TDS 1-10. 6. mája 1976, počas oslavy narodenín požiadal D. Sri Chinmoya, aby odhalil niekoľko svojich vnútorných tajomstiev, ktoré by pomohli žiakom. Nasledujúce riadky sú odpoveďou Sri Chinmoya na túto žiadosť.↩
Ale čo mám robiť s ľudskými bytosťami, ktoré žijú vo svete neistoty, nečistoty a žiarlivosti? Mám ich brať ako skutočnosť a vnútorný svet ako sen? Alebo ich mám považovať za sen a vnútorný svet za skutočnosť? Vnútorný svet je pre mňa oveľa skutočnejší. Keď sa na vás pozerám, vidím vo vás Najvyššieho, ale vidím aj ľudskú nedokonalosť. Vidím to skutočné vo vás a zároveň aj niečo iné, čo nie je skutočné. Vidím božské a ľudské. Vo vnútri každej ľudskej bytosti je ten istý Najvyšší, ale vo vonkajšom prejavení je to úplne inak.
Boh v každej chvíli prekonáva Sám Seba. Našou úlohou v Božej kozmickej Hre je vedieť, že potrebujeme dokonalosť, a potom sa o dokonalosť usilovať — o najvyššiu dokonalosť, ktorá neustále prekonáva sama seba. Ak sa cítime neistí, pretože sme ešte nedosiahli svoj cieľ a ešte stále sme nedokonalí, tento druh neistoty nám pomáha. Sme nedokonalí a vieme to, ale v žiadnom prípade sa nesnažíme zvýšiť neistotu ostatných ľudí. Ak máme takýto druh neistoty, budeme sa snažiť každý deň robiť pokrok, až kým sa nestaneme dokonalými nástrojmi Boha. Takýto pocit neistoty nám pomáha. Keď sa cítime zle, pretože realizácia Boha je nám stále veľmi vzdialená, naším ďalším krokom bude úsilie robiť pokrok.
Niektorí žiaci sú so sebou spokojní, pretože odo mňa dostávajú vonkajšiu pozornosť. Ale dokonalosť od nich zostane na míle vzdialená, ak nebudú ustavične zvyšovať svoju túžbu po sebazdokonalení.
Ak bojujete alebo boxujete vo vonkajšom svete, môžete si zlomiť nos alebo rameno, a potom musíte prestať. Ale ak bojujete vo vnútornom svete, najmä vo vitálnom svete, vaše vnútorné schopnosti sa môžu natrvalo poškodiť alebo úplne zničiť. Môžete stratiť vieru vo svoju vnútornú skutočnosť, v Boha a vo svojho Majstra. Keď viera prehrá s pochybnosťou, váš duchovný život sa skončil.
Keď vidím, ako žiaci bojujú alebo žiarlia vo vonkajšom svete, niekedy ich len ignorujem. V porovnaní s tým, čo sa môže stať vo vnútornom svete, je to nič. Svoju pozornosť smerujem do vnútorného sveta. Moja celá starosť je o ich vnútorný život. Ich hádavá vonkajšia prirodzenosť sa zmení vo chvíli, keď bude osvietený ich vnútorný život.
Niekedy vás navštevujem v jemnohmotnom tele, keď spíte. Ako zdravotná sestra prichádzam s najväčším súcitom, aby som zistil, či je všetko v poriadku a presvedčil sa, či vo vás nepracujú zlé sily. Keď vidím, že ste v poriadku, potichu odchádzam. Veľakrát ma vidíte, ale skôr než sa zobudíte, prídu iné sily a vy zabudnete, že som tam bol. Zážitok mojej prítomnosti môže trvať tri alebo štyri dni, ale keď nevedomosť ako oblak zahalí vašu myseľ, netrvá to ani päť minút.
Žiaci, ktorí odišli, alebo ktorých som požiadal, aby odišli, nezostávajú s niekoľkými vybranými v mojej rodine, ale zostávajú vo vnútri môjho univerzálneho srdca. Je niečo okrem univerzálneho srdca? Nie, nič. Tak ako môžeme povedať, že niekto odišiel z môjho srdca? Ale moje osobné srdce, ktoré skrýva aj Nekonečnosť a Nesmrteľnosť, je pripravené pomôcť tým, ktorí zostávajú v mojom člne. Je pripravené ponúknuť vám realizáciu, dokonalosť a uspokojenie čo najskôr, ako je len možné, zatiaľ čo ostatní budú musieť nejakú dobu počkať. Oni patria Večnosti. Ale vás volá Večnosť teraz. Pre vás už Hodina Boha udrela. Oni tiež dosiahnu cieľ, ale vy ste si uvedomili hodnotu času.
