Pozrel som sa na toho muža a potom som povedal Kiritovi: "Poďme do nejakého iného obchodu."
Priamo na druhej strane ulice sme našli ďalšiu stoličku, ktorá bola presne taká, ako tá v prvom obchode, lenže táto mala aj nožnú opierku. Napriek tomu stála o šesť alebo sedemtisíc jenov menej než tá prvá. Bola to lepšia cena a navyše mala nožnú opierku! Kirit bol taký nadšený.
Neskôr som povedal Kiritovej mame: "Váš syn je veľmi dobrý chlapec. Som naňho veľmi hrdý." Ale nanešťastie, nie všetci Japonci sú takí ako on.
LS 44. 19. decembra 1982↩
V Okinawe je to rovnaké. Dnes som si kúpil hodinky. Keď som si ich kupoval, predavač znížil ich cenu o päťtisíc jenov. Trúfalo som povedal: "Znížili ste cenu, ale nemohli by ste ju znížiť o ďalších dvetisíc jenov?"
Takže celkovo znížil cenu o sedemtisíc jenov. Bol to veľmi milý človek.
LS 45. 29. decembra 1982↩
Chidananda to pozoroval celkom pobavene. Videl, akú má jeho Guru schopnosť vyjednávať s tou starou pani.
LS 46. 29. decembra 1982↩
Povedal som: "Nie, potrebujem to ja, pretože mne už vlasy vypadli. Sevika má stále vynikajúce vlasy."
LS 47. 29. decembra 1982↩
Chidananda to prečítal nahlas, no automaticky povedal "praktizuj". Neuvedomil si, že tam bolo napísané "praktický".
LS 48. 29. december 1982↩
"Nepotrebujem okuliare na čítanie," odvetil som. Hneď ma začali páliť oči. Povedal som: "Sú veľmi silné. Nepotrebujem takéto."
Druhý pár mi tiež spôsoboval bolesť, a tak muž povedal: "Mali by ste ísť k očnému lekárovi."
Keby to boli slnečné okuliare, nezačali by ma páliť oči!
LS 49. 4. januara 1983↩
Jedna veľmi tučná pani hľadala knihy, ktoré by jej pomohli bojovať s nadváhou. Sarkasticky mi povedala: "Som si istá, že vaše meno tam je!"
Nemal som to srdce viesť s ňou konverzáciu, a tak som sa len usmial.
Thomas Chinmoy alebo niekto podobný bol v knihe spomenutý, ale moje meno tam nebolo. Nemali tam nič pod menom Ghose ani Chinmoy. Tak som sa vzdal.
LS 50. 29. januara 1983↩
Kniha stála päťdesiat centov. Tentokrát som mal vo vrecku tri dvadsaťpäťcentové mince, takže som dal presnú sumu. Predavačka si zobrala mojich päťdesiat centov, lenže tento raz mi ani nepoďakovala.
LS 51. 12. februára 1983↩
Poobede som si tam opäť išiel zabehať. Tentokrát bol obchod otvorený. Povedal som si: "Kúpim si niekoľko tričiek za 2.99 dolárov." Potom som si pomyslel: "Musím bežať. Načo si brať toľko tričiek? Kúpim si teraz jedno a neskôr pošlem Savyasachiho po ďalšie.“
Dal som predavačke 5 dolárov a čakal som na výdavok. Pozerala sa na mňa ako na hlupáka.
Povedal som: "Je to 2.99.""Nie, to je veľmi stará tabuľa," odvetila.
Keď som vychádzal, videl som nejakých starých mužov ako sa pozerali na tabuľu – $2.99. Nemal som to srdce im povedať, že tabuľa je neplatná.
Bol som taký znechutený, že som bežal veľmi rýchlo domov!
LS 51. 12. februára 1983↩
LS 53. 12. februára 1983↩
Pani sa spýtala: "Máte hotovosť? Tu berieme len hotovosť."
"Áno, máme hotovosť," odpovedal Savyasachi.
Potom povedala: "Ak nenakúpite aspoň za 300 dolárov, musíte zaplatiť o 25 dolárov viac." Som taký hlúpy, aby som kúpil vtáky v hodnote 300 dolárov, len aby som ušetril 25?
Videli sme krásne papagáje. Chcel som kúpiť jedného alebo dvoch. Pani opäť povedala: "Pochopte, musíte zaplatiť v hotovosti!"
Bol som z toho znechutený. Povedal som: "Nekúpim si ich."
