskosti zakrývajú našu ešte neosvietenú myseľ. Rovnako je pravda, že sopka sústredenia hľadajúceho a vodíková bomba jeho meditácie môžu zničiť a zničia tento odveký závoj nevedomosti.

Smiem niečo povedať tým, ktorí sú v manželskom zväzku a majú veľké rodinné povinnosti? K vášmu úplnému úžasu budú všetky tieto zodpovednosti premenené na zlaté príležitosti, v okamihu, keď sa pokúsite vidieť vo svojich deťoch Boha, vo chvíli, keď si uvedomíte, že vo svojom sebaobetovaní slúžite Bohu. Vo svojej schopnosti naplniť manžela, božsky ho upevniť v nekonečnom rozpätí hmoty, pozdvihnúť jeho vedomie do ríše Ducha, sa neúnavná a spontánna obeť manželky nedá ničím nahradiť. Vo svojej schopnosti zaplaviť dušu manželky Mierom sveta Za, privolať jej srdce k večne žiariacemu Slnku Nekonečnosti, premeniť jej život na Pieseň Nesmrteľnosti, sa sľub manžela nedá ničím nahradiť. A tí, ktorí sú slobodní, si môžu byť istí, že sú slobodní preto, aby po duchovnej ceste mohli bežať čo najrýchlejšie. Ich ašpirácia a Božia Inšpirácia sú neoddeliteľné.

Keď sa snažíme pozerať hlboko do vnútra, keď sa snažíme žiť vnútorný život, môžeme sa stretávať s problémami všade naokolo. Voláme: „Pozri, Bože, teraz, keď sme sa obrátili k Tebe, musíme prejsť toľkými skúškami!“ Nenachádzame východisko, a preto sme znepokojení. Ale prečo by sme mali byť? Našej pamäti nemôže uniknúť, že sme vo svojom živote znášali rany osudu. Predtým, ako sme vstúpili do duchovného života, naším stálym spoločníkom bola skleslosť. Teraz sme aspoň v lepšom postavení, pretože máme schopnosť rozoznať divokého tigra svetskosti. Berme nepokoj a slabosť ako skúšky.

Prečo by nás mal Boh skúšať? Robí všetko, len to nie. On, pretože je milosrdný, nás varuje pred okamžitým nebezpečenstvom. Ak však berieme tieto varovania ako skúšky, potom sa musíme modliť k Bohu, aby sme skúškou prešli. Tým, že budeme na ťažkosti a nebezpečenstvá len myslieť, nemôžeme skúšku nikdy zložiť. Aby sme mohli úspešne absolvovať test v škole, musíme tvrdo študovať. Podobne, aby sme mohli zdolať vnútorné skúšky, musíme si rozvíjať viac úprimnosti a sýtiť plameň ašpirácie.

Počas meditácie musíme byť veľmi opatrní. Občas sa myseľ bude chcieť oddávať určitým svetským a emocionálnym myšlienkam a predstavám, my jej to však nesmieme dovoliť. Počas meditácie je všetko intenzívne, a ak máme zlé myšlienky, následky sú oveľa vážnejšie a nebezpečnejšie, ako by boli za iných okolností. Slabneme v okamihu, keď sa myseľ stáva obeťou pôžitkárskych myšlienok. Pre našu nižšiu myseľ je prirodzené, aby nás podvádzala. Ale naše slzy a stúpajúci plameň nášho srdca nás prídu vždy zachrániť.

Človek a Boh sú jedným. Všetci ľudia patria do tej istej rodiny. My všetci sme jedným. Pravý hľadajúci nesmie počúvať absurdné argumenty skeptikov. Nemajú ani trochu duchovného poznania. Nevedia, že v skutočnosti nevedome ukazujú svoju úplnú hlúposť. Hovoria: „Ak sme všetci jedným, tak ako je možné, že keď vás bolí hlava, mňa nebolí? Keď je môj hlad nasýtený, ako to, že váš nie je?“ Odpovedzme im otázkou: Ako je možné, že keď máte zranenú nohu, nebolí vás hlava, aj keď sú obe časťou toho istého tela? Univerzálne vedomie je vnútri nás všetkých. Ak si ho neuvedomujeme, neznamená to, že neexistuje. Moje telo je moje vlastné. Cítim snáď bolesť v nohe, keď ma bolí hlava? Nie. Keď si však uvedomím Božské Vedomie, ktoré prestupuje celým mojím telom, nepochybne budem cítiť tú istú bolesť v celom tele. Tu je hlavou individuálna duša a kolektívna duša je celým mojím telom. Aby sme cítili celý svet ako svoj úplne vlastný, najprv musíme cítiť Boha ako svojho úplne vlastného.

```

Človek je Dych Večnosti.

Cieľ je vo vnútri nás

Vo fyzickom svete matka hovorí dieťaťu, kto je jeho otec. V duchovnom svete nám naša ašpirácia hovorí, kto je náš Boh. Kto je Boh? Boh je nekonečné Vedomie. Je tiež sebaosvecujúcim Svetlom. Neexistuje žiadna ľudská bytosť, ktorá by v sebe nemala toto nekonečné Vedomie, a toto sebaosvecujúce Svetlo.

Ak chceme niečo vidieť vo vonkajšom svete, okrem toho, že musíme mať oči otvorené dokorán, potrebujeme svetlo – buď slnečné alebo elektrické svetlo, alebo nejaký iný druh svetla. Vo vnútornom svete však nepotrebujeme vôbec žiadne svetlo. Dokonca aj so zavretými očami môžeme vidieť Boha, sebaosvecujúce Svetlo.

Boh nie je niečo, čo môžeme získať zvonku. Boh je práve to, čo môžeme odhaliť zvnútra.

V bežnom živote má každá ľudská bytosť milióny a milióny otázok. V duchovnom živote príde deň, keď človek pocíti, že existuje len jedna otázka, na ktorú stojí za to sa pýtať: „Kto som?“ Odpoveď všetkých odpovedí znie: „Nie som telo, ale som Vnútorný kormidelník.“

Ako je to možné, že človek nepozná sám seba, niečo, čo by malo byť najjednoduchšie zo všetkých jeho úsilí? Nepozná sa práve preto, že sa stotožňuje s egom a nie so svojím skutočným Ja. Čo ho núti, aby sa identifikoval s týmto falošným ja? Je to nevedomosť. A čo mu hovorí, že skutočné Ja nie je a nikdy nemôže byť ego? Je to jeho hľadanie seba Samého. To, čo vidí v najskrytejších hlbinách svojho srdca, je jeho skutočné Ja, jeho Boh. Nakoniec sa to, čo vidíme, musí premeniť na to, čím sa staneme.

Nedávno mi jeden môj študent povedal: „Nemôžem myslieť na Boha, moja myseľ začne byť nepokojná.“

„Čo teda robíš?” opýtal som sa.

„Proste myslím na svet.“

“Tak mi povedz, keď myslíš na svet so všetkými jeho aktivitami, môžeš aspoň na sekundu myslieť na Boha?“

„Nie, nikdy.“

„Takže, môj mladý priateľ, nie je absurdné, že keď myslíš na Boha, nepokoj odvádza od Neho tvoju myseľ, ale keď hltavo piješ pôžitky sveta, nepokoj tvoju myseľ neodvádza a nekladie ju k Nohám Pána? Tak by to nikdy nemalo byť. Ak máš skutočný hlad po duchovnom jedle, tak tento nepokoj, alebo to čo nazývaš „znepokojením“, rýchlo a dynamicky zoberie tvoju myseľ a položí ju do tvojho srdca, kde môže piť Nektár božského Mieru a Spokojnosti.“

„Iste, tvoja myseľ nedokáže robiť dve veci naraz. Ak myslíš na Boha s bezvýhradnou vierou, ak v tvojom srdci horí plameň aspirácie, opica tvojho vonkajšieho nepokoja, nech je akokoľvek zlomyseľná, sa ťa neodváži dotknúť, nie to ešte ťa štípať alebo hrýzť. Nemôžeš sa pozerať s plnou pozornosťou na obe svoje ramená súčasne. Podobne, keď v sebe jasne vidíš svojho Boha, nemôžeš vidieť tigra nevedomosti vonkajšieho sveta."

To, čo musíme urobiť najprv, je rozoznať naše ego, potom sa ho dotknúť, chytiť ho a nakoniec ho premeniť. Keď do nás v duchovnom živote vstúpi ego a trápi nás, musíme na seba myslieť ako na Brahmana, Toho, ktorý je jedným, a musíme cítiť, že sme všetkoprestupujúcim Vedomím. Potom sa ego rozplynie do ničoty.

Všetci vieme, že myseľ hrá v našom vonkajšom živote, tak ako v našom duchovnom živote, dôležitú úlohu. Preto ju nemôžeme odhadzovať. Radšej by sme si mali byť mysle vedomí. Myseľ je nepokojná, ale to neznamená, že by sme ju mali neustále trestať. Ak pán domu zistí, že jeho starý sluha sa nedávno naučil kradnúť, neprepustí ho okamžite. Predošlá úprimnosť a oddanosť služobníka sú v jeho mysli stále čerstvé. Čaká, a nenápadne bez obáv pozoruje a cíti, že jeho sluha obráti nový list. Medzitým si sluha uvedomí, že jeho pán sa dozvedel o jeho počínaní a prestane kradnúť. Ide ešte o krok ďalej: aby svojho pána potešil, pracuje dokonca ešte úprimnejšie a oddanejšie ako predtým. Podobne, keď si uvedomíme nepokojné aktivity a triky mysle, musíme sa na nejakú dobu utíšiť a pozorovať myseľ celkom bez záujmu. Onedlho uvidíme, že naša myseľ, zlodej, sa začne hanbiť za svoje chovanie. Nesmieme zabudnúť, že počas tejto doby musíme na seba myslieť ako na dušu, nie ako na telo, pretože len duša môže byť pánom mysle. Iba duša je našou pravou totožnosťou. V určitú hodinu začne myseľ počúvať príkazy duše.

Činnosť a nečinnosť. Podľa Bhagavatgíty musíme vidieť činnosť v nečinnosti a nečinnosť v činnosti. Čo to znamená? Znamená to, že keď pracujeme, musíme vo vnútri seba cítiť more mieru a pokoja. Keď nič nerobíme, musíme v sebe cítiť zdroj tvorivej energie. Nemyslime na skutky ako na naše vlastné. Ak to dokážeme, naše skutky budú skutočnejšie a účinnejšie. Keď sluha varí pre svojho pána, robí to najlepšie, ako vie. Prečo? Aby získal ocenenie a priazeň svojho pána. Rovnako, pokiaľ konáme tak, aby sme potešili svoju dušu, Vnútorného Kormidelníka, dokážeme konať nanajvýš oddane a nanajvýš úspešne.

Náš mier je vo vnútri

Mier je večný. Nikdy nie je príliš neskoro mať mier. Vždy je na to správny čas. Náš život môže byť skutočne plodným, ak nebudeme odrezaní od svojho Zdroja, ktorým je Mier Večnosti.

Najväčšie nešťastie, ktoré môže stretnúť človeka je, keď stratí svoj vnútorný pokoj. Žiadna vonkajšia sila mu ho nemôže ukradnúť. Sú to jeho vlastné myšlienky, jeho vlastné činy, ktoré mu ho kradnú.

Naša najväčšia ochrana nespočíva v našich materiálnych úspechoch a zdrojoch. Všetky poklady sveta nie sú ničím v porovnaní s našou božskou dušou. Naša najväčšia ochrana spočíva v spojení našej duše so všetko sýtiacim a všetko napĺňajúcim Mierom. Naša duša žije v Mieri a žije pre Mier. Ak žijeme život mieru, sme stále bohatší a nikdy nie sme chudobnejší. Neobmedzený je náš vnútorný mier; ako nekonečná obloha, zahŕňa všetko.

Dlho sme bojovali, veľa sme trpeli, ďaleko sme cestovali. Ale tvár mieru je pred nami stále skrytá. Môžeme ju odhaliť, ak sa vlak našich túžob stratí vo Vôli Pána Najvyššieho.

Mier je život. Mier je večná Blaženosť. Obavy – mentálne, vitálne a fyzické – existujú. Je však na nás, či ich prijmeme alebo odmietneme. Mali by sme vedieť, že nie sú nevyhnutnými skutočnosťami života. Pretože náš Všemohúci Otec je samý Mier, naším spoločným dedičstvom je Mier. Je himalájskou chybou rozširovať širokú cestu budúceho pokánia tým, že zneužívame a zanedbávame zlaté príležitosti, ktoré k nám prichádzajú. Musíme sa rozhodnúť, tu a teraz, uprostred všetkých svojich každodenných aktivít, a hodiť samých seba, srdce a dušu, do Mora Mieru. Mýli sa ten, kto si myslí, že mier do neho vstúpi sám od seba na konci jeho životnej cesty. Keď dúfame v dosiahnutie mieru bez duchovnosti alebo meditácie, je to ako očakávať vodu v púšti.

Modlitba je základom mieru mysle. Modliť sa k Bohu za mier s plnou koncentráciou a cieľavedomou oddanosťou, aj keď iba päť minút, je dôležitejšie, ako tráviť dlhé hodiny bezstarostnou a ľahkou meditáciou. A teraz, ako sa modliť? So slzami v našom srdci. Kde sa modliť? Na osamelom mieste. Kedy sa modliť? V okamihu, keď naša vnútorná bytosť chce, aby sme sa modlili. Prečo sa modliť? Toto je otázka všetkých otázok. Musíme sa modliť, ak chceme, aby Boh naplnil našu ašpiráciu. Čo ešte môžeme od Boha očakávať? Môžeme od Neho očakávať, že nám pomôže všetkému porozumieť: všetko v ničom a nič vo všetkom, Plnosť v Prázdnote a Prázdnotu v Plnosti.

Musíme vždy rozlišovať. Musíme cítiť, že vonkajší svet, ktorý priťahuje našu pozornosť, je pominuteľný. Aby sme mali niečo trvalé, aby sme v živote dosiahli pevný základ, musíme sa obrátiť k Bohu. Neexistuje žiadna iná možnosť. A na to obrátenie neexistuje žiadny vhodnejší okamih, než keď sa cítime najviac bezmocní.

