Osvietenie nie je nič vzdialené. Je veľmi blízko, priamo v nás. V každom okamihu môžeme do osvietenia vedome rásť prostredníctvom svojho vnútorného pokroku. Vnútorný pokrok dosahujeme neustálym obetovaním. Obetovaním čoho? Obetovaním zlých myšlienok a nesprávneho chápania Pravdy. Obetovanie a odriekanie idú ruka v ruke. Čoho sa zriekneme? Fyzického tela, rodiny, priateľov, príbuzných, svojej krajiny, sveta? Nie! Musíme sa zrieknuť svojej vlastnej nevedomosti, svojich nesprávnych predstáv o Bohu a Pravde. A tiež musíme Bohu obetovať výsledok každého činu. Keď obetujeme výsledky svojich činov Vnútornému kormidelníkovi, božská vízia už viac nezostane vzdialeným plačom.
V našom každodennom živote často hovorievame o otroctve a slobode. Realizácia Boha nám však hovorí, že také niečo ako otroctvo alebo sloboda neexistuje. V skutočnosti existuje len vedomie — vedomie na viacerých úrovniach, vedomie manifestujúce sa navonok rôznymi spôsobmi. V oblasti prejavenia, manifestácie, je niekoľko stupňov vedomia. Prečo sa modlíme? Modlíme sa, pretože nás naša modlitba privádza bližšie k niečomu čistému, krásnemu, inšpirujúcemu a napĺňajúcemu. Najvyšším osvietením je Realizácia Boha. Nestačí, aby toto osvietenie bolo len v duši, musí byť aj na úrovni srdca, mysle, vitálu a tela. Realizácia Boha je vedomé, úplné a dokonalé zjednotenie s Bohom.
Chceme milovať svet; svet chce milovať nás. Chceme naplniť svet; svet chce naplniť nás. Medzi nami a svetom však nie je žiadne spojenie. Cítime, že naša existencia a existencia sveta sú dve úplne odlišné veci. Myslíme si, že svet je od nás oddelený. Ale v tomto robíme poľutovaniahodnú chybu. Čo je tým správnym spojením medzi nami a svetom? Boh. Ak sa najprv priblížime k Bohu a uvidíme Boha vo svete, potom nezáleží na tom, koľko miliónov chýb urobíme, svet nielenže bude k našim chybám zhovievavý, ale bude nás aj dušeplne milovať. Podobne, keď uvidíme chyby, slabosti a nedokonalosti sveta, budeme schopní svetu odpustiť a potom mu dať inšpiráciu, energiu a osvietenie práve preto, že v ňom cítime existenciu Boha.
Ak nevidíme vo všetkých svojich činnostiach Boha, v našom každodennom živote zavládne sklamanie. Nezáleží na tom, ako úprimne sa snažíme potešiť svet a ako úprimne sa svet snaží potešiť nás, medzi svojím chápaním a chápaním sveta budeme nachádzať sklamanie. Zdrojom sklamania je nevedomosť. Nevedomosť je matkou zničujúceho, zraňujúceho a ťaživého sklamania. Ak sa ponoríme hlbšie do nevedomosti, zistíme, že je to len hra nevedomosti. Sklamanie môžeme zo svojho života úplne odstrániť iba vtedy, keď vstúpime do Zdroja všetkého bytia. Keď vstúpime do Zdroja svojej vlastnej existencie a existencie sveta, priblížime sa ku Skutočnosti. Táto Skutočnosť je našou stálou Blaženosťou a Blaženosť je Dychom Boha.
Tento svet nie je ani môj, ani tvoj, ani kohosi iného. Patrí Bohu a len Bohu. Preto musíme byť skutočne múdri. Najprv musíme ísť ku Vlastníkovi a nie k vlastníctvu. Vlastníctvo je bezmocné, nedokáže samé nič urobiť. Iba Vlastník môže urobiť s vlastníctvom to, čo chce On. Preto sa najskôr musíme zjednotiť s Bohom a potom sa automaticky zjednotíme s tým, Čo Boh má. Keď sa zjednotíme s Bohom a s Jeho vlastníctvom, určite a neomylne pocítime, že svet je náš a my patríme svetu.
Nevedomosť a osvietenie sú ako noc a deň. Najprv musíme vstúpiť do osvietenia a potom priniesť svetlo do nevedomosti — noci. Ak sa pokúšame osvetliť nevedomosť iným spôsobom, potom transformácia nevedomosti bude zložitá, pomalá a neistá. Vstúpiť do ríše nevedomosti a snažiť sa hľadať svetlo v temnote znamená, že sme si zvolili negatívnu cestu, cestu temnoty. Najlepší, pozitívny spôsob ako nájsť svetlo, je nasledovať cestu svetla, väčšieho svetla, záplavy svetla, nekonečného Svetla. Keď pôjdeme po ceste svetla, potom v nás určite svitne osvietenie.
Pozrime sa nahor a prinesme odtiaľ Svetlo nadol. Akonáhle sa pozeráme hore, Božia Milosť zostupuje k nám. Je prirodzenou vlastnosťou Božej Milosti, že zostupuje na každého jednotlivca na Zemi. Keď chceme ísť hore k Bohu s nevedomosťou, je to ako šplhať sa hore na kopec s ťažkým batohom na chrbte — ťažká úloha. Namiesto toho môžeme zostať na úpätí kopca a volať na Božiu Milosť, ktorá je pripravená a ochotná zísť z výšin dole k nám. Bohu je nekonečne ľahšie zísť dole do našej nevedomosti, než by bolo pre nás vyniesť našu nevedomosť k Bohu.
Osvietenie je vedomé poznanie duše. Osvietenie je vedomá vízia Skutočnosti, ktorá sa chystá prejaviť. Osvietenie je možnosť premenená na skutočnosť. Osvietenie je ako božská kúzelná palička Boha. Obyčajný kúzelník na tomto svete používa svoju paličku na to, aby premenil jednu vec na druhú. Keď Boh na svete používa osvietenie, konečné vedomie zeme okamžite vstupuje do Nekonečného a stáva sa Nekonečným.
V osvietení si ľudstvo po prvýkrát uvedomuje Božiu všemocnú Silu, nesmierny Súcit, nekonečné Svetlo a dokonalú Dokonalosť. Je to naše osvietenie, ktoré nám dá pocítiť, čím Boh v skutočnosti je. Pred osvietením je Boh teoretický, po osvietení sa Boh stane reálnym. Takže osvietenie je božská čarovná sila, vďaka ktorej vidíme Skutočnosť, ktorá bola kedysi predstavou. Keď sa v ľudskej bytosti zrodí osvietenie, Boh už nie je viac len sľubom, ale skutočným dosiahnutím.
Osvietenie je v mysli a v srdci. Keď je myseľ osvietená, stávame sa Božou voľbou. Keď je srdce osvietené, stávame sa Božím hlasom. Tu vo fyzickom svete sa myseľ značne rozvinula. Pretože si človek rozvinul intelektuálnu myseľ, stal sa nadradený zvieratám, keďže úroveň mysle je vyššia než fyzická či vitálna úroveň. Človek si rozvinul schopnosti mysle, ale nerozvinul si schopnosti srdca. Keď si rozvinieme schopnosti srdca, uvidíme, že sú oveľa väčšie, než sme si predstavovali. Keď si vo svojom srdci rozvinieme jedinečný pocit, že sme z Božej najvyššej Vízie a pre Božie dokonalé Prejavenie, vtedy príde osvietenie.
— Sri ChinmoyNie je to tak, že by božské vedomie mali len duchovní ľudia. Aj ostatní ľudia ho majú, ale u nich spí. Keby sa správne koncentrovali, meditovali a kontemplovali, toto vedomie by vyšlo do popredia a oni by mali voľný prístup k duši, ktorá je samé svetlo, mier a blaženosť.
Vedomie stelesňuje ticho a silu. Keď stelesňuje silu, stelesňuje svoju vlastnú pravú podobu. Keď stelesňuje silu, prejavuje svoju vnútornú skutočnosť. Časť nekonečného vedomia, ktoré vstúpilo do hrubého fyzického, nazývame fyzickým vedomím, vitálnym vedomím a mentálnym vedomím. V nich je malá čiastočka nekonečného vedomia, ale nie je to čisté nekonečné vedomie, o ktorom hovoríme.
Večná duša a nekonečné vedomie patria k sebe. Majú spoločný zdroj, a tým je život, večný život. Navzájom sa dopĺňajú. Duša vyjadruje svoju božskosť cez vedomie a vedomie vyjadruje svoju všetko prenikajúcu silu alebo ticho cez dušu. Vedomie a dušu nemôžeme nikdy oddeliť, zatiaľ čo telo môžeme od vedomia ľahko oddeliť.
Vedomie a duša sú neoddeliteľné, kdežto telo možno od vedomia ľahko oddeliť. To, čo v ľudskom živote nazývame vedomím, je zvyčajne len pocit. Keď vnímame niečo jemné, okamžite to nazývame vedomím, ale to vôbec nie je vedomie. Je to len veľmi jemná túžba. Vstúpime do túžby a okamžite máme pocit, že to je naše vedomie. Všetko, čo je v nás jemné, a čo nedokážeme vyjadriť slovami, nazývame vedomím, avšak vedomie je niečo úplne iné.
Vnímanie a vedomie sú tiež dve úplne odlišné veci. Keď sa s niekým rozprávam alebo som v jeho blízkosti, vtedy si moja myseľ uvedomuje jeho vlastnosti. Vedomie však nie je mentálne vnímanie či chápanie. Vedomie je vnútorné odhalenie či vnútorný stav bytia. Je to niečo nekonečne hlbšie a vnútornejšie než vnímanie.Ľudské vedomie sa skladá predovšetkým z obmedzení, nedokonalosti, spútanosti a nevedomosti. Snaží sa nás presvedčiť, že vôbec nie sme blízko Pravdy či naplnenia. Snaží sa, aby sme pocítili, že Boh je niekde inde, vzdialený od nás milióny kilometrov. Božské vedomie nám však dáva pocítiť, že Boh je priamo tu, v každom dychu života, v každom údere srdca, v každom človeku a vo všetkom okolo nás.
Ľudské vedomie nám dáva pocítiť, že môžeme existovať bez Boha. Keď je ľudské vedomie v hlbokej nevedomosti, cíti, že Boh nie je potrebný. Vidíme milióny, miliardy ľudí, ktorí sa nemodlia ani nemeditujú. Hovoria si: „Ak Boh existuje, dobre; ak neexistuje, nič nestrácame.“ Aj keď možno občas použijú výraz „Boh“, nezaujímajú sa o skutočnosť, o existenciu Boha, ani v Nebi, ani vo svojom každodennom pozemskom živote.
Božské vedomie také nie je. Aj to obmedzené božské vedomie, ktoré máme, nám dáva pocítiť, že v každom okamihu veľmi potrebujeme Boha. Dáva nám pocítiť, že sme na zemi práve preto, že On existuje. A keď v sebe prechovávame božské myšlienky, božské vedomie nám dáva pocítiť, že je to On, kto nás inšpiruje. Božské vedomie nám dáva pocítiť, že vo všetkom je božský účel, božský zámer, božský ideál, božský cieľ. V bežnom ľudskom vedomí neexistuje účel ani pozitívny cieľ; je to ako beh šialeného slona. V božskom vedomí je vždy cieľ a tento cieľ stále prekonáva sám seba. Dnes niečo považujeme za svoj cieľ, ale keď vytýčený cieľ dosiahneme, okamžite sme inšpirovaní tento cieľ prekonať. Tento cieľ sa stáva odrazovým mostíkom k vyššiemu cieľu. Deje sa to preto, že Boh neustále prekonáva sám Seba. Boh je neobmedzený a nekonečný, ale prekonáva aj Svoju vlastnú Nekonečnosť. Keďže Boh stále robí pokrok, aj my ho robíme, keď sme v božskom vedomí. V božskom vedomí sa všetko neustále rozpína a rastie do vyššieho a viacej napĺňajúceho Svetla.Keď sme v stave bdenia, naše stotožnenie s niečím alebo niekým je vaišvanara, to, čo je spoločné všetkým ľuďom. Keď sme v stave snívania, stotožňujeme sa s tedžasa, ktorá je našou vnútornou žiarivou schopnosťou, našou vnútornou silou. A keď vstúpime do hlbokého spánku, zažívame v ňom jemnohmotné a stotožňujeme sa s ním. V tomto treťom stave sa nezaoberáme mentálnym vedomím ani intelektuálnym vedomím, ale vnútorným, intuitívnym vedomím. V šušupti nie je kolektívna forma, všetko je neurčité. Je to nekonečná hmota. V tomto stave mávame veľmi vysoké zážitky.
Existuje aj štvrtý stav, turíja, ktorý znamená transcendentálne vedomie. Toto vedomie nesmeruje ani von, ani dovnútra; zároveň smeruje aj von aj dovnútra. Je a nie je. Má schopnosť stotožniť sa so všetkým na svete, a má schopnosť všetko na zemi, prekonať. Okrem toho stále prekonáva samé seba. Turíja je najvyšší stav vedomia, vedomie turíja nemá koniec, nemá žiadnu pevne danú hranicu. Neustále prekonáva a prekonáva samé seba.