Tá pani sa na mňa pozrela, ako keby chcela povedať: "Mala som pravdu. Nemáte hotovosť!" Nevedela, že to bolo kvôli tomu, že som bol znechutený ňou.
LS 54. 12. februára 1983↩
"Je to za 13 dolárov. Nevidíte cenu?" povedala.
"Nemá to cenu," odvetil som. Bol som veľmi znechutený. Predavačka bola veľmi nepríjemná.
Pozrela sa na mňa a povedala: " Dobre, môžete ju mať za jedenásť dolárov."
Povedal som si: "Nekúpim si to," a odišiel som preč. Ale potom som si pomyslel: "Sú to veľmi starí ľudia. Asi sú senilní." Takže som sa opäť vrátil.
Keď som znovu vošiel, pani povedala svojmu manželovi: "Aha! Hovorila som ti, že sa vráti späť."
Opäť ma to znechutilo. Povedal som: "Idem si kúpiť len luster, nie koalu."
LS 55. 12. februára 1983↩
Povedala: "Och pane, prosím, príďte opäť."
Naposledy, keď som bol na Floride, v rovnakom obchode sa ma mladý predavač spýtal, či si môžem dovoliť vec, na ktorú som sa pozeral, čo stála devätnásť dolárov. Tentokrát som minul stotridsať dolárov alebo aj viac. Vreckovky budem podpisovať a dávať ich žiakom.
LS 56. 19. februára 1983↩
Potom som začal opakovať: "Alah, Alah!"
Aby ma zachránil, vzýval Krišnovo meno a ja som vzýval Alaha. My Indovia sme všetci vtipkári. Dokonca aj keď trpíme, musíme vtipkovať!
LS 57. 6. marca 1983↩
V Hong Kongu vonku mrholilo, a tak som vošiel do nejakého obchodu. Začal som sa pozerať na prekladací stroj, ktorý mal niekoľko kartičiek s rôznymi slovami. Ak vložíte kartičky do stroja, preloží ich z angličtiny do španielčiny, taliančiny a francúzštiny. Bol som zvedavý, takže som to skúsil. Ale keď som videl, že v každom jazyku bolo iba 40 slov a tie slová som možno aj poznal, už som si to kúpiť nechcel. Zvedavosť býva vždy potrestaná.
Pracovník, ktorý sa mi venoval, bol Číňan. Keď si uvedomil, že nemám v úmysle stroj kúpiť, veľmi pekne ma kopol do holene. Mohol povedať, že to bolo neúmyselné, ale rozhodne to úmyselné bolo. Dokonca sa ani neospravedlnil. Miesto toho, aby som plakal, som sa smial. Nechcel som ešte odísť, a tak som prešiel o pár krokov ďalej a pokračoval v prezeraní tovaru.
V obchode boli aj ďalší zákazníci. Jedným z nich bol aj vysoký silný muž, ktorý vyzeral ako zo Škandinávie. Nemal veľmi dobrú angličtinu. Tiež si prezeral tovar. Zrazu som zbadal, ako ten čínsky predavač urobil ten istý trik aj s týmto mužom. Lenže tentokrát si vybral nesprávnu osobu! Predavač dostal od vysokého muža poriadnu facku.
Potom ten Číňan začal kričať: "Volám políciu!"
Škandinávec ho nasledoval k telefónu a hovoril: "Dobre, zavolajte políciu."
Predavač nevytáčal číslo, len vykrikoval, že zavolá políciu a ja som si to užíval ako nikdy!
Mohol som odísť potom, čo ma kopol, ale Boh chcel, aby som tam zostal a videl to.
LS 58. 31. marca 1983↩
Predavač povedal: "To nie je ani nákupná cena. Nákupná cena je sedem rupií."
"Nezoberiem si to," povedal som.
Potom išiel za mnou dve alebo tri ulice a lichotil mi. Povedal, že som pred piatimi minútami hral veľmi dobre.
Kto odolá lichôtkam? Keďže mi tak nehanebne lichotil, dal som mu sedem rupií a flautu som si kúpil.
O niekoľko hodín neskôr som v inom obchode videl bambusové flauty. Tie neboli vôbec dobré a cena bola taktiež veľmi vysoká. Ale mám zlozvyk - vždy, keď idem do obchodu, skúšam hrať na flauty. Predavač sa hneval, že som skúšal všetky flauty a nemohol vylúdiť žiadny zvuk. "Flauta hovorí iba s milými ľuďmi," povedal.