```

Lepšie je pestovať ducha sebaodovzdania.

```

Mier nám bude patriť až potom, keď úplne prestaneme hľadať chyby v druhých. Musíme vnímať celý svet ako svoj vlastný. Keď pozorujeme chyby druhých, vstupujeme do ich nedokonalostí. To nám vôbec nepomáha. Napodiv, čím hlbšie sa ponoríme, tým nám bude jasnejšie, že nedokonalosti iných sú našimi vlastnými nedokonalosťami, ale v iných telách a mysliach. Ale keď myslíme na Boha, Jeho Súcit a Jeho Božskosť rozširujú našu vnútornú víziu Pravdy. V plnosti svojej duchovnej realizácie musíme prísť k bodu, keď prijmeme ľudstvo ako jednu rodinu.

Nesmieme dovoliť našej minulosti, aby trápila a ničila mier nášho srdca. Naše súčasné dobré a božské činy môžu ľahko vyvážiť naše zlé a nebožské činy minulosti. Ak má hriech silu nás rozplakať, meditácia má nepochybne silu dať nám radosť, zaplaviť nás božskou Múdrosťou.

Kto je vhodný na jogu?

V oblasti jogy nemôžeme nikdy nič predstierať. Naša ašpirácia musí byť skutočná. Celý náš život musí odzrkadľovať pravdu. Pre nadšeného ašpiranta nie je nič nemožné. Vyššia Sila vedie jeho kroky. Božia nezdolná Vôľa je jeho najbezpečnejšou ochranou. Bez ohľadu na to, ako dlho alebo koľkokrát schybí, má plné právo sa vrátiť späť do svojho vlastného duchovného domova. Jeho ašpirácia je stúpajúci plameň. Nemá žiadny dym, nepotrebuje žiadne palivo. Je dychom jeho vnútorného života. Vedie ho k brehom Zlatého Za. Na krídlach svojej ašpirácie vzlieta ašpirant do ríše Transcendentálna.

Boh je Nekonečný a Boh je Všadeprítomný. Pre skutočného ašpiranta je to viac než len viera. Je to jediná Skutočnosť. Zamerajme teraz svoju pozornosť na duchovný život. Je mylnou predstavou, že duchovný život je životom odriekania a tŕňovou posteľou. Nie, nikdy! Prišli sme z Blaženosti. Do Blaženosti sa vrátime so spontánnou radosťou života. Duchovný život sa zdá byť náročný, pretože sa orientujeme na svoje ego. Zdá sa neprirodzený, pretože prechovávame svoje pochybnosti.

Realizácia Boha je cieľom nášho života. Je to tiež naše najvznešenejšie dedičstvo. Boh je zároveň našim Otcom i našou Matkou. Keď je naším Otcom, pozoruje. Keď je našou Matkou, tvorí. Tak ako dieťa, nikdy sa nevzdáme požiadaviek na svoju Matku, aby sme mohli získať jej Lásku a Milosť. Ako dlho môže matka nechať plakať svoje dieťa bez povšimnutia? Nezabúdajme, že ak existuje niekto na zemi, na koho majú všetky ľudské bytosti plný nárok, je to materský aspekt Božského. Je jedinou silou našej závislosti; je jedinou silou našej nezávislosti. Jej Srdce, domov nekonečnosti, je večne otvorené pre každého.

Teraz by sme sa mali oboznámiť s ôsmimi významnými krokmi, ktoré vedú hľadajúceho k jeho cieľu. Tieto kroky sú: jama – sebakontrola a morálna zdržanlivosť; nijama – prísne dodržiavanie dobrého správania a charakteru; ásana – rôzne telesné pozície, ktoré nám pomáhajú vstúpiť do vyššieho vedomia; pránajáma – systematické dýchanie, na udržanie kontroly nad mysľou; pratjahára – stiahnutie sa zo života zmyslov; dháraná – zameranie nášho vedomia na Boha všetkými časťami tela; dhjána – meditácia, neúnavný expresný vlak, ponáhľajúci sa smerom k Cieľu; a samádhi, tranz, koniec tanca Prírody, úplné splynutie nášho individuálneho vedomia s nekonečným Vedomím Transcendentálneho Najvyššieho.

Sila odovzdania

Ľudská individualita kričí v temnote. Pozemská sloboda plače v púšti života. Úplné odovzdanie však univerzálne spieva o božskej Individualite a Slobode v Lone Najvyššieho.

V odovzdaní objavujeme duchovnú silu, prostredníctvom ktorej sa môžeme stať nielen vizionármi Pravdy, ale aj tými, ktorí Pravdu vlastnia. Táto Pravda je všemohúcou Silou. Ak sa dokážeme odovzdať v absolútnom tichu, sami sa staneme Realitou Skutočnosti, Životom Žijúceho, Stredom pravej Lásky, Mieru a Blaženosti. Staneme sa neporovnateľným požehnaním pre nás samých.

Krásne dieťa priťahuje našu pozornosť. Milujeme ho, pretože si získalo naše srdce. Ale žiadame od neho niečo na oplátku? Nie. Milujeme ho, pretože je predmetom lásky, je roztomilé. Rovnakým spôsobom môžeme a mali by sme milovať Boha, pretože On je tou najmilšou bytosťou. Spontánna láska k Božskému je odovzdanie a toto odovzdanie je najväčším darom v živote. Pretože keď sa odovzdáme, Božské nám okamžite dá nekonečne viac, ako by sme požadovali.

Odovzdanie je duchovný zázrak. Učí nás, ako vidieť Boha so zavretými očami, ako s Ním hovoriť so zatvorenými ústami. Strach vstupuje do našej bytosti len vtedy, keď prestaneme byť odovzdaní Absolútnu.

Odovzdanie je postupné odhalenie. Je to postupné odhalenie nášho tela, mysle a srdca Slnku božskej Plnosti vo vnútri v nás. Odovzdanie sa tomuto vnútornému Slnku je najväčším triumfom života. Keď sme v tomto Slnku, vlk zlyhania nás nemôže dostihnúť. Knieža zla sa nás nedokáže dotknúť, akonáhle sme si uvedomili a upevnili jednotu s týmto Slnkom, ktoré večne dáva život.

Odovzdanie a nadšenie sa spolu hrajú, jedia spolu a spolu spia. Patrí im koruna víťazstva. Vypočítavosť a pochybnosť sa spolu hrajú, jedia spolu a spolu spia. Patrí im osud, ktorý je odsúdený na sklamanie a je predurčený na neúspech.

India je krajinou odovzdania. Toto odovzdanie nie je slepé podriadenie sa, ale skôr odovzdanie nášho obmedzeného ja nášmu neobmedzenému Ja.

V Mahábhárate je mnoho príbehov o odovzdaní. Všetky majú v sebe veľkú duchovnú pravdu. Dovoľte, aby som vám povedal krátky, ale inšpirujúci a poučný príbeh o Draupadí, ktorá bola kráľovnou Pánduovcov. Zatiaľ čo sa ju zlý Duhšasána bezohľadne pokúšal vyzliecť, modlila sa k Pánovi, aby ju zachránil. Celú dobu si ale, rukami pevne držala šaty.

Jej odovzdanie nebolo úplné a jej modlitba nebola vyslyšaná. Duhšasána pokračoval vo svojom úsilí vyzliecť nešťastnú kráľovnú. Prišiel však okamih, keď Draupadí svoje šaty pustila a začala sa k Pánovi modliť s rukami pozdvihnutými hore. „Ach Pane môjho srdca, ó Kormidelník môjho života, nech sa splní Tvoja vôľa,“ modlila sa. Pozrite na silu jej úplného odovzdania! Božie ticho sa prelomilo. Na Draupadí zostúpila Jeho Milosť. Keď sa Duhšasána pokúšal zvlieknuť jej sárí, zistil, že je nekonečné. Jeho pýcha bola rozdupaná na prach.

Božia všetko napĺňajúca Milosť zostupuje len vtedy, keď ľudské bezvýhradné odovzdanie stúpa hore.

Naše odovzdanie je najcennejšia vec. Iba Boh si ho zaslúži. Svoje odovzdanie môžeme ponúknuť druhému človeku, ale len preto, aby sme realizovali Boha. Ak tento človek dosiahol svoj Cieľ, dokáže nám pomôcť na našej duchovnej ceste. Ak sa však ponúkneme niekomu len preto, aby sme túto osobu uspokojili, dopúšťame sa himalájskej chyby. To, čo by sme mali urobiť, je bezvýhradne sa ponúknuť Pánovi v ňom.

Každý náš čin by mal byť určený na to, aby sme potešili Boha, a nie na to, aby sme získali uznanie. Naše činy sú príliš tajné a posvätné na to, aby sme ich vystavovali na obdiv. Sú určené pre náš vlastný pokrok, naše dosiahnutie a realizáciu.

Pre naše odovzdanie neexistuje žiadna hranica. Čím viac sa odovzdáme, tým viac sa musíme odovzdať. Boh nám dal tú schopnosť. Podľa tejto schopnosti si od nás vyžaduje prejavenie. Prejavenie nad našu schopnosť od nás Boh nikdy nežiadal a nikdy žiadať nebude.

Meditácia: individuálna a spoločná

Prostredníctvom meditácie si duša plne uvedomuje svoj vývoj na svojej večnej púti. Pomocou meditácie vidíme, ako sa tvar vyvíja do Beztvarého, konečné do Nekonečného. A zároveň, ako sa Beztvaré vyvíja do tvaru, Nekonečné do konečného.

Meditácia hovorí. Hovorí v tichu. Odhaľuje. Odhaľuje ašpirantovi, že hmota a duch sú jedným, kvantita a kvalita sú jedným, imanentné a transcendentálne sú jedným. Odhaľuje, že život nemôže byť nikdy len samotnou existenciou sedemdesiatich alebo osemdesiatich rokov medzi narodením a smrťou, ale skôr samotnou Večnosťou. Naše narodenie je významnou udalosťou vo vlastnej existencii Boha. Tak isto je naša smrť. V našom narodení život žije v tele. V našej smrti žije život v duchu.

Meditácia – individuálna a spoločná. Tak, ako sú jednotlivec a spoločnosť v podstate jedným, tak isto je jedným aj individuálna a spoločná meditácia. Všetci sme deťmi Boha. Naše telo hovorí, že sme ľudskí. Naša duša hovorí, že sme Božskí.

Bez ohľadu na to, či sme ľudskí alebo božskí, sme jedným, nevyhnutne a večne. Sme neoddeliteľnou súčasťou celku. Celok je vďaka nám úplný.

Oceán je rozľahlý. Vy vidíte jeho časť. On vidí jeho časť. Ja vidím jeho časť. Celá rozloha oceánu je však ďaleko za naším dohľadom. Naše videnie je obmedzené. Časť oceánu, ktorú každý z nás vidí, však nie je a nemôže byť od celého oceánu oddelená.

Čo vytvára orchester? Vytvára symfonickú jednotu. Rozmanité tóny rôznych nástrojov vytvárajú symfóniu. Tak, ako každý nástroj hrá svoje tóny, tak isto každý jednotlivec môže meditovať svojím vlastným spôsobom. Nakoniec však všetci dospejú k rovnakému cieľu a základnej realizácii jednoty. A táto realizácia nie je ničím iným než oslobodením – oslobodením zo spútania, nevedomosti a smrti.

Tat twam asi. „To si Ty." Toto je skutočne tajomstvo, ktoré sa dá odhaliť pri meditácii. Toto „Ty“ nie je vonkajší človek. Toto „Ty“ je naša duša, naša božskosť vo vnútri. Naša neosvietená a nebožská prirodzenosť sa v nás snaží vzbudiť pocit, že telo je všetkým. Naša osvietená a božská prirodzenosť nám dáva pocítiť, že naša duša, ktorá nemá začiatok ani koniec, je všetkým. Je to skutočne duša, ktorá je dychom našej existencie v Nebi aj na Zemi.

Poznanie seba samých a univerzálne Poznanie nie sú dve rozdielne veci. Všetko vo vesmíre bude naše v okamihu, keď si uvedomíme a spoznáme svoje Ja. A čo je tento vesmír? Je to vonkajšie vyjadrenie našich vnútorných dosiahnutí. My sami sme svojimi Spasiteľmi.

Naša spása je vo vnútri nás samých. Sme to my, kto musí pracovať pre svoje spasenie. Sami si vytvárame svoj osud. Obviňovať druhých za nepriaznivé podmienky nášho života je pod našu dôstojnosť. Bohužiaľ, toto obviňovanie druhých je jednou z najstarších chorôb človeka.

Adam obviňoval Evu zo svojho pokušenia. Úbohá Eva, čo mohla robiť? Tiež niekoho obvinila. Nie, to nesmieme robiť. Ak je skutok náš, zodpovednosť je tiež naša. Pokúšať sa uniknúť dôsledku svojich činov je jednoducho absurdné. Ale oslobodiť sa od robenia chýb je múdrosť; to je skutočné osvietenie. Skúšky a utrpenie sú vo vnútri a všade navôkol. My ich jednoducho musíme ignorovať. Ak táto nevšímavosť nie je účinná, musíme im čeliť. Pokiaľ ani toto nie je účinné, musíme ich poraziť, tu a teraz. Najväčší problém je v tom, ako skúšky a utrpenie prekonať. Môžeme ich prekonať len neustálou ašpiráciou a meditáciou. Neexistuje žiadna náhrada, žiadna iná možnosť.

Z meditácie, ktorá je hlboká a sústredená, získavame duchovné poznanie a čistú oddanosť, ktoré pôsobia nielen súčasne, ale aj v úplnom súlade. Cesta Bhakti, oddanosti, a cesta Džňany, poznania, nás nakoniec dovedú k rovnakému cieľu. Oddanosť nie je slepá viera. Nie je to nezmyselné lipnutie na našom vnútornom pocite. Je to jedinečný proces duchovného rozvíjania. Poznanie nie je niečo suché. Nie je to ani agresívna sila. Poznanie je potrava, ktorá dodáva energiu našej pozemskej a nebeskej existencii. Oddanosť je Blaženosť. Poznanie je Mier. Naše srdce potrebuje Blaženosť a naša myseľ potrebuje Mier, tak ako Boh potrebuje nás, aby sa prejavil, a my potrebujeme Boha, aby sme mohli byť naplnení.

Meditácia – individuálna a spoločná. Je ľahké meditovať osobitne. Ašpirant je šťastný, pretože medzi ním a Božou Milosťou nestojí žiadna tretia osoba. Je ľahké meditovať spoločne. Študent má prirodzene radosť, keď študuje v triede s ostatnými. Aj v tomto prípade má ašpirant šťastie, pretože úprimná ašpirácia ostatných hľadajúcich ho môže inšpirovať.

Pravda, pri individuálnej meditácii sa vyskytujú ťažkosti, pretože ašpiranta môže sužovať lenivosť. Pravda, pri spoločnej meditácii existujú ťažkosti, pretože je tu možnosť, že nevedomosť a slabosti druhých môžu nevedome zaútočiť na telo, myseľ a srdce ašpiranta.

Či už meditujeme samostatne alebo spoločne, je jedna vec, ktorú musíme určite robiť: musíme meditovať vedome. Vynakladať nevedomé úsilie je ako nútiť sa hrať futbal aj napriek najväčšej neochote. Človek hrá, ale nemá z toho vôbec radosť. Vedomé úsilie je ako hrať futbal s najväčšou ochotou. Človek získava skutočnú radosť. Podobne, vedomá meditácia nám dáva vnútornú blaženosť duše.

Má vaša duša špeciálne poslanie?

Mája, ilúzia alebo zabudnutie, vo vás vzbudzuje pocit, že ste koneční, slabí a bezmocní. To nie je pravda. Vy nie ste telo. Vy nie ste zmysly. Vy nie ste myseľ. Tie sú všetky obmedzené. Vy ste duša, ktorá je neobmedzená. Vaša duša je nekonečne silná. Vaša duša vzdoruje akémukoľvek času a priestoru.

Dokážete niekedy realizovať svoju dušu? Môžete si byť plne vedomí svojej duše a zjednotiť sa s ňou? Určite môžete. Pretože v skutočnosti nie ste ničím iným než dušou. Je to vaša duša, ktorá predstavuje prirodzený stav vedomia. Pochybnosť však realizáciu duše sťažuje. Pochybnosť je neplodný boj človeka vo vonkajšom svete. Ašpirácia je plodná istota hľadajúceho vo vnútornom svete. Pochybnosť bojuje a bojuje. Nakoniec porazí svoj vlastný zámer. Ašpirácia letí hore k tomu najvyššiemu. Na konci svojej cesty dosahuje Cieľ. Pochybnosť je založená na vonkajšom pozorovaní. Ašpirácia je založená na vnútornom zážitku. Pochybnosť končí zlyhaním, pretože žije v konečnej fyzickej mysli. Ašpirácia končí úspechom, pretože žije v stále stúpajúcej duši. Život ašpirácie je životom mieru. Život ašpirácie je životom blaženosti. Život ašpirácie je životom božského naplnenia.

Aby ste poznali, čo je vaším špeciálnym poslaním, musíte ísť hlboko dovnútra. Na vašej neúnavnej ceste vás musí sprevádzať nádej a odvaha. Nádej prebudí vašu vnútornú božskosť. Odvaha pomôže vašej vnútornej božskosti rozkvitnúť. Nádej vás bude inšpirovať k tomu, aby ste snívali o Transcendentálne. Odvaha vás bude inšpirovať k tomu, aby ste Transcendentálno prejavili tu na Zemi.

Aby ste poznali, čo je vaším špeciálnym poslaním, musíte stále tvoriť. Toto vaše tvorenie je niečo, čím sa nakoniec stanete. Nakoniec si uvedomíte, že vaše tvorenie nie je nič iné než vaše sebaodhalenie.

Pravda, existuje toľko poslaní, koľko je duší. Ale všetky poslania sú naplnené až potom, keď duše dosiahnu určitý stupeň dokonalosti. Svet je božská hra. Každý účastník hrá pre jej úspech nejakú časť. Úloha sluhu je rovnako dôležitá ako úloha pána. Spoločné naplnenie spočíva v dokonalosti každej jednotlivej časti. A individuálne naplnenie sa zároveň stáva dokonalým až potom, keď si človek vytvorí neoddeliteľné spojenie a zjednotí sa so všetkými ľudskými bytosťami na svete.

Od vrchu svojej hlavy až po päty nôh, ste jedným. Napriek tomu sa na jednom mieste nazývate „uši“, na inom mieste sa nazývate „oči“. Každé miesto na vašom tele má vlastné meno. Zvláštne je, že hoci sú to všetko časti toho istého tela, jedna časť nemôže vykonávať činnosti inej časti. Oči vidia, ale nedokážu počuť. Uši počujú, ale nedokážu vidieť. Takže telo, i keď je jedno, je tiež mnohým. Podobne, aj keď je Boh jedným, prejavuje Sám Seba v mnohých podobách.

Boh nám hovorí o našom poslaní. Nerozumieme však Božiemu jazyku, takže On musí byť Svojím vlastným tlmočníkom. Keď nám iní hovoria o Bohu, nikdy nám plne nedokážu povedať, čo Boh je. Oni nesprávne vysvetľujú a my nesprávne chápeme. Boh hovorí v tichu. V tichu svoje posolstvo i tlmočí. Aj my teda počúvajme a vnímajme Boha v tichu.

Má vaša duša zvláštne poslanie? Áno. Vaše poslanie je v najvnútornejších zákutiach vášho srdca a vy ho tam musíte nájsť a naplniť. Nemôže existovať žiadny vonkajší spôsob, ako naplniť vaše poslanie. Jeleň má vo svojom tele pižmo. Cíti ho a je ním očarený, a tak sa snaží nájsť jeho zdroj. Behá a behá, ale jeho zdroj nedokáže nájsť. Vo svojom nekonečnom hľadaní stráca všetku energiu a nakoniec zomrie. Ale zdroj, ktorý tak zúfalo hľadal, bol v jeho vnútri. Ako by ho mohol nájsť niekde inde?

Ako ďaleko sme od realizácie?

Realizácia znamená odhalenie Boha v ľudskom tele. Realizácia znamená, že človek sám je Boh.

Bohužiaľ, človek nie je sám. Má túžbu a túžba má obrovskú moc. Napriek tomu mu nedokáže dať trvalú radosť a pokoj. Túžba je konečná. Túžba je slepá. Snaží sa spútať človeka, ktorého prirodzeným právom je byť neobmedzený. Božia milosť, ktorá koná v človeku pre úplné prejavenie Boha, je nekonečná.

Realizácia pramení z víťazstva nad sebou samým. Rastie v jednote s Bohom. Napĺňa ju to, že objíma konečné a Nekonečné.

Sme hľadajúci Najvyššieho. To, čo potrebujeme, je absolútna realizácia. S malou realizáciou máme nanajvýš silu mačky. S absolútnou realizáciou budeme schopní ohroziť nevedomosť ako revúci lev.

V okamihu, keď poviem „moje telo“, oddeľujem sa od tela. Toto telo prechádza detstvom, dospievaním, dospelosťou a starobou. Nie som to naozaj ja. Skutočné „Ja“ zostáva vždy nemenné. Keď hovorím, že som pribral alebo schudol, hovorím o tele, ktoré pribralo alebo schudlo, a nie o vnútornom „Ja“, ktoré je večné a nesmrteľné.

Realizácia hovorí, že neexistuje nič také ako spútanie a sloboda, na ktoré sa tak často odvolávame v našom každodennom živote. To, čo v skutočnosti existuje, je vedomie – vedomie na rôznych úrovniach, vedomie, ktoré sa teší zo svojich rozmanitých prejavov. Pokiaľ si myslíme, že žijeme v otroctve nevedomosti, máme tiež právo cítiť, že môžeme prebývať v slobode, ak budeme chcieť. Pokiaľ vo svojom spútaní cítime, že svet je miestom utrpenia, potom vďaka svojej slobode môžeme bezpochyby pocítiť, že svet nie je nič iné než blažené vedomie Brahman. Realizácia nám však pomáha cítiť Sarvam khalvidam Brahma. „Všetko, čo sa rozprestiera, je Brahman.“

Aby sme si uvedomili, čím realizácia je, musíme najprv milovať svoje vnútorné Ja. Druhým krokom je milovať realizáciu ako takú. Toto je láska, ktorá prebúdza dušu. Toto je láska, ktorá osvetľuje naše vedomie. Miluj a budeš milovaný. Realizuj a budeš naplnený.

Realizácia je naša vnútorná lampa. Ak necháme túto lampu horieť, bude šíriť svoje jasné svetlo do celého sveta. My všetci bez výnimky máme schopnosť sebarealizácie, inými slovami realizácie Boha. Popierať túto pravdu znamená nemilosrdne sa klamať.

Pravdu realizujeme nielen vtedy, keď je naša myseľ naplnená radosťou, ale aj keď utrpenie zahaľuje naše srdce, keď nás smrť víta na svojej temnej hrudi, keď Nesmrteľnosť kladie našu existenciu do lona transformácie.

