Človek a Boh

Kde je Boh?

Kde je hranica krásy?

Ó, Krása všetkého, kde si?

Ak si všade, prečo Ťa potom moje oči nevidia?

Prečo potom nie je moje vnútro zaplavené a rozochvené Tvojím sladkým a nebeským Úsmevom?

Kde si, môj Pane, kde?

Znášam veľké bolesti a nenechávam kameň na kameni, aby som našiel aj tú najobyčajnejšiu vec, ak sa stratila. Ale beda, Ty si bol odo mňa odlúčený po celé tisícročia. Na moje veľké prekvapenie necítim v sebe žiadnu túžbu po tom, aby som Ťa uvidel.

Prečo je to tak?

Nesmierny je môj smútok, nie preto, že bolo naše puto prerušené, ale preto, že som za Tebou neplakal so snehobielym srdcom ani na letmú chvíľu.

Môj Pane, tvár Pravdy je konečne odhalená.

Si všade, keď hovorím: „Áno“.

Človek a Boh

Ľudským snom je Boh;

Ľudskou útechou je Boh;

Človek je Boh plačúci;

Silou človeka je jeho nevedomosť;

Boh

Myslíme si, že Boh k nám príde potom, keď nás očistí nekonečnou bolesťou. Boh možno vie, že ľudstvo ako celok Ho bude môcť realizovať až potom, keď do atmosféry vleje iné vedomie.

Nepríjemné údery môžu byť Božím plánom, ktorý vôbec nechápeme.

Boh nám hovorí, že sa s radosťou pred nás postaví, ale je tu niekoľko „ak“ a „ale“.

Ktoré sú to?

Úprimnosť, Pokora, Viera a Odovzdanie.

Čo sa nás snaží naučiť nevedomosť?

Dôrazne sa nás snaží naučiť, že Boh je len zdanlivým výplodom našich mentálnych predstáv.

Najskôr musíš vidieť Boha, potom budeš božský.

Ak chceš byť skutočne božský, rozprávanie musí ustúpiť stávaniu sa.

Pre človeka nie je ťažké hovoriť o Bohu nekonečne dlho. Ale ten úbohý človek musí byť v úžase, keď vidí čo i len záblesk Jeho Svetla.

Nemusíš ísť k Bohu. Boh Sám pobeží k tebe.

Kedy?

Vo chvíli, keď sa zriekneš sám seba.

Boh, ktorý nám dal život, nám zároveň dal aj posolstvo naplnenia.

Dokonca aj zážitky, ktoré si predstavujeme, majú svoju vlastnú silu. Obohacujú našu myseľ o myšlienku Božej Všadeprítomnosti.

Keď je našou voľbou Boh a nie skúsenosť, dostaneme oboje; skúsenosť aj Boha.

Ale keď je našou voľbou skúsenosť a nie Boh, získame skúsenosť, ale Boh sa našej spoločnosti pravdepodobne vyhne.

Boh je človek. Človek je Boh.

Človek

Ale v Božej vízii je dokonca aj človek, ktorý realizoval sám seba, iba dieťaťom nadčloveka, ktorý raz príde na zem.

Človek je syn opice! Bude však otcom nadčloveka!

Ale ako?

Jeho rýchlo rastúca túžba a otáčajúce sa koleso Života budú zodpovedné za túto úžasnú premenu.

Človek je synonymom neschopnosti. Jeho cieľ je veľmi vzdialený od jeho bežnej skúsenosti. Jeho súčasnosť je mŕtva v nevedomosti, ale jeho budúcnosť bude mŕtva pre nevedomosť.

Dnes v ňom vyčíňa krutosť, zajtra sa v ňom prejaví Božskosť.

Žiaľ, človek si neuvedomuje skutočnosť, že jeho láskavosť a pokora môžu zájsť ďaleko, a predsa nestoja takmer nič.

Človek vo svojej podstate nie je škaredý. Ale pre človeka je ťažké vyzerať krásne, keďže stratil kontakt so svojou dušou, dieťaťom všetkej Krásy.

Čo je to napokon, čo dáva dieťaťu jeho pôvab a krásu? Nie je to svetlo duše? Keď tento dotyk zoslabne a nakoniec sa stratí, stane sa z neho nezaujímavý a opatrný dospelý človek.

Človek je vo svojej podstate milovník. Len ešte musí objaviť ten pravý objekt lásky. Toto hľadanie ho prebúdza, aby naplnil svoje skutočné Ja.

Kto je napokon človek?

Ten, ktorého jeho oko ho urobí Večným, ten, ktorého srdce bude biť Nesmrteľnosťou.