"To je pravda – hovorí iba s milými ľuďmi," odvetil som. Keďže so mnou flauta nehovorila, nemusel som si ju kúpiť. Takže ak nie ste milý človek, ušetríte peniaze!
LS 59. 2. apríla 1983↩
Keď som prechádzal okolo jedného obchodu, z diaľky som videl, že sú vnútri zákazníci. V tom obchode predávali tričká. Myslel som si, že ľudia si ich kupujú, pretože sú celkom lacné, takže o pätnásť minút som vošiel do toho obchodu. Predavač mi okamžite povedal, že mi dá veľmi dobrú cenu, pretože som jeho prvý zákazník.
LS 60. 2. apríla 1983↩
Prelistoval som si ju. Nevedel som, koľko stojí, ale rozhodol som sa, že ju kúpim. Spýtal som sa majiteľa: "Do ktorej máte otvorené?"
"Do 9:30," odvetil.
"Vrátim sa," povedal som mu. Bol som veľmi hladný, a tak som sa šiel najesť.
Okolo tretej som sa vrátil. Ich poobedňajšia siesta je úžasná. Prestávka na obed im trvá tri hodiny, a preto bol obchod zatvorený. Takže som sa znovu vrátil o ôsmej. Dokážete si to predstaviť? Tá kniha bola predaná. Majiteľ povedal: "Očakávate, že príležitosť príde znova a znova?"
"Povedzte mi pravdu. Koľko mesiacov ste tu mali tú knihu?" opýtal som sa.
"Mesiacov? Bola tu už dva roky," odpovedal.
Pozrite sa na šťastie Sahishnu. Dva roky si tú knihu nikto nekúpil, ale v ten deň musel niekto prísť a kúpiť si ju. Urobil som hlúposť. Mal som ju kúpiť prvýkrát.
LS 61. 2. apríla 1983↩
"Strednej? Pre koho?" opýtal sa.
"Pre mňa!" odvetil som.
"Veľmi veľkú, veľmi veľkú!" povedal.
"Velmi veľkú pre koho?" opýtal som sa.
"Pre mňa," odpovedal.
"Vy ste majiteľ. Prečo vám mať zohnať vetrovku ja?"
"Nemôžete si kúpiť jednu na staré kolená?"
"Ja už som starý," povedal som mu.
Potom pohľadal vetrovku strednej veľkosti. Stála štyridsaťšesť dolárov, ale znížil ju na štyridsať a povedal, že mi nepočíta daň. Dal som mu peniaze, usmial som sa a potom som z obchodu odišiel. Z ničoho nič začal kričať a kričať.
"Čo kričí, nezaplatil som mu dosť?" pomyslel som si. A tak som sa otočil.
"Človeče, dali ste mi päťdesiat dolárov!" zvolal.
Spočítal som to, ale nevšimol som si, že dve desaťdolárové bankovky boli zlepené.
Keby mi bol veril a nespočítal to ešte raz, nevedel by, že som mu dal príliš veľa. Ale pre neho to bolo skutočne niečo, že ma zavolal naspäť!
LS 62. 12. mája 1983↩
Pokojne mohla predstierať, že mi dala dvanásť. Kto to ráta? Ale úprimní ľudia ešte existujú. Preto sme ešte stále nažive.
Pred ôsmimi alebo deviatimi mesiacmi som v tej pekárni pil čaj. Tá predavačka si to stále pamätá. Vždy sa ma opýta: "Nechcete čaj?"
Toto je ten slávny obchod, ktorý vždy vyhorí. Predtým tam bol iný majiteľ. Vždy si so mnou podal ruku a predal mi všetko za polovičnú cenu. Čokoľvek som chcel, mi vždy to predal za polovičnú cenu.
LS 63. 12. mája 1983↩
Obsluhujúci čašník sa na mňa pozeral s takým obdivom, keď videl, ako sa ten človek so mnou rozpráva, že som sa ho opýtal: "Odkiaľ ste?" Najprv povedal: "Z Bangladéša." Potom však dodal: "Z Chittagongu." Keď mi niekto predtým povedal, že pochádza z Bangladéša, vždy to bolo z nejakého iného kraja.
Tu som po prvýkrát počul: "Chittagong," čo je môj vlastný kraj. Potom mi povedal, že pochádza z dediny, ktorá je vzdialená len štyri a pol míle od tej mojej. Sedem alebo osem rokov žil v Káhire.
Stretli sme sa tisíce míľ od Chittagongu. Nie je to osud? Keby ku mne neprišiel ten pán a nepovedal, že som veľký muž, pravdepodobne by som sa tomu obsluhujúcemu čašníkovi neprihovoril. Ale keď o vás niekto povie, že ste veľký muž, hneď sa na vás pozrie desať ľudí.