Ako ďaleko sme od realizácie? Odpoveď poznáme podľa toho, do akej miery sme sa odovzdali Božej Vôli. Neexistuje žiadny iný spôsob, ako to poznať. Musíme tiež vedieť, že každý deň svitá s novou realizáciou. Život je neustálou realizáciou pre toho, kto má otvorené vnútorné oko.

Prečo chceme realizovať Boha? Chceme realizovať Boha, pretože sme si vedome vytvorili cesty, ktorými môžu prúdiť plody realizácie Boha. Samotné naše telo je božský stroj, preto potrebuje olej. Realizácia je božský olej, ten najúčinnejší olej.

Úloha čistoty v duchovnom živote

Ako byť čistý? Čistí môžeme byť pomocou sebaovládania. Môžeme ovládať svoje zmysly. Je to neuveriteľne ťažké, ale nie je to nemožné.

„Budem ovládať svoje zmysly. Porazím svoje vášne.“ Tento prístup nám nemôže priniesť to, čo v skutočnosti chceme. Hladný lev, ktorý žije v našich zmysloch, a nenásytný tiger, ktorý žije v našich vášňach, nás neopustia len preto, že opakujeme myšlienku: „Budem ovládať svoje zmysly a porazím svoje vášne.“ Takýto prístup nemá žiadny zmysel.

To, čo musíme urobiť, je sústrediť svoju myseľ na Boha. Na náš veľký údiv, náš lev a tiger, teraz skrotení, nás opustia sami od seba, akonáhle uvidia, že sme príliš chudobní na to, aby sme ich kŕmili. V skutočnosti sme ale neschudobneli ani v najmenšom. Naopak, stali sme sa nekonečne silnejšími a bohatšími, pretože Božia vôľa dodáva energiu nášmu telu, mysli a srdcu. Zamerať svoje telo, myseľ a srdce na Božské je ten správny prístup. Čím bližšie sme k svetlu, tým ďalej sme od temnoty.

Čistota neprichádza naraz. Vyžaduje to čas. Musíme sa ponoriť hlboko dovnútra a s bezvýhradnou vierou stratiť seba samých v rozjímaní o Bohu. Nemusíme chodiť za čistotou. Čistota príde za nami. A nepríde sama. Privedie so sebou trvalú radosť. Táto božská radosť je jediným zmyslom nášho života. Boh plne odhaľuje a bezvýhradne prejavuje sám Seba len vtedy, ak máme túto vnútornú radosť.

Svet nám dáva túžby. Boh nám dáva modlitby. Svet nám dáva spútanie. Boh nám dáva slobodu: slobodu od obmedzenia, slobodu od nevedomosti.

Sme hráči. Môžeme hrať buď futbal alebo kriket. Máme slobodnú voľbu. Podobne, sme to my, kto si na hranie môže vybrať buď čistotu alebo nečistotu. Pánom hry je hráč a nie naopak.

Najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, ako dosiahnuť čistotu, je opakovať mantru. Mantra je semenný zvuk. Mantra je dynamická sila vo forme vibrujúceho zvuku.

Teraz sa pozrime na to čo je džapa. Džapa je opakovanie mantry. Chcete čistotu, však?

Tak hneď teraz opakujte päťstokrát meno Boha. To je naša mantra. Urobme to všetci spolu.

(Hľadajúci spolu so Sri Chinmoyom opakujú mantru.)

Ďakujem. Úspešne sa nám to podarilo. Teraz, prosím, každý deň zvýšte tento počet o sto. To znamená, že zajtra zopakujete Božie meno šesťstokrát a nasledujúci deň sedemstokrát. Po týždni, podľa mojich výpočtov, budete Božie meno opakovať tisíc dvestokrát. Od toho dňa, prosím, začnite každý deň počet opakovaní znižovať o sto, dokiaľ sa znovu nedostanete k päťsto. Prosím, pokračujte v tomto cvičení týždeň po týždni jeden mesiac. Či už chcete zmeniť svoje meno alebo nie, svet vám dá nové meno. Bude vás volať čistota. Budete to počuť vo svojom vnútri. Prekoná to vašu najúžasnejšiu predstavivosť.

Nenechajme sa ničím znepokojiť. Nech nám nečistota nášho tela pripomína spontánnu čistotu nášho srdca. Nech nám naše obmedzené myšlienky pripomínajú našu vnútornú neobmedzenú vôľu. Nech nám nespočetné nedokonalosti našej mysle pripomínajú nekonečnú dokonalosť našej duše.

Súčasný svet je plný nečistoty. Zdá sa, že čistota je menou z iného sveta. Je ťažké získať túto čistotu, ale akonáhle ju dosiahneme, mier je náš, úspech je náš.

Postavme sa svetu tvárou v tvár. Berme život tak, ako prichádza. Náš Vnútorný Kormidelník je neustále bdelý. Hlboké prúdy nášho vnútorného a duchovného života budú vždy plynúť bez povšimnutia, bez prekážok, bez strachu.

Boh môže byť neznámy, ale nie je nepoznateľný. K tomuto neznámemu nás vedú naše modlitby a meditácie. Plačeme po slobode. Je zvláštne, ale neuvedomujeme si, že vo svojom vnútri už máme nesmiernu slobodu. Pozrime sa! Bez problémov dokážeme zabudnúť na Boha. Môžeme Ho ignorovať a môžeme Ho dokonca zaprieť. Ale Boží Súcit hovorí: „Moje deti, bez ohľadu na to, čo robíte alebo hovoríte, Moje Srdce vás nikdy neopustí. Chcem vás. Potrebujem vás.“

Dve tajomstvá: reinkarnácia a evolúcia

Karma je sanskritské slovo, ktoré znamená čin. Čin môže vykonať srdce; môže ho vykonať myseľ; môže ho vykonať aj telo.

Sančita znamená nahromadená. Vedome alebo nevedome čakáme na plody karmy, ktorú sme zasiali svojimi minulými myšlienkami, slovami, činmi a želaniami. Sančita karma je nahromadenie činov, vykonaných v niektorom z minulých životov alebo v tomto živote, ktorých výsledky ešte neboli prejavené, ktorých následky ešte neboli vytvorené.

Prarabdha karma je osud alebo predurčenie ako výsledok činov vykonaných v ktoromkoľvek z predchádzajúcich životov. Karmické dôsledky sa už začali, ale ešte nie sú dokončené a pre svoje dokončenie vyžadujú znovuzrodenie.

Prarabdha karma je tá časť sančita karmy, ktorá už začala prinášať ovocie. V tomto živote začíname zbierať plody našej karmy z minulosti a zároveň zasievame nové semená pre budúcu úrodu.

Agami znamená budúci alebo približujúci sa. Agami karma môže byť vykonaná iba vtedy, keď človek dosiahne duchovnú dokonalosť, keď nie je viazaný kúzlom zrodenia ani nástrahami smrti. Potom človek koná preto, aby pomáhal ľudstvu. Oslobodená duša hrá v tomto prípade významnú úlohu v Božskej hre, ktorá nemá žiadny začiatok ani koniec, aby naplnila Božské tu na Zemi.

Vieme, že existuje nejaká Bytosť, ktorú nazývame Bohom. Vieme, že existuje niečo, čomu hovoríme duša. Bol to veľký americký filozof Emerson, kto povedal: „Boh je nekonečný kruh, ktorého stred je všade, ale ktorého obvod nie je nikde.“ Môžeme rozhodne povedať, že týmto stredom je duša človeka.

Duša je večnou podstatou. Aký je jej vzťah s reinkarnáciou? Mohli by sme napísať nekonečné strany o reinkarnácii – o tejto obávanej predstave, o ktorej sa tak často hovorí, a ktorá je tak často spochybňovaná. Pokúsme sa pochopiť podstatu veci v jednej krátkej vete. Reinkarnácia je proces, ktorým sa duša vyvíja; existuje pre rast a rozvoj duše.

Všetci poznáme teóriu Charlesa Darwina o evolúcii druhov. Je to zmena vo fyzickom organizme od nižšieho k vyššiemu, od jednoduchšieho k zložitejšiemu. Duchovná evolúcia prebieha spolu s fyzickou evolúciou. Duša existuje vo všetkých bytostiach. Je pravdou, že je božská a nesmrteľná. Má však svoje vlastné nutkanie byť úplnejšia, viac napĺňajúca a viac božská. Preto musí v procese svojho vývoja prechádzať z najmenej dokonalého tela do najviac dokonalého tela. Na každej úrovni vstrebáva skutočný význam všetkých pozemských skúseností. Takto duša rastie, obohacuje sa a jej božskosť sa stáva úplnou, viac harmonickou a dokonalejšou.

Reinkarnácia nám hovorí, že sme neprišli z ničoho. Naša súčasnosť je výsledkom toho, čo sme my sami urobili v minulosti. Sme dôsledkom svojich minulých inkarnácií.

„Ó Ardžuna, ty a ja sme za sebou zanechali mnoho zrodení! Ja ich všetky poznám, ty však svoje nepoznáš.“ Tak povedal božský Sri Krišna ešte nerealizovanému Ardžunovi.

Aký je cieľ života?

Život je evolúcia. Evolúcia je rozvíjanie sa zvnútra. Každý život je svet sám osebe. Každý život je v skutočnosti mikrokozmos. Čokoľvek dýcha v rozľahlom vesmíre, dýcha tiež v každom jednotlivom živote.

Existujú dva životy: vnútorný a vonkajší. Vonkajší život hovorí o svojich zásadách a potom sa pokúša konať. Rozpráva neustále, ale v skutočnosti robí veľmi málo z toho, o čom hovorí. Vnútorný život nerozpráva. Koná. Jeho spontánny čin je vedomým prejavením Boha.

Náš život má dve skutočnosti: exoterickú a ezoterickú. Exoterická skutočnosť sa zaoberá vonkajším svetom. Vonkajšia skutočnosť sa snaží naplniť samu seba tým, že sýti túžby a podnecuje vášne. Ezoterická alebo vnútorná skutočnosť nachádza naplnenie v ovládaní vášní a vo víťazstve nad túžbami, v plavbe po rozľahlom mori oslobodenia.

Život je existencia. Obyčajná existencia pochádza z hlbšej Existencie. Existencia nemôže pochádzať z neexistencie. Život pochádza od Boha. Život je Boh. Mali by sme urobiť dve veci: mali by sme študovať život s najväčšou oddanosťou a žiť život v čo najväčšej božskosti.

Musíme mať dve veci: predstavivosť a inšpiráciu. Život bez predstavivosti je životom uväznenia. S krídlami predstavivosti sa musíme pokúsiť doletieť do sveta Za. Život bez inšpirácie je životom stagnácie. S dynamikou neustálej inšpirácie dávame životu nový význam a robíme ho nesmrteľným.

Cieľom života je realizovať Boha. Realizácia nemôže nikdy prísť k človeku ktorý je nečinný. O realizáciu sa musíme usilovať. Musíme za ňu zaplatiť. Neexistuje žiadna iná alternatíva. Jedna z najdôležitejších vecí je: keď poviete ostatným, že ste realizovanou dušou, môžete presvedčiť ostatných, môžete dokonca oklamať svoje vlastné srdce, ale nemôžete oklamať Boha.

Prvou nevyhnutnosťou pre realizáciu Boha je mier. Mier má základ v láske: v láske k ľudstvu a v láske k Bohu. Mier je tiež založený na nepripútanosti. Žiadna túžba po zisku, žiaden strach zo straty, hľa – mier je váš. Mier je tiež založený na odriekaní. Toto odriekanie nie je zrieknutie sa pozemského majetku, ale zrieknutie sa obmedzení a nevedomosti. Takýto mier je pravým mierom, ktorý nie je ovplyvnený burácaním sveta, vonkajšieho ani vnútorného.

Keď máte tento božský mier, realizácii nezostáva nič iné len zaklopať na dvere vášho srdca. Aby sme boli presnejší, vo vašom srdci začne lupienok po lupienku rozkvitať lotos realizácie. Chrámy, kostoly a synagógy nie sú pre realizáciu Boha nevyhnutné. Ani posvätné knihy a kázne nie sú potrebné. To, čo je nutné, je meditácia. Táto meditácia vám umožní realizovať Nekonečného Boha vo vnútri vašej duše, srdca, mysli a tela.

Cieľom života je žiť božský život. Žijeme v tomto svete. Vieme, že nielen chlebom je človek živý. Potrebuje dušu, aby mohol žiť vo svete Božej skutočnosti. Len duša má schopnosť vidieť a cítiť poznané a nepoznané, existujúce a neexistujúce, sen minulosti, dosiahnutie prítomnosti a nádej budúcnosti.

Prijmime vnútorný život, duchovný život. Chyby sú na našej ceste nevyhnutné. Úspech bez úsilia je úplne nemožný. Žiadna práca, žiadny pokrok. Skúsenosti musíme privítať, pretože bez skúseností sa nemôžeme nič naučiť. Skúsenosť môže byť povzbudzujúca, alebo odrádzajúca. Ale je to skúsenosť, ktorá z nás robí skutočnú bytosť, ktorá nám ukazuje pravý význam našej samotnej existencie.

Čo je to duchovnosť?

Boh je Blaženosť. Blaženosť je dychom duše. Boh nechce vidieť tvár smútku. Boh nám dá nekonečnosť v okamihu, keď sme pripravení ponúknuť Mu len jeden záblesk radosti našej duše.

Svet je plný smútku. Môžeme za to my sami. Je za to plne zodpovedné naše sledovanie vlastných záujmov a naše pocity vlastnej dôležitosti. Individuálne vedomie sa musí rozšíriť. Človek potrebuje inšpiráciu. Človek potrebuje čin. Duchovnosť potrebuje človeka. Duchovnosť potrebuje absolútne naplnenie. Duchovnosť má vnútorné oko, ktoré spája všetky okolnosti života s vnútornou istotou.

Človek môže vytvárať a meniť svoje vonkajšie podmienky svojimi duchovnými myšlienkami. Pre toho, kto prechováva Boha vo svojich myšlienkach a činoch, len pre toho je Boh živou skutočnosťou.

Duchovnosť má tajný kľúč na otvorenie Božích Dverí. Týmto kľúčom je meditácia. Meditácia zjednodušuje náš vonkajší život a posilňuje náš vnútorný život. Meditácia nám dáva prirodzený a spontánny život. Tento život sa stáva takým prirodzeným a spontánnym, že nemôžeme dýchať bez toho, aby sme si uvedomovali svoju vlastnú božskosť.

Meditácia je božský dar. Je to priama cesta, ktorá vedie ašpiranta k Tomu, od koho pochádza. Meditácia nám hovorí, že náš ľudský život je niečím tajným a posvätným a uisťuje nás o našom božskom dedičstve. Meditácia nám dáva nové oko, aby sme uvideli Boha, nové ucho, aby sme počuli Hlas Boha, a nové srdce, aby sme cítili Prítomnosť Boha.

Duchovný život nie je prechádzka ružovým sadom; nie sú to ani samé tŕne. Je to prechádzka skutočnosťou a nevyhnutnosťou. Vo svojom duchovnom živote vidím úlohu diabla a úlohu svojho Pána. Ak má diabol pokušenie, môj Pán má Vedenie. Ak má diabol opozíciu, môj Pán má Pomoc. Ak má diabol potrestanie, môj Pán má Súcit. Ak ma diabol vezme do pekla, môj Pán ma vezme do Neba. Ak má diabol pre mňa smrť, môj Pán má pre mňa Nesmrteľnosť.

Musíme sa k Bohu modliť s celým srdcom a so slzami v očiach. Musíme si vytýčiť taký vysoký cieľ, ako je realizácia Boha, pretože ona je jediným cieľom našej pozemskej existencie. Šrí Rámakrišna hovorí: „Ak ten, kto má vzácnu príležitosť, že sa narodil ako človek, nedokáže v tomto živote realizovať Boha, jeho zrodenie nemá zmysel.“

Veda dokázala zázraky. Rozsah jej výhľadu je napriek tomu obmedzený. Existujú svety mimo našich zmyslov; existujú skryté záhady. Veda nemá k týmto svetom prístup, veda nikdy nedokáže tieto záhady vyriešiť. Duchovný človek však môže so svojou vnútornou víziou ľahko vstúpiť do týchto svetov a tieto tajomstvá pochopiť. Napriek tomu je duchovný človek reálny idealista, ktorý nebuduje vzdušné zámky, ale stojí nohami pevne na zemi.

Duchovnosť nie je iba tolerancia. Nie je to dokonca ani prijatie. Je to pocit univerzálnej jednoty. V duchovnom živote sa na Božské pozeráme nielen ako na svojho vlastného Boha, ale ako na Boha každého človeka. Náš duchovný život pevne a isto vytvára základ jednoty v rozmanitosti.

Duchovnosť nie je iba ústretovosť voči viere v Boha druhých ľudí. Je to absolútne uznanie a prijatie ich viery v Boha za svoju vlastnú. Neľahké, ale nie nemožné, pretože práve taká bola skúsenosť a prax duchovných Majstrov všetkých čias.

„Pravda” bola otázkou všetkých otázok v každej dobe. Pravda žije v skúsenosti. Pravda vo svojom vonkajšom aspekte je úprimnosť, pravdivosť a integrita. Pravda vo svojom vnútornom a duchovnom aspekte je vízia Boha, realizácia Boha a prejavenie Boha. To, čo večne dýcha, je Pravda. Plač našich upanišádskych prorokov prebúdza našu dušu: Satyameva jayate nanritam – „Pravda jediná víťazí, a nie nepravda.“ Požehnaná je India, že má toto ako svoje motto, svoj životný dych, toto do ďaleka sa šíriace posolstvo univerzálnej božskosti.

Duchovnosť sa nedá nájsť v knihách. Dokonca aj keď knihu stlačíme, duchovnosť z nej nezískame. Ak chceme byť duchovní, musíme rásť z vnútra. Knihám predchádzajú myšlienky a predstavy. Myseľ prebúdza driemajúce myšlienky a predstavy. Duchovnosť prebúdza myseľ. Duchovný človek je ten, kto počúva príkazy svojej duše a koho nemôže trápiť strach. Názory sveta sú príliš slabé, aby mučili jeho myseľ a srdce. Vie túto pravdu, cíti ju a stelesňuje ju.

Čo je to joga?

Čo je to Joga? Joga je to, čo nám prezrádza Božie tajomstvo. Ak chceme vedieť Božie tajomstvo, musíme sa vydať na cestu Jogy.

Čo je to Joga? Joga je Boží Dych. Ak chceme vidieť Božím Okom a cítiť Jeho Srdcom, ak chceme žiť v Božom Sne a poznať Božiu Skutočnosť, ak chceme vlastniť Boží Dych, a ak sa nakoniec chceme stať samotným Bohom, Joga si nás zavolá.

Joga je jednota. Je to zjednotenie individuálnej duše s Najvyšším Ja. Joga je duchovná veda, ktorá nás učí, ako môžeme realizovať Najvyššiu Skutočnosť v živote samom.

To, čo musíme urobiť, je prijať život a naplniť Božské v sebe tu na Zemi. Toto sa dá dosiahnuť iba prekonaním našich ľudských obmedzení.

Joga nám hovorí, ako ďaleko sme pokročili na ceste k realizácii Boha. Tiež nám hovorí o našej predurčenej úlohe v Božej kozmickej Dráme. Posledným slovom jogy je, že každá ľudská duša je božským predstaviteľom Boha na Zemi.

Zamerajme teraz svoju pozornosť na praktický aspekt Jogy. Joga má rôzne druhy: karma joga, cesta činu; bhakti joga, cesta lásky a oddanosti; a džňána joga, cesta poznania. Tieto tri sa považujú za najdôležitejšie druhy jogy. Existujú ďalšie významné typy jogy, sú to však buď vetvy týchto troch druhov, alebo typy, ktoré s nimi úzko súvisia.

Tieto tri cesty slúžia ako tri hlavné brány do Božieho paláca. Ak chceme vidieť a cítiť Boha najsladším a najdôvernejším spôsobom, potom musíme praktizovať bhakti jogu. Ak chceme realizovať Boha v ľudstve prostredníctvom našej nesebeckej služby, potom musíme praktizovať karma jogu. Ak chceme realizovať múdrosť a slávu Božieho transcendentálneho Ja, potom musíme praktizovať džňána jogu.

Bhakti Joga

Modlitba bhaktu je veľmi jednoduchá: „Ó môj Pane Bože, vstúp do môjho života so svojím Okom Ochrany a so svojím Srdcom Súcitu.“ Táto modlitba je najrýchlejší spôsob, ako zaklopať na Dvere Boha, a tiež najjednoduchší spôsob, ako vidieť Boha tieto dvere otvoriť.

Karma jogín a džňána jogín môžu chvíľu trpieť pochybnosťami o existencii Boha. Bhakta však nepozná utrpenie tohto druhu. Existencia Boha je pre neho axiomatickou pravdou. Viac než to – je to spontánny pocit v jeho srdci. Ale bohužiaľ, aj on musí podstúpiť istý druh utrpenia. Je to utrpenie odlúčenia od svojho Milovaného. So slzami oddanosti srdca plače po najsladšom spojení s Bohom, ktoré si chce znovu vytvoriť.

Logická myseľ oddaného Bhaktu nepriťahuje. Tvrdé fakty života ho nedokážu zaujať, nieto ešte pohltiť. Chce neustále žiť v ríši opojenej Bohom.

Oddaný človek cíti, že keď on k Bohu kráča, Boh k nemu beží. Oddaný človek cíti, že keď on myslí na Boha sekundu, Boh za ním plače hodinu. Oddaný človek cíti, že keď ide k Bohu s kvapkou lásky, aby uhasil Boží ustavičný smäd, Boh ho obklopí morom Svojej ambróziovej Lásky.

Vzťah medzi oddaným človekom a Bohom môžeme len pocítiť, nikdy nie opísať. Úbohý Boh si myslí, že žiadny človek sa Ho nikdy nebude môcť zmocniť, pretože je neoceniteľný a vzácny. Beda, zabudol, že svojmu bhaktovi už udelil oddanosť. Na Jeho najväčšie prekvapenie, na Jeho najhlbšiu radosť, odovzdaná láska toho, kto Ho uctieva, je schopná sa Ho zmocniť.

Sú ľudia, ktorí bhaktu zosmiešňujú. Hovoria, že Boh bhaktu je len osobný Boh, nekonečný Boh s podobou, glorifikovaná ľudská bytosť. Hovorím im: „Prečo by to bhakta nemal tak cítiť?“ Bhakta úprimne cíti, že on je drobná kvapka a Boh je nekonečný Oceán. Cíti, že jeho telo je nekonečne malou časťou Boha, nesmierneho Celku. Oddaný človek myslí na Boha a modlí sa k Bohu podľa svojej vlastnej predstavy. A má absolútnu pravdu. Len vstúpte do vedomia mačky a uvidíte, že jej predstava všemohúcej Bytosti má podobu mačky – len v gigantickej podobe. Stačí vstúpiť do vedomia kvetu a uvidíte, že predstava kvetu o niečom nekonečne krajšom má podobu kvetu.