Stav turíya je ako byť na vrchole stromu. Keď sme pri kmeni stromu, s veľkými ťažkosťami vidíme trochu z toho, čo je okolo nás. Ale keď sme na vrchole stromu, vidíme všetko okolo seba i pod sebou. Takže keď vstúpime do stavu turíja, musíme cítiť, že sme vstúpili do najvyššej úrovne vedomia. Odtiaľ môžeme všetko pozorovať.
Aby sme vstúpili do stavu turíya, musíme aspoň na päť-desať minút denne vedome oddeliť naše telo od našej duše. Musíme si povedať a pocítiť: „Ja nie som telo, som duša“. Keď povieme: „Som duša“, vtedy ihneď prídu do popredia kvality našej duše. Stav zjednotenia s dušou je určitým druhom samádhi. V tomto stave môžeme mať bezpečnú a činnú existenciu.
Nirvikalpa samádhi je tiež stavom duše. Keď sa zjednotíme s dušou a zažívame večný Mier, Blaženosť a Svetlo duše, to je nirvikalpa samádhi. V tomto stave niet myšlienok. Kozmická hra sa skončila, je len absolútny Mier a Blaženosť.
Pri meditácii v sahadža samádhi sa v nás môžu formovať myšlienky, ale nie sme nimi rušení. V bežnom živote nás myšlienky rušia, ale keď sme s bdelým vedomím v sahadža samádhi, vtedy nás nič nevyruší, ani keď Zem na nás z rôznych strán pošle celú plejádu myšlienok.Ak viete, ako tieto svety pozorovať, môžete vidieť, že niektoré z nich už vo vás pôsobia. Počas meditácie môžete jasne vidieť, že nevstupujete do fyzického sveta, ale do vyššej mysle, nadmysle, intuitívnej mysle alebo do nejakého iného jemného sveta. Ale iba duchovní Majstri a pokročilí hľadajúci si uvedomujú, že sa tieto svety prejavujú v ich každodenných aktivitách v samotnom vonkajšom svete. Obyčajný človek nebude schopný zistiť, že záblesky intuície, ktoré vstupujú do jeho mysle, prichádzajú zo sveta intuície. Ale každý človek, si musí tieto svety uvedomiť, či už dnes alebo zajtra. A nielen to, musí tiež prejaviť pravdu, svetlo, krásu a bohatstvo všetkých vyšších svetov na tomto svete.
Si mojím žiakom a ja ti môžem povedať, že niekedy dostávaš skutočné, vedomé, vyššie svetlo z intuitívnej mysle. Viem, že všetky tvoje texty a básne prichádzajú z iného sveta. Pravdy a idey, ktoré vyjadruješ, získavaš z iného sveta. Vidím, že máš radosť z písania z intuitívneho sveta, z vyššej mysle. Takto vo svete manifestácie, prejavenia, vo fyzickom svete, vyjadruješ idey, svetlo a pravdu iného sveta. Keď chcete do iného sveta vstúpiť bez manifestácie, len aby ste videli víziu pravdy toho určitého sveta, môžete tak urobiť. Ale pre manifestáciu musíte túto víziu priniesť dole na Zem.Čítali ste knihy o Bohu a počuli ste, že Boh je v každom. Ale nerealizovali ste Boha vo svojom vedomom živote. Je to pre vás len mentálna úvaha. Keď však niekto realizoval Boha, vtedy vedome vie, čo je Boh, ako vyzerá a čo chce. Keď niekto dosiahne sebarealizáciu, zostáva v Božom Vedomí a rozpráva sa s Bohom tvárou v tvár. Vidí Boha v konečnom aj v nekonečnom, vidí Boha ako osobného aj neosobného. A v jeho prípade to nie je mentálna halucinácia či predstava; je to priama realita. Táto realita je skutočnejšia než to, že vás teraz vidím pred sebou. Keď sa niekto rozpráva s ľudskou bytosťou, vždy je tam závoj nevedomosti: temnota, nedokonalosť, nedorozumenie. Avšak medzi Bohom a vnútornou bytosťou toho, kto Ho realizoval, nemôže byť žiadna nevedomosť, žiaden závoj. Vtedy sa môže človek rozprávať s Bohom jasnejšie, predsvedčivejšie a otvorenejšie než s ľudskou bytosťou.
Obyčajná ľudská bytosť cíti, že nekonečný mier, nekonečné svetlo, nekonečná blaženosť a nekonečná božská sila sú len púhou fantáziou. Je obeťou pochybností, strachu a negatívnych síl, ktoré považuje za úplne normálne a prirodzené. Nič nedokáže milovať čisto, dokonca ani seba. Je v zajatí konečného, háda sa a bojuje, a nič také ako mier, svetlo či blaženosť v nej nie je. Avšak tí, ktorí cvičia meditáciu, idú hlboko dovnútra a vidia, že tam je skutočný mier, svetlo a blaženosť. Získavajú nesmiernu vnútornú silu a vidia, že pochybnosti a strach je možné vyzvať a poraziť. Keď dosiahneme realizáciu Boha, naša vnútorná existencia bude zaplavená mierom, pokojom, vyrovnanosťou a svetlom.Ja som videl Boha obidvoma spôsobmi — s tvarom i bez tvaru. Ale keď hovorím o Bohu, hovorím o Ňom ako o bytosti, pretože takáto predstava je pre ľudskú myseľ ľahšie pochopiteľná. Keď poviete, že existuje tvar, forma, pre ľudí to má väčšiu príťažlivosť. Inak sa Boh stáva len nejasnou predstavou. Ak poviem, že Boh je Blaženosť, a pokiaľ hľadajúci blaženosť nezažil, bude beznádejne zmätený. Ale ak hľadajúcemu poviem, že Boh je všetko milujúci Otec, dokáže to pochopiť a uveriť tomu.
Keď ľudská bytosť uvažuje o nejakej bytosti väčšej než je ona sama, okamžite si predstaví niečo podobné ľudskej bytosti. Je oveľa ľahšie pochopiť ideu Boha cez formu. Ale nikdy nepoviem, že tí, ktorí chcú vidieť Boha bez tvaru, ako nekonečné rozpínanie Svetla, Radosti, Energie či Vedomia, sa mýlia. Len cítim, že ten druhý spôsob je jednoduchší.To, čo ľudia nazývajú osvietením, je iba dočasný záblesk svetla v ašpirujúcom vedomí. Po krátkej chvíli vybledne do bezvýznamnosti, pretože v ňom nie je trvalá skutočnosť. Trvalú skutočnosť získame iba stálym, večným a transcendentálnym osvietením, ktoré je realizáciou Boha.
Niekedy, keď hovoríme o osvietení, myslíme tým, že sme mnoho rokov nemali v určitej veci jasno a teraz máme vnútornú múdrosť, alebo teraz je to miesto v našom vedomí osvietené. Toto je však len iskra nekonečného osvietenia, a túto iskru nemôžeme nazývať realizáciou Boha.Keď niekto realizuje Najvyššie, znamená to, že má vnútorný mier, svetlo a blaženosť v nekonečnej miere. Neznamená to, že sa zmení jeho vonkajší vzhľad alebo vonkajšie črty, pretože mier, svetlo a blaženosť sú v jeho vnútornom vedomí. Aj potom, keď duchovný Majster realizuje Najvyššie, stále je, spí, rozpráva a dýcha tak ako ostatní.
Božské sa nachádza vo vnútri ľudského. Nemusíme žiť v himalájskych jaskyniach, aby sme dokázali svoju vnútornú božskosť. Túto božskosť môžeme vyniesť na povrch vo svojom normálnom každodennom živote. Duchovnosť je úplne normálna, ale bohužiaľ máme pocit, že nie je normálna, pretože v tomto svete nevedomosti vidíme veľmi málo duchovných ľudí. Ale tento pocit je poľutovaniahodnou chybou. Skutočná duchovnosť znamená prijatie života. Najprv musíme prijať život taký, aký je, a potom sa ho musíme pokúsiť urobiť božským a premeniť tvár sveta svojou ašpiráciou a svojou realizáciou.Majstrovo vonkajšie telo môže byť veľmi nepekné, ale v jeho očiach uvidíte všetky božské kvality. A keď budete mať oči zatvorené, navonok nemusíte nič spozorovať, no hlboko vo svojom vnútri pocítite vnútornú radosť, ktorú ste nikdy predtým nepocítili. Je pravdou, že ste predtým cítili radosť, ale vnútorné rozochvenie, ktoré cítite vo chvíli, keď prvýkrát stojíte pred skutočným duchovným Majstrom, nemožno opísať. A ak je Majster vašim vlastným Majstrom, radosť bude mnohonásobná.
Pokiaľ máte ašpiráciu, tak v duchovnom Majstrovi pocítite všetky duchovné kvality. Inak môžete sedieť priamo pred duchovným Majstrom, rozprávať sa s ním, byť s ním v akomkoľvek blízkom priateľstve, no nezískate nič. Jedine vaša ašpirácia vám umožňuje prijímať všetky božské kvality v Majstrovi. Ak nemáte ašpiráciu, tak nezáležiac na tom, čo Majster má, nebude schopný vám to dať.
Keď hovoríte ku skutočnému Majstrovi, vtedy prichádza do popredia vaša úprimnosť. Neznamená to, že vašu úprimnosť budete vždy vyjadrovať. Aj napriek tomu, že vás úprimnosť tlačí, núti hovoriť pravdu, možno budete i klamať. Keď ste však s duchovným Majstrom, aspoň chcete ponúknuť svoju úprimnosť, i keď môže prísť neúprimnosť, bojovať s vami, a niekedy vám v tom zabrániť.
Keď ste s realizovaným Majstrom, pocítite, že vám Majster rozumie a nielenže vám rozumie, ale má i schopnosť vás utešiť a pomôcť vám vo vašich problémoch. Niektorí ľudia cítia, že na Zemi niet nikoho, kto by im porozumel. Ak majú to šťastie a stretnú niekoho, kto im rozumie, prichádzajú k poznaniu, že ani tento človek nedokáže vyriešiť ich problémy, pretože nemá vnútorné svetlo, vnútornú múdrosť, vnútornú silu. Duchovný Majster nielenže rozumie vašim problémom, ale má i nekonečnú kapacitu, nekonečnú schopnosť vám vo vašich potrebách pomôcť.
Keď stojíte pred duchovným Majstrom, pocítite že Majster nemôže byť od vašej vnútornej či vonkajšej existencie nikdy oddelený. Cítite, že je vašou najvyššou časťou a vy sa s ňou chcete stotožniť. Chcete sa stať dokonalou súčasťou jeho najvyššej realizácie, pretože tie duchovné kvality, o ktoré sa vy snažíte — Svetlo, Radosť, Mier, Silu — duchovný Majster má v neobmedzenom množstve.Oslobodená duša je oslobodená od nevedomosti, od pozemských, nebožských vlastností. Oslobodená duša bude svojou prítomnosťou inšpirovať iných. Bude ich inšpirovať k tomu, aby boli čistí, jednoduchí, láskaví a milujúci. Z takéhoto človeka bude prúdiť nesmierna čistota a pokoj; ostatní sa ho budú chcieť dotknúť, hovoriť s ním, pozerať sa na jeho tvár. Možno povedať, že je oveľa viac než svätec. Pozemská temnota a nečistoty nevstúpia do oslobodenej duše, alebo ona bude po celý čas opatrná a nedovolí im, aby do nej vstúpili. Realizovaná duša je však oveľa vyššie. Je vedome neoddeliteľnou súčasťou Boha.
Oslobodená duša vie, že existuje zvláštna miestnosť, v ktorej prebýva a kde má svoju svätyňu. Vie, že existuje aj iná miestnosť, povedzme kuchyňa, ktorá je špinavá a plná nečistôt. Obyčajné ľudské bytosti nemajú žiadnu zvláštnu miestnosť, ani svätyňu. Po celý čas sú v kuchyni, a tak prirodzene nemôžu vstúpiť do miestnosti, kde prebýva živé božstvo. Oslobodená duša môže žiť v miestnosti s oltárom, ale obáva sa, že keď vstúpi do kuchyne, môžu ju tam napadnúť nebožské veci a ona sa znova stane ich obeťou, tak ako pred svojím oslobodením.
Ale realizované duše sú nesmierne silné. Vedia, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vďaka svojmu univerzálnemu a transcendentálnemu vedomiu môžu vstúpiť do nevedomosti ľudstva, do pozemského vedomia ako takého, a osvietiť ho svojím svetlom. Robia to iba zo svojho nekonečného súcitu, nie preto, že by ešte stále mali v sebe nejaké pokušenia alebo zlé sily. Nie. Úmyselne vstupujú do nevedomosti, aby ľudstvo mohlo byť úplne premenené. Avšak len realizované duše najvyššej úrovne prijímajú túto smelú výzvu.
Oslobodená duša je ako dieťa, nesmierne krásne a čisté. Ako dlho však môžete zostať s dieťaťom? S jeho schopnosťami nedokážete ísť veľmi ďaleko či dosiahnuť Najvyššie. Ale realizovaná duša je ako dospelá osoba, ktorá vám môže ponúknuť nesmiernu ašpiráciu, svetlo a múdrosť, živú skutočnosť. Oslobodená duša vás bude inšpirovať, aby ste kráčali po ceste, avšak realizovaná duša vás bude nielen inšpirovať, ale aj sprevádzať a viesť vás k vášmu cieľu.
