“Áno," odvetil som a usmial som sa na neho.
On nato povedal: "Chcel by som vám dať jednu radu: beháte príliš veľa! Vždy vás vidím bežať po 150. ulici, na Grand Central Service Road a na iných miestach.
V našom veku by sme mali už len chodiť.""Minule som vás videl, keď som sa prechádzal. Snažil som sa vás dobehnúť, aby som vám povedal, nech nebežíte, ale vy ste utekali ďalej. Viem, že moju radu neprijmete. Takže len pokračujte v tom, čo robíte."
Čo som mal robiť? Pekne som sa mu poďakoval.
LS 92. 19. júla 1984↩
Keď som ovocie uvidel, chcel som si nejaké kúpiť, ale vedúci predajne nechcel žiadne predať. Namiesto toho nám dal trikrát toľko, ako sme chceli – zadarmo!
Zatiaľ, čo sme jedli ovocie, vedúci prišiel s tromi kúskami iného ovocia, o ktorých hovoril, že sú ešte chutnejšie ako jackfruit. Aj toto ovocie nám chcel dať zadarmo.
Potom mu Kishore porozprával, kto som, ale ten muž povedal, že to už vie.
LS 93. 6. októbra 1984↩
Vedúci banky Marine Midland si ma všimol, ako kráčam okolo. Zaklopal na okno a zamával, nech idem dnu.Vošiel som do banky a rozprávali sme sa. Povedal mi, že jeho dcéra chodí na jogu k Sarama.
LS 94. 4. novembra 1984↩
"Majiteľ reštaurácie je mojím žiakom," povedal som mu.
"Viem, že robíte veľa vecí pre mier. Čo vlastne chcete pre svet?" spýtal sa ma.
"Nechcem ani neočakávam od sveta nič. Chcem sa iba stať lepším človekom," odpovedal som mu.
Potom som sa usmial a on sa usmial tiež. Vyzeral ako Nayak.
LS 95. 1. decembra 1984↩
"Áno!" odvetil som. Potom som využil svoje intuitívne schopnosti a povedal som mu: "A ty máš nemecké vedomie."
On na to povedal: "Narodil som sa v Kolíne."
Potom som ho požiadal, aby mi napísal Kolín tak, ako sa píše v nemčine. Povedal, že jeho rodičia sú zo Španielska, ale jeho otec pracoval niekoľko rokov v Nemecku a on sa tam narodil. Vedel trochu po nemecky a začal niečo rozprávať v nemčine.
Vyšiel som von pohľadať nejakých našich nemeckých chlapcov, ktorí by sa s ním mohli porozprávať, ale kým som ich našiel, ten chlapec zmizol.
LS 96. 19. decembra 1984↩
"Nie, je Maročan," namietal predavač. Potom sa ma spýtal: "Ste muslim?"
"Nie, som hinduista," odpovedal som."Ach nie, vy ste muslim. Vidím, že ste Arab," povedal predavač.
Potom sa ma opýtal, koľko mám rokov, a tak som mu to prezradil. Povedal mi, že jeho otec má 105 rokov a ukázal nám jeho fotku. Jeho otec sa päťkrát oženil a mal 21 detí.
Podľa toho, čo nám povedal, mohol mať ten predavač viac než 40 rokov. Tak som sa ho zo žartu spýtal: "Máte 29 rokov?"
"Dvadasaťdeväť!" skríkol. Potom zložil z hlavy klobúk a ukázal mi svoju plešinu. Bol k nám veľmi milý. Ukazoval nám všetky svoje nástroje. Vysvetlil nám, ako jeden bubon znie hneď lepšie, keď sa koža nahreje ohňom. Potom zapálil kúsok dreva, dal ho nad koženú blanu a hneď to znelo oveľa lepšie.
LS 97. 31. decembra 1984↩
LS 98. 7. januára 1985↩
"Potrebujete ho. Prosím, kúpte si ho ako darček," presviedčala ho.
Tak jej zaplatil dva dirhamy a zobral si náhrdelník. Potom jej povedal: "Tento náhrdelník je teraz môj, takže vám ho chcem darovať." Potom jej vrátil náhrdelník späť.