Bhakta robí to isté. Vie, že je ľudskou bytosťou a cíti, že jeho Boh by mal byť ľudský v každom slova zmysle. Cíti, že jediný rozdiel je v tom, že on sám je obmedzenou ľudskou bytosťou, a Boh je neobmedzenou ľudskou Bytosťou.

Pre oddaného človeka je Boh blažený a zároveň milosrdný. Vďaka radosti v srdci cíti, že Boh je blažený, a kvôli bolesti v srdci cíti, že Boh je milosrdný.

Karma Joga

Karma joga nesúhlasí s tými, ktorí trvajú na tom, že činnosti ľudského života nie sú dôležité. Karma joga tvrdí, že život je božská príležitosť slúžiť Bohu. Táto konkrétna joga nie je iba jogou fyzických činov; zahŕňa aj morálny a vnútorný život ašpiranta.

Tí, ktorí nasledujú túto cestu, sa modlia za silné a dokonalé telo. Modlia sa tiež za dlhý život. Tento dlhý život nie je iba predĺžením života z hľadiska rokov. Je to život, ktorý túži po zostúpení božskej Pravdy, Svetla a Sily na materiálnu úroveň. Karma jogíni sú skutočnými hrdinami na pozemskej scéne a patrí im božské triumfálne víťazstvo.

Karma jogínovi sú úplne cudzie vlny sklamania a beznádeje v ľudskom živote. V živote a v jeho dianí vidí božský účel. Cíti, že on sám je spojovník medzi pozemskými povinnosťami a nebeskými zodpovednosťami. Má mnoho zbraní, ktorými môže dobyť svet, ale jeho nepripútanosť je tou najmocnejšou zbraňou. Jeho nepripútanosť vzdoruje nielen zdrvujúcim úderom neúspechu, ale i vlnám úspechu, ktoré uspokojujú jeho ego. Jeho nepripútanosť je ďaleko za nástrahami neznesiteľných bolestí sveta, aj za objatím pulzujúcej radosti sveta.

Mnoho úprimných ašpirantov cíti, že oddané pocity bhaktu a prenikavé oko džňána jogína nemajú v karma joge žiadne miesto. V tom sa úplne mýlia. Skutočný karma jogín je ten, ktorého srdce má bezvýhradnú vieru v Boha, ktorého myseľ má neustále uvedomenie Boha ktorého telo má skutočnú lásku k Bohu v ľudstve.

Džňána joga

Človek oddanosti potrebuje Božiu ochranu. Človek činu potrebuje Božie vedenie. Človek poznania potrebuje Božie pokyny.

Viera bhaktu v Boha a láska karma jogína k ľudstvu nezaujímajú džňána jogína, ešte menej ho inšpirujú. On nechce nič iné ako myseľ. Svojou mentálnou silou sa snaží o osobný zážitok najvyššej Pravdy. Myslí na Boha ako na Zdroj Poznania. Cíti, že svoj Cieľ dosiahne práve pomocou mysle. Na začiatku svojej cesty cíti, že nič nie je také dôležité, ako naplnenie mysle. Nakoniec si uvedomí, že ak chce žiť v Najvyššom Poznaní, musí myseľ prekonať.

Život je záhadou. Tak isto aj smrť. Džňána jogín chce pochopiť tieto dve zjavne nevyriešiteľné záhady Božieho stvorenia. Chce tiež prekonať život i smrť a zostať v srdci Najvyššej Skutočnosti.

Človek žije vo svete zmyslov. Nevie, či je tento svet skutočný alebo neskutočný. Bežný človek je spokojný so svojou vlastnou existenciou. Nemá schopnosť uvažovania, ani úprimný záujem vstúpiť do hlbšieho zmyslu života. Problémom života a smrti chce uniknúť. Bohužiaľ, niet úniku. Musí plávať v mori nevedomosti. Len džňána jogín ho môže naučiť, ako preplávať more nevedomosti a vstúpiť do mora Poznania a Svetla.

Aký je Boží plán?

Má Boh plán? Nie nikdy! Plánovanie znamená vypracovanie postupu práce, ktorá sa má v budúcnosti vykonať. To, čo nás často inšpiruje, aby sme sa vrhli do rôznych aktivít, je pokušenie úspechu. Chceme vrásť do úspechu budúcnosti. Plány nám preto do istej miery pomáhajú. Boh však nepotrebuje plán. Pre Neho nie je vízia Budúcnosti niečím, čo sa má naplniť, ale niečím, čo už prebýva, ba dokonca sa už vznáša na obrovskej hrudi súčasnosti.

Svet bol vždy očarený pohybom – tu, tam a všade. Úbytok nadšenej aktivity znamená úpadok ľudského života. Každá činnosť prechádza striedavo cez úspechy a neúspechy predtým, ako dosiahne svoj cieľ. Aktivita je vonkajším vyjadrením vnútornej potreby. Táto vnútorná potreba je predstaviteľom Božej Vôle v ľudskom tele, ktorá sa snaží hrať so svetom Za a prebudiť Nekonečné v konečnom.

Boh nemá žiadny plán. Ani ho nepotrebuje. Nie je mentálnou bytosťou, ktorá na budúcnosť nedokáže myslieť bez plánu. To, čo Boh je, je Blaženosť. To, čo Boh chce, aby sme mali, je Blaženosť. Môžeme ju mať, len keď obrátime všetko, čo máme a všetko, čím sme, k Najvyššej Skutočnosti.

Najprv musíme myslieť na existenciu Boha a potom – ak musíme – môžeme myslieť na Boží plán. Existuje Boh? Kde je dôkaz? Samotné naše srdce je dôkazom. Naše srdce neustále vyžaduje alebo nás prosí, aby sme videli Boha všade a vo všetkom. Pomocou ašpirácie svojho srdca môžeme cítiť Božiu existenciu. Pomocou ašpirácie svojho srdca môžeme vidieť, že Božie Nebo, ktoré je Tichom a Božia Zem, ktorá je Silou, sú nielen na sebe vzájomne závislé, ale aj vzájomne dopĺňajúce sa úsmevy Božej večnej Skutočnosti.

Niektorí ľudia hovoria, že svet vznikol podľa plánu stvoreného Bohom. Vidia, že svet je plný utrpenia a nedokonalosti, a majú pocit, že by vytvorili lepší svet, keby mali príležitosť. Hovorím im: „Kto vám bráni?“ To vy musíte obrábať pôdu, aby ste zožali bohatú úrodu dokonalosti a uspokojenia.“

Z utrpenia a nedokonalostí sme sa veľa naučili. To, čo potrebujeme teraz, je Blaženosť a Dokonalosť. Tieto dve božské vlastnosti nezískame kritikou plánu, ktorý sme Bohu prisúdili. Blaženosť a Dokonalosť môžeme získať len tým, že budeme žiť v Božom Vedomí. Niet inej cesty.

Ľudská interpretácia utrpenia a nedokonalosti je založená na jeho predpojatých mentálnych predstavách a názoroch. Božia interpretácia je založená na Jeho priamej Vízii v jej absolútnej a najvyššej Skutočnosti. Ľudská interpretácia potrebuje odôvodnenie. Božia interpretácia však nepotrebuje žiadne zdôvodnenie, lebo On je stelesnenou Pravdou a zároveň Pravdou odhalenou.

Podobne, duchovný človek pozerá na Boha z iného uhla ako obyčajný človek. Cíti, že Boh má všetko a je všetkým, prejaveným aj neprejaveným. Jeho Boh je vo večnom procese stále sa rozvíjajúcej Dokonalosti. Obyčajný človek však cíti, že Boh musí ešte niečo dosiahnuť, aby premenil svet.

Boh je dieťa, večné božské Dieťa. Ako môže mať dieťa plán? Nemožné! Tak, ako sa ľudské dieťa hrá so svojimi bábikami, oblieka ich a hladí ich, tak isto Boh, božské Dieťa, robí to isté so Svojimi bábikami, ľudskými nástrojmi. Čokoľvek však Boh ako božské Dieťa urobí, urobí to vedome, významne a božsky.

Časť II, Oddiel I: Otázky a odpovede o vnútornom živote

Ako je možné uviesť do súladu vnútorný úpadok a hrubosť Ameriky s jej rozvíjajúcim sa duchovným vedomím?

Vnútorný úpadok Ameriky pre mňa nie je taký vážny ani taký podstatný, ako to pociťujete vy. Vnímam to ako boj medzi temnotou a Svetlom. Keď sa vedome otvoríme Svetlu, naše nevedomé slabosti a nedostatky vychádzajú nevyhnutne do popredia, aby nám stáli v ceste. Čím silnejšie je volanie Svetla, tým silnejšími sa stávajú naše nepokojné, nebožské a nevedomé časti. Toto je neodvratný duchovný zákon, ktorý môžeme vidieť pôsobiť v jednotlivcovi tak isto ako v celku. Predtým, ako sa dostanem k vašej otázke o Amerike, dovoľte mi vysvetliť, prečo tento zákon existuje.

Nevedomosť vždy vládla svetu, a dokonca aj teraz stále dominuje vedomiu Zeme. Materiálny svet vedome neašpiruje pre svoje vlastné vnútorné naplnenie, ktoré je časťou predurčeného úplného duchovného naplnenia ľudstva. Temnota bola vždy pánom. Nechce, aby na jej miesto nastúpila vyššia sila, tak všetkou svojou mocou bojuje, aby si udržala nadvládu. A keď sa teda božskej sile podarí otvoriť určitú oblasť vedomia Zeme a je odmenená novou ašpiráciou, nebožské sily tiež zintenzívnia svoje úsilie a vytvárajú hodnoty a myšlienky, ktoré sú úplne bez akejkoľvek vyššej pravdy. Tento večný boj medzi temnotou a Svetlom sa stáva ešte intenzívnejším, keď má začať nový a vyšší cyklus v evolúcii ľudstva, čo je prípad dnešnej doby.

Toto sú hlavné dôvody pre váš pocit, že medzi vysokou ašpiráciou a ideálmi Ameriky na jednej strane a niektorými jej neosvietenými činmi a hodnotami na strane druhej existuje zívajúca priepasť. Jej rozvíjajúce sa duchovné vedomie a jej unáhlené vonkajšie pohyby nie sú celkom vo vzájomnej spolupráci; navzájom si nepomáhajú. Pokiaľ svetlo nezostúpi úplne, pravé hľadanie nemôže prísť do popredia v plnom rozsahu. Preto nie sú hodnoty vedúce k integrálnemu duchovnému pokroku príliš viditeľné.

Nemáte pocit, že národné hranice, ekonomické rozdiely a náboženské dogmy rozdeľujú ľudské bytosti do rôznych táborov, vytvárajú neduchovné prostredie, v ktorom mier zostáva pre jednotlivca i pre národy vzdialeným snom?

Úprimne by som chcel vedieť, čo duchovnosť urobila pre Indiu. Ako je možné, že napriek svojim jogínom a svätým je India stále chudobnou a zaostalou krajinou?

V neskorších dobách indickej histórie, svätci a proroci získali pocit, že materiálny život a duchovný život nemôžu nikdy ísť spoločne, a že sa musia zrieknuť vonkajšieho života, aby dosiahli Boha. Kvôli tomu ľudia zanedbávali vonkajší život. To viedlo k podrobeniu krajiny cudzincami a mnohým iným problémom. Dokonca aj dnes je v Indii bežný názor, že materiálnej prosperite a kráse by sa nemala venovať pozornosť. Ten je do veľkej miery zodpovedný za jej pretrvávajúcu chudobu.

V súčasnej dobe sú však v Indii duchovní velikáni, ktorí cítia, že Boh by mal byť realizovaný v Jeho celistvosti, že Stvoriteľ a stvorenie sú jedným a nedajú sa oddeliť. Obhajujú prijatie života, skutočnú potrebu nielen pokroku, ale i dokonalosti vo všetkých oblastiach ľudskej existencie. V modernej Indii je tento nový prístup všeobecne prijatý.

Mohli by ste mi, prosím, povedať, prečo ľudia v Indii uctievajú tak veľa bohov a bohýň a nie jedného Boha?

Kastový systém je absolútne zlý. Prečo ho máte? Môžete povedať niečo na jeho obranu?

Ak sa Ind, žijúci na Západe ožení s Američankou, prijmú ju jeho rodičia keď pôjdu do Indie?

Je to pravda, že niektorí ľudia v Indii dokážu chodiť po ohni? Nedesí alebo neudivuje vás to?

V Indii sa manželky odovzdajú svojim manželom. Prečo sa nestarajú o svoju vlastnú osobnosť?

Vysvetlili ste nám, čo je to najvyššie odovzdanie. Teraz by som sa od vás rád dozvedel, čo je to najvyššia obeť.

Ak človek, ktorý nie je spokojný so svetom, uniká svetu a hľadá vyššie úrovne existencie, ako bude mať ľudstvo niekedy možnosť nastoliť mier a šťastie na Zemi?

To však nikdy nemôže byť prípad božského bojovníka. Ten bude bojovať, pokiaľ nedosiahne víťazstvo. A čo máme na mysli pod pojmom jeho víťazstvo? Je to vytvorenie Božieho Kráľovstva tu na Zemi, a nie v nejakom vyššom svete. Keďže vie, že Boh je všadeprítomný, snaží sa Ho odhaliť v každodennom živote. Ak nie sme spokojní so svetom takým, aký je, nie je to dôvod, aby sme ho opúšťali. Naopak, mali by sme sa pokúsiť ho zmeniť– fyzicky, intelektuálne alebo duchovne, podľa nášho vlastného vývoja a schopností.

Moja žena, ktorá je inak najrozumnejšou bytosťou, trvá na tom, že všetky náboženské viery sú klamné predstavy, ktoré zapríčinila existenčná úzkosť. Pre väčšinu ľudí je neznesiteľná myšlienka, že by život nemal žiadny iný zmysel, len biologický a racionálny fakt života samotného. Ona však cíti, že tento pohľad by mal každého uspokojiť. Verí, že tak isto by sme sa mali pozerať na skutočnosť smrti ako na biologickú realitu. Je to stará teória, ktorá, ako som si uvedomil, nemôže byť na intelektuálnej úrovni ani dokázaná, ani vyvrátená.

Ľudská pamäť nemá v skutočnosti prvé ani posledné slovo. Ak si v osemdesiatich rokoch neviem spomenúť na udalosti v mojom živote, ktoré sa odohrali vo veku do štyroch rokov, neznamená to, že som predtým neexistoval. Tak, ako ubehne mnoho rokov medzi našim štvrtým a osemdesiatym rokom, existuje aj mnoho životov, ktoré spájajú súčasnosť so vzdialenou minulosťou a premietajú sa do blízkej budúcnosti.

Ďalej tiež existuje niečo, čo presahuje chápanie nášho obmedzeného telesného vedomia. Dokonca, aj keď je človek úplne zapojený do najobyčajnejších fyzických činností, môže vo svojom vnútri občas cítiť určité zvláštne pravdy. Obyčajne sú neznáme a veľmi povznášajúce. Pochádzajú z vyšších alebo hlbších svetov, z inej úrovne vedomia, a klopú na dvere jeho mysle. A tak vlastní sily a je ovládaný silami, ktoré sú mimo jeho bežného vedomia.

Až keď sa zladíme s týmito vyššími silami – so samotnou univerzálnou harmóniou, život prestane byť neznesiteľný. Úplne súhlasím s názorom vašej manželky, že tento postoj, ba dokonca samotný život, sa stáva neznesiteľným, keď človek nevidí v živote žiadny zmysel, žiadny cieľ alebo účel. Rád by som však uviedol analógiu ohľadom náboženskej viery.

Teraz žijem v byte v Brooklyne. Ak sa ma nejaké dieťa opýta : „Existuje miesto, ktoré sa volá Kolín?“ Odpoviem mu: „Určite, dieťa moje, je to v Nemecku.“ Predpokladajme, že povie: „Musíš mi to dokázať!“ Ako mu to môžem dokázať, okrem toho, že mu ukážem mapy a fotografie? Môžem mu len povedať, že som osobne navštívil Kolín a sú milióny ďalších, ktorí tak urobili. Jeho pochybnosti nemôžu poprieť existenciu mesta.

Verím, že láska je vždy rovnaká, či už ľudská alebo božská. Je to pravda?

Hovorili ste o viere. Mohli by ste mi pomôcť pochopiť tento pojem?

Ako môžeme posilniť svoju vnútornú vieru v Boha, keď sa v každodennom živote stretávame s odrádzaním?

Keď sme znepokojení alebo sa niečoho bojíme, okamžite sa snažíme vytvoriť akúsi umelú vieru v Boha. To nie je pravá viera. Keď sme v nebezpečenstve, hovoríme: „Bože, zachráň ma, zachráň ma!“ Hovoríme to však iba preto, aby sme odvrátili nebezpečenstvo. Je to únik. Takáto viera netrvá dlho.

Študoval som veľa posvätných kníh. Rád tiež prednášam o duchovnosti, náboženstve, vnútornom živote a podobných veciach. Ale sám v sebe cítim vyprahnutú púšť. Z toho, čo robím, nemám vôbec žiadne uspokojenie. Cítim, že mrhám svojím drahocenným časom i časom ostatných. Mohli by ste mi to nejako objasniť?

V jednej bengálskej dedine v Indii chodil každý deň sluha k svojmu bohatému pánovi. Musel sa pri tom previesť cez rieku člnom. Jedného dňa bola silná búrka. Čln nemohol prejsť cez rozbúrenú rieku a sluha prišiel neskoro, keďže musel ísť mnoho míľ k mostu. Jeho pán zúril. „Ty hlupák,“ kričal, „ ak vyslovíš trikrát Krišnove meno, uvidíš, že nebudeš potrebovať loď. Dokážeš cez rieku prejsť!“

Keďže popoludní búrka neutíchala, úbohému sluhovi hrozila rovnaká situácia. Vo svojej prostej viere však poslúchol radu svojho pána. Z najväčšej hĺbky srdca vyslovil meno Krišnu. Hľa, zázrak zázrakov! Pocítil silu, ktorá ho poháňala k rieke, a dokázal kráčať po jej vlnách. Takto prešiel cez rieku. Keď sa o tom jeho pán dopočul, jeho radosť nepoznala hraníc. Rastúca pýcha mu naplnila srdce. Nebola to snáď jeho rada čo priniesla tento úspech? „Nikdy som si nemyslel, že moja rada má takú veľkú silu,“ pomyslel si. „Poteším sa z tohto zázraku sám.“

A tak šiel k rieke, ktorá bola teraz pokojná a tichá, a trikrát vyslovil meno Krišnu. Potom začal cez rieku prechádzať. Celú jeho bytosť ale mučil strach a pochybnosti, a hoci kričal sväté meno stokrát, jeho pokus bol márny. Utopil sa.

Aké ponaučenie teda plynie z tohto príbehu? Sluha mal úprimnú vieru vo svojho Pána. Mal tiež bezvýhradnú vieru v Pána Krišnu. To, čo ho zachránilo a dokázalo silu Krišnovej milosti, bola absolútna viera v Božiu silu.

Poradili by ste mi, prosím, či by som nemal opustiť svoju manželku a dieťa, aby som mohol vstúpiť hlbšie do duchovného života?

Je pre realizáciu Boha úplne nevyhnutné mať duchovné zážitky?

Zážitky vám, samozrejme, dodajú sebadôveru. Povzbudia vás a dodajú vám silu postupovať ďalej a ďalej. Prinesú vám tiež nesmiernu radosť. A počas vašich duchovných skúseností môžete cítiť vo svojej bytosti prítomnosť neviditeľného Sprievodcu, ktorý vás posúva k svetlu Pravdy, aby ste mohli byť požehnaní úplnou realizáciou.

Prečo veríte v znovuzrodenie? Veľmi dobre viem, že keď zomriem, pôjdem k Bohu. A to je všetko.

Veríte tomu, že človek sa v každej inkarnácii zdokonaľuje?

Platí zákon karmy pre každého?

Modliť sa k Bohu, alebo pracovať tak, ako si Boh praje – čo z toho je lepšie?

Povedali ste, že sú rôzne spôsoby, ako môžeme pristupovať k Bohu: činnosť, oddanosť a poznanie. Ak má niekto všetky tieto vlastnosti, pomôže mu to v jeho pokroku?

Poviete mi, prosím, niečo o meditácii?

Ako správne postupovať, aby sme sa dostali do bližšieho kontaktu s vlastným Ja a poznali jeho tajomstvá? Verím, že odpovede o svojom vnútornom Ja dostanem v meditácii. Je to pravda?

Existujú nejaké dané postupy, ktoré musíme dodržiavať, aby sme meditovali správne?

Veľmi často však nemusím rozpoznať svoje vnútorné Ja. Neviem, či hlas, ktorý počujem, je vnútorný alebo vonkajší hlas, a to je veľmi mätúce.

Aký je rozdiel medzi hlasom Ticha a hlasom jogy? Alebo nie je medzi nimi žiadny rozdiel?

Keď sa snažím meditovať, mám pocit, že predo mnou je oceán a voda. Vyvoláva to vo mne strach a nedarí sa mi dobre meditovať. Ako môžem meditovať bez toho, aby som mal tento pocit oceánu a vody?

Kedy ste prišli na myšlienku, že vo vašom vnútri existuje vnútorné Ja? A keď ste zistili, že máte vnútorné Ja, ako ste dokázali komunikovať s ostatnými ľuďmi, ktorí si neuvedomovali, že toto vnútorné Ja majú?

Povedzme, že ste našli svoje vnútorné Ja a vnútorný život, a objavili ste riešenie svojich vnútorných problémov. Váš sused si však vnútorný život a vnútorný svet vôbec neuvedomuje. Pre vás by teraz bolo nesmierne ťažké, aby ste ho vnútorne pochopili. On nedokáže prísť a vstúpiť do vášho vedomia, pretože to je pre obyčajného človeka veľmi ťažké. Pokiaľ si ale k nemu chcete vytvoriť most, môžete počas meditácie a koncentrácie robiť toto: Najprv choďte hlboko dovnútra a vyneste z vnútra do popredia všetky svoje sladké, jemné a harmonické pocity. Potom ich do neho počas svojej meditácie vedome hoďte do jeho mysle, tela a srdca. Tým medzi vami vytvoríte most.

Vo svojom vnútornom svete ste v bezpečí. Vaše spojenie s vnútorným svetom vám dalo obrovskú istotu pri zvládaní vonkajšieho sveta. Teraz môžete ísť a povedať mu o duchovnom živote, vnútornom živote, o živote ktorý vám prináša pravé šťastie. Potom si to bude môcť sám vyskúšať.

V duchovnom vývoji existuje sedem úrovní vedomia. Ako zistím, na ktorej úrovni sa nachádzam?

Keď si uvedomíte, na ktorej úrovni sa nachádzate, pokúste sa na tejto úrovni vykonávať všetky každodenné činnosti. Najľahší a najúčinnejší spôsob, ako konať z tejto úrovne, je urobiť zo svojej vonkajšej bytosti vedomý a zasvätený nástroj vnútornej vízie a vôle.

Často používate slovo „vedomie“. Čo to presne znamená?

Ovládame svoje vedomie?