Keď vo vašom živote zavládne depresia a sklamanie, musíte mať trochu vnímavosti, ak chcete prijať moje svetlo. Moju liečbu budete schopní prijať vďaka svojej vnímavosti. Čo je vašou vnímavosťou? Vašou vnímavosťou je veselosť. Ak ste v depresii, nemáte žiadnu vnímavosť, preto sa navonok nedá nič robiť. Ak je pacient mŕtvy, čo môže lekár urobiť? Nezáleží na tom, koľko injekcií mu dá, pacient sa nevylieči. Len vtedy je nejaká nádej, ak mu zostalo aspoň trochu životnej energie. Ak pacient začne s trochou veselosti, čo je duchovná životná energia, potom váš Guru-lekár bude schopný túto veselosť okamžite nakŕmiť. Dokonca aj keď ste veľmi dlho trpeli, ak ku mne prídete s veselosťou, dokážem vaše utrpenie vyliečiť. Vaša veselosť je púčik, ktorý rozkvitne. Ale keď nie je púčik, ako môžete mať kvet? Ak ukážete vnútornú veselosť, vtedy som pripravený vám pomôcť, navonok aj vnútorne. Ale bez vašej veselosti zlyhám v tej chvíli, keď sa vám pokúsim na vonkajšej úrovni pomôcť, a vaša depresia sa nekonečne zhorší. Takže musíte mať veselosť, aby ste sa zachránili.
Na vonkajšej úrovni sa často snažím potešiť žiakov ich vlastným spôsobom, aby aj oni potešili mňa mojím vlastným spôsobom. Ak ich poteším desaťkrát ich vlastným spôsobom, cítim, že by ma mohli aspoň raz potešiť mojím vlastným spôsobom. Ale ľudským túžbam niet konca. Čím viac sa ich snažím potešiť, tým viac ma nútia, aby som ich tešil. Mám pocit, že by sa mali správať prinajmenšom ako gentlemani: ak ich poteším desaťkrát, oni by ma mohli potešiť aspoň raz. Ale oni namiesto toho chcú tešiť nevedomosť, a mňa nechcú potešiť ani raz. Keby ma naozaj tešili, mohli by sa otvoriť svetlu, súcitu a blaženosti. Ale oni miesto toho povedia: „Nerozprávaš sa so mnou. Netešíš ma. Mnoho vecí robíš nesprávne. Usmial si sa na niekoho iného, preto som žiarlivý. Urobíš niečo zle, spôsobíš mi utrpenie, a potom sa iba pozeráš. Iba tam sedíš, maľuješ, alebo hráš na flaute. Klameš nás a nechceš naplniť naše potreby.” Keď žiaci cítia toto, čo môžem robiť? Som bezmocný.
Tieto najvyššie tajomstvá sú mojím darom pre vás. Sú to skutočné vnútorné tajomstvá. Myslím, že vám prinesú úžitok vo vašom vnútornom živote. Ak si ich neuvedomujete, skúste si ich uvedomiť. Iné vnútorné tajomstvá ťažko získate. Možno budú tiež pravdivé, ale žiadnym spôsobom vám nepomôžu. Ak budú všetci žiaci počúvať tajomstvá, ktoré som vám práve povedal, dokážu bežať najrýchlejšie. Ináč sa môžu na ceste potknúť a spadnúť.
Každý okamih vo vašom živote je dôležitý, ale každá sekunda počas meditácie je maximálne a absolútne dôležitá. Ak ste v depresii, ak ste frustrovaní, nahnevaní, neistí, žiarliví, ak máte nečistotu, nebožské myšlienky, nebožské predstavy či neašpirujúci život, počas meditácie musíte všetky tieto veci hodiť do oceánu Súcitu Najvyššieho. Ináč utrpíte tú najhoršiu prehru.
Keď ste prijali duchovný život, musíte byť veľmi múdri. Na svete je mnoho, mnoho ľudí, ktorí neprijali duchovný život. Nevedia a nikdy, nikdy sa nedozvedia, čo je to božská príležitosť, čo je to najvyššia príležitosť. Každý okamih meditácie je zlatou príležitosťou a zároveň aj vnútornou skúškou. Ak nezložíte túto vnútornú skúšku, potom nezáleží na tom, koľko rokov zostanete so svojím Majstrom, či koľkokrát prídete na tento svet, zostanete prakticky tou istou nerozvinutou, neosvietenou ľudskou bytosťou.
Ako hľadajúci by ste mali cítiť, že máte nesmierne šťastie, pretože ste v božskej lodi. A mali by ste sa cítiť nekonečne šťastnejší, že Najvyšší Kormidelník má pre vás nekonečný Záujem a Súcit. On nemá žiadnu povinnosť dávať, ale dáva bezpodmienečne zo Svojej nekonečnej Štedrosti. Ak neprijmete bezvýhradne to, čo vám bezpodmienečne dáva, nič vám nebude schopné pomôcť, zachrániť vás, osvietiť vás či previezť vás na druhý breh. Ak si kvôli starostiam, obavám, depresii, frustrácii, hnevu, strachu a všetkým negatívnym vlastnostiam zabudnete vážiť tú najcennejšiu vec na zemi aj v Nebi — Súcit Najvyššieho — zahodíte jedinečný božský dar.
V živote hľadajúceho nič nezostane stále okrem nekonečného Súcitu nášho Milovaného Najvyššieho. Ak dokážete prijať tento nekonečný Súcit, potom — keď opustíte telo, Nebeská brána bude pre vás otvorená dokorán. Ale ak tento Súcit nepoužijete správne, nebudete mať čo ukázať strážcovi Nebeskej brány. Väčšinou však nekonečný Súcit a nekonečný Záujem Najvyššieho buď nechápete alebo ignorujete; buď nemáte vnímavosť, aby ste ich cítili, alebo si ich neceníte.