Takto sa zbavil ženy, ktorá ho obťažovala.
LS 99. 9. januára 1985↩
päť libier celých kúskov," povedal som.
Nech už bola cena akákoľvek, zaplatil som ju pokladníkovi. Potom mi chcel dať tie polámané.
"Ale ja chcem tie celé," namietal som.
"Ó, ale chuť je tá istá," odvetil.
"Ale moje oči ich neocenia," povedal som.
Potom sa na mňa pozrel a spýtal sa: "Sú pre vás alebo pre niekoho iného?"
"Sú pre niekoho iného," odvetil som.
Nato povedal: "Prečo ste mi to nepovedali? Dobre, prinesiem tie druhé."
LS 100. 1. februára 1985↩
"Keďže ste taký láskavý, nemôžete znížiť cenu na 100 dolárov?" spýtal som sa.
Potom predavač povedal: "Som lepší ako vy – 99 dolárov."
To bola skúsenosť!
Potom mi jeho žena povedala: "Prosím, teraz sa odfoťte, a keď pomocou nášho prístroja schudnete, pošlite nám ďalšiu fotku. Potom si necháme obidve fotografie tu v našom obchode, aby ľudia videli, koľko môžu schudnúť."
Pobavilo ma to, ale nemal som pri sebe fotoaparát.
LS 101. 19. februára 1985↩
"Aum". Keď ste zaspievali "Aum" po piatykrát, vybuchli ste do bieleho svetla. Neskôr som porozprával o svojom zážitku Fredovi Lebowovi, ale on mi neveril."
Ten mladý muž sa ma spýtal na OSN. Hovoril s veľkým rešpektom.
Potom sa mi priznal, že nevie naladiť žiaden zo svojich nástrojov. Povedal, že ich ladia jeho zamestnanci.
"Ani ja neviem naladiť svoje nástroje," odvetil som.LS 102. 18. marca 1985↩
Keď sme vošli dovnútra, zatiahli okolo kuchyne záclonu, aby nám mohli povedať, že všetko varia čerstvé. Meškali s jedlom, ale tvárili sa, že to pripravujú čerstvé.
Po desiatich minútach som im povedal, že sme jedlo už videli navarené a nech nám ho prinesú. Nepopierali to, len sa zasmiali a dali nám jedlo. Inak by nás nechali čakať hodinu a tvárili by sa, že to varia.
LS 103. 23. marca 1985↩
Predavačka nám priniesla také, ktoré stáli 65 dolárov. Veľmi sa mi páčili. "Môžete nám dať drahý sláčik?" spýtal som sa.
"Sláčik vám nedáme," povedala. Potom nám dala taký, ktorý bol pokazený.
Najskôr nevedela nájsť puzdro. Kúpite si husle a nemáte puzdro! Nakoniec jedno našla.
Vedela dobre po anglicky, ale po celý čas rozprávala po nemecky. Začala rozprávať po anglicky až vtedy, keď sme boli pripravení odísť. Musela sa s nami rozprávať po anglicky štyri alebo päť minút!
Takto sme kúpili husle, ktoré mi Projjwal dal na svoje narodeniny.
LS 104. 2. apríla 1985↩
Povedal som: "Tieto sú také zlé ako moji žiaci ôsmej triedy." Tie, ktoré mi kúpil Projjwal na svoje narodeniny, boli omnoho lepšie.
Takže v tomto prípade na peniazoch nezáleží!
LS 105. 2. apríla 1985↩
"Pre vás to bude zadarmo," odvetil predavač.
"Zadarmo neberiem nič," namietal som.
"Predávame ho za 12 dolárov, ale pre vás to bude za 10."
"Dobre," súhlasil som.
Bol tam jeden film, ktorý sa volal "Trishul." "Mám jedného žiaka, ktorý sa volá Trishul, takže zoberiem tento," povedal som mu.
"Ach nie, Swamiji. Tento nie je pre vás!" skríkol muž.
Pozrite, aký bol ten predavač milý. Vedel, že ten film bol romantický. Bol ku mne úprimný.