Ako môžem pracovať na svojom vedomí?

Čo znamená AUM?

Keď opakujete AUM, snažte sa cítiť, že je to Boh, ktorý sa vo vnútri vás šplhá hore a dole. Stovky hľadajúcich v Indii realizovali Boha len tým, že opakovali AUM. AUM je symbolom Boha, Stvoriteľa.

Je lepšie meditovať na AUM, alebo na Boha?

Je Boh mentálna bytosť?

Nepotrebuje mentálne vyjadrenia, ktoré na konanie používame my. Boh sa nepotrebuje vyjadrovať pomocou mysle.

Ako môže človek smerovať k úspechu, keď verí, že „kadiaľ kráčajú tvoje nohy, tadiaľ vedie tvoja cesta“? Je to skutočne možné?

Čo sa týka vízie a jej naplnenia, ako človek zistí, že má tú správnu „víziu“?

Sri Chinmoy, hovorili ste o vízii bez mysle. To je to, čomu sa hovorí intuícia? Alebo je intuícia niečo iné?

Je myseľ ako taká určitý prístroj, ktorý spája vyššie s nižším?

V starých knihách sa hovorí o _náma-rúpa_, o mene a forme. Slová sú _náma-rúpa_, však? Myšlienky sú _náma-rúpa_. To ale nie je naozaj Boh. To sú ľudské výmysly. Význam je niečo umelo vytvorené. V samotnom slove nie je žiadna skutočnosť, je to tak?

Sri Chinmoy, v hinduistickej tradícií sa hovorí o tom, že _átman_ je totožný s _Brahman_, individuálna duša je totožná s univerzálnou Dušou. Ježiš Kristus kedysi povedal: „Ja a môj Otec sme jedným.“ Sú tieto dva výroky, pochádzajúce z dvoch rôznych duchovných tradícií, z duchovného pohľadu jedno a to isté?

Mohli by ste nám povedať niečo o výroku „Kráľovstvo nebeské je vo vnútri vás“?

Kráľovstvo nebeské je niečo, čo môžeme cítiť, a nie niečo, čo môžeme dokázať. Veda môže dokázať mnoho vecí. Kráľovstvo Nebeské je však otázkou nášho vlastného vnútorného dosiahnutia. Ak sme si v sebe uvedomili Kráľovstvo nebeské, ostatní sa na nás pozrú a pocítia, že máme niečo celkom neobyčajné, nadpozemské a nebeské. Práve preto, že v sebe vidíme, cítime a máme Kráľovstvo nebeské, budú nás vidieť a vnímať ako úplne premenenú neobyčajnú bytosť.

Je samozrejmé, že k tomuto Kráľovstvu nebeskému nás vedie naša ašpirácia, náš rastúci vnútorný plač. Kráľovstvo nebeské je úroveň plná Mieru a Blaženosti. Môžeme ho cítiť, keď prebývame hlboko v sebe a prekonáme svoje egocentrické individuálne vedomie. Čím vyššie sa dostaneme zo svojho obmedzeného vedomia, čím rýchlejšie vstúpime do svojho najhlbšieho, nekonečného vedomia, tým bližšie budeme vidieť, cítiť a mať Kráľovstvo nebeské vo svojom vnútri.

Čo presne je ego?

Ako sa zrodilo ego? Ako vzniklo?

Ako môžeme ego oslabiť a nakoniec ho premôcť?

Časť II, Oddiel II: Odpovede na otázky detí

Guru, chcem sa ťa na niečo opýtať. Keď rozbijem vajce, môže to Boh znova dokopy?

Dokážeš to urobiť ty?

Dokázal by som to urobiť ja?

Je to pravda, že jogínom sa môže stať každý, pokiaľ sa skutočne snaží?

Joga znamená spojenie s Bohom. Jogín je ten, kto je zjednotený s Bohom. Skôr alebo neskôr všetky ľudské bytosti realizujú Boha. Človek, ktorý sa uberá po ceste jogy, sa však k Bohu dostane skôr. Ak sa ty sama chceš stať jogínkou a realizovať Boha, potom sa hneď teraz začni modliť. Najmä ak sa chceš dostať k Bohu skôr ako zvyšok ľudstva, tak to, prosím, neodkladaj.

Ako vyzerá Boh?

Teraz mám dva prsty spolu. Vidíš, že ich od seba môžem oddeliť, keď sa budem snažiť. Ale keby si bol namiesto prstov ty a Boh, nemohol by som vás oddeliť, akokoľvek by som sa snažil. V skutočnosti, čím viac by som sa vás dvoch snažil oddeliť, tým pevnejšie by ste držali spolu.

Ako je možné, že ty dokážeš Boha vidieť, a ja nie?

Máš ešte jedno oko, ktoré je medzi obočím a trochu nad ním. Je to tvoje vnútorné oko, tvoje tretie oko. V mojom prípade je toto oko otvorené. Mám ho otvorené. Môžem teda vidieť Boha a môžem vidieť všetko, čo je vo vnútri druhých. V tvojom prípade, tak ako nič nevidíš, keď máš obe oči zatvorené, tak isto nevidíš Boha, pretože je tvoje tretie oko zatvorené.

Časť II, Oddiel III: Otázky a odpovede o duši

Je duša počas života človeka po celý čas s ním, alebo ho môže dočasne opustiť, či dokonca sa usadiť niekde inde?

Podniká duša človeka počas spánku nejaké cesty?

Môže sa telo a vedomie človeka počas života zmeniť natoľko, že do nej bude môcť vstúpiť pokročilejšia duša?

Môže určitá zmena počas života, ako napríklad prečistenie, zmeniť dušu?

Keď premýšľame o myšlienkach niekoho iného, naladíme sa na jeho „psychickú“ nervozitu. Ak sa však naladíme na toho, o kom veríme, že je zakotvený v Zdroji svojho bytia, vo svojej duši, bol by to správny postup – aspoň do tej doby, pokiaľ sa sami duchovne rozvinieme?

Ako človek spozná, či je jeho duša šťastná?

Plače duša, keď je nešťastná?

Existujú vo vnútri človeka dva druhy pokynov, jeden vychádzajúci z jeho najhlbšej prirodzenosti, ktorá všetko zahŕňa a rozvíja v dobrote a súcite, a druhý, ktorý myslí len na „ja“ a „moje“?

Môže vo sne duša vyzerať ako stará, vráskavá a múdra žena, tak isto ako malé dieťa hovoriace svojím vlastným jazykom?

Je duša mužská i ženská?

Je to duša, kto v každej inkarnácii rozhoduje o výbere nového tela?

Je to duša, ktorá sa musí odovzdať Kozmickému Ja?

Dostáva duša pri svojom vývoji nové pokyny, alebo len odhaľuje to, čo vždy vedela?

Zažíva duša osamelosť? Ak áno, ako sa to líši od našej povrchnej potreby byť v spoločnosti ostatných bez ohľadu na to, či ich máme radi alebo nie, jednoducho preto, že chceme niekoho, s kým sa môžeme porozprávať?

Kladie duša na človeka požiadavky, aby zmenil svoj spôsob správania?

Ako sa to líši od požiadaviek, ktoré kladie ego?

Čo sa stane s dušou, keď sa vitálna alebo mentálna časť snaží uspokojiť samu seba bez súhlasu duše?

Majú veci alebo miesta dušu? Napríklad má stolička dušu, má mesto dušu?

Má Zem dušu?

Môže niekedy hrubé dať niečo jemnému? Inými slovami, môže duša zosilnieť správnym používaním tela ako napríklad cvičením, správnym jedlom a tak ďalej?

Môže si duša vybrať, aké zážitky bude mať človek v prejavenom svete?

Kde približne vo fyzickom tele môže človek pocítiť alebo vnímať dušu?

Ak je telo alebo osobnosť nájomník a duša je skutočný prenajímateľ alebo pán, ako je potom možné, že tento prišelec, ktorý vždy hľadá uspokojenie, dokáže dušu zadusiť natoľko, že jej inšpiráciu nepočuje?

Čo znamená, keď sa o niekom povie, že má mladú dušu alebo starú dušu?

Postupujú s mladou dušou veci rýchlejšie, pretože má menej nánosu z predchádzajúcich inkarnácií?

Aký je rozdiel medzi „silou duše“ a „silou charakteru“?

Mohla by duša, ktorá prebýva v ľudskom tele, predtým bývať v zvieracom tele alebo rastline?

Líšia sa duše svojimi vlastnosťami?

Musíme si však uvedomiť, že Najvyšší prejavuje sám Seba prostredníctvom rôznych duší nekonečnými spôsobmi. Duše prejavujú rôzne aspekty Jeho Božskosti. Napríklad, jedna duša môže prejaviť Svetlo, druhá Silu, tretia Krásu a tak ďalej.

Aké je spojenie duše s minulou a budúcou karmou?

Kde duša odpočíva potom, ako opustí telo? Berie si so sebou svoje telesné alebo pozemské obmedzenia?

Časť III: Náboženstvo (so zameraním na hinduizmus)

Čo je to náboženstvo?

Náboženstvo je činom vízie, ktorá nás vedie a ukazuje nám cestu k svetu Za. Náboženstvo je intuícia. Intuícia je každému z nás taká blízka a drahá, taká známa pre našu dušu a taká dôverná pre naše srdce, že si nevyžaduje žiadne vysvetlenie. Takisto môžeme verejne vyhlásiť pravdu, že intuícia je vedomie všetko prestupujúcej existencie. Opýtajte sa človeka, ako si je istý svojou existenciou. Jeho ústa zostanú ticho. Vie, čo je jeho existencia. Cíti ju. Vysvetlenie mu však uniká. Náboženstvo je práve tá intuícia, ktorá vzdoruje vysvetleniu, ale ktorá je seba stelesňujúcou a seba vysvetľujúcou pravdou.

Náboženstvo nie je fanatizmus. Náboženstvo vo svojej najčistejšej podobe je vnímanie univerzálnej jednoty Pravdy. Fanatik nikdy nevidí pravdu v jej úplnosti, dokonca ani so svojou najdivokejšou predstavivosťou. Fanatik nemá svetu čo ponúknuť práve preto, že nenechal dvere svojho srdca doširoka otvorené a chýba mu schopnosť komunikovať so svojou dušou.

To, čo potrebujeme, je priame osvietenie. Hľa, rozdiely sú pochované v zabudnutí. Vďaka vnímaniu univerzálnej jednoty bežíme bližšie a bližšie k Najvyššiemu. Náš život má svoju vlastnú slobodu. Obmedzenie nášho myslenia túto slobodu zabíja. Táto sloboda nenachádza radosť vo vznešených a úchvatných prehláseniach. Táto sloboda chce byť žijúcim vyjadrením našich vnútorných myšlienok a pocitov. Sloboda je jednota. Jednota je všetko energizujúca a všetko napĺňajúca pravda.

Náboženstvo hovorí. Hovorí významnejšie než slová. Nanešťastie sa jeho posolstvo často stáva predmetom neľútostného prekrúcania. Nakoniec, napriek tomu, triumfálne vyjadruje pravdu.

Keď myslíme na náboženstvo, náš postoj by mal byť skôr chápavý a uznanlivý ako kritický a súťaživý. Kritika a súťaživosť vytvárajú disharmóniu, ktorá je ničivou silou. Pochopenie a ocenenie vytvárajú harmóniu, ktorá je tvorivou silou. Okrem toho, harmónia je životom existencie.

Každé náboženstvo je pre svojich stúpencov nenahraditeľné. Každé náboženstvo je tiež naplnené inšpiráciou. Táto inšpirácia je presvedčením kolektívnej duše stúpencov. Mier musí byť ich heslom, tak ako je Pravda ich jediným cieľom.

Významné sú Thákurove slová, ktorý o náboženstve povedal:

> „Náboženstvo, tak ako poézia, nie je len idea;

> v nekonečnej rozmanitosti stvorenia; a tak

> mať vo svojom vyjadrení rozmanitú individualitu, neustálu a

Náboženstvo je živá výzva tomu najvyššiemu v ľudských bytostiach, aby čelilo búrlivým problémom života. Pravda, existuje nespočetne veľa problémov. Existuje však aj Všemohúca Sila. Čo je ale zvláštne, táto sila používa problémy ako skutočné nástroje pre budúce požehnanie ľudstva.

Náboženstvo rozširuje. Rozširuje naše vnímanie. Náboženstvo žije. Žije v najvnútornejších zákutiach nášho srdca. Náboženstvo víťazí. Víťazí v našom sebadávaní.

Univerzálnosť náboženstva

Prečo potrebujeme náboženstvo? Náboženstvo potrebujeme, pretože chceme prekročiť konečné, aby sme mohli hovoriť s Nekonečným. Je to nielen možné, ale aj nevyhnutné, pretože vo vnútri nás je vedomá bytosť, ktorá vidí Božiu Skutočnosť v úplnosti.

Náboženstvo je spontánna skúsenosť a nikdy nie teoretické poznanie. Táto skúsenosť je nesmierne praktická a môžeme ju vedome používať v každom okamihu svojej pozemskej existencie.

Náboženstvo nebolo človeku nikdy vnútené. Vzniklo z najhlbšej potreby jeho vnútornej bytosti. Keď táto vnútorná bytosť vyjde do popredia a rozhliadne sa okolo, cíti všetko prestupujúcu Božiu Imanenciu; a keď sa pozrie hore, cíti všetko prekonávajúcu Božiu Transcendenciu ako svoje vlastné Božské dedičstvo.

Náboženstvo má dva životy: vonkajší a vnútorný. Svoj vonkajší život ponúka hľadajúcemu v prípravnej fáze vitálnej a emocionálnej ašpirácie. Svoj vnútorný život ponúka univerzálnej meditácii a realizácii Boha.

Náboženstvo vo fyzickom svete je nevedomým plačom po Bohu; vo vitáli je slepou snahou vlastniť Boha; v mysli je neustálym bojom za víťazstvo nad Bohom; v srdci je vedomým plačom po spočinutí v lone Boha; a v duši je loďou Vedomia, ktorá sa túži plaviť medzi brehmi stále sa prekonávajúcej Nekonečnosti a večne rozkvitajúcej Nesmrteľnosti.

Nemorálnosť chce náboženstvo zničiť. Boh hovorí náboženstvu: „ Neboj sa, Moje dieťa, dávam ti nepremožiteľnú silu morálky.“ Egoizmus chce náboženstvo zadusiť. Boh hovorí náboženstvu: „Neboj sa, Moje dieťa, kladiem ťa do stále sa rozširujúcej rozľahlosti univerzálnosti.“ Smrť chce náboženstvo pohltiť. Boh hovorí náboženstvu: „Neboj sa, Moje dieťa, robím z teba stelesnenie nesmrteľnosti.“

Veda a náboženstvo. Hovorí sa, že veda a náboženstvo neustále bojujú. Toto nemusí byť pravda. Veda hrá dynamicky svoju úlohu tým, že vysvetľuje imanentného Boha. Náboženstvo hrá božsky svoju úlohu tým, že opisuje transcendentálneho Boha. Veda sa zaoberá fyzickým svetom, zatiaľ čo náboženstvo sa zaoberá vnútorným a duchovným svetom. Myseľ je študent a príroda je profesor vedy. Srdce je študent a duša je profesor náboženstva.

Filozofia a náboženstvo. Filozofia a náboženstvo sú dvaja dôverní priatelia. Filozofia dosahuje svoj vrchol dokonalosti, keď je inšpirovaná vierou, víziou, skúsenosťou a realizáciou dušeplného náboženstva. A pomocou bdelej a zdravej filozofie sa náboženstvo vyslobodzuje z nástrah povier, vrtoch a fantázie.

Morálka a duchovnosť v náboženstve. Morálka v náboženstve je spoľahlivou cestou k ideálnemu životu. Táto cesta sa niekedy zdá nekonečná. Napriek tomu stelesňuje približovanie sa k predstavovanému ideálu, cieľu. Duchovnosť v náboženstve si plne uvedomuje svoju skrytú Nekonečnosť. Privádza ašpirujúceho človeka do živého Príbytku Boha. Nekonečnosť, ktorú duchovnosť odhaľuje v náboženstve, je uskutočňovaná prostredníctvom spontánnej vnútornej potreby. Pre náboženského ašpiranta nádej vlieta do istoty, z boja sa stáva dobytie a absolútne Naplnenie privoláva silu vôle.

Individualita a univerzálnosť. Univerzálnosť neznamená a nemôže znamenať úplné vyhasnutie stúpajúceho individuálneho plameňa v ľudskom srdci. Naopak, keď sa človek v nepretržitom procese univerzalizácie prekoná, celkom určite bude prebývať v hlbších, rozľahlejších a vyšších sférach Svetla, Mieru a Sily. Len vtedy vrastie do svojho pravého Ja, svojho Večného Ja. Na samom začiatku bude bezpochyby cítiť žalostný konflikt medzi individualitou a univerzálnosťou. Avšak tento jeho pocit nebude trvať navždy, pretože tento istý konflikt v sebe obsahuje príležitosť pre nanajvýš presvedčivý súlad, čistý amalgám jedinečnej transcendencie.

Náboženská viera. Náboženstvo bez viery je telom bez života. Náboženská viera je transformujúcim zážitkom, a nie iba ideou. Viera má kúzelný kľúč k sebaobjaveniu. Sebaobjavenie je pravým objavením Reality. Viera je aktívnym účastníkom božskej Lásky, Harmónie a Mieru. Nakoniec prenáša náboženstvo do všetkoprestupujúcej Blaženosti sveta Za.

Hriech v náboženstve. Je pravda, že pojem hriech je v náboženstve veľmi rozšírený. Čo je hriech? Nie je to nič iné ako zážitok nedokonalosti. Táto nedokonalosť existuje jednoducho preto, že stvorenie je stále v procese vývoja. Do stvorenia musí zostúpiť dokonalosť. Je to otázka času. Tvorenie je činnosť, neustály pohyb: vpred, hore a dovnútra. Evolúcia je nesmrteľná pieseň, ktorú stvorenie ustavične spieva. Dnešný hriech je zosobnená nedokonalosť. Zajtrajšia cnosť je stelesnená dokonalosť.

Celé Božie stvorenie sa skladá z dvoch vecí: konečného a Nekonečného. Keď idem ja, konečný, hore, je to moja sebarealizácia. Keď Boh, Nekonečný, zíde dolu, je to Jeho Sebaprejavenie. Keď do Neho, do toho Najvyššieho, vstúpim, dáva mi Svoju Jednotu. Keď On vstúpi do mňa, do môjho najnižšieho, ponúknem Mu rozmanitosť, ktorú mi On sám zveril, keď moja duša zostúpila na Zem, aby Ho odhalila, aby Ho naplnila.

Všetky náboženstvá sú vo svojej podstate jedným, sú neoddeliteľné. Každé náboženstvo je neomylnou cestou vedúcou k večnej Pravde a je vlastným prejavením tejto Pravdy. Náboženstvo sa nemení, avšak čo sa týka vnútornej podoby, zvykov, rituálov, okolností a prostredia, musia všetky náboženstvá prejsť rôznymi zmenami. „Zjednotení vytrváme, rozdelení padneme.“ Toto často citované príslovie môžeme vhodne použiť v dnešnej prednáške. Spojená sila všetkých náboženstiev pozná najvyššie tajomstvo: na žiadne náboženstvo by sme nemali pozerať zhora. Bez tejto spojenej sily nemôže žiadne náboženstvo stáť so vztýčenou hlavou. Náboženstvo je jedno. Avšak prejavuje sa prostredníctvom mnohosti – prostredníctvom nespočetných náboženstiev.

Som nesmierne hrdý, že som mohol navštíviť Univerzalistickú cirkev, pretože moje srdce hlása pravdu, že náboženstvo ktoré je univerzálne, je jadrom všetkých náboženstiev, a realizácia tohto univerzálneho náboženstva nie je monopolom žiadneho jednotlivca. Každý človek, bez ohľadu na kastu, vyznanie alebo národnosť, môže toto univerzálne náboženstvo spoznať, ak má dynamickú predstavivosť, tvorivú inšpiráciu a naplňujúcu ašpiráciu asimilovať podstatu všetkých náboženstiev.

Hinduizmus

Vo svete nervóznych neistôt, vo svete temnej falošnosti a slepého nerozumu je náboženstvo jednou z mála vecí, ktoré si udržujú svoju dôstojnosť. Je to náboženstvo, čo vynáša do popredia božskosť človeka. Je to náboženstvo, čo dokáže človeka inšpirovať, aby sa popasoval s neľútostnou prítomnosťou, čo ho dokáže znovu uistiť o jeho vnútornej sile a čo dokáže bojovať za Pravdu a Božiu Hodinu.

Všetci viete, že hinduistické náboženstvo je jedno z najstarších náboženstiev sveta. Na rozdiel od väčšiny svetových náboženstiev nemá hinduizmus žiadneho konkrétneho zakladateľa. Je v prvom rade založené na dušu rozochvievajúcich výrokoch rišiov, prorokov. Prorok je ten, kto vidí Pravdu a stotožňuje sa s Pravdou.

Ak chcete definovať hinduizmus, môžete na to použiť jedno slovo: Láska. Táto Láska je všetko objímajúca a stále rastúca. Pravý hinduista povie: „Môžem žiť bez vzduchu, ale nemôžem žiť bez Boha.“ Zároveň, ak povie hinduista, že vôbec neverí v Boha, je stále hinduistom. Cíti sa byť hinduistom a ostatní to nepopierajú. Je to osobná voľba, čo zvrchovane vládne. Hinduista môže uctievať stovky bohov alebo len jedného. Boh pre neho môže byť osobný, alebo neosobný.

Moji mladí priatelia, pokúsim sa vám vysvetliť, čo znamená osobný a neosobný. Na letisku je lietadlo. Môžete ho vidieť. Je to niečo konkrétne, materiálne a hmatateľné. Keď lietadlo vzlietne, už ho nie je vidieť, vy však napriek tomu viete, že je niekde na oblohe. Môže letieť do Kanady alebo Japonska alebo niekam inam. Vy ale viete, že sa nachádza na nejakej inej úrovni, kde funguje a letí. Podobne neosobného Boha, ktorého nemusíme vidieť v hmatateľnej podobe, cítime vo svojom prebudenom vedomí, ako nás neviditeľne vedie a formuje.

Hovorili sme o hinduistickom pohľade na Boha. Teraz zamerajme pozornosť na to, čo hinduizmus hovorí o realizácii, poznaní Boha. Realizácia Boha nie je nič iné než duchovná veda, ktorá ukončuje utrpenie, nevedomosť a smrť. Boha ale musíme realizovať kvôli Nemu samému, a nie kvôli sebe. Hľadať Boha kvôli sebe znamená márne sýtiť svoje ustavičné túžby. Avšak hľadať Boha kvôli Nemu samotnému znamená žiť v Jeho Univerzálnom vedomí; inými slovami, úplne a neoddeliteľne sa s Ním zjednotiť.

Najdôležitejšou otázkou je, či je Boh vo vnútri nás neustále, či do nášho srdca prichádza na dlhý čas ako hosť, alebo či len príde a odíde. S hlbokým pocitom vďačnosti si pripomeňme nesmrteľnú dušu Emily Dickinsovovej, ktorej duchovná inspirácia vedie hľadajúceho k poznaniu, čím nekonečný Boh presne je. Hovorí:

```

sa nám dlho zdala,

čo sa nikdy nevzdialilo?

Hinduizmus je nazývaný večným náboženstvom. Hľadá jednotu s Bohom všetkými spôsobmi, ktoré ľudstvo pozná. Praje si všetko napĺňajúcu jednotu ľudstva s Bohom, nič viac a nič menej. Jeho podstatou je tolerancia. Hinduizmus odmieta považovať svetové náboženstvá za vzájomne oddelené. Keďže svojím spôsobom zastrešuje všetky náboženstvá sveta, môžeme ho nazývať, bez toho aby sme boli ďaleko od pravdy, jedinečným Spoločenstvom vyznaní.

Pre pravého hinduistu je láska k druhým prirodzenou súčasťou jeho lásky k Bohu. Radostne a významne bude jeho duša oznamovať a spievať s nezlomným duchom Walta Whitmana:

```

a čo získam, dostaneš aj ty

je tak isto aj tvoj.“

Najvýraznejším rysom hinduizmu je hľadanie priameho zážitku, či skôr realizácia Boha. Keď budete študovať Védy,Upanišády, Bhagavatgítu a ďalšie indické spisy, budete možno prekvapení, keď zistíte, že aj keď každý zdôrazňuje určitý pohľad alebo určité idey, všetky v zásade stelesňujú rovnaké dokonalé božské Poznanie, ktorým je Boh.

V učení Iša Upanišády je jedinečné vyjadrenie – charakteristický rys hinduistického náboženstva: „Raduj sa v odriekaní.” Viete veľmi dobre, že dobré a príjemné nemusí byť nevyhnutne to isté. Ak chcete niečo príjemné, môžete prísť až ku kmeňu stromu, ale majiteľ vám jeho plody nedá. Ak však chcete niečo dobré, čo je v podstate to isté ako Pravda, situácia bude úplne iná. Ak mango nechcete preto, aby ste uspokojili svoju chamtivosť, ale aby ste mohli ovocie úprimne študovať, jeho majiteľ bude mať z vás veľkú radosť. Nielenže vám ponúkne mango na štúdium, ale tiež vám povie, aby ste zjedli toľko ovocia, koľko chcete.

Nikto z nás nechce byť hlupákom; preto musíme túžiť po dobrote a raz a navždy skoncovať s potešením. Náš Cieľ, zdroj najvyššej Pravdy a Blaženosti, je otvorený len pre milovníka Pravdy, ktorý túži po naplnení na neustále radostnej, nahor a dovnútra smerujúcej ceste svojej duše.

Oddaný hinduista túži po srdci, ktorému je dokonale cudzia faloš, po srdci, ktoré je rozľahlé ako svet. Môžete povedať, že mať také srdce je takmer nemožné, že je to nedosiahnuteľný ideál. Ale ja s vami nemôžem súhlasiť. Pretože dokonca aj teraz existujú na svete také vznešené duše. Váš jedinečný prezident, Abraham Lincoln, nepochybne také srdce mal. Váš veľký filozof Ralph Waldo Emerson povedal: „Jeho (Lincolnovo) srdce bolo také veľké ako svet, ale nebolo v ňom žiadne miesto na to, aby si pamätal zlo.“

Hinduismus dneška

V zákutiach našich spomienok sa celkom nečakane ozýva hlas odvážneho idealistu a pridáva radosť k nášmu nadšeniu. Pred jeden a pol storočím tento idealista uvidel svetlo sveta tu na Long Islande, v štáte New York. Bol to Walt Whitman. Tento básnik – prorok, so svojím posolstvom univerzálneho „Ja“, sa k nám pridáva na našej dôležitej ceste.

Našou prvou zastávkou je návšteva Dr. Radhakrishnana, jedného z najväčších filozofov. Ten hovorí o hinduizme:

> „Hinduistický postoj k náboženstvu je zaujímavý. Zatiaľ čo náboženstvá sú od seba oddelené pevnými intelektuálnymi názormi, hinduizmus si také hranice nekladie. Intelekt je podriadený intuícii, dogma skúsenosti, vonkajší prejav vnútornému uvedomeniu.“

Pamätajúc na to, poďme ďalej skúmať hinduizmus. Niet pochýb o tom, že je to veľké náboženstvo. Je to však aj jednoduché náboženstvo. Nechce človeka zmiasť ani skúšať jeho intelektuálne schopnosti. Netúži po jeho pozornosti ani po získaní jeho priazne. Je výnimočný tým, že to, čo od človeka chce, je pochopenie jeho duše. Hinduizmus chce nielen zachovať, ale aj šíriť vnútornú harmóniu každej ľudskej duše, ak je to Božia Vôľa. Chce, aby vlastnil a bol vlastnený všetkým, čo je najlepšie v kultúrnej, náboženskej a duchovnej múdrosti sveta.

Aj keď mal hinduizmus obdobia nečinnosti, nie je statickým náboženstvom. Statické náboženstvo by viedlo iba k sterilite a nakoniec k smrti. Hinduizmus sa vo svojej dlhej histórii stal symbolom flexibility, nezávislosti, tvorivého myslenia a spontánnej inovácie v myslení aj v konaní. Hinduizmus vie ako absorbovať. Vie taktiež odmietnuť, aby si mohol sadnúť k nohám Pravdy. Hinduizmus je neustály, stúpajúci plač po Pravde. Ašpiruje na to, aby bol podstatou všetko objímajúceho duchovného univerzálneho lieku, ktorý by nasýtil ľudstvo.

Minulosť Indie je pozoruhodne bohatá a rozmanitá. To isté možno povedať o jej nebojácnej súčasnosti, ktorá môže a musí poskytnúť východisko pre zlatú budúcnosť. Dnešný hinduizmus sa úprimne snaží objaviť jedinečný spôsob života, v ktorom môžu skupiny radikálne odlišných rasových, historických, etických, koncepčných a duchovných pomerov žiť v dokonalej harmónii a zároveň aktívne spolupracovať na splnení jedinej úlohy: spojenia hmoty a ducha. India vo svojej pravej podstate netúži po hmotných veciach, ani sa pred svetom neskrýva. A tolerancia, s ktorou sa hinduizmus vždy spájal, je pevne zakorenená v obetovaní a úplnom uznávaní práv druhého človeka.

India nekoná zo strachu ani s pocitom nadradenosti. Hinduizmus sa v poslednom čase stal sebakritickým. Preto jeho zdokonaľovanie napreduje rýchlo. Je pravda, že dnešný hinduizmus má nespočetné množstvo problémov. Rovnako platí, že Matka India musí všetky svoje problémy vyriešiť sama a aj ich určite vyrieši. Nezdolná vôľa dodáva energiu Bharat Mata (Matke Indii). Pokrok, hmotný aj duchovný, prebieha bleskovou rýchlosťou. Najdôležitejšia je však skutočnosť, že dnešný hinduizmus sa chce tvarovať sám – nie podľa vzoru Západu, Východu či južných alebo severných krajín – ale podľa Vzoru Nekonečna.

Tu v Amerike sa nachádzame v krajine slobody, slobody, ktorá podporuje dynamické myšlienky a dynamické pohyby. Tam v Indii sme v krajine slobody, slobody plodnej tolerantnej duchovnosti, ktorá podporuje všetky náboženstvá.

Tu si prajeme dosiahnuť Boha rýchlym behom, zatiaľ čo tam by sme Boha chceli dosiahnuť rýchlym šplhaním.

Poďme a počúvajme oddaného hinduistu. Hovorí, že jeho otcom je Ticho, jeho matkou je Sila. Ticho sýti jeho vedomie. Sila používa jeho vedomie. Jeho rodičia ho učia dýchať vzduch duchovnej jednoty, cítiť túto jednotu vo všetkých ľudských bytostiach, skutočne v celom stvorení. Jeho rodičia ho naučili tajomstvu tajomstiev: len cez meditáciu možno svet vidieť a cítiť úplne a v jeho celistvosti. Pomohli mu uvedomiť si, že jeho život je neoddeliteľnou súčasťou ľudstva. Nemá svoju vlastnú rasu, ani svoj národ. Jeho náboženstvom je Božia vízia. Vie, že ak si chce uvedomiť Boha, nemusí zabiť svoje nižšie ja. Len ho musí premeniť na svoje Vyššie Ja. Potom, hľa! Cieľ ho volá. Toto je v skutku nový prístup a nové naplnenie Pravdy. A nakoniec chce nielen vidieť Boha, ale chce sa Ním aj stať.

Podstata hinduizmu

Moje srdce sa teraz túži s vami podeliť o niekoľko významných myšlienok o hinduizme. Najprv mi dovoľte povedať krátky príbeh.

Veľký svätec dávnej Indie menom Bhrigu chcel vyskúšať troch hlavných bohov, veľkú Trojicu hinduizmu: Brahmu, Višnu a Šivu. Chcel zistiť, ktorý z nich je najväčší. Prišiel k Brahmovi, ale neprejavil mu žiadnu úctu. Brahmu tým veľmi rozhneval. S tou istou neúctou išiel Bhrigu za Šivom, ktorý sa úplne rozčúlil. Keď prišiel k Višnuovi, ten spal. A tak mu Bhrigu položil nohu na hruď, aby ho prebudil. Boha také neúctivé prebudenie veľmi znepokojilo, okamžite však začal s láskou masírovať Bhriguovu nohu a opýtal sa: „Poranil si si nohu? Je mi to veľmi ľúto.“ „Tak Bhrigu zistil, že Višnu je z týchto troch bohov najväčší.

Tolerancia, ktorú boh v tomto príbehu prejavil, nebola slabosťou, ale šľachetnosťou srdca. Okrem toho, vychádzala z pocitu jednoty. Keď v spánku lakťom narazíme na inú časť tela, nehneváme sa na lakeť, ale masírujeme ho. Hinduizmus sa podobne snaží považovať ľudstvo za jedno veľké telo.

Hinduizmus je rieka, ktorá dynamicky a neúnavne plynie. Hinduizmus je strom, ktorý vedome a božsky rastie. Hinduizmus je rozmanitosť. Hinduizmus je unikátny vo svojom aspekte Matky. Je požehnaná deťmi, ktoré majú radi rôzne predstavy o Bohu. Jedno z jej detí hovorí: „Matka, osobný Boh neexistuje.“ „Chápem, dieťa moje,“ odpovedá. Druhé dieťa hovorí: „Matka, ak existuje Boh, potom môže byť iba osobný.“ „Chápem, dieťa moje,“ odpovedá. Tretie dieťa hovorí: „Matka, Boh je osobný aj neosobný.“ „Je to tak, dieťa moje,“ hovorí. A všetkým hovorí: "Buďte šťastné, deti moje, buďte šťastné. Držte sa svojho vlastného presvedčenia a učte sa z neho. Vyrastajte so svojimi ideálmi a vždy im buďte verné.“ Takéto je skutočné materské Srdce hinduizmu.

Hinduizmus sa drží vnútorného zákona života, ktorý je spoločným dedičstvom ľudstva. Pokiaľ je človek hľadajúcim Pravdy, nezáleží na tom, či je teista, ateista alebo agnostik. Každá ľudská duša má v hinduistickom ideáli duchovnosti svoje vlastné miesto. Významné sú Gándhího slová: „Hinduizmus je neúnavným hľadaním Pravdy. Je to náboženstvo Pravdy. Pravda je Boh. Popieranie Boha poznáme. Popieranie pravdy nepoznáme."

Minulosť hinduizmu

Je absurdné tvrdiť, že starobylá India hrala výlučne úlohu zriekania sa sveta. Naši predkovia prijali život v plnej viere. Jednoznačne verili v samotný život ako vo veľkú silu.

Naši védski rodičia vyjadrili svoje odhodlanie žiť dlhý a šťastný život, keď spievali:

Tach chaks ur debahitam...