LS 64. 6. júla 1983↩
Opýtala sa ma: "Ste ten istý chlapík, ktorý učí meditáciu?"
Usmial som sa na ňu. Potom prešla cez ulicu. Z ničoho nič sa zrazu vrátila a povedala mi: "Prepáčte, že som vás nazvala ,chlapíkom´. Ste duchovný učiteľ."
LS 65. 6. júla 1983↩
V sendviči boli kúsky kapusty a veľa majonézy, ale veľmi málo vajca. Ukázal som ho Alo a povedal som: „Pozri sa, povedal som im, aby mi dali vajíčkový šalát, ale nie je v ňom takmer žiadne vajce."
Alo odpovedala: „Je to lepšie než to, čo dostaneš v Annam Brahma."
Povedal som: „Čo máš proti Annam Brahma?"
Odpovedala: „Raz, keď sa pred dvanástimi rokmi stal John manažérom Annam Brahma, dal Robertovi sendvič s vajíčkovým šalátom. Robert povedal: ,Objednal som si vajíčkový šalát, ale nie je v ňom žiadne vajce!’
John odpovedal: ,Čo nevieš, že vajce je v tej majonéze?’"
Alo ospravedlňovala svoju Kanadu, keď hovorila, že v mojom senviči je aspoň malý kúsok vajca.
LS 66. 3. augusta 1983↩
Keď som prešiel cez polovicu ulice, dobehla ku mne pokladníčka a povedala: "Ospravedlňujem sa, nevydala som vám dobre. Dali ste mi desať amerických dolárov, ale ja som vám vydala z desiatich kanadských dolárov."
Takže toto je dobrá stránka Kanady. Tou zlou stránkou je, že keď si objednáte vajíčkový šalát, dostanete majonézu.
LS 67. 3. augusta 1983↩
LS 68. 3. augusta 1983↩
"Osemdesiattri centov?" spýtal som sa.
"Môj šéf mi nedovolí dať žiadnu zľavu," odvetila.
Povedal som si: "Nezaslúžia si to!" Tak som si vzal svojich sedemdesiatpäť dolárov naspäť a otočil som sa s úmyslom odísť z predajne.
Potom predavačka povedala: "Ach, prajem vám pekný deň! Prosím vráťte sa!" Potom mi to predala za sedemdesiatpäť dolárov.
Dokážete si predstaviť, ako sa volala? Amita! Nemohol som tomu uveriť. Amita je bengálske meno. Ako ho dostala, keď bola z Gujaratu?
Kórejský obchod je oveľa lepší. Ráno som u Kórejcov zohnal nejaké vlasové prípravky a potraviny. Kúpil som u nich dosť veľa vecí. Tu vyšiel účet na šesťdesiatpäť dolárov. Nevyjednával som s nimi, pretože mi už dali zľavu.
Keď som im dal šesťdesiatpäť dolárov, povedali: "Naúčtujeme vám len šesťdesiatštyri dolárov, bez dane."
Povedal som im: "Nechajte si dolár."
Kórejci boli oveľa lepší.
LS 69. 19. septembra 1983↩
Keď som bol blízko obchodu Sari Palace, uvidela ma nejaká indická pani a bola veľmi nadšená. Vyšla von a ukázala ma nejakému Indovi, ktorý išiel okolo. Nepovedala mu nič, iba na mňa ukázala.
Potom som chcel ísť do Popular Fabrics. Baoul povedal, že tam punjabi nekúpim, ale ja som povedal, že tam chcem ísť.
Keď som vošiel do obchodu, mladá predavačka z Gujaratu sa rozprávala so zákazníkom z Gujaratu. Bavili sa o cene a hádali sa. Ten muž hovoril, že ceny sú príliš vysoké. Nakoniec sa veľmi nahneval a odišiel preč bez toho, že by si niečo kúpil.
Keď som sa priblížil k pokladni, všimol som si, že na stene visí môj transcendentálny obraz spolu s ďalšími obrazmi indických kozmických bohov, bohýň a duchovných Majstrov. Bola tam Lakshmi, Krišna, Kali a ďalší, a tiež nejakí duchovní Majstri. Tá pani ma nespoznala a ja som si povedal: „Komu sa chce jej to hovoriť?"
Spýtal som sa na punjabi. Povedala: „Nemáme ich ušité."
Povedal som: „Nemáte? Ste si istá?"