Realizovaná duša nie je len sprievodcom, nie je len cestou, ale samotným Cieľom. Najprv predstiera, že nie je ani sprievodcom, ale iba niekým, kto inšpiruje hľadajúceho. Potom príde a povie hľadajúcemu, že je sprievodcom. Ale postupne ukáže, že ona sama je aj cestou. A nakoniec dá hľadajúcemu pocítiť svoj nekonečný súcit a ukáže mu, že je nielen sprievodcom a cestou, ale i Cieľom, vlastným Cieľom hľadajúceho.
Realizovaná duša sa dotkne kmeňa stromu realizácie, vyšplhá sa na najvyššiu vetvu a prinesie nadol ovocie, aby sa podelila s ľudstvom, ktoré čaká dole. Aj keď sa niekto len dotkne stromu realizácie a sedí pri jeho kmeni bez toho, aby sa vyšplhal hore a priniesol niečo nadol, je oveľa vyššie než oslobodená duša.
Na druhej strane, dosiahnuť oslobodenie nie je jednoduché. Oslobodiť sa od nevedomosti je veľmi, veľmi ťažké. Medzi miliónmi a miliardami ľudských bytostí na zemi môže byť desať alebo dvadsať oslobodených duší. No len Boh samotný vie, koľko je realizovaných duší. Uvedomiť si najvyššie Absolútno ako svoje vlastné a neustále cítiť, že to nie je niečo, čo ste v skutočnosti dosiahli, ale niečo, čím večne ste — to sa nazýva realizácia.> Človek a Boh sú večne jedno. Ako Boh, je i Človek nekonečný; ako človek, je i Boh konečný. Medzi človekom a Bohom nie je žiadny priepastný rozdiel. Človek je Boh zajtrajška; Boh je človek včerajška.
> — Sri ChinmoyPodľa našej indickej tradície sú tisíce kozmických bohov a ochranných božstiev je toľko, koľko je ľudských bytostí. Tieto ochranné božstvá a bohovia zostávajú vo vyšších svetoch — vo vitálnom svete, v intuitívnom svete alebo na inej vyššej úrovni. Teraz majú viac sily, viac schopností než máme my a sú spokojní s tým, čo majú. Nechcú ísť ani o kúsok ďalej. Avšak v porovnaní so Svetlom, Blaženosťou a Silou Najvyššieho sú ich schopnosti obmedzené. Keď budeme oslobodení a realizovaní, keď budeme vedome zjednotení s Vedomím Najvyššieho, budeme mať nekonečne väčšie schopnosti než božstvá a kozmickí bohovia.
Keď sa začalo stvorenie, duše, ktoré chceli robiť pokrok, sa vydali inou cestou. Chceli najvyššiu Pravdu, nekonečnú Pravdu. Dokonca i kozmickí bohovia, pokiaľ chcú dosiahnuť nekonečný Mier, Svetlo a Blaženosť, musia prísť dole na zem v ľudskej podobe a realizovať Boha pomocou svojej absolútnej lásky, oddanosti a odovzdanosti. Iba tu, vo fyzickom tele, sa môžeme modliť, meditovať a realizovať Najvyššie. Iba táto planéta je v evolúcii. Evolúcia znamená neustály pokrok, neustále dosiahnutia. Keď chce niekto robiť pokrok, keď chce ísť ďalej, musí prísť sem. Len tu je možné Boha realizovať, odhaliť a prejaviť.Mali by sme cítiť, že hmota a duch patria k sebe. Hmota musí byť vedomým vyjadrením ducha. Ak hovoríte, že hmota je všetko, že neexistuje duch, žiadny vyšší život, žiadna vnútorná realita, potom vám musím povedať, že sa mýlite. Existuje vnútorná realita, existuje nekonečná Pravda, ktorá sa chce prejaviť v hmote a cez hmotu. Hmota spí a treba ju zobudiť. Duch musí viesť a formovať materiálny život.
Ale najprv by sme si mali uvedomiť, na čo je materiálny život. Ak pod materiálnym životom myslíme nižšie vitálne potešenie a naplnenie hrubých žiadostí, vtedy nemá význam prijať duchovný život. Ale ak materiálny život znamená život rozšírenia — rozšírenia srdca, rozšírenia lásky, vtedy hmota a duch ľahko dokážu kráčať spolu. V tomto materiálnom živote musíme cítiť Mier, Svetlo a Blaženosť. To, čo práve teraz vidíme v mysli, je žiarlivosť, strach, pochybnosti a všetky nebožské veci. Ale v tej istej mysli môžeme a musíme pocítiť harmóniu, mier, lásku a iné božské vlastnosti. Ak chceme zažiť tieto božské kvality v materiálnom živote, vtedy môžeme materiálny život dokonale zladiť so životom duchovným.
Skutočný materiálny život nie je len jedlo, pitie a spánok. Materiálny život je významný život. A nakoniec sa musí stať zasväteným životom. Teraz sa snažíme vlastniť ľudí a veci. Avšak materiálny život bude mať význam iba vtedy, keď sa prestaneme snažiť vlastniť a začneme sa snažiť zasvätiť. Keď zasvätíme sami seba Najvyššiemu, jedinečnému cieľu realizácie Boha, len vtedy sa nám náš život odhalí ako posolstvo Pravdy, posolstvo Nekonečnosti, Večnosti a Nesmrteľnosti.Ale ak niekto práve vstúpil do duchovného života a chce realizovať Boha bez pomoci Majstra, nie je to možné. Obyčajná ľudská bytosť na to potrebuje stovky a tisícky inkarnácií. Dokonca aj keď má niekto dobrého Majstra, ak ten žiak nie je stopercentne úprimný, môže to trvať šesť, sedem, desať alebo dvadsať inkarnácií. Úplne najlepší žiaci získavajú realizáciu počas jednej alebo niekoľkých inkarnácií, pod stálym vedením Majstra.
Občas niekto realizuje Boha bez toho, že by mal duchovného Majstra. Ako je to možné? Pravdepodobne mal vo svojej minulej inkarnácii veľmi, veľmi silného Majstra. V tejto inkarnácii si jeho Majster nevzal ľudskú inkarnáciu, ale z vnútorného sveta ho tento Majster neustále vedie, formuje a dáva mu pokyny. Hľadajúci vie, že jeho Guru mu dáva pokyny v snoch a počas meditácie.
Samozrejme, existuje aj ďalšia možnosť. Keď hľadajúci meditoval viacero inkarnácií a Boh je s ním veľmi spokojný, ale v tejto inkarnácii nemá duchovného Majstra, vtedy Boh samotný hrá úlohu duchovného Majstra, dokonca i v bdelom stave a v každodenných činnostiach hľadajúceho. Keď sa hľadajúci potrebuje napiť vody, Boh mu povie: „Choď a vypi pohár vody.“ A keď má zatvoriť okná, aj to mu Boh povie. Boh na seba vezme podobu veľmi, veľmi žiarivej bytosti a tak ho bude viesť.Druhým prístupom je mať predstavu o tom, čo chceme modlitbou alebo meditáciou dosiahnuť. Povedzme že chcem byť dobrý. To je úplne v poriadku. Keď sa stanem dobrým, znamená to, že na zemi bude o jedného darebáka menej a Božie stvorenie bude lepšie. Takže sa modlím k Bohu, aby mi dal niečo, čo Mu pomôže rozšíriť Jeho vlastné Svetlo na zemi. Aby sme mohli nejako slúžiť ľudstvu a tešiť Boha Jeho vlastným Spôsobom, musíme sa stať dobrými. Ale iba vtedy, keď realizujeme Boha, budeme Mu skutočne schopní pomáhať. Kým nie sme realizovaní, kým nie sme vyslobodení z pút nevedomosti, čo môžeme ľudstvu dať? Pokiaľ nezískame určitý Mier, Svetlo a Blaženosť, ako môžeme pomôcť Bohu či ľudstvu? Na zemi je veľa falošných učiteľov, ktorí ľudstvu vôbec nepomáhajú. Rastú ako huby po celom svete. Čo robia? Iba využívajú a podvádzajú ľudstvo. Môžu oklamať sami seba, môžu oklamať ľudstvo, ale nemôžu oklamať Boha.
Veľký duchovný Majster Sri Rámakrišna sa modlieval: „Ó Božská Matka, urob ma najväčším z Jogínov.“ Bežní ľudia si povedia: „Aký je to Majster, keď sa modlí, aby bol najväčším?“ Zo strany Rámakrišnu však nešlo o súťaž. Len vedel, že keby sa stal duchovne veľkým, mohol by ľudstvu skutočne pomôcť. Takže nie je nesprávne modliť sa za realizáciu a oslobodenie. Ak nemáte žiadny motív, ak necítite žiadny vnútorný hlad po Bohu a po Mieri, Svetle a Blaženosti, Boh vám povie: „Spi, dieťa Moje, spi, tak ako spia milióny a miliardy ostatných ľudí na zemi.“Ašpirácia, vnútorný plač, by mala vychádzať z fyzického, vitálu, mysle, srdca a duše. Prirodzene, duša ašpiruje stále, ale fyzické, vitálne, mentálne a psychické bytosti si to musia uvedomiť. Keď budeme vedome ašpirovať vo všetkých častiach svojej bytosti, budeme môcť urýchliť dosiahnutie oslobodenia.
Ako ašpirujeme? Pomocou správnej koncentrácie, správnej meditácie a správnej kontemplácie. Ašpirácia v sebe zahŕňa meditáciu aj modlitbu. Na Západe bolo mnoho svätcov, ktorí nestáli o meditáciu; realizovali Boha cez modlitbu. Ten, kto sa modlí, cíti, že má vnútorný plač po realizácii Boha. Ten kto medituje, cíti aj potrebu priniesť Božské Vedomie priamo do jeho bytosti. Rozdiel medzi modlitbou a meditáciou je tento: keď sa modlím, ja rozprávam a Boh počúva; a keď meditujem, Boh rozpráva a ja počúvam. Keď sa modlím, Boh musí počúvať. Ale keď meditujem, keď upokojím a utíšim svoju myseľ, počujem to, čo mi Boh stále hovoril. Takže obe cesty sú správne.
Vedomá ašpirácia je to najdôležitejšie, čo potrebujeme. Ašpirácia je všetko, čo máme a všetko, čím sme. Potom musíme svoju ašpiráciu vedome ponúknuť Najvyššiemu, aby sme sa s Ním mohli zjednotiť.Naša pozemská cesta sa začína túžbami a v obyčajnom živote bez nich nemôžeme žiť. Ale ak cítime, že nie sme pripravení na duchovný život len preto, že máme množstvo túžob, rád by som povedal, že na duchovný život nebudeme nikdy pripravení. Svoju duchovnú cestu musíme začať tu a teraz, aj keď kráčame po ceste túžob.
Vezmime si túžbu ako predmet a pokúsme sa v ňom cítiť Boží Dych. Pomaly a neomylne príde Boží Dych do popredia a premení našu túžbu na ašpiráciu. Keď budeme tento postup aplikovať aj na svoju ašpiráciu, zistíme, že naša ašpirácia a naša pozemská existencia sú neoddeliteľné.
Na Zemi sú dva druhy ľudí, ktorí nemajú túžby: tí, ktorí majú oslobodené duše a tí, ktorí majú tupé, nečinné, neživé duše. Oslobodené duše sa oslobodili od pripútanosti, obmedzení a nedokonalostí. Oslobodili sa od nevedomosti a zjednotili sa so svojimi dušami v transcendentálnom osvietení. Naproti tomu niektoré ľudské bytosti od života nič nechcú. Len si užívajú potešenia lenivosti a letargie, nesnažia sa o nič. Takto nikdy, nikdy, nedosiahnu osvietenie.
Veľkého duchovného hrdinu SwamiVivekanandu sa raz jeden mladý muž opýtal, ako by mal realizovať Boha. Vivekananda povedal: „Odteraz začni klamať.“ Mladý muž povedal: „Chceš, aby som klamal? Ako potom môžem realizovať Boha? Je to proti duchovným princípom.“ Ale Vivekananda odpovedal: „Ja to viem lepšie ako ty. Viem, na akej si úrovni. Nechceš sa pohnúť ani o kúsok, si neužitočný, si prakticky mŕtvy pre obyčajný život, nehovoriac už o duchovnom živote. Ak začneš klamať, ľudia ťa budú napádať a biť, a ty potom prejavíš svoju vlastnú osobnosť. Najskôr musíš rozvíjať svoju vlastnú individualitu a osobnosť. Potom príde deň, keď svoju individualitu a osobnosť odovzdáš božskej Múdrosti, nekonečnému Svetlu a Blaženosti. Najprv však musíš svoju cestu začať.“
Existuje aj ďalší príbeh, o mužovi, ktorý prišiel k Swámi Vivekanandovi a spýtal sa ho na realizáciu Boha. Vivekananda povedal: „Choď si zahrať futbal. Boha budeš môcť realizovať skôr, keď budeš hrať futbal, než keby si študoval Bhagavadgítu.“ Realizácia Boha vyžaduje silu. Táto sila nemusí byť silou zápasníka či boxera, ale je nevyhnutne potrebné mať určité množstvo sily pre normálny každodenný život.