LS 106. 19. mája 1985↩
Vo vnútri hral jeden muž veľmi nahlas na saxofón. Všetkým z tela vyháňal ducha!
LS 107. 25. mája 1985↩
"Áno, samozrejme," odvetila.
Požiadal som ju, aby zmenila celkovú sumu z kanadských dolárov na americké doláre.
"Je to 165 dolárov," povedala.
"Ako je to možné?" spýtal som sa.
"Takto je to na pokladni," odvetila.
Zasmial som sa a ona sa začala rozčuľovať. Požiadala ma, aby som počkal na jej nadriadeného.
"Som pripravený počkať na vášho nadriadeného," povedal som jej.
Keď nadriadený prišiel, ospravedlnil sa mi. "Práve sme ju prijali. Nepozná rozdiel medzi kanadskými a americkými peniazmi," povedal.
Potom, keď to prepočítal, bolo to 85 dolárov.
LS 108. 9. júna 1985↩
Keď som prišiel k pokladni, predavačka mi položila ruku na rameno a spýtala sa: "Naplníte si tanier ešte viac?"
Ten tanier bol taký malý! Nenaberiem si z dvadsiatich položiek trošku z každého?
Saraswati stála za mnou, ale nemala to srdce predavačku uraziť.
LS 109. 8. júla 1985↩
Potom mi povedal, že mám veľmi veľké srdce.
Nakúpil som knihy v hodnote 70 alebo 80 dolárov a on mi povedal, že iba keď zaplatím za svoju vlastnú knihu, bude si môcť kúpiť dve ďalšie moje knihy!
LS 110. 8. júla 1985↩
"Prečo mi to dávate?" opýtal sa.
"Pretože ste mi tak dlho radili," odpovedal som.
Potom mu Savyasachi povedal: "Je to indický zvyk. Prvý zákazník dáva peniaze obchodníkovi."
Neskôr som Savyasachimu vysvetlil, že je to presne naopak. Je to obchodník, kto dáva dobrú cenu prvému zákazníkovi v ten deň, pre šťastie. V Indii môžete ísť do obchodu o tretej alebo štvrtej poobede a oni vám aj tak povedia, že ste prvý zákázník.
LS 111. 8. júla 1985↩
"Tu nefungujú, ale doma budú fungovať?" spýtal som sa.
"Ja som sa ich tu nepokúšal opraviť, ale vy máte veľa ľudí, ktorí ich pre vás môžu opraviť. Potom budú fungovať," povedal mi.
"Nie, pokiaľ nefungujú, nekúpim si ich," namietal som.
"Potom už nechoďte do môjho obchodu!" vykríkol.
"Dobre, neprídem do vášho obchodu," povedal som.
Pred štyrmi alebo piatimi dňami som okolo neho náhodou prešiel na ulici. Pozval ma, aby som prišiel do jeho obchodu, ale ja som odmietol.
LS 112. 3. august 1985↩
Prechádzal som sa a kupoval som darčeky pre niektorých ľudí a potom som sa postavil do radu, aby som zaplatil. Predo mnou stálo niekoľko zákazníkov.
Pri pokladni stál vysoký, mladý černoch, ktorý mal zaplatiť asi 17 dolárov. Podal predavačke bankovku a odrazu povedal: "Drobné si nechajte." Potom veľmi rýchlo odišiel.
Predavačka sa pozrela na bankovku a uvidela, že je to desaťdolárová bankovka, nie dvadsaťdolárová, a tak vyšla spoza pultu a rozbehla sa za ním, pričom volala a kričala niečo po čínsky. Jej manžel za ním tiež bežal, ale ten muž mal priamo vonku svoje auto, takže iba nasadol a odišiel.
Všetci boli veľmi sklamaní. Keď som prišiel ku pokladni, mal som zaplatiť 93 dolárov. Chcel som dať tej staršej pani o 7 dolárov viac, aby som jej vynahradil to, čo spôsobil ten černoch, ale nechcela ich prijať.
"Ale vy ste mi nezaúčtovali daň," povedal som.
"Ach nie, to nemôžem," odvetila.