Odpovedala: „Nie, ale môžete si kúpiť látku a nechať si ich ušiť. Stojí 4.99 za meter. Nemáme špeciálnu látku na nohavice, ale môžete si kúpiť šesť a pol metra látky na celé oblečenie, vrátane nohavíc."
Spýtal som sa: „Nehovoríte po hindsky?"
„Nie, nehovorím," odpovedala.
Povedal som jej: „Vaša angličtina je perfektná." Tak sme hovorili perfektnou angličtinou.
Rád zjednávam cenu, a tak som sa spýtal: „Nemôžete mi dať lepšiu cenu? Kúpim si aspoň päť rôznych materiálov."
Odpovedala: „Štyri doláre za meter."
Povedal som: „Veľmi dobre. Už od vás nebudem pýtať ďalšiu zľavu."
Keď som si prezeral látky, hovorila mi: „Toto je veľmi krásne, tamto je veľmi krásne."
Potom, na moje veľké prekvapenie, sa náhle objavil muž v stredných rokoch a padol mi k nohám. Nesklonil hlavu len trochu, zvyčajným civilizovaným spôsobom. Nie, ležal na zemi a preukazoval mi úctu tradičným indickým spôsobom.
Predavačka bola prekvapená. Povedala: „To je môj šéf! Sushil! Sushil!" Nemohla uveriť, že jej šéf leží na zemi. Nebol tam, keď som vošiel do obchodu, ale keď ma zbadal, bol taký šťastný a nadšený, že som v jeho obchode.
Keď sa postavil, povedal mi: „Nemusíte premýšľať nad cenou. Len si vezmite, čokoľvek chcete. Ja sa o to postarám."
Povedal som: „Táto látka stála 4.99. Znížila mi cenu na 4 doláre. Som spokojný. Nechcem, aby to zlacnila ešte viac."
Ďalej som si pozeral látky a Sushil zostal pri mne. Povedal mi: „Dnes tu bola pani Ghose." To znamenalo, že v tom obchode dnes bola Ranjana. Potom povedal: „Ja pochádzam z Punjabu a moja predavačka pochádza z Gujaratu."
Keď som si vybral, predavačka odstrihla šesť a pol metra z každej látky a všetko mi dala do tašky. Keď skončila, videl som, že majiteľ nejde k pokladni. Povedal som si: „Čo je to s ním?" Vypočítal som si z hlavy, že tá látka by stála 156 dolárov. Otvoril som peňaženku, vybral som presnú sumu a chcel som dať tie peniaze majiteľovi.
Zrazu sa položil k mojim nohám! Bola to rovnaká scéna ako predtým.
Povedal som: „Čo to robíte?"
Odpovedal: „Požehnali ste ma. Tento obchod je tu len vďaka vašej milosti. Prvý raz som vás videl, keď ste prišli do môjho obchodu na Canal Street. Potom som mal iný obchod na Manhattane, a tam ste prišli dvakrát. Teraz ste po prvýkrát prišli sem, aby ste ma požehnali. Nemôžem od vás zobrať peniaze. Všetko tu je vaše."
Povedal som: „Naozaj ma privádzate do rozpakov! Zoberte si aspoň 100 dolárov."
Odpovedal: „Ako od vás môžem zobrať peniaze? Zvlášť teraz, keď je sviatok Diwali, ako môžem od vás zobrať peniaze? Nemôžem si zobrať vôbec nič! Všetko, čo mám, je len vďaka vašej milosti." Chvel sa od radosti a blaženosti. Nemohol uveriť, že som tam, v jeho obchode.
Povedal som: „Keď prídem nabudúce, musíte si zobrať peniaze. Ináč už do vášho obchodu neprídem, aby som vás požehnal."
Odpovedal: „Áno, nabudúce."
Pred ôsmimi či deviatimi rokmi sa mi na Manhattane stala rovnaká vec: predavač si nechcel odo mňa zobrať peniaze. Keď som si vyberal, predstieral, že ma nepozná. A potom si nechcel odo mňa zobrať peniaze. Vybral som si z jeho obchodu veci za 86 dolárov, ale on povedal: „Dajte mi len desaťdolárovú bankovku a napíšte na ňu svoje meno, aby som si ju mohol navždy opatrovať a chrániť."
Jeho priateľ bol nakrátko mojím žiakom v Connecticute, ale ten obchodník cítil, že by sa nemohol stať žiakom, pretože nie je dosť čistý.