Sú niektorí nevyrovnaní ľudia, ktorí cítia, že realizujú Boha, keď sa budú túlať po ulici ako vagabundi, alebo budú trápiť svoje telo a nechajú ho zoslabnúť. Túto fyzickú slabosť považujú za predzvesť realizácie Boha. Veľký Pán Budha vyskúšal cestu sebaumŕtvovania, ale prišiel k záveru, že stredná cesta bez extrémov je najlepšia. Musíme byť normálni, musíme byť silní vo svojom každodennom živote. Nie je pravda, že ašpirácia je jedna vec a naše fyzické telo je niečo iné. Nie. Ašpirácia nášho srdca a naše fyzické telo musia kráčať spolu, fyzická ašpirácia a duchovná ašpirácia môžu a musia bežať spolu.Realizácia Boha, Nesmrteľnosť, Nekonečnosť, Večnosť: to sú teraz iba veľké slová. Ak budete o týchto slovách hovoriť, budete len stavať vzdušné zámky. Na svojej vlastnej úrovni sú tieto slová realitou, ale teraz ešte nedokážeš uviesť túto realitu do svojho každodenného života. Takže nechajme skutočnosť, nech zostane na svojom mieste. Ak budeš pomocou svojej predstavivosti neustále myslieť na svoj Cieľ, nebude taký, ako si ho predstavuješ, a ty budeš sklamaný. Takisto, ak budeš po celý čas myslieť na Cieľ, nebudeš venovať primeranú pozornosť svojej súčasnej ašpirácii a nevedomky spomalíš svoj pokrok. Realizácia Boha je tvojím cieľom, ty si však len teraz vstúpil na duchovnú cestu. Kráčaš po správnej ceste, a to je dobre. Tvojím hlavným záujmom by teraz mala byť ašpirácia, vnútorný pokrok, jednoduchosť, úprimnosť, čistota a pokora.
Realizácia Boha je ťažký cieľ, ale nie je nedosiahnuteľný. Niektorí ľudia po pár rokoch meditovania cítia, že realizácia Boha je v tejto inkarnácii nemožná a povedia, že ju nechcú. Je to ako príbeh o kyslom hrozne. Mnohí z tohto dôvodu po niekoľkých rokoch duchovnú cestu zanechajú. Kritizujú Boha a v Majstrovo učenie, a stanú sa absolútnymi ateistami. Toto je však veľmi zlé. Predtým, než si vstúpil do duchovného života, keď si sa oddával pôžitkom nevedomosti, vtedy ti Boh odpúšťal, pretože vedel, že nič iné nepoznáš. Boh povedal: „Moje dieťa nepozná nič lepšie ako nevedomosť“. Ak sa však po tom, čo si vstúpil do vnútorného života, vrátiš späť do obyčajného života a myslíš si, že realizácia Boha buď neexistuje, alebo je úplne nad tvoje schopnosti, vtedy vnútorná odplata za tvoje nevedomé a nebožské činy bude nekonečne horšia, než by bola, keby by si nevedomosť nikdy neopustil.
Teraz je cieľ ešte veľmi ďaleko, ale nesmieš byť znechutený. Krok za krokom, pomaly a postupne Cieľ dosiahneš. Z materskej školy pôjdeš do základnej, na strednú školu, a potom na univerzitu. Nebuď teda nespokojný či netrpezlivý. Len Boh sám vie, kedy pre teba udrie vyvolená Hodina. Tvojou úlohou je ašpirovať a Božou úlohou je priniesť dole Svoj nekonečný Súcit. Keď ty zohráš svoju úlohu, Boh tiež zohrá Svoju úlohu a umožní ti realizovať Ho v Bohom zvolenej hodine. Kráčajme teda po ceste skutočnosti. Vďaka našej vnútornej ašpirácii k nám Cieľ príde sám.Pretože si mojím žiakom, rád by som ti povedal, že vidíš v sebe viac nedokonalosti, viac obmedzení, viac temnoty, než si ja viem vôbec predstaviť. Pre mňa si úplne prirodzený a normálny; si Božie dieťa a máš všetky možnosti a schopnosti realizovať, prejaviť a naplniť Božské tu na zemi. Osvietenie je niečo, čo si mal, ale teraz si na to zabudol; nie je to niečo úplne nové.
Ten, komu naozaj záleží na osvietení, by mal cítiť, že rastie zo svetla do väčšieho svetla, do nesmierneho svetla. Chcem povedať, že ak hľadajúci stále cíti, že je hlboko v mori nevedomosti, potom z nevedomosti nikdy, nikdy nevyjde, pretože more nevedomosti je nekonečné. Ak však niekto cíti, že rastie z maličkého svetielka do všetko prenikajúceho najvyššieho Svetla, vtedy sa mu osvietenie ihneď zdá ľahším a spontánnejším.Niektorí ľudia dosahujú realizáciu už po štyroch či piatich rokoch meditácie, zatiaľ čo iní, ktorí meditovali tridsať, štyridsať či päťdesiat rokov, ešte blízko realizácie nie sú. Treba si však uvedomiť, že v prípade toho, kto realizoval Boha po štyroch alebo piatich rokoch meditácie, to nie je prvá inkarnácia, v ktorej je hľadajúcim. Svoju púť začal dávno, dávno predtým, než ste vy čo i len pomysleli na Boha. On teraz svoju púť k realizácii Boha končí, zatiaľ čo vy ste svoju možno práve začali. Treba tiež vedieť, že i keď sme meditovali už počas mnohých inkarnácií v minulosti a niekoľko rokov v tejto inkarnácii, neznamená to, že si Boha zaslúžime. Bola to Božia Milosť, ktorá pôsobila v našich predchádzajúcich inkarnáciách a je to Božia Milosť, ktorá nám pomáha realizovať Ho i v tejto inkarnácii.
Od svojej neustálej celoživotnej meditácie môžete očakávať realizáciu, avšak len v Bohom zvolenej Hodine. Možno ju chcete hneď, ale Boh vie, že keby ste Ho realizovali hneď teraz, urobili by ste ľudstvu viac škody ako úžitku. Preto má Boh pre vašu realizáciu Svoju vlastnú Hodinu, a keď sa táto Hodina priblíži, budete si toho vedomí.Ja teraz slúžim, slúžim, slúžim. Slúžim svojim žiakom a snažím sa prejaviť Najvyššieho na Zemi. Vy, moji žiaci, máte teraz trochu viery vo mňa, a preto sa snažíte prejaviť Najvyššieho. Ale prakticky nikto Mu neslúži vedome. Keby ste skutočne slúžili Najvyššiemu, teraz by ste mohli celému svetu ponúknuť nesmierne Svetlo. Slúžite určitým spôsobom, nie však spontánne, úprimne a láskyplne.
Keď realizujete Boha, vtedy ma skutočne spoznáte. Teraz ma nepoznáte. Spomedzi mojich žiakov ma nepozná ani jeden. Hovoríte: „Guru je niekedy vo veľmi vysokom vedomí,“ ale v skutočnosti neviete, kde moje je vedomie. Čo som, to si uvedomíte až v deň svojej realizácie Boha, ani o sekundu skôr. Teraz, keď rozprávam o Nekonečnosti a Večnosti, pre vás je to všetko bez významu. Niektorí z vás sa to, čo hovorím, s veľkými ťažkosťami snažia stráviť, ale zisťujú, že sa to asimiluje veľmi ťažko. Ale keď realizujete Boha, vtedy mi porozumiete.> :
> Vysoko, vyššie, najvyššie je úroveň Blaženosti. Svojím osvieteným vedomím stúpame na túto úroveň, sami sebou uchvátení. Prešli sme chodbami vznešeného ticha a tranzu, teraz sme zjednotení s Najvyšším.> — Sri Chinmoy
:Veľkí duchovní Majstri od nepamäti prinášali nadol aspekty Sat a Čit. Ale priniesť dole Ánandu je omnoho ťažšie. Niektorí to vôbec nedokázali. Niektorí ju priniesli, ale vydržala len pár sekúnd či minút a potom išla znova hore. Mier je dosiahnuteľný. Mier môžeme zniesť dole. Svetlo a Sila sa ľahko dajú zniesť dole. Ale blaženosť, ktorá robí naše vnútorné i vonkajšie vedomie nesmrteľným, ešte na zemi vytvorená nebola. Prichádza a potom odchádza, pretože v pozemskej atmosfére vidí tak veľa nedokonalostí, že nedokáže zostať.
Dokonca i duchovne pokročilí ľudia sú často zmätení. Cítia vnútornú extázu, ktorá prichádza z vitálneho sveta, a myslia si, že to je skutočná blaženosť. Ale tak to nie je. Skutočná blaženosť prichádza z vyššieho sveta k duši a z duše potom napĺňa celú bytosť.
Táto Ánanda sa absorbuje inak než fyzická blaženosť alebo to, čo nazývame pôžitkom či potešením. Supramentálna blaženosť je úplne odlišná od sveta pôžitku a potešenia. Ak z nej raz získate čo i len nepatrnú čiastočku, pocítite, ako vaša vnútorná bytosť radostne tancuje s najväčšou čistotou ako dieťa a vaša vonkajšia bytosť pocíti vo svojej vonkajšej existencii pravú Nesmrteľnosť. Ak túto blaženosť pocítite čo i len na sekundu, budete si to pamätať po celý život.
Všade okolo nás je kozmická Hra. Vesmír je plný radosti, vnútornej radosti i vonkajšej radosti. Keď nastane realizácia, musíme cítiť potrebu prejavenia tejto neustálej blaženosti vo svojom srdci. Táto Blaženosť žiari, ale v skutočnosti nepáli. Je nesmierne intenzívna, zároveň však veľmi jemná, je ako nadovšetko sladký prúd Nektáru.
Jedného dňa som ju priniesol nadol do môjho hrubomateriálneho, takže keď som sa usmieval, rozdával som každému z vás najvyššiu Blaženosť. Musím však povedať, že sa to všetko stratilo. Medzi mojimi žiakmi niet ani jedného, ktorý by si z nej niečo udržal.[ Sri Chinmoy potom požiadal svojich žiakov, aby sa pokúsili vzývať blaženosť.]
Prosím, položte si pravú ruku na srdce. Pokúste sa vo svojom srdci cítiť to najkrajšie dieťa na zemi a v Nebi. Je to duša. Muži budú prirodzene vidieť dieťa ako chlapca a ženy uvidia dievča. Duša nie je ani mužského, ani ženského rodu, ale keď si vezme ľudskú inkarnáciu, vezme si aj formu. Pokúste sa vidieť dieťa vo veku siedmich dní. Z hľadiska duchovného vývoja nie sú niektorí ani týmto sedemdňovým dieťaťom, prepáčte, že to hovorím. Aj keď tie duše začali svoju cestu pred miliónmi rokov, sú tu jeden alebo dvaja jednotlivci, ktorí mali zatiaľ len jednu či dve ľudské inkarnácie. Samozrejme, z čisto duchovného pohľadu trvá evolúcia ich duší len niekoľko hodín alebo minút. Teraz prosím myslite na to sedemdňové dieťa. Potom prosím, v absolútnom tichu opakujte sedemkrát Ánanda.Realizácia Boha je ako strom. Niekto môže bežať, dotknúť sa stromu realizácie a povedať: „Realizoval som.“ Táto realizácia je však len ako keď sa dotkneme kmeňa stromu. Človek je veľmi šťastný, keď sa dotkne kmeňa stromu, pretože vidí, že je na ňom ovocie, že sú tam i listy a konáre. Môže sa ich dotknúť, držať ich, cítiť ich — vie, že dosiahol svoj cieľ. Ale niekto iný povie: „Nie, mne to nestačí. Chcem sa vyšplhať hore a sadnúť si na konár. Potom budem cítiť, že som dosiahol svoj cieľ.“ Ide o krok ďalej, takže prirodzene, jeho realizácia je vyššia. A potom bude niekto iný, kto sa vyšplhá na najvyšší konár a bude tam jesť veľmi chutné ovocie. Jeho realizácia je ešte vyššia. Nielenže videl a dotkol sa Najvyššieho, ale sa k Najvyššiemu skutočne vyšplhal. Nemá však v úmysle zísť dole, pretože cíti, že vo chvíli, keď zostúpi, stane sa znova obyčajným človekom a nevedomý svet ho chytí do svojich sietí. Cíti, že keď raz zíde dolu, nebude už schopný vyšplhať sa nahor.
Existuje však ešte jeden druh realizovanej duše, ktorá sa nielen vyšplhá k Najvyššiemu pre realizáciu, ale aj prinesie svetu dole ovocie zo stromu. Vráti sa kvôli prejaveniu. Povie: „Nie som spokojný, keď sedím na vrchole stromu. To nie je mojím cieľom. Chcem sa o to, čo som získal, podeliť s ľudstvom.“ Má schopnosť vyšplhať sa nahor a zliezť dole kedykoľvek sa mu zachce. Keď schádza dole, prináša nadol Súcit, Mier, Svetlo a Blaženosť. A keď sa šplhá hore, berie ľudstvo so sebou. Vezme na svoje ramená niekoľko ľudských bytostí a šplhá sa nahor. Nechá tieto duše hore a znovu sa vráti späť, aby zobral na svoje ramená niekoľko ďalších. Jeho schopnosti sú nekonečne väčšie než schopnosti človeka, ktorý len prišiel a dotkol sa stromu. Jeho realizácia je najúplnejšia.