To, čo si musíte vo svojom živote ceniť najviac, je Súcit Najvyššieho. Pokiaľ si nebudete ceniť Súcit Najvyššieho, nikdy vo vás nerozkvitne kvet vďačnosti. A ak si nerozviniete vďačnosť, zostanete stále v ríši zvierat. Takže v každom okamihu si vážte najvyšší Súcit Najvyššieho, ktorý neustále zostupuje zhora. Ak ho dokážete prijať a vážiť si ho, ak si ho dokážete ceniť v každej chvíli ako niečo, čo navždy zostane jedinečné vo vašom vnútornom a vonkajšom živote, budete vo svojom živote nanajvýš uspokojení.
Meno, sláva, pozemský blahobyt a pozemské úspechy sa vždy ukážu ako zbytočné, zbytočné, zbytočné, dokonca aj pre tých, ktorí nie sú úprimnými hľadajúcimi. Príde čas, keď aj bežný človek — ten, kto neprijal a nikdy skutočne neprijme duchovný život — povie bez zaváhania, že všetky pozemské úspechy sa skončia sklamaním. Bohatstvo a úspechy života túžob sa vždy skončia sklamaním. Iba jediná vec je schopná dať nám uspokojenie a vždy nám bude dávať uspokojenie, a to je jednota — vedomá, stála, úplná, bezvýhradná a bezpodmienečná jednota s Vôľou Najvyššieho.
Kto hovorí, že nepoznáte Vôľu Najvyššieho? Je niekto, kto nepozná Vôľu Najvyššieho? Nie! Ak zostanete v srdci, v každom okamihu budete vedieť, čo je Vôľa Najvyššieho. Ale ak zostanete v mysli, nikdy, nikdy nebudete schopní poznať Vôľu Najvyššieho. Možno budete mať veľkolepé myšlienky a vznešené predstavy, ale to nebude Vôľa Najvyššieho. Životné víťazstvá alebo prehry, prijatie či odmietnutie života nie sú v Oku Najvyššieho najvyššou skutočnosťou. Smeje sa nad naším prijatím či odmietnutím života, nad našimi víťazstvami a prehrami. Ale víťazne sa na nás usmieva, keď sa Jeho Vôľa stane našou vôľou. Nemusíme sa stať vo svete veľkými, aby sme svetu dokázali, že sme hodní byť Jeho nástrojmi. On sa nikdy nestará, aké je naše postavenie vo svete. Stará sa iba o jednu vec: o našu neustálu jednotu s Jeho Vôľou.
Myslíme si, že sme žobráci. Ale mali by sme si uvedomiť, že aj Najvyšší je žobrák. V každom okamihu Ho prosíme, aby nám dal milión vecí. Ale On nás neustále prosí, aby sme Mu dali iba jednu vec: našu dušeplne odovzdanú jednotu. To je Jeho jediné želanie. Možno poviete: „Prečo musí prosiť, keď má všetko a je všetkým?” Prosí, pretože cíti, že je to najjednoduchší, najbezpečnejší a najúčinnejší spôsob, ako priviesť ľudstvo bližšie k Sebe. Keby použil Svoju všemocnú Silu, aby nás priviedol bližšie k Sebe, jednoducho by nás rozbil na kusy. Ale keď nám môže dať pocítiť Svoj najsladší Súcit, nekonečnú záplavu Svojho Súcitu, a keď si dokážeme tento Súcit zapamätať, je to najbezpečnejší a najistejší spôsob, ako dosiahnuť naše odovzdanie.
V každom okamihu môžete byť najšťastnejším človekom tak v Nebi ako aj na zemi. Univerzálne a transcendentálne Vedomie Najvyššieho môžu byť vašimi stálymi, osvecujúcimi a napĺňajúcimi priateľmi, ak ich chcete mať ako svojich vlastných. Musíte urobiť iba jednu vec: dať to, čo máte a čím ste. To, čo máte, je ochota, a to, čím ste, je dychtivosť. Ochota a dychtivosť: vaša ochota patriť iba Jemu, neustále Jemu, a vaša dychtivosť, aby vás použil v každom okamihu Svojím vlastným Spôsobom. Ak dáte toto, nemusíte dať nič iné. Vtedy sa stanete Jeho jedinečným, večne neporovnateľným nástrojom.
TDS 11. Sri Chinmoy povedal nasledujúce slová 5. januára 1980 v Honolulu na Hawaji.↩
TDS 12-39. Sri Chinmoy odpovedal na nasledujúce otázky v kostole All Angels’ Church na Manhattane 10. septembra 1976.↩
V dobrom manželstve sa dve oči okamžite stávajú štyrmi očami, dve ruky sa stávajú štyrmi rukami. Všetko sa zdvojnásobí: sila, vedomie, skutočnosť, božskosť, všetko. V zlom manželstve sa všetko zoslabí. Objaví sa sklamanie a nakoniec veľmi nemilosrdne zohrá svoju úlohu zničenie. Neexistuje pravidlo, či niekto v duchovnom živote má vstúpiť do manželstva alebo nie. Úplne to záleží na rozhodnutí tej duše. Niektoré duše majú pocit, že v manželstve budú schopné robiť rýchlejší pokrok, zatiaľ čo iné duše cítia, že manželstvo bude prekážkou ich duchovného pokroku. Boh a jednotlivé duše sa musia rozhodnúť, nie ľudská myseľ.