Trval som na tom a ona si ich nakoniec zobrala. Potom posunula cez pult malé hračkárske autíčko a povedala: "Toto je pre vaše deti."
Takže ja som bol milý k nej a ona bola milá ku mne.
LS 113. 3. augusta 1985↩
LS 114. 29. októbra 1985↩
Agraha a Kirit boli svedkami – oni dvaja mi dali inšpiráciu.
LS 115. 17. decembra 1985↩
LS 116. 17. decembra 1985↩
LS 117. 22. decembra 1985↩
Nevedeli po anglicky a ja som nevedel po japonsky, ale povedali mi toľko vecí!
LS 118. 27. decembra 1985↩
Chodil som z poschodia na poschodie a myslel som si, že na tom konkrétnom poschodí tá hudba nebude. Som taký hlupák!
LS 119. 29. decembra 1985↩
Šiel som do toho obchodu trikrát alebo štyrikrát kúpiť rôzne veci, pretože ten obchodník bol taký milý.
LS 120. 29. decembra 1985↩
Potom som odišiel a znovu som sa vrátil. Len čo ma ten muž zbadal, začal sa znovu smiať. Povedal som: "Pokúsim sa vylúdiť zvuk." Nakoniec sa mi to podarilo a on bol taký šťastný. Potom som si tú trúbku kúpil.
LS 121. 13. jenuára 1986↩
"Prosím, dajte mi nejaký duchovný," požiadal som ho.
Dal mi jeden o posvätnom mieste Pána Šivu v Himalájach. Veril som mu, keď mi povedal, že je v dokonalej bengálčine, tak som si ho kúpil.
Keď som potom ten film pozeral, zistil som, že vôbec nie je v bengálčine. Bol v hindčine a hral v ňom hlúpy herec, ktorého nemám rád.
Vinaya šiel a kúpil iný, ale tento film bol veľmi nebožský. A bol od toho istého predavača, s ktorým som sa rozprával o duchovných veciach!
LS 122. 4. februára 1986↩
Cena za jedlo vyšla na 55 rupií. Mal som iba 50-rupiové bankovky – nemal som ani päť či desaťrupiovú bankovku.
"Mám iba 50-rupiové bankovky. Dám vám dve 50-rupiové bankovky," povedal som.
Čašník videl, že som mu dal 100 rupií. Potom išiel k pokladni vzdialenej iba päť metrov a priniesol mi päťrupiovú bankovku ako výdavok.
Bol som veľmi prekvapený a šokovaný. Povedal som mu: "Dal som vám 100 rupií. Mali by ste mi vydať 45 rupií."
Nato odpovedal: "Nie, dali ste mi šesťdesiat rupií, jednu päťdesiatku a jednu desiatku."
Potom som mu povedal v čistej bengálčine, že som mu dal 100 rupií.
LS 123. 1. marca 1986↩
Takže som šiel za majiteľom a spýtal som sa: "Päť rupií za jeden pohár?"
"Kto vám to dal?" opýtal sa majiteľ.
Ukázal som na čašníka. "Och, on sa nemohol pomýliť. Pracuje tu už 50 rokov," povedal.
V bengálčine slová 50 a 15 sú veľmi odlišné, takže určite povedal 50 rokov.
Potom som sa pozrel na čašníka a povedal som mu: "Povedzte mi, koľko máte rokov."
"Mám 21 rokov," odpovedal čašník.
"Máte 21, ale pracujete tu už 50 rokov! Zaslúžite si päť rupií," povedal som.
Keď som vychádzal z reštaurácie, zavolal na mňa majiteľ a povedal: "Keďže som sa zmýlil, zaplaťte mi iba polovicu ceny." Potom mi vrátil tri rupie späť.
LS 124. 1. marca 1986↩
Tvrdili, že za celý svoj život ani raz nepredali sárí za 130 rupií.
"Tak to urobte tentokrát. Zapamätáte si to," povedal som.
Rozprávali sme sa v bengálčine. Potom starší muž, s ktorým som hovoril, znížil cenu na 240. Vnútorne som trochu váhal, ale navonok v mojich očiach zaváhanie nevidel. Povedal som: "Nie, nechcem ich!"