V Indii bolo niekoľko duchovných Majstrov, ktorí boli čiastočne realizovaní. Dotkli sa kmeňa stromu, ale nevyšplhali sa na najvyšší konár. Hľadajúci ich považujú za veľmi veľkých, ale ak porovnáte ich úroveň s úrovňou Sri Krišnu, Krista alebo Budhu, zistíte, že tí, ktorí sa stromu len dotkli, dosiahli len čiastkovú realizáciu.
Keď sa hinduista dotkne kvapky vody z Gangy, bude mať pocit čistoty. Ale ak niekto dokáže Gangu preplávať, prirodzene, bude viac presvedčený o tom, že je celé jeho telo očistené. Aj pokiaľ ide o realizáciu, niekto môže byť spokojný s kvapkou nektáru, alebo si môže povedať: „Nie, potrebujem nekonečný oceán.“ A niekto iný zas môže povedať: „Tento nekonečný oceán nie je len pre mňa, je pre každého. Chcem sa oň podeliť s inými.“ Realizácia toho, kto má naozaj schopnosť podeliť sa o svoju najvyššiu realizáciu s ostatnými, je nepochybne vyššia než realizácia ostatných dvoch.
Sri Rámakrišna hovoril o džívakoti a išvarakoti. Džívakoti je ten, kto realizoval Boha, ale nechce znovu vstúpiť na pole prejavenia. Ten, kto má plť, malú loďku, môže cez more nevedomosti preplávať sám, nemôže však zobrať ostatných. Ale išvarakoti, ktorý má veľkú loď, môže zobrať stovky a tisíce ľudských duší a previezť ich cez more nevedomosti. Znovu a znovu sa vracia na svet, aby oslobodil ľudstvo.V savikalpa samádhi strácate na krátky čas všetko ľudské vedomie. V tomto stave je pojem času a priestoru úplne odlišný. Skutočnosť nemôžete posudzovať ľudským časom; nemôžete ju posudzovať ľudským spôsobom vnímania priestoru. V tomto samádhi ste jednu či dve hodiny v úplne inom svete. Vidíte, že takmer všetko je tam dokončené. Tu na tomto svete je vo vás i v iných ľuďoch ešte stále veľa nenaplnených želaní. Milióny túžob nie sú naplnené a milióny vecí zostávajú nedokončené. Keď ste však v savikalpa samádhi, vidíte, že prakticky všetko je urobené, nemusíte nič robiť. Ste iba nástroj. Ak vás niekto použije, dobre; inak sú všetky veci urobené. Ale zo savikalpa samádhi sa každý musí vrátiť do bežného vedomia.
Dokonca aj v savikalpa samádhi existujú stupne. Tak, ako sú v škole v jednej triede vynikajúci aj slabší študenti, podobne v savikalpa samádhi dosiahnu niektorí hľadajúci najvyšší stupeň, zakiaľ čo menej ašpirujúci hľadajúci dosiahnu nižšiu alebo strednú priečku rebríka, kde nie je všetko také čisté a jasné ako na najvyššej úrovni.
V savikalpa samádhi existujú myšlienky a predstavy, ktoré prichádzajú z rôznych strán, ale neovplyvňujú vás. Keď meditujete, nič vás neruší a vaša vnútorná bytosť funguje dynamicky a spoľahlivo. Keď budete trocha ďalej a zjednotíte sa so svojou dušou v nirvikalpa samádhi, tam už nebudú vôbec žiadne predstavy či myšlienky. Tanec prírody sa tu zastaví. Nie je tu žiadna príroda, len nekonečný mier a blaženosť. Poznávajúci a poznávané sa zjednotili. Všetko je pokojné. Tu zažívate nanajvýš božskú, všetko prenikajúcu, seba milujúcu extázu. Stávate sa objektom radosti, stávate sa tým, kto sa raduje a stávate sa radosťou samotnou.
Nirvikalpa samádhi je najvyšším samádhi, ktoré väčšina duchovných Majstrov dosahuje, ale iba vtedy, ak dosiahli realizáciu. Trvá niekoľko hodín alebo niekoľko dní a potom treba ísť znovu dole. Čo sa stane, keď niekto zostúpi dole? Často zabudne svoje vlastné meno, svoj vek, nedokáže správne rozprávať. Postupným cvičením sa však môže naučiť, ako zostúpiť z nirvikalpa samádhi a hneď potom sa správať bežným spôsobom.
V dávnej minulosti boli duchovní Majstri, ktorí dosiahli nirvikalpa samádhi a nevrátili sa späť. Udržali si svoje najvyššie samádhi a zistili, že nedokážu vstúpiť do atmosféry sveta a správať sa ako ľudské bytosti. Kým je človek v tomto stave vedomia, nedokáže fungovať vo vonkajšom svete, je to jednoducho nemožné.
Keď niekto vstúpi do nirvikalpa samádhi, zvyčajne sa už nechce vrátiť späť. Ak v ňom niekto zostane osemnásť či dvadsaťjeden dní, je veľmi pravdepodobné, že opustí telo. Je tam však ešte božské rozhodnutie. Ak Najvyšší chce, aby určitá duša pracovala tu na Zemi, vtedy aj po dvadsaťjeden či dvadsaťdva dňoch vezme toho človeka do iného kanála dynamického, božského vedomia a vráti ho späť na pozemskú úroveň, aby konal.
Sahadža samádhi je úplne najvyšším typom samádhi. V ňom je človek vo svojom najvyššom vedomí, ale zároveň pracuje v hrubom materiálnom svete. Človek si udržiava zážitok nirvikalpa samádhi, zatiaľ čo zároveň vstupuje do pozemských aktivít. Stal sa dušou a zároveň využíva telo ako dokonalý nástroj. V sahadža samádhi človek chodí ako obyčajná ľudská bytosť. Je a robí bežné veci, ktoré robia obyčajní ľudia. V najvnútornejších zákutiach srdca je však naplnený božským osvietením. Keď má niekto toto sahadža samádhi, stáva sa Pánom a Majstrom Skutočnosti. Kedykoľvek sa mu zachce, môže ísť k Najvyššiemu a potom zostúpiť dole do pozemského vedomia, aby ho prejavil.
Po dosiahnutí úplnej realizácie Boha je iba zriedka niekto požehnaný sahadža samádhi. Veľmi málo duchovných Majstrov dosiahlo tento stav — iba jeden či dvaja. Pre sahadža samádhi je potrebná nekonečná Milosť Najvyššieho, alebo musíme byť veľmi silní a mať šťastie. Sahadža samádhi prichádza len vtedy, keď niekto dosiahol neoddeliteľnú jednotu s Najvyšším, alebo v zriedkavých prípadoch, keď chce ukázať, že on je Najvyšší. Ten, kto dosiahol sahadža samádhi a zostáva v ňom, vedome a dokonale prejavuje Boha v každom okamihu, a je tak najväčšou pýchou transcendentálneho Najvyššieho.Snažím sa, aby som vám z veľmi vysokého vedomia tieto zážitky čo najlepšie objasnil, ale je to stále moja myseľ, ktorá ich subtílnym spôsobom vyjadruje. V nirvikalpa samádhi nemáme žiadnu myseľ. Vidíme Stvoriteľa, stvorenie a pozorovateľa ako jednu osobu. Objekt uctievania a osoba, ktorá ho uctieva, sa stávajú jedným. Ideme za všetko a zároveň vidíme, že všetko je skutočné. Tu v bežnom svete poviem, že ste neskutoční a vy poviete, že ja som neskutočný, pretože máme rozdielne názory. Ale v nirvikalpa samádhi prekonávame všetky rozdiely, myseľ tam vôbec nefunguje.
Keď vstúpime do nirvikalpa samádhi, ako prvé pocítime to, že naše srdce je väčšie než samotný vesmír. Teraz vidíme svet okolo seba a vesmír zdá nekonečne väčší než sme my. Ale to je preto, že svet a vesmír vnímame obmedzenou mysľou. Keď sme v nirvikalpa samádhi, vidíme vesmír ako malú bodku vo vnútri svojho nesmierneho srdca.
V nirvikalpa samádhi je nekonečná Blaženosť. Nič nemožno prirovnať k množstvu, nehovoriac o kvalite takejto Blaženosti. Pre väčšinu z nás je Blaženosť len nejasný pojem. Počuli sme, že existuje niečo, čo sa nazýva Blaženosť a niektorí ľudia hovoria, že to zažili, väčšina z nás však Blaženosť nezažila. Keď však vstúpime do nirvikalpa samádhi, vtedy túto Blaženosť nielen cítime, ale sa ňou aj stávame.
Tretia vec, ktorú v nirvikalpa samádhi cítime, je Sila. Všetka sila, ktorú by dali dohromady všetci okultisti, nie je ničím v porovnaní so Silou, ktorú máme v nirvikalpa samádhi. Ale sila, ktorú môžeme získať zo samádhi, aby sme ju použili na Zemi, je nekonečne malá v porovnaní s celkovou silou. Je asi taká, akú potrebujeme na žmurknutie okom. Vyjadrujem všetko cez myseľ, nie je to presné, ale slovami nedokážem vyjadriť viac z Pravdy, ktorú som realizoval.
Rád by som povedal, že vstúpiť do niektorej úrovne samádhi je nekonečne ľahšie, než premeniť ľudské vedomie na božské vedomie. O to sa snažím ja, o to sa snažíte vy, o to sa snaží Najvyšší. Všetci sa snažíme len o jednu vec, a to je premena ľudskej prirodzenosti — fyzickej, vitálnej, mentálnej a psychickej. Keď sa to podarí, vtedy svitne dokonalá Dokonalosť tu na zemi i tam v Nebi.
Ako sa táto premena môže odohrať? Pomocou ašpirácie. Svet musí ašpirovať, stvorenie musí ašpirovať, len vtedy môžu Duchovní Majstri priniesť Nebo na zem. Nebo, ako hovoríme, je stav vedomia. V samádhi je všetko Nebom, všetko je blaženosťou, svetlom, mierom. Keď však znovu zostúpime do sveta, všetko je utrpením, temnotou, strachom, starosťou. Ako môžeme vytvoriť vedomé spojenie medzi týmto naším svetom a najvyšším stavom samádhi? Stálou ašpiráciou. Niet iného lieku, len stála ašpirácia, nie počas jedného či dvoch dní, ale po celý život. Realizovať Boha zaberie veľa, veľa inkarnácií. Keď však máte plne realizovaného duchovného Majstra, stáva sa to oveľa ľahším. Možno vám to potrvá jednu, dve, tri alebo štyri inkarnácie. Inak obyčajnej ľudskej bytosti trvá mnoho, mnoho stoviek inkarnácií, kým dosiahne čo i len vyššie skúsenosti, alebo takzvané menšie realizácie. Realizovaný Majster však pozná duše a prebýva v dušiach. Keďže to dokáže urobiť, je preňho ľahké zaoberať sa každým ašpirantom podľa potreby jeho duše, pre vývoj a naplnenie jeho duše.Vstup do samádhi je ako vedieť abecedu, realizácia je ako mať doktorát. Samádhi a realizácia sa nedajú porovnať. Samádhi je stav vedomia, v ktorom možno zostať niekoľko hodín alebo dní. Po dvadsaťjeden dňoch zvyčajne prestáva telo fungovať. Ale ak raz niekto dosiahne realizáciu, táto trvá večne. V realizácii sa celé jeho vedomie neoddeliteľne a navždy zjednotí s Bohom.
Sú tri stupne samádhi: savikalpa samádhi, nirvikalpa samádhi a sahadža samádhi. Savikalpa samádhi je povznesený a žiarivý stav vedomia, kým realizácia je vedomý, prirodzený a prejavujúci stav vedomia. Keď svitne realizácia, hľadajúci prežíva oslobodenie od ľudskej osobnosti a ľudskej individuality. Je ako malá kvapka vody, ktorá vstúpi do oceánu. Keď doň vstúpi, stáva sa oceánom. Vtedy už nevidíme osobnosť alebo individualitu jednej kvapky. Keď hľadajúci realizuje najvyššiu Pravdu, vtedy konečné v ňom vstúpi do Nekonečného, uvedomí si a dosiahne Nekonečno ako svoje vlastné. Po realizácii môže Majster ľahko vstúpiť do savikalpa samádhi. Dosiahnuť nirvikalpa samádhi tiež nie je pre dušu, ktorá realizovala Boha, ťažké. Iba sahadža samádhi, ktoré je najvyšším typom samádhi, je problém dokonca aj pre tie najvyššie duše, ktoré realizovali Boha.Názov úrovne, z ktorej sa Majstri vracajú, je Supermyseľ. To je rovina, kde sa začína stvorenie. Nad ňou je úroveň Sat-Čit-Ánanda: Existencia-Vedomie-Blaženosť. Duchovní Majstri, ktorí chcú božské prejavenie tu na zemi, sa snažia najprv prejaviť Supermyseľ, ktorá je zlatým Vedomím, z ktorého pochádza stvorenie. Po prejavení Supermysle duchovní Majstri, ktorí sú tu na to, aby zniesli nadol najvyššie Vedomie, potom prinášajú Sat-Čit-Ánanda. Tieto tri vlastnosti nemožno nikdy oddeliť. Na zem musia prísť spolu. Najvyšší chce, aby sa celé božské prejavenie odohralo tu na zemi, nie v Nebi či kdekoľvek inde.