Rodičia by mali byť veľmi opatrní, keď sa rozvedú. Mali by deťom venovať zvláštnu pozornosť, pretože keď sa rozpadne rodina, automaticky sa poškodí vedomie dieťaťa. A kto je zodpovedný? Rodičia sú na sto percent zodpovední. Preto by mali konať tak, aby situáciu napravili, ako len môžu. Môžu to napraviť len tak, že budú deťom dávať viac lásky, hojnosť lásky, a tým, že deťom ukážu, že rozdelenie ich rodičov v žiadnom prípade nepoškodí ich lásku k nim. To, čo je nesmierne dôležité, je láska. Musia ponúknuť svojim deťom nekonečnú lásku.
Existuje pozemský kalendár a Nebeský kalendár. V pozemskom kalendári dátum tvojej realizácie Boha ešte nie je napísaný, ale v Nebeskom kalendári je už ten dátum napísaný. Avšak jedna letmá sekunda v Nebeskom kalendári znamená stovky rokov v pozemskom kalendári. Jedna milióntina sekundy v Nebeskom kalendári znamená tu na zemi stovky rokov. Pretože si duchovná hľadajúca, povedzme, že sa zaoberáš Nebeským kalendárom. Pokiaľ ide o Nebeský čas, realizuješ Boha veľmi skoro. Pokiaľ ide o pozemský čas, možno budeš musieť ešte niekoľko rokov čakať.
TDS 40-47. Nasledujúce otázky sa pýtala jedna žiačka na svoje narodeniny.↩
Musíš kričať a vážne uraziť Nevedomosť, aby ťa neobťažovala. Pokiaľ dovolíš svojmu starému priateľovi, aby ťa obťažoval, nikdy nedokážeš zavčasu ráno vstať. Musíš si vybrať medzi svojím starým priateľom a svojím novým priateľom. Nemôžeš mať dvoch priateľov, ktorí stoja proti sebe. Vyber si medzi starým a novým. Ak chceš svojho nového priateľa, musíš mu byť verná. Ak chceš svojho starého priateľa, nemôžeš očakávať, že budeš vstávať zavčasu ráno na meditáciu. Takže si vyber.
Čo dáš Bohu, keď ti dal toľko vnútorného plaču? Môžeš dať to, čo považuješ za najlepšie. To, čo Boh považuje za najlepšie pre teba, je Jeho Súcit. Vďaka Jeho Súcitu si prijala duchovný život. To, čo by si mala považovať za najlepšie, aby si Mu za to dala, je tvoja vďačnosť. Tvoja vďačnosť je tvoja úplne najlepšia vlastnosť, takže Mu daj svoju vďačnosť. Čím viac vďačnosti Mu dáš, tým viac budeš schopná od Neho prijať.
Ja som splnil svoju úlohu tým, že som svoje meno realizoval a prejavil. Ako? Tým že som vnútorne, úprimne a neustále po celé roky plakal. Ak tiež budeš takto plakať, aj ty sa staneš plne vedomou. Dokiaľ nebudeš plne vedomá, je nemožné, aby si si uvedomila význam svojho mena.
Vedomie sa šíri do celého vesmíru. Koľkokrát za deň alebo za týždeň, či dokonca za mesiac si uvedomuješ význam tohto dôležitého mena? Niekedy prejdú mesiace, a ty si svoje meno neuvedomíš. Takto sa mnohí — takmer všetci žiaci — nesnažia pamätať si, a to už nehovorím o tom, že by si uvedomovali význam svojho duchovného mena, ktoré dostali. Zabúdajú, že to nie je iba meno.
Predtým si mala jedno meno a teraz máš iné. Ale nie je v tom žiadny rozdiel, pokiaľ si vedome nepamätáš význam svojho nového mena. Predtým si sa volala Loren. Ale medzi Loren a Chetana nie je žiadny rozdiel, pokiaľ vedome necítiš, že Chetana nie je iba ďalšie meno. Musíš považovať svoje duchovné meno za dôležité, ináč ti nepomôže.
Ak budeš považovať za dôležitú formu, jedného dňa budeš schopná považovať za absolútne dôležitú aj jej podstatu. Tvoje duchovné meno a tvoja duša sú ako chrám a svätyňa. Ak si nevážime chrám a nestaráme sa oň, svätyňa sa začne rozpadávať. Svätyňa je význam mena Chetana, čo je najdôležitejšia vlastnosť tvojej duše, a slovo Chetana je chrám. Ak nemyslíš na chrám, ako budeš myslieť na svätyňu vo vnútri toho chrámu? Takže keď povieš ,Chetanaʻ, alebo keď to povie niekto iný, okamžite mysli na chrám. Podstatou tohto dušeplného mena je svätyňa. Keby nebol chrám, svätyňu by zničili nepriateľské sily. Ale ak si budeš pamätať, že máš chrám, ktorým je ,Chetanaʻ, potom si budeš pamätať aj to, že vo vnútri je svätyňa, ktorá je podstatou alebo stelesnením toho slova. Takto forma a duch idú spolu.