Nakoniec súhlasil: "Dobre." Potom sa jeden z jeho pracovníkov na neho rozčúlil za to, že tak drasticky znížil cenu. Ten druhý muž povedal: "On nie je majiteľ. Ja som majiteľ."
"Nie, ja som majiteľ!" tvrdil ten starší muž.
Vtom som si pomyslel, že by som možno zvýšil cenu aj na 140 alebo 170, ale keď sa začali hádať, rozhodol som sa, že cenu nezvýšim, pretože bojovali ich egá.
Nakoniec som šiel do iného obchodu a začal som si prezerať tovar. Prišiel ku mne ten starší muž z prvého obchodu a povedal: "Ja som majiteľ."
"Aký je v tom rozdiel, keď mi nemôžete predať sárí za cenu, na ktorej sme sa dohodli?" spýtal som sa.
Nato povedal: "Nie, predám vám ich za vašu cenu."
Vrátili sme sa do jeho obchodu. Myslel som si, že ten druhý muž bude zúriť, ale iba povedal: "Tento človek mi hovorí, že súhlasil s predajom sárí za 130 rupií, tak čo mám robiť?"
Takže som dostal sárí za 130 rupií.
LS 125. 2. marca 1986↩
"Ak si kúpim päť tuctov, dáte mi päť zadarmo?" opýtal som sa ho.
"Samozrejme," odvetil. Urážal ma v bengálčine, ako keby som nevedel po bengálsky.
Napočítal dvanásť a potom začal počítať druhý tucet. "Nedostanem jednu zadarmo?" opýtal som sa.
"Nie, nechajte ma najprv napočítať päť tuctov," povedal.
Keď napočítal druhý tucet, zľutoval sa nado mnou a pridal na kôpku jednu navyše.
"Teraz mi máte dať dve," povedal som.
Nato znovu povedal: "Nie, dám vám ich neskôr."
Keď napočítal päť tuctov, povedal som: "Teraz mi máte dať štyri navyše."
"Nie, iba som vás skúšal! Dám vám iba jednu navyše," odvetil.
"Potom nechcem žiadne."
"Nie, mali by ste mať so mnou súcit, pretože mi trvalo tak dlho, kým som napočítal päť tuctov," namietal.
Takže súcit zvíťazil nad pokušením a ja som dostal iba jednu vreckovku navyše.
LS 126. 1. marca 1986↩
Potom som si išiel prezerať ďalšie veci v obchode. Keď som bol pripravený platiť, znovu som sa spýtal, či odstrihli dva metre a oni mi povedali, že odstrihli.
Nasledujúci deň, keď som zobral materiál ku krajčírovi v Pondicherry, povedal: Ako mám vám ušiť nohavice? Táto látka nemá ani jeden meter a 75 centimetrov."
LS 127. 1. marca 1986↩
v ášrame. Študovali sme spolu päť alebo šesť mesiacov.
Keď som vošiel, okamžite ma spoznal. Potom začal neľútostne nadávať svojim pracovníkom, aby mi ukázal, kto je tu šéf. Urážal ich bez akéhokoľvek dôvodu!
Odrazu mu niekto z domu zavolal kvôli niečomu naliehavému, a tak odišiel na motorke preč.
Keď som dokončil nákup, účet bol 1 100 rupií. Spolupracovník môjho priateľa povedal: "Keďže vy dvaja ste dobrými priateľmi, som si istý, že môj šéf cenu zníži. Takže na šeku nevypisujte sumu. Len si zoberte tovar a zajtra sa ho opýtam, akú zľavu vám chce dať."
"Nepýtal som si zľavu. Aký je ten predavač milý," povedal som si.
Nasledujúci deň som nakupoval v rovnakej oblasti, a tak som zašiel do toho obchodu a opýtal som sa toho predavača, či hovoril so svojím šéfom.
"Môj šéf sa do práce nevrátil, ale nemusíte sa obávať. Pozná veľmi dobre vášho brata, Chittu," povedal.
"Preboha, zoberte si tých 1 100 rupií. Potom nebudem mať žiadne obavy," odvetil som. Ale on trval na tom, aby som nevypĺňal sumu na šeku.