```

podľa Božieho príkazu pred nami zjavuje.

Kiež počúvame sto liet,

Kiež máme hlavu vztýčenú sto liet,

```

Naši védski predkovia objavili existenciu dvoch životov: obyčajného života a vyššieho života. Pripisovali náležitý význam fyzickým, vitálnym a mentálnym aktivitám, ale s cieľom vstúpiť do vyššieho, duchovného života, do života osvieteného poznania, svetla a pravdy. Vedeli, že akonáhle budú zakotvení v tomto vyššom živote, duša získa od členov svojej rodiny – tela, vitálu, mysli a srdca – úplnú podporu, aby sa plne prejavila a vyjadrila.

Preto sa stal nevyhnutným ideál jedinečného poznania vedúceho k oslobodeniu ašpirujúcej ľudskej duše. Naši predkovia boli realisti, ktorí cítili, že spontánna radosť zo života nasýti telo a posilní dušu. Vedeli, že tajomstvom rastu je sloboda. Volali:

Uru nastanve tan...

```

daj slobodu nášmu obydliu,

```

Súčasnosť hinduizmu

Je ľahké tvrdiť, že v minulosti bola India vznešená, zatiaľ čo dnes taká vôbec nie je. Tí, ktorí si myslia, že starobylý hinduizmus je jedinou časťou indického života, ktorú stojí za to študovať, sa však mýlia. Aj súčasná India má veľa toho, čím môže prispieť celému svetu. Svetlo jej duše, ktoré sa nestará o vonkajšie uznanie, hrá dôležitú úlohu v prebudení srdca sveta a je napokon predurčené, aby inšpirovalo ľudstvo posolstvom pravdy, odpustenia a univerzálnej láskavosti.

Hinduizmus je dynamická ašpirácia, naplnená božskou energiou. Počas jeho večnej cesty bolo samotným dychom jeho života sebadávanie.

Hinduizmus je zložitý, ale vždy si zachovával a navždy si bude zachovávať zreteľný znak: znak duchovnosti. Pravý hinduista necháva svoje ideály stále planúť bez ohľadu na to, aké šokujúce sú pominuteľné zmeny, bez ohľadu na to, aké mocné sú ničivé sily. Dr Radhakrishnan, kráľ filozofov, vrhá na túto vec jasné svetlo:

> „Keď sa stará zväzujúca kultúra rozpadáva, keď etické pravidlá miznú, keď sme burcovaní z apatie alebo prebudení z nevedomosti, keď je vo vzduchu všeobecný nepokoj, vnútorný pohyb, kultúrna kríza, vtedy sa cez národ prevalí príliv duchovného prebudenia a na obzore pocítime niečo neobvyklé, niečo neslýchané, začiatok duchovného obrodenia.“

Hinduizmus a jeho duchovný význam

Duchom hinduizmu je duchovnosť. Čokoľvek hinduista robí, je prostriedkom vedúcim k tomuto cieľu. Je pravda, tak ako u každého iného človeka, že sa tu na zemi snaží dokončiť všetko, čo môže. Je však dôležité, že nič nerobí a nedokáže urobiť na úkor svojho duchovného života. Pre neho je duchovný život jediným životom, ktorý mu nakoniec môže dať veniec víťazstva dokonalej Dokonalosti.

V duchovnom živote ľudia veľmi často používajú slovo „hriech.” Tu musím povedať, že hinduista nemá s hriechom nič do činenia. Berie do úvahy len dve veci: nevedomosť a Svetlo. So Svetlom svojej duše chce preplávať cez more nevedomosti a premeniť svoje nižšie ja vo svoje vyššie Ja.

Tena tyaktena bhunjita. „Teš sa z odriekania.“ Toto je život dávajúce posolstvo hinduistických prorokov. Čoho sa musíme zriekať, je reťaz našich túžob, nič viac a nič menej. V zrieknutí sa všetkých svojich pozemských túžob môžeme zakúsiť pravé božské naplnenie.

Už som spomenul, že dychom hinduizmu je duchovnosť. V duchovnom živote hrá veľkú úlohu ovládanie zmyslov. Pokúsme sa preto jasne pochopiť činnosť zmyslov. Oddaný hinduista cíti, že zmysly sa nemajú umŕtvovať. Tieto zmysly sú jeho nástroje. Ich pomoc je nevyhnutná. Mali by a musia pracovať v plnej sile na dosiahnutí božského zámeru, všetko naplňujúcej celistvej úplnosti. Len vtedy môže v ľudskom živote zasvitnúť pravá božskosť. Pôžitkárstvo končí úplným sklamaním. Úbohé ľudstvo! Toľko vyhľadáva a vyčerpáva pôžitky tela. Človek dozaista nie je v živote v ničom taký štedrý ako v pôžitkoch, ktoré si dopraje. Beda, predtým ako vyčerpá pôžitky tela, na jeho úplné prekvapenie sa jeho život sám vyčerpá do neplodnej ničoty. Je najvyšší čas, aby to hrubé v človeku uvoľnilo miesto božskému. Hrubosť neporáža. Zabíja.

Duchovnosť je všetko objímajúca láska. Táto láska dobýja človeka a pomáha mu uvedomiť si jeho pravú, vnútornú božskosť tak, aby mohol naplniť sám seba a stal sa dokonalým nástrojom na prejavenie Boha. Túto lásku, či puto lásky, si môže človek v sebe vytvoriť, aby sa spojil alebo zjednotil s ďalšími jednotlivcami, príslušníkmi toho istého národa a všetkých ostatných národov. To je to, čo cíti oddaný hinduista.

Bez pohybu nie je pokrok. Pohyb potrebuje vedenie. Vedenie je znalosť. Človek však musí vedieť, že mentálne poznanie mu pomôže len do určitej miery. S jeho pomocou sa nepriblíži k Cieľu. To, čo človeku dáva realizáciu Boha, je poznanie duše.

Robert Browning povedal:

```

Tak pevne spútaní sme.“

Človek je pripútaný ku konečnému, ale konečné ho nemôže spútať. Človek sa odovzdáva času a priestoru. Ale ani čas, ani priestor ho nenúti, aby sa im odovzdal. Človek sa snaží vlastniť krásu konečného. Myslí si, že pokiaľ sa dokáže pripútať ku konečnému, podarí sa mu vlastniť jeho krásu. Beda, namiesto toho aby vlastnil, je vlastnený. Čas a priestor ho okúzlili. Myslel si, že si ich dokáže privlastniť, ak sa im odovzdá. Radostne prijali jeho odovzdanie. Ale nemilosrdne si ho privlastnili. Vlastnenie nie je jednota, dobytie nie je jednota.

Hinduizmus – cesta indickej duše

Slovo náboženstvo sa na druhej strane odvodzuje od latinského slova ligare, spútať. Starobylí Rimania videli náboženstvo ako silu, ktorá človeka spútava a ovláda. Starobylí indickí proroci však cítili, že náboženstvo, dharma, musí oslobodzovať človeka od toho, čo ho zväzuje, to znamená od jeho vlastnej nevedomosti. Prebudené vedomie človeka musí odstrániť nevedomosť – presnejšie povedané, musí nevedomosť premeniť na poznanie Pravdy.

Sri Aurobindo hovorí:

> “Dharma je indický koncept, v ktorom práva a povinnosti strácajú svoje umelé nepriateľstvo vytvorené pohľadom na svet, v ktorom je koreňom činu sebectvo, a znovu získavajú svoju hlbokú a večnú jednotu. Dharma je základom demokracie, ktorú Ázia musí ešte uznať, pretože v tom spočíva rozdiel medzi dušou Ázie a dušou Európy. Pomocou Dharmy sa napĺňa ázijska evolúcia; to je jej tajomstvo.“

Za starých čias bol hinduizmus známy ako Arya Dharma. Je zvláštne, že ani teraz si ľudia nie sú celkom istí, z ktorej časti zemegule prišli Árijci do Indie. Niektorí sú vskutku podľa niektorých Árijci vôbec neprišli zvonku. Swámí Vivékánanda je na čele tých, ktorí zastávajú tento názor.

Pôvod slova „hindu” je veľmi zvláštny. Je úzko spojený s riekou „Sindhu“, ktorú dnes nazývame Indus. Avšak starodávni Iránci, ktorí chceli volať Árijcov podľa mena rieky, kde žili, to vyslovovali „Hindu“. Zdá sa že Árijcom sa to meno páčilo a my, ich potomkovia, sme si zamilovali toto meno „Hindu“ a sme naň pyšní.

Hinduizmus alebo hinduistická Dharma je založená na duchovnom učení hinduistických prorokov. Hinduistické šástry alebo písma, ktoré riadia hinduistický život a chovanie, sú osvietené a naplnené svetlom a silou posvätného učenia týchto starodávnych prorokov.

Hinduistických šastier je mnoho. Každá jedinečne a významne prispela k celku. Najstaršie a zároveň najdôležitejšie sú Védy. Sú považované za najstaršie písané spisy, ktoré sa objavili od vzniku civilizácie. Pre ostatné písma sú Védy jediným zdrojom. Védy majú ďalšie meno, šruti – to čo je možné počuť. Volajú sa tak, pretože sú založené na priamom odhalení. Autorita Véd spočíva v priamom, vnútornom zážitku, ktorý pochádza z božskej Skutočnosti. Hinduista cíti v najvnútornejších zákutiach svojho srdca, že spochybňovať vnútorné zážitky védskych prorokov znamená spochybňovať samotnú existenciu Pravdy. Vid, vedieť je sanskritský koreň slova véda. Véda v skutočnosti znamená Poznanie Boha. Tak, ako je Boh nekonečný, je aj Jeho Poznanie nekonečné. Vo Védach s prekvapením a blaženosťou pozorujeme, že objavenie Pravdy je nekonečne dôležitejšie než objavitelia Pravdy. Bohužiaľ, v súčasnosti je to naopak. Védy sú štyri: Rigvéda, Sámavéda, Ayurvéda a Atharvavéda. Každá véda sa skladá z dvoch častí ktoré sa volajú Samhita a Bráhmana. Samhita obsahuje hymny alebo mantry, zatiaľ čo Bráhmana vysvetľuje ich význam a správne použitie.

Všetky ostatné hinduistické šástry, okrem samotných Véd, sú známe ako smriti. Smriti doslova znamená všetko, čo si pamätáme. Smriti sú Védam veľmi zaviazané. Sú pyšné na skutočnosť, že za svoju autoritu vďačia vedám a jedine Védam. Tradične majú veľkú autoritu pri vytváraní spoločenských a rodinných pravidiel, plaviac sa na lodi medzi brehmi vidhi, príkazov, a nisedha, zákazov v hinduistickej spoločnosti.

Teraz zamerajme svoju pozornosť na Upanišády. Upa znamená blízky, ni znamená dole, sad znamená sedieť. Upanišády hovoria o žiakoch, ktorí sedia pri nohách svojho učiteľa a učia sa duchovné lekcie. Upanišády sú filozofiou a rozumovou časťou Véd. Volajú sa tiež Vedanta, koniec Véd. Sú na to dva dôvody. Jedným je to, že sa naozaj nachádzajú na konci Véd; druhým je to, ze obsahujú duchovnú podstatu Véd, ktorá je plná Svetla a Blaženosti. Skutočný počet Upanišád zostáva doteraz neznámy. Verne bolo zachovaných sto osem. Najvýznamnejšie z nich sú Iša, Kéna, Katha, Prašna, Mundaka, Aitaréja, Čhándógja, Brihadáranjaka a Švétášvatara.

Realizácia Boha spočíva v meditácii, nikdy nie v knihách. To je najväčšie tajomstvo Upanišád. Mudrci a svätci v Upanišádach žiadali svojich žiakov aby meditovali, len meditovali. Dokonca svojim žiakom ani neradili, aby sa na Védy spoliehali ako na pomoc pri realizácii Boha. „Medituj, Brahman je tvoj! Medituj, Nesmrteľnosť je tvoja!“ Proroci Upanišád na začiatku cesty ľudskej duše volali: „Uttisthata jagrata...,“ „Povstaň, prebuď sa a nezastaň, dokiaľ nedosiahneš Cieľ.“ Na konci cesty tí istí proroci volali znovu: Tat twam asi: „To si Ty.“

Teraz prejdime k Sad-daršana, šiestim systémom indickej filozofie. Sú to rozličné filozofické školy, ktoré neskôr predstavili niektorí hinduistickí mudrci. Systém mudrca Džaiminiho sa nazýva Púrva Mímánsá; ďalej sú to Vjásova Uttar Mímánsá alebo Védánta, Kapilova Sánkhja, Patandžaliho Joga, Gótamova Njája a Kanádova Vaišésika. Ak človek študuje najprv Njáju, je potom pre neho ľahšie pochopiť ostatné filozofické školy.

Všetkých šesť systémov je napísaných v sutrách alebo aforizmoch. Mudrci to nerobili preto aby, vysvetľovali filozofiu, ale aby v čo najkratších vetách vyjadrili svoje dušu rozochvievajúce odhalenia, ktoré by sa vryli do pamäti ašpiranta. V priebehu času boli tieto aforizmy výrazne ozdobené a ochránené nespočetnými poznámkami a komentármi.