Fyzická úroveň znamená letargiu, ktorá sa často prejavuje vo forme nadváhy. Vitálna úroveň znamená neistotu. Mentálna úroveň znamená nečistotu. Ak to všetko dokážeš prekonať, tvoj cieľ nemôže zostať vzdialený.
Nie tým, že sa pokúsiš, ale tým, že to urobíš. To je odpoveď. Nemalo by tam byť žiadne ,akoʻ, žiadna otázka. Musíš len povedať: „Už to robím.“ Nehovor: „Chcem to urobiť“, alebo „Urobím to.“ Len to urob. Ak nemôžeš povedať: „Urobila som to,“ čo by bolo, bohužiaľ, trochu ďalej od pravdy, potom povedz: „Robím to.“
V tvojom prípade tento problém vôbec nevzniká. Nie si deštruktívna, ani neposlušná. Pokiaľ ide o teba, je to len tvoje priateľstvo s nevedomosťou, čo ťa zdržiava. Keď sa to priateľstvo skončí, vstúpiš do svojej duše.
Sú tri typy žiakov. Jedni sa modlia k Najvyššiemu, aby ma potešili, alebo aby potešili Najvyššieho vo mne v každom okamihu Jeho vlastným spôsobom. Tí druhí sa modlia alebo meditujú, aby potešili Najvyššieho vo mne päťdesiat percent času a päťdesiat percent času očakávajú, že ich Najvyšší vo mne poteší ich vlastným spôsobom. Tretia kategória sa modlí k Najvyššiemu len za to, aby ich Najvyšší tešil sto percent času ich vlastným spôsobom.
Teraz si vyber, do ktorej kategórie chceš patriť. Skús, či dokážeš povedať: „Snažím sa svojím vlastným spôsobom byť v prvej kategórii, stať sa prvotriednou žiačkou Najvyššieho, tešiť Ho po celý čas Jeho vlastným Spôsobom. To je moja modlitba.“ Ak to nedokážeš povedať, tak sa to nauč. Každý by sa mal snažiť potešiť Najvyššieho Jeho vlastným Spôsobom. Potom sa všetci stanete prvotriednymi žiakmi.
Ale ak cítiš, že si urobila pokrok, mala by si si uvedomiť, že tento pokrok sa nestratí počas noci. Sú obdobia, keď kvôli tomu, aby si urobila rýchlejší pokrok, možno musíš ísť jeden krok dozadu. Povedzme, že si dobrá v skoku do výšky, a že si urobila päť krokov dopredu. Si veľmi šťastná, pretože si urobila nejaký pokrok. Ale ak chceš z toho miesta skočiť, nepodarí sa ti to veľmi dobre. Ak najprv urobíš niekoľko krokov dozadu a rozbehneš sa, skočíš oveľa ďalej. Uvidíš, že ak pôjdeš niekoľko krokov dozadu a rozbehneš sa, vzdialenosť, ktorú dokážeš preskočiť, sa zväčší. Vypočítavá ľudská myseľ povie: „Pozri sa, išla tak veľmi dozadu.“ Myseľ neuvidí, ako ďaleko a ako rýchlo budeš teraz schopná ísť dopredu.
Takže keď máš skľučujúce, nepríjemné sny, alebo keď cítiš, že si išla počas spánku dozadu, mala by si si uvedomiť, že o niekoľko dní možno budeš mať veľmi významný, osvecujúci a napĺňajúci sen. Fyzická myseľ bude cítiť, že si išla dozadu, že si klesla. Ale duchovné srdce bude cítiť, že to možno bolo potrebné.
To všetko je na ľudskej úrovni — ísť niekoľko krokov dozadu, aby sme mali dobrý štart. Na duchovnej úrovni to neplatí. Na duchovnej úrovni idete dopredu odtiaľ, kde práve ste. Ale pretože funguje fyzická myseľ, hovorím ti, aby si použila fyzický spôsob. Pri duchovnom spôsobe myseľ vôbec nefunguje. Tam musíš ísť dopredu odtiaľ, kde si. Ak vidíš, že nemôžeš ísť o krok dopredu, spýtaj sa samej seba, čo ti v tom bráni. Potom by som povedal, že to, čo potrebuješ, je vedomé uvedomenie si toho, čo robíš, a toho, čo nerobíš. Ak si vedome uvedomuješ, čo počas dňa robíš, budeš schopná ísť rýchlejšie.
Niekedy sa ti môže snívať o niečom, čo si robila pred desiatimi rokmi. Jeden duchovný Majster vo svojej mladosti zjedol každý deň celé kura. Po štyridsiatke to prestal robiť. Ale aj keď mal šesťdesiat či sedemdesiat rokov, ten zážitok sa k nemu podvedome vracal vo sne. Takže sa neboj. Také veci sa stávajú. Ale ak máš nepríjemný zážitok alebo sen, okamžite by si sa mala spýtať samej seba: „Naozaj chcem tento zážitok?“ Ak je odpoveď nie, všetka jeho sila sa stratí. Ale ak to budeš považovať za dôležité a povieš: „Je to niečo nepríjemné a zničí to celý môj pokrok,“ vtedy ťa to určite ovplyvní.