Človek, ktorý je úprimným hľadajúcim Nekonečného, musí vždy povedať: "Tak málo sa urobilo, tak veľa ešte zostáva urobiť."

Človek má dve zbrane: nádej a zúfalstvo. S nádejou sa snaží zabiť stagnáciu neschopnosti. So zúfalstvom sa snaží zabiť zrodenie zlatej budúcnosti.

Ak je ľudský život daný na to, aby sa žil, potom Pravda môže mať na existenciu svoj nevyhnutný dôvod.

Radosť človeka z odpúšťania je radosťou, ktorú stojí za to mať.

Radosť človeka, ktorému bolo odpustené, je radosťou, o ktorú sa oplatí usilovať.

Ani obdiv, ani prenikavá kritika nemôže pomôcť človeku, aby uvidel tajomstvá života druhých.

Iba sebaobetovanie to dokáže.

Muž a žena

Muž bude žobrákom, ak od ženy nedostane láskavosť a obetavosť.

Žena bude mať rovnaký osud, ak od muža nedostane silu a istotu.

Ak je sila ženy v kráse jej sĺz, potom sila muža je v obetovaní jeho srdca.

Ak je sila ženy v jej tichu a zdržanlivosti, potom sila muža je v jeho vízii a čine.

Ak je sila ženy v jej rýchlom odmietnutí, potom je sila muža v novom zameraní jeho života.

Muž rozmýšľa, čo povedať.

Žena rozmýšľa, ako konať.

Muž a žena v nevedomej láske vidia len jedného nepatrného zlodeja: Čas.

Muž a žena v múdrej láske cítia len jedného verného a inšpiratívneho služobníka: Čas.

Muž a žena spolu vychádzajú najlepšie, keď dávajú jeden druhému nielen to, čo majú, ale aj to, čím sú.

Muž prináša posolstvo Neba. Žena prináša posolstvo božskej zeme.

Žena, dokonca aj vo svojom najvyššom aspekte, dosahuje svoje naplnenie na zemi ako prakriti. Je na nej, aby priniesla veľkolepú dokonalosť Neba na hmotnú úroveň zeme.

Či už v umení alebo literatúre,

v administratíve či v obchode,

v manželstve a materstve,

či dokonca v duchovnej realizácii

Čo získame z vnútorného života?

Čo ešte získame z vnútorného života?

Získame rastúce, plynúce a energiou napĺňajúce vedomie, aby sme osvietili a zdokonalili svoje myšlienky a pocity a dosiahli svoje ciele.

Môžeme sa tiež stať aktívnymi a užitočnými účastníkmi Božej kozmickej skúsenosti.

Žiť vnútorný život znamená stať sa plne vedomím Božej existencie.

Stať sa plne vedomím Božej existencie znamená milovať dych ľudstva srdcom bez hraníc.

Ak potrebujeme zlatú príležitosť, aby sme uvideli Božiu Tvár, vnútorný život je pripravený nám ju poskytnúť. Ak potrebujeme neomylné uistenie, že sme Božími vybranými deťmi, vnútorný život je dychtivý nám ho dať.

Keď skutočne žijem vnútorný život, môžem sa odvážiť povedať: „Boh je môj.“ Pochybnosti a strach navždy zabudnú moje meno, moju podobu a adresu.

Odvažujem sa povedať: „Patrím Bohu“. Najvyššia Cesta a všetko presahujúci Cieľ budú navždy moje.

Boh svojím Svetlom prebúdza moju lásku.

Boh svojimi Požehnaniami robí nesmrteľným moje odovzdanie.

Svojou láskou objavujem Boha.

Svojou odovzdanosťou napĺňam Boha.

Cesta mojej odovzdávajúcej sa duše sa začína Božím Záujmom. Cesta môjho života túžby sa začína Božím Súcitom.

Na konci cesty svojej duše uvidím Boha tak, ako chcel, aby som Ho videl. Na konci cesty svojho života uvidím Boha tak, ako som Ho chcel vidieť ja.

Život je pre človeka.

Život je nevyhnutnosťou človeka.

Mám dve ja: malé a veľké. To malé „ja“ je ego, ktoré je stále nepovšimnuté, zatiaľ čo to veľké „Ja“, je to pravé Ja, ktoré je stále nepoznané. Všimnem si nepovšimnuté, aby som sa dozvedel Pravdu. Spoznám nepoznané, aby som sa stal Pravdou.

Vo svojom vnútornom živote sme sa naučili, že:

Duša je vznešená. Stelesňuje Pravdu.

Myseľ je vznešená. Vyjadruje Pravdu.