V našich indických písmach sa hovorí, že človek je väčší než kozmickí bohovia, pretože kozmickí bohovia sú spokojní s blaženosťou Neba, zatiaľ čo človek sa neuspokojí, kým nedosiahne oslobodenie. Ak chcú kozmickí bohovia robiť pokrok, ak chcú oslobodenie alebo prejavenie, dokonca aj oni si musia vziať ľudskú podobu a prísť na zem. Prejavenie sa nemôže odohrať nikde inde. V Indii sú tisíce bohov a my si ich ceníme, obdivujeme a uctievame ich, pretože sú teraz vyššie než my. Keď nás bolí hlava a dušeplne vzývame určitého boha, príde a odoberie nám bolesť. Kozmickí bohovia však nedokážu urobiť viac než toto. Keď človek realizuje Boha, nepotrebuje už pomoc týchto kozmických bohov. Vtedy je vyššie než oni, pretože získal stálu a vedomú jednotu s absolútnym Najvyšším.Mnohí ľudia si myslia, že skutočný hľadajúci musí meditovať aspoň osem hodín denne. Ja som to robil. Hoci som realizáciu dosiahol vo svojej minulej inkarnácii, keď som mal v tejto inkarnácii trinásť rokov, meditoval som osem, deväť, desať, trinásť hodín denne. Mal som však na to schopnosti. Svojim žiakom neradím, aby to robili, pretože poznám schopnosti svojich detí. Mentálne by sa zrútili. Jednoducho by to nedokázali. Nebola by to skutočná meditácia. Nehovorím, že sú neúprimní. Nie! Sú veľmi úprimní. Schopnosti sú však ako svaly. Treba ich rozvíjať postupne. Začnete s pätnástimi minútami a potom pokračujete až k pol hodine. Tí, ktorí teraz meditujú pol hodiny, budú onedlho schopní meditovať hodinu alebo hodinu a pol.
Vaše vnútorné schopnosti sa budú postupne rozvíjať. V pravý čas vám vaša vnútorná bytosť povie, alebo vám ja poviem, kedy budete môcť meditovať osem hodín. Teraz to však ani neskúšajte. Vo vašom živote by to jednoducho spôsobilo pohromu.
Po dosiahnutí realizácie už nie je potrebné meditovať tak, ako meditujú ašpiranti alebo hľadajúci. Keď človek dosiahol realizáciu, ktorá je jednotou s Najvyšším, jeho meditácia neustále pokračuje ďalej — na tomto svete, na onom svete, vo všetkých svetoch. Keď niekto realizoval Boha, nemedituje preto, aby niečo dosiahol alebo niečo prekonal. Medituje preto, aby priniesol ľudstvu nadol mier, svetlo a blaženosť, alebo aby zobudil vedomie svojich žiakov.Duša, ktorá realizovala Boha, chce tešiť Boha Božím vlastním Spôsobom. Pretože Boh chce, aby som slúžil ašpirujúcim ľudským bytostiam, najväčšiu radosť mi dáva táto služba, a nie to, že zostanem vo svojom najvyššom vedomí, čo by som ľahko dokázal. Toto vedomie veľmi často ukazujem svojim žiakom a študentom počas našich meditácií. Často ho videli. Ale ak zostanem v tomto vedomí po celý čas, kto bude mať zo mňa úžitok? Budem sa správať ako sebec. Mám bohatstvo, ale ak si ho nechám len pre seba, aký úžitok to prinesie svetu postihnutému chudobou? Boha poteším len vtedy, ak toto bohatstvo použijem pre tých, ktorí ho zúfalo potrebujú. Títo ľudia potrebujú Boha a Boh ich tiež potrebuje. Ja som sprostredkovateľ. Idem k Bohu so zopnutými rukami, pretože Boh má niečo, čo môže ponúknuť. Vezmem si to, čo On má, a so zopnutými rukami to ponúkam ľudstvu. Ľudstvo má tiež čo ponúknuť. Ponúka svoju nevedomosť. Ja len vymieňam to, čo ponúka Boh — svetlo — za to, čo ponúka človek — nevedomosť.
> Skutočnou prácou Gurua, ak taká je, je ukázať svetu, že jeho činy sú v dokonalej harmónii s jeho učením. > — Sri Chinmoy
Ale duše, ktoré sa nezúčastňujú Božieho prejavenia, tiež robia niečo veľmi významné. Nemusia byť aktívne vo svete, nemusia chodiť z miesta na miesto, aby učili alebo otvárali duchovné centrá a prijímali žiakov, ale vo svojej meditácii sa snažia vnútorne ponúkať osvietenie tak, že ľudstvu dávajú svoju vedomú dobrú vôľu. Koľko ľudí ponúka ľudstvu svoju dobrú vôľu? Bežné ľudské bytosti sa hádajú, bojujú a vedome, či nevedome robia mnoho vecí proti Božej Vôli. Ale tieto realizované duše sa nedostávajú do žiadneho konfliktu s Božou Vôľou. Ich vôľa sa zjednotila s Božou Vôľou.
Nemožno povedať, že ten, kto pracuje pre ľudstvo navonok, je väčší než ten, kto pomáha vnútorne. Mimoriadne dôležité je poslúchať Božiu Vôľu. Nemôžeme povedať, že ten kto plače pre ľudstvo a snaží sa mu pomôcť, je väčší než ten, kto sa utiahne. Len ten je veľký, kto poslúcha Božiu Vôľu. Keď Boh povie osvietenej duši: „Nepotrebujem, aby si sa túlal z miesta na miesto. Len dávaj svoje svetlo vnútorne,“ tento človek je veľký tým, že ponúka svoje svetlo vnútorne. A keď Boh povie inej duši: „Chcem, aby si šiel do sveta a ponúkol ľudstvu svetlo, ktoré máš,“ potom je ten Majster veľký tým, že pomáha ľudstvu. Všetko závisí len od toho, čo Boh od konkrétnej duše chce.Na druhej strane sú aj takí duchovní Majstri, ktorým záleží na osvietení vedomia zeme. Vedia, že oni vo vnútornom svete jedia to najchutnejšie jedlo či pijú nektár, zatiaľ čo ich bratia sú o to ukrátení. Takýto Majster sa stotožňuje s ľudstvom a cíti, že je jeho úlohou prebudiť vedomie ostatných ľudských bytostí, svojich spiacich bratov. Majstrovi je ľúto, že sú na zemi ľudia zahalení nevedomosťou, ktorí plytvajú svojím časom v nečinnosti, keď skutočne potrebujú jedlo. Je mu ľúto, že títo ľudia chcú i naďalej zostať v nevedomosti, hoci by jej hranice mohli ľahko prekonať. Keďže duchovný Majster už sám zažil všetky druhy utrpenia, nepovažuje svojich blížnych len za predmet ľútosti. Absolútne sa s nimi stotožňuje. On realizoval Boha, ale cíti, že pokiaľ nerealizuje každý, on sám bude nedokonalý a neúplný. Čo sa týka osobných potrieb, Majster už od Boha nič viac nepotrebuje, ale zo svojho súcitu sa stáva neoddeliteľnou súčasťou ľudstva.
Povie: „Budem hrať úlohu otca.“ V rodine vidíme, že otec veľmi, veľmi ťažko pracuje, nahromadí nejaké bohatstvo, a potom už jeho deti nemusia tak ťažko pracovať. Poskytuje svojim deťom všetky druhy materiálnej pomoci a ony tak majú z jeho práce úžitok. Keď skutočný duchovný Majster prichádza na svet, pracoval veľmi, veľmi ťažko, aby realizoval Pravdu, a vo svojom vnútornom živote má nekonečný mier, svetlo a blaženosť. Toto bohatstvo ponúka svojim duchovným deťom, pretože ho považujú za svojho a on považuje za svoje ich. Tí, ktorí sa s Majstrom úplne zjednotili a ktorí sa snažia Majstra primerane svojim schopnostiam naplniť, tí, ktorí sa stali Majstrovi mimoriadne blízkymi, získajú to, čo Majster má a čím je. Ich realizácia závisí výlučne od Majstra. Je to ako v prípade otca, ktorý má milióny dolárov. Syn otca potešil, a tak mu otec dá svoje bohatstvo.
Na druhej strane otec vždy vidí, či je syn schopný prijať peniaze a použiť ich správnym spôsobom. Ak vidí, že syn využije peniaze správne, prirodzene mu ich dá. Ak však otec vidí, že syn desať dolárov radšej premárni, než by ich mal použiť na božský účel, vtedy prirodzene nebude na nehodného syna plytvať peniazmi. V duchovnom svete je to rovnako. Ak je niekto skutočne úprimný, ak cíti, že dokáže existovať bez všetkého, len nie bez Boha, potom môže s pomocou duchovného Majstra realizovať Boha v jednej inkarnácii, pretože správne využije to, čo mu Majster dá.Keď tu na zemi jeden človek niečo ponúka a druhý si to nevezme, ten prvý sa rozčúli. Povie: „Si hlupák! Dávam ti to pre tvoje vlastné dobro“. Vyhreší ho a bude veľmi rozčarovaný, že neprijal jeho dar. Pokiaľ ide o duchovného Majstra, je to iné. Príde so svojím bohatstvom, ale ak ho ľudstvo neprijme, nebude ho preklínať. Dokonca aj keď ho ľudstvo bude urážať a hovoriť o ňom zlé veci, nebude sa Bohu sťažovať. So svojou nekonečnou trpezlivosťou povie: „V poriadku, dnes spíte, Možno sa zajtra prebudíte a uvidíte, čo ponúkam. Budem na vás čakať“. Ak tvrdo spíte a niekto vás poštípe a zakričí: „Vstávaj! Vstávaj!“, neurobí vám tým láskavosť. Nahneváte sa. Duchovný Majster vás však nebude obťažovať. Nebude vás žiadať, aby ste vstali. Zostane pri vašej posteli a počká, kým sa zobudíte. A vo chvíli, keď vstanete, vás požiada, aby ste sa pozreli na slnko.
Ak je to skutočný duchovný Majster, nič nestratí, ak zem odmietne to, čo má, pretože je vo svojom vnútornom živote, vo svojom vnútornom vedomí pevne zakotvený. Na druhej strane, ak ľudstvo prijme to, čo Majster ponúka, ani vtedy nič nestratí. Čím viac dáva, tým viac zo Zdroja dostáva. Tak ako v bežnom živote, čím viac vedomostí ponúkame ostatným, tým viac získavame. Rovnako je to aj v duchovnom živote. Duchovnému Majstrovi sa nikdy neminie mier, svetlo a blaženosť, pretože je spojený s nekonečným Zdrojom všetkého.
Bežní ašpiranti alebo takzvaní Majstri majú obmedzené schopnosti. Ak niečo rozdajú, nedokážu to nahradiť. Keď je však niekto spojený s neobmedzenými schopnosťami vnútorného sveta, jeho zdroj je ako oceán. Nekonečný vnútorný oceán nie je možné vyprázdniť. Skutočný Majster chce dať svojim oddaným žiakom všetko, ale ich schopnosť prijímať je obmedzená. Snaží sa teda rozšíriť ich nádoby, zväčšiť ich čo najviac, aby žiaci mohli prijať mier, svetlo a blaženosť, ktoré im prináša. Ale nemôže nútiť hľadajúceho, aby prijal viac, než je schopný si udržať. Keby by to urobil, nádoba by sa rozbila. Takže Majster môže do svojich žiakov len liať a liať a liať svoje nekonečné Svetlo, ale keď raz dosiahne hranicu ich vnímavosti, ďalej to už bude zbytočné.Ľudstvo potrebuje duchovných Majstrov na svoje prebudenie a osvietenie, ale vo vonkajšom živote ľudia necítia žiadnu naliehavú potrebu. Svet nie je pripravený a možno ako celok nikdy pripravený nebude. Keď Majstri prídu, nájdu neochotné, neašpirujúce ľudské bytosti. Duchovným Majstrom trvalo niekoľko inkarnácií, kým realizovali Boha. Dosiahnuť realizáciu je veľmi namáhavé. Ale prejaviť Boha na zemi je omnoho ťažšie. Preto mnoho duchovných Majstrov neprichádza dole kvôli prejaveniu.
Hoci je Boh v každej ľudskej bytosti, v človeku nanešťastie stále prevláda zviera. Keď sa Majstri zaoberajú ľudstvom, vidia, že je plné zvieracích vlastností. Pozrite sa na príklad Sri Rámakrišnu. Od svojich žiakov zobral toľko negatívnych a nebožských síl, tak veľmi trpel ich jedom. Inak by nebolo možné, aby taký čistý človek trpel zhubnou rakovinou.