Je najvyšší čas pozvať profesora Maxa Mullera, aby sa k nám pridal na našej dnešnej významnej ceste:

> „Keby som sa mal pozrieť na celý svet a nájsť krajinu najviac obdarenú všetkým možným bohatstvom, silou a krásou, ktorú len môže príroda vytvoriť – niekde nájsť skutočný raj na zemi – ukázal by som na Indiu... Ak by sa ma opýtali, pod ktorou oblohou si ľudská myseľ najviac rozvinula niektoré svoje najvyberanejšie dary, kde najhlbšie uvažovala o najväčších problémoch života a na niektoré z nich našla riešenie, ktoré si zaslúži pozornosť dokonca i tých, ktorí študovali Platóna a Kanta – ukázal by som na Indiu. Keby som sa mal opýtať sám seba, v ktorej literatúre my tu v Európe, ktorí sme boli vychovávaní takmer výlučné myšlienkami Grékov a Rimanov a jednej semitskej rasy, Židov, môžeme nájsť nápravu, ktorá je nanajvýš potrebná, aby bol náš vnútorný život dokonalejší, viac naplnený, univerzálnejší, v skutočnosti ľudskejší, život nielen pre tento život, ale život premenený a večný – opäť by som ukázal na Indiu.“

Kráčať po kráľovskej ceste Šiestich systémov filozofie je ťažké. Táto cesta je pre niekoľko učencov a vybraných ľudí. Bežní ľudia potrebujú ľahšiu cestu. Tu vstupujú na scénu Purány. Purány nás učia hinduistické náboženstvo pomocou inšpirujúcich príbehov, ktoré podnecujú k zamysleniu, pomocou anekdot a podobenstiev. Purány predstavujú hinduizmus jednoduchým, zaujímavým, okúzľujúcim a presvedčivým spôsobom. Hlavný rozdiel medzi Védami a Puránami je ten, že védski bohovia predstavujú kozmické vlastnosti Jediného, zatiaľ čo bohovia v Puránach predstavujú Jeho ľudské vlastnosti.

Teraz zamerajme svoju pozornosť na Bhagavadgítu alebo Nebeskú pieseň. Je to posvätná kniha par excellence. Gíta je životným dychom hinduizmu. Gíta nám hovorí nielen to, aby sme realizovali Boha, ale tiež ako to urobiť. Gíta predstavuje tri základné cesty k realizácií Boha: Karma jogu, cestu činu, Džňána jogu, cestu poznania, a Bhakti jogu, cestu oddanosti. Emocionálna oddanosť a filozofické odpútanie nielen môžu, ale musia bežať bok po boku, aby naplnili Božské tu na zemi. Tomuto posvätnému učeniu Gíty sa nič nevyrovná. Oddaný hinduista môže bez váhania povedať, že Gíta je útechou celého jeho života a bude útechou jeho smrti.

Niektorí ľudia nemajú radi naše rituály a obrady. Pre nich to nie je nič iné než lacné, zmätené a pompézne predstavenia. Kritici však nebudú mať inú možnosť než poopraviť svoj názor, keď sa dozvedia, prečo rituály vykonávame. Je zbytočné hovoriť, že chceme, aby duchovnosť vládla nášmu životu, vnútornému a vonkajšiemu. Bez čistoty mysle nemôže existovať žiadna pravá duchovnosť. A pre tých, ktorí chcú čistotu, je vykonávanie rituálov často neoceniteľnou nevyhnutnosťou. Vieme, že keď je myseľ čistá, svitá osvietenie. Jemné pravdy, ktoré ležia za dosahom našich zmyslov, vstupujú do nášho vedomia priamo prostredníctvom čistej mysle. Účasť na rituáloch tomuto procesu veľmi pomáha. Iste, rituály sú len vonkajšie veci. Ale musíme si uvedomiť, že tieto vonkajšie veci prinášajú pravdu späť k jednotlivcovi. Rituály sa nakoniec dotýkajú samého jadra nášho vedomia. Rituály prestupujú všetkými aspektami hinduistického života.

Obrady sú tiež v obľube od dôb Atharvavédy. Obrady, ak ich vykonávame s vnútornou túžbou a ašpirujúcim srdcom, nám môžu značne pomôcť poraziť nepriateľské sily, zabrániť nevýslovnému nešťastiu a naplniť život v jeho božskej plnosti. Toto je naozaj božský postoj. Strach z duchovného úpadku nás trápi len vtedy, ak používame obrady, čí skôr magické a nižšie obrady, na dosiahnutie sebeckých a nebožských cieľov.

Niekoľko slov o obrazoch a symboloch. Neuctievame obrazy ani symboly. Uctievame ducha, ktorý je v nich. Týmto duchom je Boh. Je také ľahké cítiť prítomnosť Boha v určitej forme a prostredníctvom určitej formy. Pomocou tvaru musí ísť človek k Beztvarému; pomocou konečného k Nekonečnému.

Uctievame prírodu. Ostatní sa smejú na našej pochabosti. My sa smejeme na ich nevedomosti. Prečo uctievame prírodu? Pretože sme objavili pravdu. Objavili sme pravdu, že Boh sa prejavuje nielen v prírode, ale aj ako príroda. „Krásna vec je radosť na veky,” povedal Keats. Krása je duša. Duša je samá radosť. Hinduistický hľadajúci nedokáže oddeliť ašpiráciu prírody od krásy a radosti duše. Ašpirácia prírody a blaženosť duše spolu vytvárajú všetko milujúcu, všetko objímajúcu a všetko napĺňajúcu dokonalú Dokonalosť.

„Pozrite sa na vrchol hinduisticého bláznovstva!“ hovoria kritici. „Pretože zo všetkých vecí v Božom stvorení hinduista musí uctievať zvieratá, stromy, dokonca i hady a kamene.“ Beda, kedy títo takzvaní múdri ľudia zistia, že neuctievame kamene ako kamene, hady ako hady, stromy ako stromy a zvieratá ako zvieratá? To, čo robíme, je veľmi jednoduché, priame a spontánne. Vo všetkých týchto veciach uctievame Najvyššieho; nič viac a nič menej. S týmto postojom hinduista túži uctievať všetky predmety na svete, od najväčšieho po najmenší.

Povedzme si niečo o kastovom systéme, ktorý je predmetom neustálej kritiky. Čo je to kasta? V najhlbšom zmysle tohto slova je kasta jednotou v rozmanitosti. Bez rozmanitosti nie sú známky života. Rozmanitosť je pre kozmickú evolúciu nenahraditeľná. Všetci ľudia nemôžu byť na rovnakej úrovni vývoja: fyzického, vitálneho, mentálneho alebo duchovného. Takáto podobnosť nie je ani nevyhnutná. Najdôležitejšie je, aby mal každý jednotlivec nekonečne veľa príležitostí a slobodu, aby sa mohol rozvíjať sa podľa svojej vlastnej línie rastu.

Za týmto vznešeným ideálom je len jedna myšlienka – slúžiť a byť obslúžený. Každý jednotlivec má v tomto ideáli svoje vlastné miesto. Na kastový systém je potrebné sa pozerať ako na prácu našich vlastných údov. Moje nohy nie sú o nič horšie než moja hlava. Jedno dopĺňa druhé. Brahmin (kňaz, učiteľ a zákonodarca), Kšatria (kráľ a bojovník), Vaišja (kupec, obchodník a poľnohospodár) a Šudra (robotník, sluha a oddaný pomocník) sú všetci spojení svojou vzájomnou službou. Kasta neznamená rozdelenie. Stelesňuje tajomstvo správneho porozumenia. A práve správnym porozumením sami seba dokonale napĺňame. Hinduista cíti túto jednoduchú pravdu.

Pravý hinduizmus sa zrieka všetkého, čo rozdeľuje a oddeľuje. Sníva o Najvyššej Pravde v úplnej slobode, o dokonalej spravodlivosti vo všetko objímajúcej láske a o najvyššom oslobodení jednotlivca v bezvýhradnej službe ľudstvu.

Hinduizmus prikladá patričnú dôležitosť všetkým duchovným postavám sveta. Nachádza v ich učení nesmiernu harmóniu. Od dávnych vekov zosiela nebo Indie posolstvo Mieru, Lásky a Pravdy. Podporuje a povzbudzuje syntézu všetkých svetových náboženstiev. Ďalej hinduizmus vždy prehlasoval, že najvyšším cieľom života nie je zostať v určitom náboženstve, ale prerásť náboženstvo, realizovať Večnú Pravdu a žiť v nej.

Hinduizmus je stelesnením určitých vznešených, neomylných ideálov. Tieto ideály v nás žijú a rastú, rastú a žijú. Vďaka tomu je hinduizmus stále živou silou. Žije, aby viedol. Vedie, aby žil.

India – jej vedomie a svetlo

Čo je úplne charakteristickým vlastníctvom Indie? Jej duša. Žije v duši, žije z duše a žije pre dušu.

Kde môže svet nájsť skutočnú prirodzenosť Indie? Vo vždy prebudenej oblasti Ducha.

Čo urobilo históriu Indie jedinečnou? Nanajvýš prekvapivá a neobyčajná kontinuita línie jej duchovných hľadajúcich a Majstrov.

Čo učí indická duchovnosť? Učí svet, ako poraziť zlo nižšej prirodzenosti a prekročiť dobro vyššej prirodzenosti.

Aká je túžba Matky Indie? Prekonať raz a navždy ľudský spôsob, a to zásadnou premenou seba samého a vstupom do večne dynamickej cesty Boha.

Náboženstvo, akokoľvek môže byť mocné, nie je a nemôže byt posolstvom Indie. Jej posolstvom je Sebarealizácia.

Dokonalá pravda indického náboženstva spočíva v jeho vonkajšej a vnútornej realizácií Toho, ktorý je, Toho, ktorý sa stáva.

Ó, svet, ako kráčaš k najhlbším zákutiam svojho srdca, na svoj veľký údiv zisťuješ, že Matka India je všetkým, len nie tým, kto sa bojí Boha. Aká potom teda je? Miluje Boha, je duša milujúca Boha v Božej o všetkom snívajúcej a všetko prejavujúcej Pravde.

Duša Indie cíti, že spokojnosť s intelektuálnym hĺbaním znamená byť spokojný len s polovicou jedla, ktoré v skutočnosti potrebuje pre svoje zdravie. Je to realizácia, čo dá človeku kompletné jedlo. A pokiaľ človek hľadá realizáciu, meditácia a koncentrácia sú nanajvýš dôležité.

Indická filozofia, v tom najvyššom zmysle, nie je ničím iným než praktickou realizáciou Pravdy.

Medzi Víziou védskych prorokov a dušou Indie a medzi duchovnosťou Indie a konečným duchovným oslobodením sveta nie je viac než spojenie.

Hovorí sa, že India už dávno stratila veľkosť Mliečnej dráhy . Vieme však, že má teraz obrovskú nádej, že sa zamračená obloha nakoniec vyjasní a odhalí znovu nespočetné množstvo hviezd.

Aké boli hlavné príčiny pádu Indie? Zanedbávala vedomie tela a vyhýbala sa materiálnemu životu. Zúžila svoj rozhľad a uzavrela sa do zastaraných rituálov minulosti. Lipla na rozpadávajúcej sa škrupine svojej starodávnej kultúry a zabíjala pritom svojho živého, rastúceho ducha. Osud Indie bol spečatený v deň, keď to začala robiť.

India začala svoj vzostup v deň, keď sa odvrátila od tohto smeru a prijala život vo všetkých jeho dynamických aspektoch.

India úplne povstane v deň, keď sa stane sebestačnou. Vie dobre, že svoj cieľ nemôže dosiahnuť, pokiaľ bude trvalo závislá na cudzej pomoci. Vlastná pomoc je najlepšia pomoc. Vlastná pomoc je skrytá pomoc Boha.

India má vo svojom vnútri hlas, ktorý je tým istým, všetko naplňujúcim Hlasom Boha. Tento Hlas jednoducho musí počúvať a poslúchať.

Čo sa v skutočnosti myslí emancipáciou indickej ženy? Znamená to, že už jej nikto nesmie brániť získať vzdelanie. Okrem posvätných učení minulých storočí musí mať voľný prístup aj k svetovým znalostiam súčasnej doby. Pravé vzdelanie nám pomáha žiť v integrálnej dokonalosti, ktorá je samotným základom našej existencie na Zemi. Indická žena musí dostať príležitosť na rozvinutie a prejavenie tejto dokonalosti.

Emancipácia indickej ženy znamená tiež to, že nesmie byť utláčaná a ovládaná mužom. Musí byť slobodná, aby bola sama sebou, nezávislá vo svojom vlastnom práve, silná a istá, pravá partnerka a spoločníčka muža, a nie jeho otrokyňa a slúžka. Musí sa znovu stať tým, čím bola vo védskej Indii – rešpektovanou a rovnoprávnou občiankou, skvele dopĺňajúcou muža.

Dnešná India je chudobná. Zajtrajšia India však bude bohatá. Bude mocnou vlnou nádeje a viery. Samotné jej myslenie bude inšpirované novou víziou. Možnosti na jej obzore budú nekonečné. Jej obetovanie postaví ľudstvu pevnejší základ. Bude obsahovať nacionalizmus a internacionalizmus a stane sa pravým symbolom duchovnosti v čine.

India so svojou duchovnou silou bude mať obrovský vplyv na budúce generácie. To nie je predstavivosť, ale pôsobiaca vízia. India a jedine India je nervovým centrom ašpirujúceho sveta.

Sila Indie nie je v jej rukách ale v jej srdci. Navyše, je aj vo vízii jej prorokov.

India hovorí svetu, že realizácia jednoty je jedinou silou, ktorá môže dobyť svet. India je hľadajúcim Absolútna. Najvyšším dobrom života je ideál realizácie Boha. V jej srdci horí láska k Bohu; v jej mysli je služba neprebudenému ľudstvu.

Európa, pohltená túžbami a pokušením, sa ponáhľala do Indie, aby získala jej bájne bohatstvo. To je pravda. Ale tak isto je pravda, že duša Európy prišla k Indii s duchovným hľadaním a tajným nutkaním objaviť, aká India skutočne je.

India má tri zbrane, ktorými dobýva svet: nenásilie, mier a múdrosť, ktorá hovorí, že ona sa nachádza vo všetkom, tak ako je všetko v nej.

Voľbou Indie je charakter. Musí ale cítiť, že taktiež potrebuje osobnosť.

Strach Matky Indie nie je strachom z atómových bômb, ale strachom, že jej deti zabudnú na svoje pravé Ja.

Je neuveriteľné, že India v sebe dokonale zmierila dvoch najväčších protivníkov: odriekanie a pôžitkárstvo.

Dokonalosť bola voľbou Grékov. Primeranosť bola voľbou Rimanov. Univerzálnosť je voľbou Indov.

India je hlas, ktorý sa nikdy nechveje. Jej patrí pravda, ktorá nemôže byť umlčaná hrozivou temnotou storočí. Jej patrí srdce, ktoré ustavične spieva o jednote ľudstva.

Východ a Západ

Západ hovorí: „Videl som Nohy Boha. Teraz musím vidieť jeho Tvár.“

Východ hovorí: „Videl som Transcendenciu Boha. “Západ hovorí: „Videl som Imanenciu Boha.“

Východ považuje život za ustavičný rast od hmoty k duchu. Západ považuje život za ustavičný rast od jednoduchého materiálneho života k zložitému a rozširujúcemu sa vedeckému rozvoju.

Ľahostajný Východ cítil, že nie je nič, čo by od Západu mal počuť. Pyšný Západ si myslel, že nie je nič, čo by sa od Východu mal naučiť.

Podľa Východu je Západ čokoľvek, len nie božský. Podľa Západu je Východ nečinný.

Bez zveličovania možno povedať, že Východ sa hrozne obáva dynamického života. Podobne, Západ sa hrozne obáva osamelého pokoja.

Východu možno chýba pozornosť, detail a presnosť. Západu však chýba šírka, rozľahlosť a univerzálnosť. Východu chýba pozemská, praktická inteligencia. Západu chýba jedinečná realizácia vlastného Ja.

Východ cíti, že ovládnutie svojich vlastných vnútorných pochodov je pravým naplnením života. Západ cíti, že ovládnutie sveta je pravým naplnením života.

Pokora a oddanosť sú dedičstvom Východu. Poctivosť a úprimnosť sú dedičstvom Západu. Kombinácia týchto štyroch síl by mala byť ideálom ľudskej bytosti.

Východ chcel dobyť svet v mene oslobodenia. Západ chcel dobyť svet v mene obchodovania a náboženstva.

Východ má kontrolu nad Duchom. Západ má kontrolu nad hmotou. Duch je tvorivá, vedomá existencia. Čo je hmota? Je to všetko, len nie neživá mechanická substancia. Hmota je pulzujúca energia, ktorá v sebe zámerne ukrýva život a vedomie.

Človek Východu je spokojný, keď sa drží zásady: „Nech žijem nevidený a nepoznaný a moja smrť nech nespôsobuje smútok.“ A môžeme dodať: „ Nech sa to všetko stane bez prílišnej námahy.“ A na druhej strane sa zdá, že človek Západu túži po plnom prejavení svojej osobnosti. Praje si vo svojom svete vytvoriť silnú a mocnú pozíciu.

Odveká skúsenosť s duchovným životom naučila Východ vnútornému pokoju a vyrovnanosti pri práci. Dokáže byť neovplyvnený sklamaním, vzrušením a podráždením kvôli drobným zmätkom a všetkému, čo narúša vnútornú rovnováhu. Dokáže urobiť tiché úpravy a pokojne pokračovať v tej istej činnosti. To sa Západ musí ešte naučiť.

Intenzívna skúsenosť Západu s materiálnym pokrokom ho naučila byť pri práci objektívnym. Naučil sa nebyť ovplyvnený zvýhodňovaním, protekciou a ďalšími osobnými motívmi pri vykonávaní nutnej práce. Dokáže robiť prácu pre prácu samotnú, rýchlo, efektívne a s najlepšou dosiahnuteľnou ľudskou silou. To sa Východ musí ešte naučiť.

Indická filozofia je od svojho začiatku hľadaním najvyššej Pravdy. Len Skutočnosť, ktorá je za zmyslami, dokáže uhasiť vnútorný smäd Východu.

Európska filozofia je od svojho začiatku skúmaním myšlienok kritickým intelektom. Myslenie a intelekt stačil doteraz na nasýtenie hladného Západu.

Teraz si Východ a Západ uvedomuje potrebu spojenia medzi Mysľou a Duchom.

Východ a Západ môžeme brať ako dve oči toho istého ľudského tela. Ostatné ľudské rozdiely a odlišnosti – rasové, kultúrne a jazykové – určite zmiznú z ľudského vedomia, až bude zaplavené supramentálnym Svetlom a Silou. To je nevyhnutným dôsledkom Božej Hodiny, ktorá nastáva na celom svete. Rozmanitosť tu bude obohatená a zväčšená do najplnšej miery. Avšak táto rozmanitosť nebude rušiť celkové vedomie. Naopak, bude šťastne a harmonicky doplňovať jedinečný celok. Ľudstvo bude skutočnou ľudskou rodinou v každom dnes známom i neznámom slova zmysle. Odozva na nové Svetlo iste prekoná ľudské očakávanie.