LS 70. 3. novembra 1983↩
Nemohol som uveriť, ako kritizoval indických duchovných majstrov. Povedal, že tí, ktorí praktizujú indický typ meditácie, sú posadnutí Satanom. V priebehu pätnástich minút som počul meno Satana viackrát ako meno Boha. V každej vete bol Satan – nie Boh.
Veľmi kritizoval konkrétne transcendentálnu meditáciu. Povedal: "Ak je meditácia niečo užitočné, prečo ju nepraktizujú v Indii? Prečo musia prísť na Západ?"
Takže zatiaľ čo som počúval, odpovedal som na jeho rečnícke otázky. Hovoril som: "Ty hlupák! Kresťanskí misionári prišli k nám do Indie, aby nás učili. Boli sme ich obľúbenými študentmi. Prečo nezostali so svojím náboženstvom na Západe? Cítili ste, že nás môžete naučiť niečo hodnotné, a my sme sa oddane učili. Teraz, keď máme niečo hodnotné my, prišli sme, aby sme vás to naučili. Tak čo je na tom zlé?"
Takto som sa s ním rozprával. Kresťanskí misionári zabúdajú, že aj oni chodia do vzdialených krajín, aby šírili svoje svetlo! Ľudia, ktorí praktizujú transcendentálnu meditáciu, by si mali vypočuť túto nahrávku!
Nikdy sa nepoučím! Jedna páska mi nestačila a začal som počúvať ďalšiu. V tejto kazateľ nemal nič lepšie na práci ako útočiť na indických učiteľov meditácie. Možno sme na vine my. Pravdepodobne sme získali niektorých z jeho ľudí na našu stranu. Takže čo iné môže robiť? Teraz musí použiť svoju moc kazateľa, aby zobral niektorých pasažierov z našej lode.
Pred dvomi alebo tromi rokmi, keď som vošiel do tohto kníhkupectva, bol ku mne majiteľ, starší pán, veľmi neprívetivý. Zvyčajne som prišiel s nákupnou taškou, ale on mi s ňou nedovolil vojsť. Musel som ju nechať pri dverách. Vždy veril, že niečo ukradnem.
Teraz som bol povýšený. Nový majiteľ je na mňa veľmi milý, aj keď nevie, kto som. Keď som nechal svoju nákupnú tašku pri dverách, povedal: "Nie, môžete si ju zobrať dnu."
A tak som si kúpil nahrávky za šestnásť dolárov.
LS 71. 3. novembra 1983↩
Povedal, niečo veľmi dôrazne, čomu som našťastie nerozumel.
Potom som napísal 360. On napísal 400. Povedal som si: "Nie, nedám štyri stovky!“ a začal som odchádzať. Tak som to dostal za 370.
LS 72. 20. decembra 1983↩
Povedal, že to zvýši na dvanásť, ale ja som trval na 12,30. Nakoniec súhlasil.
Môžete sa spýtať: "Je správne robiť niečo také?" Ale s týmito ľuďmi to správne je, pretože sú to takí darebáci! Nikdy neberiem tých obchodníkov vážne. Hovoria "pevná cena," ale musíte s nimi zjednávať, ak chcete získať aspoň štipku uspokojenia.
LS 73. 20. decembra 1983↩
Takže Tanima a Susan dostali namiesto bábik plyšové zvieratká.
LS 74. 31. decembra 1983↩
LS 75. 31. decembra 1983↩
Shubhra sa spýtala predavačky: "Mohli by ste znížiť cenu?" Potom dodala: "Dnes sme boli s prezidentom Lusinchim v Caracase."
Predavačka hneď cenu znížila. Povedala nám, že keď Saraswati a Savyasachi boli v inom obchode, ukazovali tam moju brožúrku, kde som s dôležitými ľuďmi. V tom obchode bola vtedy náhodou aj ona. Takže znížila tú cenu ešte viac než chcela Shubhra, pretože som dôležitý človek.
LS 76. 2. januára 1984↩
Ako vedela, že nerozprávam po španielsky? Dobre, veľmi dobre! Potom sme obaja vošli do obchodu a ona začala hovoriť s predavačkou po anglicky. Bola taká vzrušená v snahe mi pomôcť, že namiesto toho, aby rozprávala po španielsky, začala hovoriť po anglicky.
Povedal som jej: "Čo to robíte? Hovoríte po anglicky!"
Potom začala rozprávať po španielsky a naozaj mi pomohla.
LS 77. 7. januára 1984↩
Keďže sa mi pekný zápisník páčil, odvetil som: "Dobre."