Neboj sa žiadneho sna. Ak sa nejakého sna bojíš, ten sen k tebe privedie všetkých svojich nebožských priateľov. Ak sa dnes bojíš nejakého sna, ten nebožský sen pozve veľa ďalších nebožských snov, aby ťa spútali. Ale ak sa nebojíš, nebude ťa viac obťažovať. Vtedy ťa nebude môcť ovplyvniť.
TDS 48-49. Nasledujúce otázky sa pýtali ďalší žiaci počas týchto narodenín.↩
Skutočný pokrok v duchovnom živote sa začne len vtedy, keď hľadajúci vidí, cíti a je presvedčený o pravde, že chce Najvyššieho na sto percent a nie na deväťdesiatdeväť percent. Predtým možno cítime, že robíme pokrok, keď vidíme, že máme menej túžob, menej neistoty a menej nečistoty, ako sme mali. Ale tento pokrok nie je vôbec žiadny pokrok. Pokiaľ žijeme na svete v ľudskej podobe, ak sme nerealizovali Boha, stále budeme mať v sebe temné sily. Ak sme predtým mali desaťtisíc túžob a teraz máme len jednu, možno cítime, že sme urobili pokrok. Ale prajem si povedať, že to nie je skutočný pokrok. Vo vnútri tej jednej túžby sú ukryté všetky ostatné tisícky túžob.
Ak zostane jedna kvapka túžby, možno si pomyslíš, že už nemáš ostatné nespočetné kvapky. Ale v tej jednej kvapke sú tisíce a milióny síl túžby. Tak kde je pokrok? Všetko, čo môžeš povedať, je, že predtým si mala niečo vo veľkom množstve, a teraz to máš v malom množstve, ale veľmi koncentrované. Tvoja jedna kvapka je taká mocná, že sa ľahko môže rozšíriť na veľmi veľké množstvo. Tá jedna kvapka, tá troška túžby môže byť taká mocná ako stovky túžob, pretože je koncentrovaná.
Pokrok, ktorý robíme v rámci svojich pozemských schopností, nie je vôbec žiadny pokrok. Pokrok môžeme robiť len vtedy, keď cítime, že naša existencia je na sto percent pre Najvyššieho. V ten deň sa začne náš duchovný pokrok. Vtedy nám Najvyšší dá Svoj Mier, Blaženosť a Svetlo a my vedome prijmeme jeho božské vlastnosti. Skutočný pokrok sa začne iba v ten deň, keď vedome pocítime, že chceme iba Boha a vo všetkom sme závislí iba na Bohu. Ak na Ňom budeme závislí v každej malej myšlienke a čine, v každej sekunde, len vtedy môžeme cítiť, že potrebujeme len Jeho.
Ako ľudské bytosti určite prikladáme väčší význam svojmu srdcu. Keď zlyhá srdce, vieme, že musíme opustiť tento svet a prejsť za oponu Večnosti. Hoci niekto neašpiruje, nemodlí sa a nemedituje, bude nešťastný, ak sa niečo stane jeho srdcu. Pretože srdce mu je drahšie než čokoľvek iné. Niekto možno žije v mysli, ale vo chvíli, keď niekto prehovorí k jeho srdcu, cíti, že táto jeho realita je dôležitejšia než jeho realita v niečom inom. Realita srdca je oveľa dôležitejšia než realita mysle, realita vitálu alebo fyzická realita.
Čokoľvek, čo je pre nás reálnejšie, je pre nás dôležitejšie a významnejšie. A na druhej strane, čokoľvek, čo je pre nás dôležitejšie, stáva sa pre nás viacej reálnym. Boh je najdôležitejší, pretože je najviac reálny; On je jediná skutočná Skutočnosť v celom Jeho vesmíre. Boh je pre nás najreálnejší a zároveň, Boh je pre nás najdôležitejší.
Ak nejakú vec považujeme za dôležitú, automaticky sa pre nás stáva reálnou. Vo chvíli, keď nejaká vec pre nás stratí dôležitosť, nemá žiadnu cenu. Ak si naozaj ceníme vnútorný život, potom sa vnútorný život musí stať reálnym.
Keď sa nemodlíme a nemeditujeme, vidíme okolo seba len fyzický svet. Cítime, že je absolútne reálny. Ale keď sa modlíme a meditujeme, vidíme a cítime, že existuje aj iný svet a že tento fyzický svet je len jeho prejavením. Ale na druhej strane by sme si mali uvedomiť, že my sami vytvárame ten druhý svet, presne tak, ako vytvárame fyzický svet. Fyzický svet je ako dom, ktorý staviame vlastnými rukami, svojimi vonkajšími schopnosťami. Podobne, vnútorný svet budujeme svojou silou vôle — nielen silou myšlienok, ale silou vôle. Keď niečo vytvárame vo vnútornom svete silou svojej vôle, a keď to, čo vytvárame je čisté, božské a nesmrteľné, vtedy cítime, že sme v bezpečí.
Ako môžeme cítiť, že vnútorný svet je viacej reálny? Ako som povedal, realita niečoho závisí na tom, aký význam alebo hodnotu tomu prikladáme. Realita závisí na potrebe. Ak sme hladní, jedlo sa okamžite stane jedinou realitou pred nami, okolo nás, v našom vnútri aj navonok. Čokoľvek, čo si vyžaduje našu pozornosť alebo sústredenie, musí byť reálne, či už je to materiálne jedlo alebo vnútorný mier, svetlo a blaženosť. Reálnosť nejakej veci úplne závisí na tom, aká je pre nás dôležitá. Ak niečo potrebujeme, potom sa tá vec musí stať reálnou.