Realizovať Boha je ťažké. Žiť po realizácii v nevedomom svete a zostať s ľudstvom je ťažšie. Ale zostať vo vedomí Najvyššieho a pritom pracovať v najnižšom, prinášať najvyššie Svetlo do najnižšieho a pomáhať najnižšiemu, aby ho získalo a prijalo, je najťažšie. Ale keď hovoríme, že niečo je ťažké či najťažšie, len sa podceňujeme. Napokon, kto sú duchovní Majstri? Sú Božími vyvolenými deťmi. Božie vyvolené deti sú po celý čas, po celú Večnosť, stotožnené s Bohom. Boh nemôže byť nikdy oddelený od Svojich detí, od Svojho stvorenia. Takže nič nie je ťažké, ak sa na to pozeráme z najvyššieho absolútneho hľadiska — ani realizovať Boha, ani slúžiť Bohu v ľudstve, ani vziať na seba zodpovednosť, že dovedieme ľudstvo k Božskému alebo Božské k ľudstvu. Všetko je ľahké, ľahšie, najľahšie vtedy, ak je tam niečo, čo sa nazýva Božský dotyk. Ak sa nejakého činu dotkne Božia Vôľa, potom je to veľmi ľahké.Niektorí Majstri chcú prijať len obmedzený počet žiakov. Iní nekladú svojej ašpirácii slúžiť žiadne medze. Zostávajú otvoreným kanálom a povedia Najvyššiemu, že sa Ho budú snažiť čo najviac naplniť a prejaviť až do konca svojho života. A nielen to, sľúbia tiež, že aj po opustení tela sa budú snažiť pokračovať v Jeho práci cez svojich žiakov. Takže závisí to od jednotlivých Majstrov a od toho, koľko duchovnej zodpovednosti chcú prijať.
Pokiaľ ide o počet žiakov, ktoré môže Majster mať, závisí to od toho, akých ľudí prijíma. Ak si veľmi vyberá a chce iba duše, ktoré sú plne zasvätené, intenzívne ašpirujú a sú absolútne určené pre duchovný život, prijme len niekoľkých. Napríklad Sri Rámakrišna chcel iba obmedzený počet žiakov. Pokiaľ ide o žiakov, bol veľmi náročný. Niektorí Jogíni však hovoria: „Každý, kto sa chce niečo dozvedieť o duchovnom živote, je v mojom spoločenstve vítaný.“ Alebo povedia: „Nech každý napreduje podľa svojej úrovne.“ A tak prijímajú tisíce žiakov.
Skutoční duchovní Majstri prijmú len tých žiakov, ktorí sú pre nich určení. Keď viem, že niekto urobí rýchlejší pokrok pomocou iného Majstra, potom počas niekoľkých mesiacov dám okultne i duchovne tomuto človeku pocítiť, že nie je určený pre mňa. To, na čom záleží, nie je počet žiakov, ktorý Majster má, ale či ich dovedie k Cieľu. Keď som realizovaný a niekto iný je realizovaný, sme ako dvaja bratia s jedným spoločným Otcom. Naším cieľom je priviesť našich mladších bratov a sestry, ľudstvo, k Otcovi. Hra sa skončí vtedy, keď všetkých ľudí privedieme k Bohu. Ak sú dvaja Majstri skutočnými bratmi rovnakého Otca, ako by mohol byť jeden Majster nešťastný či nespokojný, keď niekto ide k Najvyššiemu pomocou toho druhého Majstra? V duchovnom živote ideme vždy spolu. Nezáleží na tom, kto to urobil, ale či je to urobené. Kto to urobil, to je len meno a forma, ktoré budú v histórii vymazané. Záleží len na tom, že na Zemi prebieha evolúcia.Nikto nie je nenahraditeľný, to je pravda. Ale zároveň každý je nenahraditeľný, pokiaľ je absolútne úprimný vo svojej ašpirácii a vo svojej službe Misii Najvyššieho. Nikto by nemal cítiť, že je potrebný kvôli svojej pýche a namyslenosti. Každý je však potrebný, keď je úprimným, zasväteným, vybraným nástrojom Boha. Majster potrebuje žiakov, pretože oni sú jeho rukami, jeho údmi, rozšírením jeho vlastného vedomia. A keď dostane príkaz od Najvyššieho, musí sa snažiť nájsť tých, ktorí sa stanú neoddeliteľnou súčasťou jeho vedomia, aby mu pomohli príkaz splniť.
Duchovní Majstri tradične hovorili: „Ak niečo máš, ostatní musia prísť. Studňa nechodí k smädnému človeku, smädný človek prichádza k studni.“ To je úplná pravda, ak je smädný dospelý. Ale ak cítite, že smädný človek je ešte len dieťa, vtedy je všetko inak. Dieťa plače vo svojej izbe a matka musí k nemu bežať, aby ho nakŕmila. Matka nepovie dieťaťu: „Keďže odo mňa niečo chceš, musíš za mnou prísť.“ Nie, matka odloží všetko nabok a príde k dieťaťu. Aj v duchovnom svete niektorí Majstri cítia potrebu vstúpiť do sveta, pretože vonkajší svet je vo svojom vedomí len dieťaťom. Títo Majstri cítia, že je mnoho detí, ktoré plačú po duchovnom živote, duchovnej múdrosti, duchovnej dokonalosti, ktoré však nevedia, kde a ako ich nájsť. Tak Majstri chodia z miesta na miesto a ponúkajú svoje svetlo s úmyslom slúžiť božskému v ľudstve. Ja som jedným z nich. Chodím po svete, pretože cítim, že sú tam úprimné deti, ktoré potrebujú svetlo, ktoré mi dal Najvyšší, aby som ho ponúkol ľudstvu. Preto chodím do Japonska, do Európy, po Spojených štátoch — pretože cítim, že vonkajší svet je mojím dieťaťom.
Keď svet plače a my ho dokážeme nakŕmiť, musíme to urobiť, Ak som ti schopný niečo dať a dokážem tiež prísť a postaviť sa priamo pred teba, prečo by som ťa mal volať k sebe? Ak mám schopnosť postaviť sa priamo pred teba a dať ti svetlo, po ktorom túžiš, tak to musím urobiť. Ak túto schopnosť nemám, potom musím byť ticho.
Ak človek, ktorý sa nazýva realizovanou dušou, cíti potrebu dokázať Božiu existenciu a má na to aj schopnosti, nech ide do sveta. Ak má schopnosti, ale necíti potrebu, nech zostane tam, kde je. Ak necíti potrebu ukázať svetu Boha, ani nemá na to schopnosti, nech sa nepokúša dokazovať svoju ašpiráciu a predvádzať svoje emócie. Prečo? Pretože Boh nechce, aby to robil. Nenapĺňa Boha Božím vlastným Spôsobom, ale predvádza sa pred ľudstvom a upozorňuje na seba pred Bohom. Pred očami sveta je nežiadúci, pred Božím Okom preňho niet ospravedlnenia.
Vonkajší svet je v porovnaní s vnútorným svetom veľmi obmedzený. Dĺžka a šírka vonkajšieho sveta nemá viac než niekoľko tisíc míľ, vnútorný svet je však neobmedzený. Duchovný človek cíti na základe svojej vlastnej realizácie, že všetky svety sú jeho, pretože jeho Majster, Najvyšší, je všetko prestupujúci. Keď je najvyšší všetko prestupujúci, prečo by bolo pod dôstojnosť Jeho syna, aby chodil z miesta na miesto?
Sú rôzne spôsoby, ako nasýtiť svet. Jedným z nich je písanie, ďalším prednášky. Ak má niekto viacero schopností, prečo by ich nemal všetky využiť? Niektorí duchovní Majstri nemajú takéto vonkajšie schopnosti. Sri Rámakrišna napríklad nepísal. To mu však nebránilo realizovať Najvyššieho. Na druhej strane, tí, ktorí majú schopnosť písať a prednášať, nie sú pripravení o realizáciu Boha.
Boh sa hrá rôznymi spôsobmi. Ak Boh dá duchovnému Majstrovi schopnosť písať, robiť prednášky, stýkať sa s ľuďmi, cestovať z miesta na miesto, je to Jeho vec. Majster len plní Božiu Vôľu. Ak Boh Majstrovi nedá schopnosť písať a hovoriť, nemôžeme Majstra obviňovať alebo hovoriť, že je horší. Musíme vedieť, čo Boh od nás chce. Ak Boh chce, aby som písal, dá mi na to schopnosti. Ak Boh nechce, aby si písal, túto schopnosť ti nedá. V žiadnom prípade Mu nemôžeme nič vyčítať. Nanešťastie, naša tradičná India je v tejto záležitosti veľmi, veľmi obmedzená.Existuje ešte iný druh prejavenia, ktorý nájdeme skôr na fyzickej úrovni: je to prejavenie božského na Zemi. Toto prejavenie nastáva vtedy, keď sa duchovný Majster zámerne snaží prebudiť duchovne hladných jedincov. Na Zemi je veľa ľudí, ktorí sú duchovne hladní, ale nemajú Majstra či duchovnú cestu. Majster sa ich teda snaží inšpirovať, zapáliť v nich plameň vedomej ašpirácie a priviesť ich na duchovnú cestu.
Keď sa duchovný Majster, s pomocou svojich najbližších žiakov, snaží prejaviť božské na Zemi, niekedy to ľudia nechápu. Myslia si, že chce každého obrátiť na vieru. Majster však nemá rovnaký motív ako misionár. Kresťanskí misionári chodili po Indii a po celom svete a hovorili: „Je iba jeden spasiteľ, Ježiš.“ Ak je však Ježiš jediným spasiteľom, kde je potom Budha? Kde je Sri Krišna? Kde je Sri Rámakrišna a všetci ostatní veľkí Majstri? Samozrejme, každý ozajstný duchovný Majster je spasiteľ, ale hovoriť, že je to jediný spasiteľ, alebo že jeho cesta je jediná cesta, je hlúposť. Ak poviem, že moja cesta je jediná cesta a že ak ma nepríjmete, pôjdete do pekla, potom na zemi neexistuje hlúpejší človek než som ja. Na našej ceste sa nikoho nesnažíme obrátiť, snažíme sa len inšpirovať. Mnohí z vás nie ste mojimi žiakmi a ani nimi nebudete. Som však veľmi rád, že ste prišli a som vám veľmi vďačný, že ste tu. Mám schopnosť, vďaka Božej Milosti, vás inšpirovať. Vy si môžete vziať moju inšpiráciu a ísť potom po ktorejkoľvek ceste, akú potrebujete či chcete. Ja som zohral svoju úlohu tým, že som vás inšpiroval.
Realizovaný Majster sa nikdy, nikdy nesnaží nikoho obrátiť, len ponúka ašpirujúcim dušiam svoju realizáciu vo forme inšpirácie. Preto sa Majster musí správať ako normálna ľudská bytosť. Keby sa nesprával ako ľudská bytosť, keby nejedol, neodpočíval a nerozprával ľudským spôsobom, ľudia by povedali: „Ó, ty si už veľmi ďaleko pred nami. My jednoducho nedokážeme byť takými, ako si ty.“ Duchovný Majster však hovorí: „Nie, robím všetko, čo robíte aj vy. Ak môžem jesť to isté jedlo, ak sa s vami môžem stýkať tak, ako sa vy stýkate s druhými a nestratiť pritom svoje najvyššie vedomie, ako je možné, že aj vy nemôžete vstúpiť do Najvyššieho?“ Takto Majster inšpiruje svojich žiakov.
Inšpirácia však nestačí. Po inšpirácii prichádza ašpirácia. Je veľký rozdiel, nesmierny rozdiel, medzi inšpiráciou a ašpiráciou. Ašpirácia je veľmi, veľmi vysoko. Duchovný Majster sa zjednotí so svojimi žiakmi, ktorých ašpirácii už pomohol a spolu idú inšpirovať duchovne hladný svet. Takto sa realizácia mení na prejavenie.
Keď je tu realizácia, vo vnútri realizácie uvidíte prejavenie. Prejavenie je vonkajšia forma realizácie a ten, kto je skutočne duchovný, okamžite pocíti prejavenie v samotnej realizácii. Bežným ľuďom, ľudstvu, to trvá dlhšie. Ak som niečo realizoval a prejavil to vo vonkajšom svete, srdce ľudstva to cíti, ale fyzickej mysli to môže chvíľu trvať, kým si prejavenie všimne a kým ho pochopí. V oblasti prejavenia sa Majster zaoberá nevedomými, neašpirujúcimi ľuďmi či emocionálne spútanými ľuďmi, ktorí nevidia Majstrovo úplné Svetlo. Veľký ašpirant však túto realizáciu vidí a nedokáže ju oddeliť od prejavenia.Len tým, že vstúpime do pravdy a premeníme ju, dosiahneme väčšiu a širšiu pravdu . Ak si myslíme, že všetko, čo sa týka duchovnosti, už povedali naši predchodcovia, mýlime sa. Pravda nikdy nie je úplná, pretože žijeme v neustále sa prekonávajúcom vesmíre. To, čo povedali učitelia dávnej minulosti, je večná pravda. To, čo hovoríme my, je tiež večná pravda. Každá pravda však má svoju vlastnú úroveň a my sa neustále vyvíjame a napredujeme.
Váš otec si možno na fyzickej úrovni niečo predstavoval alebo premýšľal o niečom, čo bolo na tie časy mimoriadne. Vy ste teraz dospeli a myslíte na niečo vyššie a hlbšie, pretože veda sa vyvinula na novú úroveň. To neznamená, že popierate to, čo dosiahol váš otec. Nie, prekonávate ho, jeho schopnosti, jeho chápanie.
V duchovnom živote nepopierame, len ideme vyššie a vyššie, aby sme dosiahli najvyššiu výšku. Najvyššia Pravda, najvyššia realizácia alebo to, čo nazývame absolútnym prejavením, však ešte stále nenastalo. Duchovné prejavenie nie dokončené a možno nikdy dokončené nebude.Treba však vedieť, že je malý rozdiel medzi ich ašpiráciou a vašou. Je to ako rozdiel medzi vami a stromom. Strom nikomu neublíži, je čistý a nevinný. Ale vy budete realizovať Boha oveľa skôr než strom. Pokiaľ ide o vnútorný plač, o ašpiráciu, obyčajný človek sa nemôže porovnávať s veľkými duchovnými Majstrami. Keď oni začali meditovať, mohli v tom pokračovať celé hodiny a úplne sa stratiť v meditácii.