Potom povedal: "Ste ten istý pán, ktorého vidím na prsteni, čo nosia niektoré dámy?"
"Áno," odvetil som.
"Och, videl som vás v novinách s prezidentom," povedal.
"Stretol som sa so všetkými tromi prezidentami - súčasným, budúcim aj minulým,“ povedal som.
Muž odvetil: "Som taký šťastný a poctený, že vás stretávam. Prosím, povedzte mi, čím sa živia vaši ľudia, keď vždy chodia všade s vami.“
"Ale nie, prišli sem len na jeden mesiac,“ povedal som.
Potom sa ma opýtal na význam sárí. Povedal: "Je veľmi krásne. Odkiaľ pochádza?“
"Z Indie. Som Ind a páči sa mi tento indický druh oblečenia."
Na to povedal: "Máte indickú pleť, ale vaša tvár nie je indická. Nevyzeráte ako Ind.“
Bol veľmi šťastný a potriasol si so mnou rukou. Chcel som kúpiť dve tričká pre žiakov, ktorí zostali doma, lenže povedal: "Mám špinavé ruky. Prosím, zoberte si ich sám.“
LS 78. 8. januára 1984↩
Objednal som si kávu s mliekom. Nerozumel mi a dal mi kávu bez mlieka. A tak Pahar a Tejiyan šli von a kúpili mlieko z obchodu. Povedali: "Leche,“ ale tá ich výslovnosť! Keď majiteľ uvidel naše mlieko, zobral ho a povedal: "Nie dobre!" Potom priniesol teplé mlieko do kávy.
Hudba bola taká hlasná! Spýtali sme sa: „Nemohli by ste to stíšiť?“ Potom ju jeho pracovník stíšil. Dva alebo tri razy k nám majiteľ prišiel a spýtal sa či nám chutí jedlo. Potom sa na mňa uprene pozeral. Bol taký zvedavý! Nevedel sa s nami dohovoriť, a my sme nemohli hovoriť s ním, ale bol taký šťastný, že sme v jeho reštaurácii.
LS 79. 8. januára 1984↩
Takže Bipin ho kúpil a ja som mu ho dal!
LS 80. 14. januára 1984↩
"Nemáte 25 librové?“ opýtal som sa.
Predavač odvetil: "Teraz nie, ale zajtra budeme mať.“ Povedal, že budú stáť 56 dolárov.
Nešli sme sa pozrieť ihneď na ďalší deň, ale o deň neskôr, aby sme zistili, či dostali 25 librové činky. Predavač, ktorý ma predtým obsluhoval, tam nebol. Prišiel iný pán a povedal: "Pozriem sa, či máme 25 librové činky na sklade." Keď ich priniesol, spýtali sme sa na cenu. "Bude to 36 dolárov za 25 librové činky," povedal. Mysleli sme si, že sa pomýlil.
Prišiel ten druhý muž a namietol: "Nie, 56!" Nasledovala vážna hádka. Ten prívetivý muž povedal: "Beriem si to na zodpovednosť." Našťastie to mal na starosti on, a tak sme zaplatili za 25 librové činky len 36 dolárov.
LS 81. 26. januára 1984↩
Nemyslím si, že dokonca aj úprimní hľadajúci Boha, ktorý v Boha veria, minú toľko peňazí na záložku do knihy, pokiaľ nežijú vo svete depresie.
LS 82. 27. januára 1984↩
Prečítal som si v tom kníhkupectve niekoľko strán. Nanešťastie som nemohol s odporúčaniami Boha súhlasiť, takže som si knihu nemohol kúpiť. Inak som si chcel naozaj kúpiť knihu od Boha o tom, ako žiť 100 rokov.
LS 83. 29. januára 1984↩
Hral som na desiatich alebo dvanástich rôznych violončelách - na violončelá za tritisíc, štyritisíc, osemtisíc, desaťtisíc a šestnásťtisíc dolárov. Najprv ten pán povedal na jedno konkrétne violončelo, že stojí šesťtisíc, potom povedal, že osemtisíc. Takže hovoril čokoľvek, čo povedať chcel. Na violončele za šestnásťtisíc som hral tajne. Myslel som, že by to inak nedovolili.
Štyri alebo päť z nich neboli také dobré, ako to, ktoré mám. Tri alebo štyri boli dobré. Medzi tým za osemtisíc a šestnásťtisíc bol len malý rozdiel. Bolo počuť, že tie drahšie mali sladší zvuk.