Na druhej strane, ak vec, ktorú potrebujeme, nemá v sebe žiadnu realitu, potom v nás nebude žiadny vnútorný plač. Keby Boh nebol reálny, neplakali by sme po Ňom. Skutočnosť samotná má nesmiernu silu vytvoriť hlad v ostatných.
Je to ako keď skúsený bežec učí začiatočníkov, ako bežať k cieľu. V tejto chvíli je v cieli a volá ich, v ďalšej chvíli je na štartovacej čiare, či na trati vedľa nich. Podobne, Boh-Skutočnosť je štartovacou čiarou a Boh-Skutočnosť na konci. Ale nehovoríme „koniec“, pretože Boh Sám neustále robí pokrok — On je večne sa prekonávajúcim svetom Za. Takže dnes je našou najväčšou potrebou Boh-Štartovacia čiara, preto je štartovacia čiara pre nás úplne reálna. Zajtra bude naším cieľom Boh-Cieľ, a vtedy musí byť pre nás reálny cieľ.
Vnútorný svet je reálny, pretože vieme, že všetko, čo je vo vnútri, vyjde jedného dňa na povrch a rozkvitne. Semienko je pod zemou, v Matke Zemi. Ale jedného dňa vyklíči a vyrastie z neho rastlinka, stromček, a nakoniec veľký banyanový strom. Na začiatku je všetko vo vnútri. Z vnútra vychádzame von.
Duša je v srdci a srdce je v tele. Čím hlbšie pôjdeme, tým skôr uvidíme, že skutočná Realita je v nás, nie vonku. Ale na druhej strane, aby sme dokončili hru, nemôžeme zostať len vo vnútri vnútornej reality. Musíme vyjsť von do vonkajšej reality. Ináč tu bude iba obyvateľ, ale nebude mať kde bývať. Obyvateľ aj dom sú rovnako dôležití. Ak je tu obyvateľ, len vtedy pocítime potrebu mať dom. A na druhej strane, ak je tu dom, potom určite budeme potrebovať obyvateľa. Duša je obyvateľ a telo je dom.
Ako by sme si mali ceniť vnútorný život? Vnútorný život by sme si mali ceniť pomaly, iste, úprimne a oddane. Ak to budeme robiť takto, vnútorný život nám určite poskytne nekonečný mier, nekonečné svetlo a nekonečnú blaženosť. Vnútorný život je normálny život. Boh je vždy normálny. Okultná sila, duchovná sila a všetky ostatné sily sú normálne sily. Nie sú neprirodzené. Neprirodzenú silu sme si rozvinuli tak, že sa stretávame s nevedomosťou a klamstvom. Len vtedy sa správame sa ako nenormálne ľudské bytosti, keď sa nehlásime o svoje prirodzené právo. Bohužiaľ, vonkajší život sa stal nenormálnym, pretože sa stále snažíme alebo chceme získať okamžitý výsledok zo života ako takého. Nechceme sa ponoriť hlboko dovnútra, stále sme spokojní s kvapkou a nie s oceánom. Ale keď si ceníme to normálne v nás, keď sa znovu chceme stať normálnymi, automaticky si ceníme aj vnútorný život.
TDS 50-52. Nasledujúce otázky boli zodpovedané 30. januára a 6. februára 1977.↩
Len čo sa od Najvyššieho niečo naučíme, naše vnútorné bytosti sa okamžite snažia podeliť o toto poznanie s ostatnými. Hovoríme „druhí“, pretože sme sa s nimi ešte nezjednotili. Keď sa modlíme a meditujeme, získavame niečo. Ak sa o túto vec podelíme s ostatnými, okamžite sa zväčší. Čím viac sa delíme o svoje pozemské vedomosti, tým viac získavame. A keď sa podelíme o Nebeské poznanie, ktorým je múdrosť a jednota, nekonečne sa zväčší. Jedným svetlom, jednou lampou môžeme zapáliť inú lampu. Jednou lampou môžeme zapáliť dva plamene alebo tri plamene. Takto sa môžeme zjednotiť so svojimi sestrami a bratmi.
Ďalším spôsobom je vyniesť z vnútra na povrch celé slnko poznania, celé slnko múdrosti. Potom automaticky uvidíme každého z našich duchovných bratov a sestier ako plameň v tom slnku. Na druhej strane, každý plameň stelesňuje ďalšie slnko. Slnko samotné stelesňuje nespočetné plamene, a zároveň v každom plameni svitá nové slnko.
Keď sa pozeráme na svojich bratov a sestry, musíme ich vidieť ako presný prototyp nášho vlastného života, našej vlastnej skutočnosti. Musíme cítiť, že sú tu dve telá, ale iba jeden Cieľ a jeden Zdroj. Musíme si v každom okamihu pripomínať Cieľ a Zdroj, odkiaľ sme prišli a kam sa jedného dňa vrátime. Ak si to dokážeme zapamätať, automaticky budeme láskavejší, citlivejší, viacej milujúci, osvecujúci a napĺňajúci.