O dve hodiny neskôr, zatiaľ čo som ešte stále nakupoval v tej oblasti, som uvidel na motorke svojho priateľa. "Preboha, povedz mi, akú zľavu mi chceš dať na veci, ktoré som si kúpil z tvojho obchodu, aby som mohol zaplatiť," zakričal som na neho.
"Už som im to dnes ráno povedal," odvetil.
Keď som sa vrátil domov, povedal som svojmu bratovi: "Ten človek je taký klamár. Teraz tam musíš ísť ty."
A tak môj brat išiel do toho obchodu s 1 100 rupiami. Keď videl, že mi chcú dať zľavu iba 23 rupií, nahneval sa. Povedal: "Nechajte si svojich 23 rupií. Nepotrebujeme od vás žiadnu zľavu."
Tu sa ten príbeh nekončí. Neskôr mi brat povedal: "Hovorím ti, v iných obchodoch určite kúpiš rovnaké sárí oveľa lacnejšie."
Tak som zobral jedno zo sárí, ktoré som kúpil, a našiel skoro také isté v inom obchode za menej ako polovicu pôvodnej ceny. V obchode môjho priateľa som zaplatil za sárí 89 rupií a v tomto obchode stálo iba 43. Nemohol som uveriť, že som kúpil toľko sárí od svojho priateľa za dvojnásobnú cenu, ako ich predávali v ostatných obchodoch.
LS 128. 2. marca 1986↩
Zvyčajne keď idem von, tak nechávam si tašku so svojím pasom a so všetkými americkými peniazmi v dome. Jeden deň v dome pracovala nová slúžka a moja sestra musela niekam ísť. Keďže zámok na trezore nie je postačujúci, vybrala moju tašku a išla ma hľadať. "Pretože ten zámok nie je dobrý, zoberiem si tašku so sebou, kým budem nakupovať," povedal som.
A tak som išiel nakupovať sárí. Potom som si uvedomil, že nemám pri sebe tašku. Nechal som ju v rikši!
S vodičom sme sa dohodli, že sa stretneme na konkrétnom mieste. Ale, ó Bože, keď som prišiel na to miesto, vodiča rikše nikde nebolo! Hľadal som ho na jednej aj druhej strane. Nakoniec som ho uvidel spať vpredu na rikši. Čakal v tieni asi 70 alebo 80 metrov odo mňa.
"Kde je moja taška?" spýtal som sa.
"Je vzadu na sedadle. Nezobrali ste si ju so sebou," odpovedal.
Keďže bol v hlbokom spánku, ľahko mohol ktokoľvek prísť a vybrať z rikše tašku, alebo aj on mohol zo zvedavosti do tašky nazrieť. Ale keď som sa do nej pozrel, všetko bolo tak, ako som to zanechal.
Vodiči rikše dostávajú dve rupie za hodinu, takže som mu mal dať tri alebo štyri rupie. Namiesto toho som mu však dal 50-rupiovú bankovku. Nemohol tomu uveriť.
LS 129. 2. marca 1986↩
Ó, môj Bože, bol som taký zahanbený. Vôbec som ju nespoznal.
Bola taká prekvapená, že som ju nespoznal. "Som matka Coo-Coo," povedala.
Coo-Coo je prezývka Vinaya Vermu, zástupcu veľvyslanca Indie pre OSN. Spolu sme vyrastali a jeden rok ma jeho matka učila angličtinu.
Povedala, že ma spoznala preto, lebo jej Vinay Verma poslal fotografiu nás dvoch na našom nedávnom stretnutí v Queense. Takže ona ma spoznala, ale ja ju nie.
Potom ma prosila, aby som prišiel do jej domu. Chcel som ísť, ale ako zvyčajne ma v našom dome čakalo päť alebo desať ľudí. Keď som doma, vždy k nám chodí toľko ľudí. Mám im toho toľko povedať a oni mi tiež majú toľko toho povedať – nekonečné príbehy!
LS 130. 2. marca 1986↩
Bombajský obchodník použil na predavača z tohto príbehu nebožské slová. Potom sa ma opýtal, odkiaľ som. "Som z Bengálska, ale žijem v Amerike," odpovedal som.