Kodanda neskôr povedal, že byť so mnou v miestnosti bez ostatných žiakov urobilo tento deň najšťastnejším v jeho živote. Dával mi vyskúšať rozličné nástroje. Bol jediným šéfom.
LS 84. 31. januára 1984↩
Povedal Paharovi, že na jednej fotografii v "Silence speaks" kde kŕmim ovečku, som lepšie viditeľný, zatiaľ čo na ostatných fotografiách nie som viditeľný vôbec. Ukázal mi dve fotografie a povedal: "Tu vás spoznávam, ale tu je vás sotva vidno." Mne sa zdali všetky rovnaké, ale našťastie to počul správny človek, keďže Pahar je tlačiar.
LS 85. 3. februára 1984↩
"Áno, máme jeden," odvetil predavač. Zdalo sa mi, že pochádza z južnej Indie.
"Ako sa volá?" opýtal som sa.
"Pohari," odvetil.
"Také slovo v bengálčtine nie je," namietol som.
"Ale je!" povedal predavač.
"Som z Bengálska," odvetil som.
"Také slovo existuje," trval na svojom.
Takže sme s Baoulom hľadali Pohari. Nakoniec Baoul našiel film s názvom Prahari. Prahari znamená strážca.
Predavačovi som povedal: "Nie je to váš materinský jazyk, takže je ľahké urobiť chybu."
“Spýtal som sa na to jedného Bengálca," odvetil.
"Som si istý, že povedal prahari, ale možno to nevyslovil poriadne."
Potom počítal veci v tamilčine. Pobavilo ma to, a tak som tiež začal počítať v tom jazyku. Prekvapený sa na mňa pozrel. Potom som mu povedal, že som dvadsať rokov žil v južnej Indii.
LS 86. 3. februára 1984↩
LS 87. 26. februára 1984↩
"Nie, je to magnetka," odpovedal. "Táto je za 2.45 a táto druhá za 4.47."
Pozrel som sa na neho. Bol to vtipkár. "Ktorú chcete, aby som si kúpil?" opýtal som sa.
"To závisí od toho, ako veľmi vám záleží na tom človeku. Záleží vám na ňom veľmi?"
"Veľmi mi záleží," odvetil som.
"Potom kúpte tú za 4.47!" povedal a dal mi ju do tašky. Obidve boli rozkošné. Tá väčšia bola len o trochu väčšia, ale stále o dva doláre viac. Mne sa zdalo, že je to pripináčik, ale bola to magnetka.
LS 88. 17. marca 1984↩
Zasmial sa a povedal: "Päť rokov nestačí. Na francúzsku flautu sa hrá oveľa ťažšie než na tú obyčajnú."
Niekoľko minút som sa snažil a snažil a on sa smial a smial. Potom prešiel na druhú stranu obchodu. O dve alebo tri minúty prišiel späť k pultu a uvidel, že hrám. Nemohol uveriť svojim očiam a ušiam!
Hral som päť alebo desať minút. Bol veľmi dojatý a dával mi veľa osobných otázok. Nato ma požiadal o autogram. Tiež mal problémy s chrbtom. Keď sa zohol, aby niečo zdvihol, nemohol sa narovnať. Držal sa pultu a pomáhal si rukami, aby sa narovnal.
Raz mu dal autogram Leonard Bernstein. Bol na ten autogram veľmi hrdý. Povedal som mu, že som sa s Leonardom Bernsteinom stretol. Keď som mu povedal, že som sa rozprával aj s Pablom Casalsom, nemohol tomu uveriť!
LS 89. 3. mája 1984↩
LS 90. 27. mája 1984↩
Jej matka jej povedala, aby mi vrátila peniaze. Usmial som sa a povedal: "Nech si ich nechá."
"Áno, to hovoríte len preto, lebo je to len desať centov! Keby to bol dolár, nechali by ste jej ho tiež?" povedala matka.
"Či by to bol jeden dolár alebo päť, nechal by som jej ich," odvetil som. Potom mi spadla päťdolárová bankovka a malé dievčatko si ju zobralo.
Pozrel som sa na jej matku, ale nepovedala jej, aby mi peniaze vrátila. Keď to bolo desať centov, povedala jej, aby mi ich vrátila. Ale keď to bolo päť dolárov, nepovedala nič.
Ešte som sa stále nerozhodol, kto je väčší: hlupák vo mne, alebo darebák v matke toho malého dievčatka!
LS 91. 5. augusta 1984↩
From:Sri Chinmoy,Milujem nakupovanie, 2.časť, Agni Press, 1986
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/ls_2