Mnohí indickí duchovní Majstri užívajú arzén a keď niekedy užijú väčšie množstvo, ľudia sa obávajú, že chcú spáchať samovraždu. Im to však neublíži. Niektorí tantrickí Jogíni vedú život taký plný vitálnych pôžitkov, že by si niekto mohol myslieť, že ihneď klesnú. Ich meditácia však prevýši ich vitálny život. Keď sú na hranici realizácie, ich vedomie je neustále vo veľmi vysokom svete, už vôbec nezostávajú vo fyzickom, takže realizujú Boha napriek svojmu vitálnemu životu. Podobne niektorí okultisti meditujú deväť či desať hodín denne a vo zvyšnom čase vedú veľmi zlý život. Intenzita ich ašpirácie im však napriek tomu prinesie realizáciu.Avatár je priame zostúpenie Boha do ľudskej inkarnácie. Je skutočnou, pevnou súčasťou Božského, ktorá neustále pôsobí v Najvyššom aj v najnižšom. Avatár má silu obrovského mora, zatiaľ čo Jogín má silu rieky či jazera. Keď chcú Jogíni pozdvihnúť vedomie ľudstva, niekedy sú ovplyvnení nevedomosťou zeme. Avatár však zostáva súčasne v Najvyššom i v najnižšom, a dokonca ani v najnižšom nie je jeho schopnosť konať ovplyvnená. Avatár má nekonečne väčšiu schopnosť dosiahnuť úplnú premenu ľudstva ako Jogín.
Ale na druhej strane, ani Avatár najvyššieho stupňa nemusí alebo nemôže stále pôsobiť z najvyššej úrovne vedomia kvôli nevedomosti, temnote a nedokonalosti sveta. Vedomie Zeme neašpiruje a väčšina ľudských bytostí nechce jeho Svetlo. Pozrite sa na Krista. Kto o neho stál? Len máloktorí! Pozrite sa na Sri Krišnu. Kto ho prijal? Len máloktorí!
Podľa indickej filozofie a duchovných učení je Avatár priamym zostúpením Najvyššieho a môže sa s Ním kedykoľvek priamo spojiť. Väčšina Jogínov to nedokáže. Trvá im dve alebo tri hodiny, kým vstúpia do svojho najvyššieho vedomia, aby mohli komunikovať s Bohom. Priamy, okamžitý styk s Bohom nemajú. Také spojenie má len Avatár.
Avatár je ľudská bytosť — rozpráva, je, dýcha a robí všetko ostatné ako hociktorá ľudská bytosť. Keď však vstúpi do svojho najvyššieho a vy dokážete vtedy čo i len letmo zahliadnuť jeho vedomie, celý váš život sa úplnej odovzdá k jeho nohám. Aj keď sa bude zdať, že si vás nevšíma, zostanete pri ňom ako verný pes, pretože ste v ňom získali jedinečný poklad, ktorý vám nikto iný na zemi nedokáže dať. Človek musí mať veľmi, veľmi vysokú úroveň duchovného vedomia, aby čo i len nejasne a letmo zazrel Avatárovu výšku. Jeho vedomie nemožno ničím vyjadriť ani opísať.
Mať Avatára za svojho Gurua je najväčšie požehnanie, aké vôbec človek môže mať. Sri Rámakrišna hovorieval: „Ak je Boh krava, potom Avatár je vemeno, ktoré dáva mlieko.“ Veľký ašpirant povie, že Boh v podobe Avatára je súcitnejší než Boh samotný. Povie: „Ak urobím niečo nesprávne, v prípade Boha existuje súd, existuje zákon Karmy. S Guruom je to inak. On má pre svojich najdrahších žiakov len hlbokú náklonnosť. Takže keď trest skutočne príde, Guru si ho zoberie.“ Keď sa hľadajúci veľmi úprimne a vrúcne modlí k Bohu a plače po Bohu, Boh mu môže odpustiť namiesto toho, aby ho potrestal. Ale ak má niekto Avatára za svojho Gurua a má s ním to najbližšie spojenie, jeho Guru v skutočnosti prijme trest za neho.
Keď je Avatár na zemi, stelesňuje vedomie všetkých Avatárov, ktorí prišli pred ním. Sri Rámakrišna povedal: „Ten kto je Ráma, ten kto je Krišna, je v jednej podobe Rámakrišna.“ Na Západe, bohužiaľ, niektorí ľudia uznávajú ako Avatára len Krista. Buď ho príjmu alebo ho odmietnu. Ak ho príjmu, žiadny iný Avatár pre nich neexistuje. V tomto však robia chybu. Kristus, Budha, Sri Krišna a všetci ostatní pochádzajú z toho istého miesta. Ak berieme Krista ako božské, nekonečné Vedomie, potom od neho nemôžeme oddeliť Sri Krišnu, Budhu, alebo Sri Rámakrišnu. Najvyšší vstúpil do podoby, ktorú nazývame Kristus; vstúpil do podoby, ktorú nazývame Sri Krišna; vstúpil do podoby, ktorú nazývame Sri Rámakrišna.Nemôžeme povedať, že Napoleon bol Vibhuti; ale to, čo Napoleon dosiahol v hmotnom svete, dosiahol Vivekananda vo svete duchovnom. Prostredníctvom Vivekanandu pôsobila v ľudskej podobe veľmi mocná, dynamická sila. Vivekanandovým skutočným poslaním bolo šíriť posolstvo jeho Majstra, Sri Rámakrišnu. Rámakrišna niečo dosiahol, ale neprejavil veľa. Nestál o svetské úspechy ani o takzvaný všestranný rozvoj. Súčasný svet potrebuje myseľ. Myseľ dokonca ani nemusí byť intelektuálna, môže to byť len bežná myseľ, ktorá dokáže pochopiť základné veci. Sri Rámakrišna však nestál ani o túto bežnú myseľ. A tak Vivekananda pozbieral ovocie stromu, ktorým bol Rámakrišna a ponúkol ho svetu. Ako tridsaťročný prišiel na Západ a priniesol na Západ nesmierne veľa Svetla.
Keď Sri Rámakrišna odchádzal z tohoto sveta, Vivekananda ešte stále pochyboval o duchovnej výške svojho Majstra. Vnútorne si povedal: „Ak mi povieš, že si veľký Avatár, uverím ti.“ Rámakrišna prečítal jeho myšlienky a povedal: „Naren, ešte stále o mne pochybuješ? Ten, kto je Ráma, ten, kto je Krišna, je v jednej podobe v tomto tele Rámakrišna.“ Ráma bol Avatár, Krišna bol Avatár a Vivekanandov Majster ich oboch stelesňoval.
Vivekananda nebol Avatár, nemožno ho stavať na jednu úroveň s Sri Rámakrišnom. Cítim k Vivekanandovi veľkú lásku a obdiv. Mám s ním vo vnútornom svete veľmi blízke spojenie. Bohužiaľ, tu na Západe stretávam niektorých duchovných ľudí a svámí, ktorí podceňujú Vivekanandu i to, čo dosiahol, a odvažujú sa tvrdiť, že nebol realizovaný. Všetko čo k tomu môžem povedať je, že tí, ktorí podceňujú Vivekanandu, nie sú hodní umyť mu nohy. Realizáciu Boha určite dosiahol, bol veľmi pokročilý.
Obyčajný človek nedokáže posúdiť výšku Avatára. Je to ako keby sa trpaslík snažil zmerať výšku obra — je to smiešne. Avšak nemyslime na výšku duchovného Majstra. Myslime len na jeho prítomnosť v našom srdci. Keď v hĺbke svojho srdca dokážeme cítiť jeho prítomnosť, môže byť našou pomocou, naším sprievodcom, našou inšpiráciou, našou ašpiráciou, našou cestou a naším Cieľom.Potom objavil, že existuje niečo, čo sa nazýva nirvána, kde vyhasínajú všetky túžby, kde vyhasínajú všetky pozemské žiadosti, kde končia všetky obmedzenia. Tam sa človek dostáva za oblasť fyzického a všetko je vnútorná existencia. Povedal si teda: „Som teraz veľmi, veľmi unavený. Vstúpim do toho blaženého stavu a odpočiniem si.“ Rozhodol sa, že nechá iných božských bojovníkov, aby prišli na svet a bojovali za úplné prejavenie Boha. Keď jeden vojak mnoho rokov statočne bojuje a potom odpočíva, a keď ďalší vojak, ktorý príde po ňom, sa rozhodne vytrvať v boji, až kým nebude môcť prejaviť Najvyššie, vtedy prirodzene cítime, že ten druhý hrá svoju úlohu s väčšou silou, väčšou energiou, väčšou vytrvalosťou. Ak niekto chce po realizácii prejavovať, prirodzene vedie ľudstvo o krok ďalej, pretože Boh potrebuje aj prejavenie.
Povedať však, že niekto nezohral svoju úlohu, alebo že chcel ujsť, je nesprávne. Budha ako jednotlivec svoju úlohu zohral. Budha mal realizáciu. Mal odhalenie. Začal aj prejavovať, ale nakoniec nechcel hrať vedomú úlohu na poli prejavenia. Nechcel sa už viac zúčastňovať kozmickej Hry. Niektorí z Budhových nasledovníkov nepochopili jeho filozofiu a prekrútili ju tak, ako sa im to hodilo. Ako jednotlivec Budha nikdy neodporúčal únik zo sveta alebo jeho popretie. To, čo odporúčal, bola modlitba a meditácia, aby sme vstúpili do trvalého blaženého stavu vedomia. Možno povedať, že otvoril ďalšiu cestu, alebo to môžeme nazvať domom. Tí, ktorí vstúpia na túto cestu či do tohto domu, sa po realizácii Boha nevracajú na svet, zatiaľ čo tí, ktorí vstúpia do iného domu, sa na svet vracajú.
Nie je to tak, že keď vstúpite do nirvány, budete ňou spútaní. Nie, ak vstúpite do nirvány, zvyčajne sa nevraciate, pretože nechcete. Sú však niektorí duchovní Majstri, ktorí prekročia stav nirvány a vrátia sa na svet. Nezostávajú v tom dome. Naliehavá dynamická potreba Najvyššieho prinúti týchto Majstrov, aby znovu prišli na svet pracovať pre Jeho prejavenie, aj keď ak už predtým prežili jeden život ako duše, ktoré realizovali Boha.„ Žiadna myseľ, žiadny tvar, iba existujem;
teraz prestala všetka vôľa a myslenie.Úplný koniec tanca Prírody,
ja som to, čo som hľadal.Nevymieňam za nič svoj čas ani skutky;
moja kozmická hra sa skončila.— z básne The Absolute
od Sri ChinmoyaKeď sa kozmická hra človeka skončí, vstúpi do nirvány. Ak je niekto unavená duša a chce natrvalo odísť od konfliktov, odísť z dosahu kozmických síl, vtedy je nirvána vítaná. Nirvána znamená zastavenie všetkých pozemských činností, zánik túžob, utrpenia, spútanosti, obmedzenia a smrti. V tomto stave sa človek dostáva mimo pojem času a priestoru. Tento svet, zem, je javiskom pre tanec kozmických síl. Keď však vstúpime do nirvány, kozmické sily sa vzdajú vrcholnej, najvyššej Pravde a Poznávajúci, Poznávaný a Poznanie či Múdrosť sú ako traja anjeli, ktorí splynuli do jedného. Človek sa vtedy stáva zároveň Poznávajúcim i Poznávaným.
Ak sme nezažili nirvánu, zvyčajne nevieme, čo je to ilúzia. Podľa niektorých duchovných učiteľov je svet mája, ilúzia. Keď vstúpime do nirvány, uvedomíme si, čo je ilúzia. Nirvána je statická jednota s Bohom. Všetko sa tam končí v stálej Blaženosti. Táto Blaženosť je nepredstaviteľná, nezmerateľná, neopísateľná. Za nirvánou je stav absolútnej jednoty. Táto jednota je dynamickou jednotou s Bohom.
Nirvána je veľmi, veľmi, veľmi vysoký stav vedomia. Pre toho, kto pracuje pre Boha, však nie je najvyšším stavom. Ak chce niekto slúžiť Bohu tu na zemi, potom sa znovu a znovu musí vracať na svet, aby slúžil Najvyššiemu v ľudstve. Ak chce niekto prejaviť Najvyššieho v oblasti stvorenia, potom musí pracovať v absolútnej dynamike Najvyššieho, a nie odpočívať v nirváne. Neznamená to, že boží pracovník nemôže zažiť nirvánu. Zážitok nirvány majú k dispozícii všetky duše, ktoré realizovali Boha. Trvalá nirvána je len pre tých, ktorí sa chcú uspokojiť so statickým aspektom najvyššieho Brahman. Ak chce niekto stelesňovať statický aj dynamický aspekt Najvyššieho, rád by som povedal, že musí ísť za nirvánu a vstúpiť do oblasti prejavenia.From:Sri Chinmoy,Samádhi a siddhi, Sri Chinmoy Centrum, 1993
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/sgl