"Môj syn žije na Manhattane," povedal mi.
"Povedzte mi, ako sa váš syn volá. Na Manhattane ma pozná veľa ľudí," odvetil som.
"Môj syn nevedie dobrý život, takže vám nechcem prezradiť jeho meno."
Nato som mu povedal: "Môžete mu o mne povedať."
"Zdá sa, že ste veľmi milý človek. Nechcem vám však povedať jeho meno, ani nechcem jemu povedať to vaše," povedal.
Potom som od neho kúpil vreckovky. Cena bola nižšia než tá, čo som zaplatil tomu predavačovi v Kalkate, ktorý mi dal iba jednu vreckovku navyše.
LS 131. 2. marca 1986↩
Nakoniec som sa poddal urážkam predavača, pretože sa mi tie rámy veľmi páčili.
LS 132. 2. marca 1986↩
Predavač mi povedal cenu – päť dolárov. Indické rupie neprijímali – iba americké doláre alebo britské libry. Mal som indické peniaze, ale jediné americké peniaze, ktoré som si myslel, že mám, bola stodolárová bankovka. Takže predtým, ako som sa najedol, som sa spýtal predavača, či mi bude schopný vydať.
"Áno, bez problémov!" povedal.
Keď nastal čas zaplatiť, pozrel som sa do tašky a našiel som stodolárovú aj dvadsaťdolárovú bankovku. "Môžem vám dať dvadsaťdolárovú bankovku," povedal som.
"Nie, dajte mi stodolárovú. Môžem vám z nej vydať," odvetil.
Zobral si stodolárovú bankovku a potom mi vydal desať dolárov. Hľadal ďalšie peniaze, ale mal iba tri jednodolárové bankovky.
"Vráťte mi moju stodolárovú bankovku a zoberte si tú dvadsaťdolárovú," navrhol som.
Akého len darebáka Boh stvoril! Povedal, že som mu nedal stodolárovú bankovku, ale iba dvadsaťdolárovú.
Vrelo to vo mne! Povedal som: "Volám políciu!" a začal som odchádzať.
Potom mi dal mojich sto dolárov späť. Dal mi trinásť dolárov ako výdavok a mal mi dať ešte dva ďalšie doláre, ale ja som ho už iba nazval darebákom a hodil som mu dvadsať dolárov.
Odišiel som z toho miesta úplne rozzúrený. Dokonca ešte aj teraz, keď rozprávam tento príbeh, som znechutený takýmito darebákmi.
LS 133. 2. marca 1986↩
Po návrate som vošiel do hotelového obchodu. Kúpil som si jeden časopis.
Potom som uvidel sveter, ktorý stál 1 000 mariek. "Aký drahý!" vykríkol som.
Predavačka nato povedala: "Po prvé, je drahý. Po druhé, je dámsky!"
Ten sveter nebol v oddelení pre mužov.
LS 134. 7. júna 1986↩
Predavač sa ma opýtal: "Odkiaľ ste?"
"Z Indie," odpovedal som mu.
"Preto tak rozprávate," povedal nato.
Potom som sa ho spýtal: "Odkiaľ ste vy?"
"Z Grécka," odvetil.
Takže som povedal: "Sme bratia, sme bratia!"
Vyčítal mi, ako vyslovujem "cesnak", ale on sám rozprával lámanou angličtinou.
Keď som po prvýkrát prišiel do Ameriky, zvyčajne som bol trochu smutný, keď mi ľudia nerozumeli. Ale teraz už nemusím opakovať slová ako "veľkolepý" alebo "stôl", pretože mi ľudia rozumejú. Američania ma možno kritizujú, ale Briti – dokonca aj deti – nemajú žiaden problém mi rozumieť.
V Škótsku je pre mňa veľmi ťažké pochopiť, čo ľudia hovoria. Trikrát alebo štyrikrát som sa ich musím opýtať, čo povedali. To je už priveľa!
LS 135. 2. novembra 1986↩
From:Sri Chinmoy,Milujem nakupovanie, 3.časť, Agni Press, 1994
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/ls_3