Hráš na violu a hráš aj na iné nástroje. Čo urobíš, ak počas hry vidíš, že jedna struna dobre nefunguje? Opravíš ju. Nesústredíš sa iba na jednu strunu, ale na všetky struny. Ak ti jedna struna robí problémy, nemôžeš hrať dobre. Podobne, snaž sa cítiť, že každý z tvojich duchovných bratov a sestier je ako struna v tvojom srdci.
Viola, na ktorú hráš, je tvojou vonkajšou skutočnosťou. Ale existuje aj vnútorná skutočnosť, vnútorná viola, na ktorú hráš každý deň, každú hodinu, každú minútu. Strunami tohto nástroja sú úprimnosť, jednoduchosť, pokora, čistota a božskosť. Keď na seba myslíš, predstav si, že si týmto nástrojom a tvojimi strunami sú úprimnosť, pokora, čistota, božskosť a tak ďalej. Ak odíde úprimnosť, ak nefunguje úprimnosť, celý nástroj je nepoužiteľný. Ak nefunguje struna čistoty, tvoja vnútorná hudba bude zničená. Musíš mať všetky struny v dokonalom poriadku. Ak ich dokážeš mať v dokonalom poriadku, len vtedy budeš spokojný. Ak ich dokážeš udržať v dobrom stave, môžeš mať jednu rodinu, jedno vedomie, jednu skutočnosť a jeden cieľ.
Kedykoľvek chceme niečo urobiť, myseľ to okamžite zastaví. Dokonca aj keď to myseľ sama chcela pred dvoma dňami či pred dvoma rokmi, teraz je pripravená tú istú vec zastaviť. To je naša prefíkaná myseľ. Aj keď včera niečo sama chcela, dnes zruší svoju vedomú ochotu. Chceme niečo svojím srdcom či vitálom, ale naša myseľ okamžite povie: „Nie, neber si to!“ Takže disciplína v našom bežnom živote nie je ničím iným ako trestom, a to práve kvôli neochote mysle.
Tu v Amerike netrpíte maláriou a dúfam, že už nikto nebude tou chorobou trpieť. V Indii som veľmi trpel maláriou! Raz sme s bratom ochoreli v ten istý deň. Neviete si predstaviť, ako to bolí. Všetky jemné aj hrubé nervy začnú tancovať. Taká bolesť! Jednoducho len kričíte a vrieskate. Možno ste predtým nikdy nerobili žiadnu akrobaciu ani zvláštne cvičenia, ale hneď, ako dostanete maláriu, stanete sa majstrom. Svojimi cvičeniami sa môžete vyrovnať najlepším akrobatom. Bolesť vás k tomu prinúti. Keby ste ma inokedy požiadali, aby som urobil také cvičenie, povedal by som, že je to nemožné. Ale keď som mal maláriu, mal som také bolesti, že som dokázal všetky akrobatické cvičenia.
Jediný liek na maláriu sa nazýva chinín. Je nesmierne, nesmierne horký. Žiadny iný liek nie je taký horký ako chinín. Ale chinín nás zachráni. Ak si nevezmeme liek, ako sa zbavíme horúčky? V tomto okamihu nám vládne nevedomosť. Nevedomosť je naším majstrom, ale my tohto majstra už nechceme. Potrebujeme niekoho silnejšieho, než je náš terajší majster, kto ho dokáže zvrhnúť. Chceme, aby naším majstrom bolo poznanie. Poznanie prichádza vo forme disciplíny, ktorá je ako chinín. Ak túto disciplínu prijmeme, len vtedy môžeme prekonať nevedomosť. Takže musíme dovoliť disciplíne, aby bola naším novým majstrom, naším novým vodcom, naším novým záchrancom. Dajme disciplíne najvyššiu pozíciu.
Keď teraz myslíme na disciplínu, máme pocit, že to nie je nič iné ako trest, ktorý stále dostávame. Namiesto toho by sme mali cítiť, že disciplína je náš pomocník, náš vodca, naša inšpirácia, naša ašpirácia, dokonca aj naša realizácia. To, čo dokáže premôcť a premôže nebožské sily v nás a okolo nás, je disciplína. Takže myslime na disciplínu ako na svojho nového majstra, ktorý nám pomáha naučiť sa niečo nové, významné, dušeplné a plodné, aby sme sa už nič nemuseli učiť od nášho starého majstra. Naším starým majstrom bola ľahostajnosť, temnota, nevedomosť a všetky negatívne sily. Teraz si musíme najviac ceniť svojho nového majstra, disciplínu. Disciplína stelesňuje svetlo a je viac než dychtivá nám svetlo ponúknuť. Ak to dokážeme cítiť, len vtedy sa nebudeme disciplíny báť. Predstavme si, čo nám môže dať z toho, čo teraz nemáme. Keď si to porovnáme, uvidíme, že plávame v mori nevedomosti a disciplína nám hovorí: „Úbohé dieťa, prečo tak trpíš? Mám nekonečné svetlo, radosť, mier a blaženosť. Poď sem, je to všetko pre teba.” Tak poďme tam, kde je samé svetlo a blaženosť. A kto nám dáva toto svetlo a blaženosť? Disciplína, náš vodca, náš záchranca.
From:Sri Chinmoy,Desať božských tajomstiev, Madal Bal, 1997
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/tds